Karol Elbert je pre mňa už známy

„Karol Elbert – neznámy známy“ - bol názov koncertu z artificiálnej tvorby skladateľa. Podujatie sa uskutočnilo v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave vo výstavnom pavilóne na Žižkovej ulici v pondelok 16. decembra 2013. Okrem SNM hlavný realizačný podiel mala Spoločnosť Mikuláša Schneidra-Trnavského. Toľko strohá informácia. Pridávam na dôvažok moje osobné postrehy a prežitky, pritom nie som kritik, tobôž hudobný. Mal som totiž skutočné potešenie z účasti na koncerte.

Všetko sa začalo pred niekoľkými rokmi. Blahej pamäti vznikol Klub priateľov Slovenského národného múzea. Nie som prírodovedec, historik, archeológ, etnograf či obyvateľ Krásnej Hôrky, Bojníc, Červeného Kameňa, Levoče alebo iných zámkov. Dokonca nie som ani Karpatský Nemec či na Slovensku žijúci autochtónny Maďar, Čech, Ukrajinec, Rusín, Chorvát, Róm. Títo všetci majú svoje podmúzeá v rámci veľmúzea slovenského národa. Ale mám rád všetkých ľudí na Slovensku a všetko slovenskô. A som predsa len na niečo odborník, na vlasť, aspoň sa tak tvárim, som vlastivedec. Stal som sa členom Klubu priateľov SNM. Za určitý ročný poplatok odstupňovaný podľa typu ste získali seniorské, rodinné, individuálne a či VIP „priateľstvo“. Okrem bezplatných návštev a trvalého informačného kanála mali ste možnosť zúčastňovať sa na neformálnych podujatiach organizovaných pre „priateľov“. Klub už neexistuje, ale niektoré spojenia pretrvali. Hudobné múzeum SNM pravidelne elektronicky informuje našu rodinu o svojich podujatiach. Tak som sa  ocitol na koncerte venovanom Karolovi Elbertovi.

Meno pre mňa známe. Však detstvo som si užíval v rokoch éry tanečnej hudby. Junošstvo v čase odmäku rokov šesťdesiatych. Do zajtra čakaj či Očarená bývam prenikli aj do môjho svetozoru či svetosluchu. Páčivosť, príjemnosť a počúvateľnosť jeho ďalších pesničiek našla vo mne vždy vďačného poslucháča. Tu sa však moje poznanie Karola Elberta končí. Presnejšie, skončilo. Až opisovaný koncert otvoril priestor súvislostiam, ktoré znamenajú lepší rozmer nášho každodenného života. Ľudského života v slovenských súradniciach. Čiernobiely obraz Karola Elberta dostal mnohofarebný charakter. Nielen symbolicky, ale aj doslova. Koncert doplňoval jeho portrét, ktorý namaľoval akademický maliar Ján Mráz z Mníchova.

Karol Elbert pochádzal z Trnavy. Ako odznelo vo vynikajúcom sprievodnom slove pani Edity Bugalovej, narodil sa azda v tom istom dome ako Schneider-Trnavský. V každom prípade ho postrčil správnym smerom na jeho ceste životom v hudbe. Sám na to spomínal: „Pod naším trnavským bytom bývala sestra Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorú chodil pravidelne navštevovať. Raz, práve som cvičil Rachmaninovo Prelúdium, zazvonil pri našich dverách a povedal rodičom: Dajte chlapca študovať hudbu, má veľké nadanie. Sám potom išiel za Alexandrom Moyzesom a požiadal ho, či by ma nevzal do svojej triedy na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Bolo to v roku 1930.“

Podarilo sa. Vyštudoval, začal vážne muzicírovať. Do cesty sa však Karolovi Elbertovi postavila veľká prekážka. A nie ledajaká, ale priamo neľudská. Rasové zákonodarstvo Slovenska počas druhej svetovej vojny. V programovom bulletine koncertu sa píše: „Ako mladý a talentovaný skladateľ mal všetky predpoklady naplno sa rozvinúť v kompozičnej práci, vojnové časy však rozhodli, že sa dal na ľahkú múzu. (...) Keď vypukla druhá svetová vojna, musel sa pre svoj židovský pôvod uchýliť do prostredia kaviarni a barov, kde sa živil ako klavirista. Vďaka výnimke sa vyhol prvým transportom. Avšak na jeseň roku 1944 bol odvlečený do koncentračného tábora. Z päťčlennej rodiny túto tragickú etapu prežil iba on a jeho brat.“ Práve nútené hranie v kaviarňach a lokáloch ho nepriamo prinútilo komponovať aj tanečné skladby. A práve vďaka jeho vkladu do populárnej a dychovej hudby je známy do dnes.

Musím, akože, odbočiť od témy. V nastávajúci 14. rok 21. storočia sa chystajú  niektorí „vlastenci“ pripomenúť 75 rokov od vzniku vraj prvej slovenskej štátnosti, dokonca pozitívne. Určite nebudem k nim patriť. Slovenská štátnosť, ktorá vznikne v nedemokratickom prostredí, z milosti diktátora je slepou uličkou na ceste ku zvrchovanosti. Slovenská štátnosť, ktorá z vlastnej iniciatívy prijme zákony zbavujúce desaťtisíce jej občanov všetkých ľudských práv a vedome ich pošle na zaplatenú cestu do ničoty, nie je mojou štátnosťou. A ospravedlňovanie v podobe výnimiek (jednu vlastnil aj Karol Elbert) je skutočne vulgárnosťou. Neschvaľoval výnimky práve ten, ktorý mal zásadný podiel na ich potrebnosti?

