Reklama
Reklama

Kirgizský prezident v Ankare

Počet zobrazení: 1470

Keď bola v kirgizských médiách zverejnená oficiálna informácia (7. júna 2021) o pripravovanej návšteve prezidenta Kirgizska Sadyra Nurgožoeviča Žaparova (Садыр Нургожоевич Жапаров) v dňoch 9. – 11.júna 2021 v Tureckej republike, v kirgizskom virtuálnom priestore sa spustila diskusia, ktorej spojovníkom bola otázka: Načo tam ide?

Táto zahraničná návšteva sa totiž mala konať (a aj s konala) len pár dní po tom, čo kirgizský prezident 24. mája 2021 oficiálne navštívil (treba povedať nepripravene a bez výsledkov) Ruskú federáciu (Soči), kde po rokovaní s prezidentom V. Putinom vyhlásil: „... Rusko je hlavným spojencom a obchodno-ekonomickým partnerom Kirgizska...“[1]

Inak bola to prvá zahraničná návšteva kirgizského prezidenta mimo Strednej Ázie. Tou druhou, dnes už bola návšteva Turecka.

Na margo načo tam ide, jeden z diskutujúcich na platforme «Вечерний Бишкек»[2] videl jediný dôvod: „.. .náš prezident ide do Ankary prosiť o peniaze. Nedostal financie od Moskvy, tak sa upína na Ankaru...“

foto_kg_tu843.jpg

Počas návštevy Turecka si prezident svojím vyhlásením[3] pripomenul tragické a revolučné súbežne udalosti v Kirgizsku v júni 2010. Žiaľ, aj po jedenástich rokoch od udalostí v Kirgizsku v Strednej Ázii neustále číhajú etnické diskrepancie, možnosť chaosu a nástup islamistov radikálneho razenia. A to aj napriek tomu, že väčšina etnických skupín patrí k turkickej skupine národov a spája ich aj turkický jazyk. No a tu je tiež fígeľ zvaný Turecko.
 

Ciele Ankary

Stáli čitatelia SLOVA si určite spomenú, že o plazivom náraste vplyvu Turecka v Strednej Ázii sme tu písali a tému analyzovali v dvoch materiáloch: Nárast vplyvu Ankary v Strednej Ázii[4] a Padli Turci..., aj do Strednej Ázie[5]. Napriek tomu je asi vhodné sa pozrieť na to, využijúc návštevu prezidenta Kirgizska v Turecku, aké sú dlhodobé a aktuálne ciele nášho spolu stolovníka v NATO – geopoliticky ambiciózneho Turecka cez panturecký koncept Veľkého Turanu v Strednej Ázii a Kirgizsku špeciálne. Tento koncept môžeme zatiaľ identifikovať ako akúsi (ne)voľnú konfederáciu turkických národov v Strednej Ázii (Kazachov, Kirgizov, Turkménov, Uzbekov a etc.), plus turkických národov v arabskom svete, Číne, Ruskej federácii, Afrike... a „priateľov“ v Maďarsku. Tí, teda Maďari, odvodzujú svoju tézu o tom, že sú najzápadnejšou krajinou Strednej Ázie na základe odkazu na históriu Kypčakov (Kumánov, Polovcov), ktorú aj dnešná Budapešť vo vzťahu ku krajinám Strednej Ázii úspešne kultivuje a kde je napríklad pred Slovenskom niekoľko konských dĺžok vpredu, čo sa týka politických, ale najmä ekonomických a investičných kontaktov.

Treba si v rámci tejto témy uvedomiť, že pre súčasný slovenský bulvár, ale aj oficiálnu zahraničnú politiku sú „dôležitejšie“ slovanské témy, resp. témy, ktoré negujú slovanstvo na Ukrajine a už skoro rok udalosti v Bielorusku. Možno aj preto si nikto na Slovensku nevšimol Dni slovanskej písomnosti. Tak ako si systémovo nikto na Slovensku nevšíma vývoj udalostí v Strednej Ázii a ako sa v týchto serióznych procesoch angažuje Turecko.

Dnes je jasné, že po ukončení existencie ZSSR sa v krajinách Strednej Ázie (s výnimkou Tadžikistanu – čo de facto nie je turkická krajina) udomácnili panturkické nálady, ktoré však vtedy boli orientované viac na ekonomickú pomoc. Dnes, keď Turecko môže takúto ekonomickú (ale aj vojenskú) pomoc poskytnúť, je požiadavkou skôr geopoliticko-ideová podpora a pomoc pri umiestnení sa v meniacom svete, v ktorom Západ stráca dych a jeho hodnoty sú aj pre optimistov neprijateľné.

foto_kg_tu_843.jpg

Ono totiž aj vo vzťahu k Turecku (po porážkach od Ruskej impérie v oblasti Čierneho mora, alebo po prvej svetovej vojne) platí staré a dobré pravidlo, resp. historická trajektória, že aj ponížený subjekt sa najskôr stáva bohatým, potom silným a potom nebezpečným pre svoje okolie a pre svet. Túto logickú cestu možno aplikovať nielen na dnešné Turecko, ale aj na iné minulostné, ale aj budúcnostné paralely.