Samotný koncert najlepšie predstavil mnohovrstvovosť Elbertovej hudobnej tvorby. Na úvod zaznela Sonáta pre husle a klavír e mol, op. 4. Bol to jeho absolventská práca z roku 1936. Moje hodnotenie – veľmo sa mi páčila. Môjmu pregnantnému hodnoteniu určite napomohla aj interpretácia diela prostredníctvom hudobného telesa s názvom Československé komorné duo, ktoré tvoria za českú stranu huslista Pavel Burdych a za slovenskú klaviristka Zuzana Berešová. Ona z Pavloviec nad Uhom, on z východných Čiech a dohromady sa dali na Morave v Brne. Mladí umelci, výkon však vysoko kvalitný. Však „Čechoslováci“ sa aj činia, len tohto roku mali viac ako 50 koncertov.

Ďalšie tri programové vstupy boli spojené klaviristkou Zuzanou Biščákovou a sopranistkou Nao Higano(vou). Prvým „kúskom“ bola Malá panychída nad zrúcaninami varšavského geta – Smútok za Ester – na báseň Ivana Mojíka pre spev, ženský zbor a klavír. Autor ju skomponoval v roku 1986, je to skutočne „smutná reminiscencia na osobne prežitý holokaust“. Oceňujem vklad organizátorov, ktorí pre predstavenie tejto relatívne malej skladby zabezpečili „Ženský komorný zbor“ z vynikajúcich vokalistiek, ktorý vznikol ad hoc len pre tento koncert.

Následne odznelo Päť piesní pre soprán a klavír, op.5 na texty J. M. Broďányho.a J. Šoltýsa. Ako som horko ťažko na internete zistil, Jozef Broďány vydal zbierku básni „Tvár dvoch svetov“ v roku 1940 v Žiline a o rok tri z nich K. Elbert zhudobnil. V programe ich označili ako jeho reflexiu na nepriazeň osudu. Ďalšie dve piesne (texty Jána Šoltýsa – o ňom neviem nič bližšie) boli podľa iniciátorov koncertu „inšpirované osobným ľúbostným vzťahom“. Autorský aj interpretačný vklad nám priniesol skutočne mimoriadne silný zážitok.

Vokálnu časť uzavrelo dielko Arlecchino, op. 2 Ballada quasi una fantázia. Práve Harlekýn, text bol od Vladimíra Roya, mi priniesol skutočne veľké potešenie. Ako laik neviem zhodnotiť hru klaviristky Z. Biščakovej, jednoducho páčila sa mi (samozrejme, jej hra na klavír). Avšak soprán pani Higano(vej), ktorý som poznal z minulosti v opere SND, ma nenecháva nikdy chladným. Skutočne sa potvrdzuje, že ľudský hlas je najkrajší hudobný nástroj. Ďakujem!

Posledné programové číslo bola skutočne nečakaná lahôdka. Jazzová sonáta č. 3, B-dur. Áno, bol to džez! Pre odborníkov nič mimoriadne, ale ja ako bežný hudobný konzument som bol prekvapený. Až následne, pri písaní mojej „kritiky“ som zistil, že na jar roku 2014 bude premiéra hraného filmu bez dialógov Denník Agáty Schindlerovej, ktorý predstaví päť osudov židovských hudobníkov a interpretov. Jedným z nich bude „klavirista a džezový hudobník Karol Elbert“. A veľkú chválu „pejem“ aj na Luciu Berešovú, ktorá sonátu bravúrne predviedla. Na úvod na klavíri hrala Berešová Zuzana, na záver Berešová Lucia. Žiadna zhoda mien, sú to sestry! Lucia je ešte študentkou, ale kariéru má sľubne rozbehnutú.

Začal som Klubom priateľov SNM. Bol to dobrý nápad, škoda, že vedenie múzea v ňom nepokračuje. Tvrdí, že „Klub priateľov SNM bol ,produkt‘, ktorý nesplnil očakávania“. Najviac ma zarazilo tvrdenie: „Filozofia zrušeného klubu priateľov nebola založená na aktívnom klubovom členstve, ale len na využívaní bezplatného vstupu do expozícii SNM“ (!?) S tým nesúhlasím! Čo mohlo byť aktívnejšie ako spoznanie muzeálneho depozitára, práce knižnice či možnosť spoznať muzeálnych pracovníkov? Miera aktivity priateľov bola a vždy je priamo úmerná aktivite organizátorov.  A tak od júna 2013 SNM prešlo na vysoko aktívny spôsob spolupráce s verejnosťou, citujem: „Vytvorili sme elektronický obchod (e-shop), kde si návštevník môže zakúpiť knihy z produkcie SNM cez svoj počítač priamo z pohodlia svojho bytu a objednať si aj VIP kartu SNM s množstvom výhod.“  Skutočne aktívny a aktivizačný prístup! V pozvánke na koncert sa uvádzalo, že ide o koncert z artificiálnych diel Karola Elberta. Vyhľadal som v slovníku cudzích slov, čo znamená artificiálny. Odpoveď: umelý, vyumelkovaný, strojený. Aj VIP karta SNM je artificiálna?

Ilustrácia z pozvánky: Portrét Karola Elberta od akademického maliara Jána Mráza z Mníchova