S nárastom tureckého potenciálu sa logicky otvára otázka o raste jeho geopolitického vplyvu – čo nakoniec rukolapne potvrdzuje zahraničná politika Turecka (nielen v ére R. Erdoğana) –, teda snaha vrátiť Turecku pozície veľkej Osmanskej ríše. Ešte raz pripomíname, že Turecko je náš spojenec v rámci NATO, a ak nie sme proti (teda naďSlovensko, čo ale nie je normalSlovensko), tak de facto NATO podporuje neoosmanský projekt, ktorý sa skôr či neskôr obráti proti Západu! Istanbul (Ankara) sa neuspokojí so štatútom regionálnej mocnosti. Chce byť medziregionálnou a viac mocnosťou, lenže na obojku ho zatiaľ (za čo by kresťanská Európa mala poďakovať pravoslávnemu Rusku) drží Moskva a trochu aj Teherán. Ďalej aj to, že je nevyprofilované Gruzínsko, ktoré chce byť (ale historicky objektívne nemôže) prozápadné a krachujúca ideovo, morálne, ľudsky a ekonomicky Ukrajina, ktorá chce všetko (bezplatne), ale ťahá každého, aj potencionálneho donora, do najhlbších vojnových pekiel.

To, samozrejme, predpokladá rozšírenie svojho vplyvu v krajinách na to vhodných a ideovo pripravených. Do tejto kategórie patrí aj Kirgizsko!

Takže najreálnejším ďalším scenárom rozšírenia líderstva v Strednej Ázii je projekt panturkizmu. A tento prístup by umožnil čiastočne Turecku konkurovať Rusku a Číne – v danom prípade – v ťažko skúšanom Kirgizsku.

Niečo podobné, ako sa Ankara cez konflikt na južnom Kaukaze o Náhorný Karabach etablovala v Azerbajdžane. Takže prvé odfajknutie smerom k turkickému polmesiacu v postsovietskom priestore (Azerbajdžan, Kazachstan, Uzbekistan, Turkménsko, Kirgizsko, Tatarstan...), ktorý (vraj) trpel pod sovietskym ateistickým vplyvom, je realitou.

Teraz, keď si jej vojaci umývajú nohy vo vodách Kaspického mora, môže Ankara operovať už ako duchovný (ideový, hodnotový...) maják pre celú Strednú Áziu a pre všetky (načo si treba dať veľmi veľký pozor) turkojazyčné národy.

Úspešne fungujúca Turkická rada so sídlom v Istanbule len potvrdzuje skutočnosť, že líderská pozícia Turecka je jasne naprogramovaná a historický Turkestan voči tomu nemá žiadne pretenzie, samozrejme, ak Istanbul dačo (veľa) zaplatí.

No a tu sme pri ekonomike. Prevažovať bude pragmatizmus, aj keď nie vždy momentálne výhodný pre Turecko. Potreba operatívnej prítomnosť v regióne však prevýši turecké straty a aj taktický manéver vo vzťahu k ostatnej žiadosti prezidenta Kirgizska o pomoc, aktivizuje regionálne elity, aby umožnili ekonomickú expanziu Turecka do Kirgizska. A ešte raz, Turecko je aj vplyvný člen (po majiteľovi, čo sú Spojené štáty) spolku NATO, ktorý má oveľa väčšie slovo než napríklad Francúzsko s prezidentom, ktorému tak dobre sadla.
 

Ekonomika na plytčine

S anonymným diskutérom z úvodu sa možno stotožniť. Oficiálne prezident musel a musí minimalizovať negatívny efekt z prakticky bezvýsledkovej návštevy v Soči.

Biškek tak uvažuje, že práve natiahnutie tureckých investícií alebo aspoň náznak ochoty Ankary na „veľké“ investície do Kirgizska, by mohli pomôcť konsolidácii súčasnej politickej elity v predvečer parlamentných volieb, ktoré sú plánované na neskoršiu jeseň.

Druhým momentom je, že miestna ekonomika a verejné financie sú na plytčine, pretože hlavný zdroj valutových príjmov – výnosy zo zlatonosného náleziska Kumtor – sú momentálne nulové. Kirgizsko sa naťahuje s kanadskou spoločnosťou Centera Gold Inc, ktorá už dávnejšie získala licenciu na využívanie tohto náleziska. Biškek uvažuje o zrušení čiastočnej privatizácie tohto „zlatého vajca“ kirgizskej ekonomiky, investora straší poštátnením jeho akciového podielu a dokonca mu naparil pokutu skoro 5 mld. dolárov.

Medzitým biškekské OČTK sa zaujímajú o niektorých bývalých politikov, ktorí by mali byť zapletení do korupčných sieti okolo Kumtoru. Medzi nich patria exposlanci Žogorku Kenešu, Sergej Ibragimov, dobrovoľne vráti štátu 100 mil. somov (cca 1,2 mil. dolárov), a Tursuntaj Sapimov či expremiéri Temir Sariev a Igor Čudinov.

Vo vyšetrovacej väzbe (zatiaľ na dva mesiace) v danej veci už sedia iní, expremiér Orumbek Babanov a Asymbek Žeenbekov, inak brat exprezidenta a exposlanec Torobaj Zullukarov. No a javí sa, že toto ešte nie je kompletný zoznam kandidátov na pobyt za mrežami. Momentálne sa kompletizujú dokumenty ešte proti piatim exposlancom parlamentu.
 

Qou vadis?

Prakticky trojdňová návšteva v Turecku bola šancou, aby prezident Kirgizska informoval (rozhovor bol vo formáte tete-a-tete)[6] svojho tureckého partnera Recepa Tayyipa Erdoğana o tom, kam chce Kirgizsko kráčať s podotázkou, či to Turecko, cez svoj turkojazyčný koncept integrácie aj zaplatí.[7]

Nakoniec zo záverečnej informácie o výsledkoch návštevy som si v texte fixkou zvýraznil: „... prezidenti posúdili dvojstrannú a mnohostrannú spoluprácu a taktiež aktuálne otázky v rámci Rady spolupráce turkojazyčných štátov...“

No a nakoľko sa počas oficiálnej návštevy prezidenta v Kirgizsku uskutočnilo aj V. zasadnutie Najvyššej rady strategickej spolupráce medzi Kirgizskom a Tureckom, možno predpokladať, že Ankara dačo zaplatí. Koľko a za akých podmienok, to ukáže čas.

Ostatné protokolárne podujatia (stretnutie s Kirgizmi žijúcimi v Turecku, účasť na biznis fóre, prebratie titulu profesor h.c.) treba viac-menej vnímať ako vatu na vyplnenie tých troch dní, keď už prezidentský špeciál TU 154M doviezol do Turecka početnú kirgizskú delegáciu. Zlé jazyky hovoria, že v Istanbule sú momentálne vraj veľmi dobré podmienky na výhodný nákup maličkostí pre svoje manželky.

Ono totiž sociálno-ekonomická situácia v Kirgizsku nie je (podobne ako na Slovensku) najružovejšia a kirgizská mocenská štruktúra zrejme nebude schopná tento stav zvrátiť. Plus keď sa vyplavujú všetky korupčné svinstvá okolo Kumtoru. Takže je asi propagandisticky najvhodnejšie presvedčiť, že teraz pomôžu Turci. Inak povedané, táto návšteva je len pozitívnym negatívom atmosféry v krajine.

Takže najdôležitejšie z celého zájazdu prezidenta Kirgizska do Turecka je fakt, že prezidenti sa dohodli „... na spolupráci v rámci strategického partnerstva...“[8]

No a tým je neoosmanská idea. Dáme peniaze, ale musíte sa podpísať krvou.

Počkajme si však na reakciu Moskvy a Pekingu. Istanbul (a ani Washington) nie je všemohúci!

Tu pre poriadok treba vedieť, že na stránkach The Wall Street Journal komentátor Walter Russell Meada pripomína (7. jún 2021), že Turecko zostáva jedným z najdôležitejších amerických spojencov.

Ďalej, že „… napriek odcudzeniu, stále platí, že Spojené štáty a Turecko majú spoločné záujmy… aj v Strednej Ázii, kde je potrebné, aby Uzbekistan, Kazachstan a Kirgizsko odolali ruským a čínskym imperiálnym tlakom…“[9]

Čiže okrem ekonomického zúfalstva, zahraničnopolitickej dezorientácie bol S. Žaparov (a sprievodná plejáda zľavových nakupovačov) v Ankare v rámci scenára, keď sa turkojazyčný element bude podriaďovať rôznym washingtonským pokusom v čase, keď sa zahraničná a bezpečnostná politika Ankary stáva viac nezávislou a menej (pre celý svet) predpokladateľnou a prognózovateľnou.

Foto: http://www.president.kg

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

 


[1] Podrobnejšie k výsledkom pozri: https://eadaily.com/ru/

[2] Toto mestské periodikum je právnym nástupcom a pokračovateľom novinárskej tradície novín «Вечерний Фрунзе», ktoré ako orgán MV KS Kirgizskej SSR začali vychádzať 1. januára 1974. Pod novým názvom vychádza od marca 1991. Pozri: www.vb.kg

[9] Pozri komentár: This Isn’t Your Grandfather’s Turkey, In: https://www.wsj.com/articles/this-isnt-your-grandfathers-turkey-11623104194

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama