Kam vietor, tam názor?

Počet zobrazení: 3233

Prezidentka Zuzana Čaputová počas návštevy Českej republiky vyhlásila, že rozumie protivládnym protestom na Václavskom námestí a po návrate v Grassalkovičovom paláci vyškolila čínskeho ministra zahraničných vecí Wanga Ji o ľudských právach. Také nasadenie zmohlo mamičkinu bojovníčku za spravodlivosť až tak, že si v Paríži nespomenula na Žlté vesty a šarmantnému hostiteľovi Emmanuelovi Macronovi nevyčítala použitie gumených projektilov proti zožltnutým námestiam či uliciam.

Tí, ktorých prezidentkina „únava“ v Elyzejskom paláci zaskočila, sa možno domnievali, že názorová prispôsobivosť postihla iba odídencov z hnutia OĽaNO, napríklad Soňu Gaborčákovú, keď oznámila, že zo spolupráce nevylučuje liberálov, hoci je konzervatívec. (https://www.hlavnydennik.sk) Jej kolegyňa Elena Červeňaková rokovala už s troma stranami, štvrté rokovanie ju čaká. Jozefa Lukáča oslovili štyri strany. Vzhľadom na to, že sa ešte nerozhodol, nechcel ich bližšie špecifikovať. (Tamtiež.) Iný druh názorovej ohybnosti predstavuje Alojz Hlina. Pred niekoľkými rokmi na Obchodnej ulici v Bratislave zamuroval vchod nebankovej spoločnosti, lebo „tu keď niekto vlezie, zničí si život, s posvätením tohto štátu.“ (Nový čas, 3. 9. 2015) „Keď som začal boj s nebankovkami, neveril nik, že sa niečo môže zmeniť. Podarilo sa,“ pripomenul A. Hlina. (Postoj, 28. 7. 2019) Áno, zvíťazil, len v protiúžerníckom opojení nepostrehol, že spolumajiteľ inej nebankovky, za ktorou sú tiež stovky a možno tisícky zničených životov, si donedávna hovel v Prezidentskom paláci a teraz vyzýva vrátiť Slovensko všetkým ľuďom, urobiť z neho lepšie miesto pre život a posunúť ho dopredu... Mohol však Hlina ignorovať posvätnú výzvu a nepridať sa k záchrancom Slovenska? Ak sa na povolebnom stupni víťazov ocitne vedľa hochúžerníka, nespomenie si na vydesené oči radovej zamestnankyne nebankovky za rastúcim múrom a nedvihne sa mu žalúdok? Ako sme sa nedávno dočítali, Hlina podobnou oddanosťou zahorel aj k Vladimírovi Mečiarovi: „Nech si len Lojzo pekne obnoví pamäť a vzdá hold svojmu idolu zo Zlatej Idky.“ (Postoj, 30. 7. 2019) Niekoho ešte prekvapuje, že Alojz Hlina ako jediný opozičný líder podpísal pakt o neútočení s koalíciou Progresívne Slovensko/Spolu? Ako sa na slušných a nových politikov patrí, isteže!

Jasný a čitateľný smer akosi pričasto stráca aj Smer, keď nám ako prezidentského kandidáta ponúkol akože konzervatívneho a hlboko veriaceho Maroša Šefčoviča, chce sprísniť interrupčný zákon a predložil nový model financovania cirkví. Bez toho, aby sa zamyslel, či ženy zo sociálne slabšieho prostredia budú mať na potratovú turistiku, a namiesto toho, aby konečne pripravil legislatívny rámec na splnenie poslednej požiadavky Novembra 89 a to odluky cirkví od štátu.

Názorové piruety zavše predvedú aj médiá a k tej najnovšej ich inšpiroval miláčik kamier, mikrofónov i diktafónov Igor Matovič, presnejšie jeho počiatočný súboj so Slušným Slovenskom o Námestie SNP v čase osláv 30. výročia Víťazného Novembra. Hnev novinárov mieril aj na tribúna Nežnej revolúcie Jána Budaja, lebo na rozdiel od Veroniky Remišovej neodskočil od Matoviča. Eugen Korda sa tým ani netajil: „Ján Budaj je dnes členom jeho hnutia a treba povedať, len aby sa na to nezabudlo, že spolu s Milanom Kňažkom boli spoluzakladateľmi Mečiarovho HZDS, teda hnutia, ktoré morálne a ekonomicky devastovalo túto krajinu, ktoré unieslo svojho občana, ktoré dalo zavraždiť Roberta Remiáša a ktoré nás ťahalo do náručia Ruska.“ (Týždeň, 24. 7. 2019) Škoda, že Korda ani neškrkol, že za Mečiarovým kolmým štartom bol aj frenetický potlesk „rodených“ antikomunistov po jeho vyhrážkach komunistom o prázdnych väzniciach, či „standing ovations“, ktorým Vladka poctili svetoobčania za sfašírovanie Jozefa Markuša v televíznom dueli o matičnom návrhu jazykového zákona. Neúplnosť Kordovho textu zrejme spôsobil iba stanovený rozsah príspevku... Ukazuje sa, že médiá musia šetriť slovami aj pri kauze Technopol. Ako inakšie si má posivený svedok vysvetliť, že sa s ňou zrazu spája iba meno Mariana Kočnera, hoci prezident Michal Kováč st. udelil milosť dvom hriešnikom: Marianovi Kočnerovi a Michalovi Kováčovi ml. Slovami resp. menami začal v tejto kauze šetriť aj zhovorčivý právnik Daniel Lipšic. Bdelé mienkotvorné médiá tak rozmarne sprevádzali každý odchod z poslaneckého klubu OĽaNO a tak rozmarne vítali každé vzdornejšie pípnutie v Smere, až im neostal vysielací čas ani priestor v novinách na odchod Zuzany Šubovej od Miroslava Beblavého. „Dôvod môjho odchodu zo strany Spolu sa týkal previazanosti na firmu Deloitt v strane.“ (https://www.hlavnydennik.sk, 7. 6. 2019) A kde mali vziať čas a priestor na otázky, čo robila aktivistka Karolína Farská (vraj z nepolitického hnutia Za slušné Slovensko) s Miroslavom Beblavým v American Enterprise Institute v Spojených štátoch. (Podklad: https://www.hlavnydennik.sk, 21. 7. 2019)

Tie isté médiá nás v týchto dňoch od rána do večera strašia obsahom i dosahom dešifrovanej komunikácie medzi Marianom Kočnerom a Norbertom Bödörom. Akoby sme tu tridsať rokov nežili alebo si za tridsať rokov nevšimli, že o Slovensko bojujú zbohatlíci, ktorí si namiesto boxerských rukavíc navliekajú jestvujúce i vznikajúce strany. Pretože niektorí opoziční mecéni vlastnia médiá, hneď po zverejnení desivej „novinky“ sme sa dozvedeli, že za bašovanie kočnerovcov je zodpovedný Smer-SD. Médiá v pravej chvíli a na istý čas ako na povel pozabudli, že „za Radičovej vlády bola mafia súčasťou koalície. Ako inak chápať to, keď Kočner počas voľby generálneho prokurátora píše SMS Sulíkovi (predsedovi Národnej rady, pozn. aut.): Asi budes prvy vediet vysledok tak ak Ta mozem poprosit, rad by som bol druhy. A Sulík následne reaguje: Prave sa hlasuje. Je tu 143 poslancov ale kolki budu hlasovat sa ukaze. Dam vediet. Metódy Kočnera a jemu podobných nevznikli za Fica, ale sú súčasťou slovenskej politiky od vzniku štátu a každá vláda sa svojím spôsobom podieľala na ich fungovaní.“ (Pravda, 3. 8. 2019)

Podľa politológa Jozefa Lenča oligarchovia za stranami i priamo v stranách vedia, že „k tomu, aby sa investícia zúročila, potrebuje strana využiť ďalšie osvedčené nástroje, ktoré zaberajú na voliča. Jeden z najosvedčenejších spôsobov je navodzovanie predstavy, že v najbližších voľbách pôjde o vskutku kľúčový zápas dobra a zla.“ (Pravda, 3. 8. 2019) Tak nečudo, že pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami aj po zapnutí žehličky počúvame, kto by mal prevziať moc a prekresliť politickú mapu Slovenska, kto rozložil štát, kto by mal ísť do basy, kto zametá problémy pod koberec a kto nám robí hanbu pred vyspelou Európou... Nuž, posivený svedok by európske hodnoty radšej nevyťahoval; hoci od pádu Európskej komisie pod vedením Jacqusa Santera uplynulo dvadsať rokov, nie všetci naň zabudli. „Europoslanci jej vyčítali spreneveru pri rozdeľovaní humanitárnej pomoci pre bývalú Juhosláviu a vymenúvanie priateľov a známych do dobre platených expertných funkcií.“ (https://www.sme.sk, 14. 1. 1999) „Edit Cressonová ako eurokomisárka v rokoch 1995/1999 zodpovedala za rezort vedy, výskumu a rozvoja. Obvinili ju z protekcionizmu, pretože zamestnala svojho zubára ako osobného poradcu. Oficiálne bol zamestnaný ako konzultant európskeho výskumného projektu. Podľa EK si zarobil asi 140 000 eur, ale jeho práca nebola nijakým prínosom. Svojmu ďalšiemu známemu – komerčnému právnikovi – ponúkla tri projekty. Prípad sa dostal pred Európsky súdny dvor (ESD) a zaoberali sa ním aj belgické súdy, ktoré však rozhodli, že neexistuje nijaký dôvod na pokračovanie procesu. Generálny advokát ESD dospel k záveru, že obvinenie Cressonovej z protekcionizmu je odôvodnené a navrhol sankcie v podobe päťdesiatpercentného krátenia penzie. ESD však včera (11. 7. 2006, pozn. aut.) rozhodol, že exkomisárka o dôchodok nepríde. Podľa súdu je pre Cressonovú postačujúcim trestom zistenie, že porušila svoje právomoci.“ (Podklad: https://korzar.sme.sk/c/4487480) Európska komisia sa len tak-tak vyhla pádu v roku 2005. „Jej predseda José Manuel Barroso sa mal dopustiť stretu záujmov, keď v auguste 2004 trávil dovolenku na jachte gréckeho miliardára Spirosa Latsisa, ktorého firma potom dostala štátnu pomoc so súhlasom EK.“ (https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/230480) Kedy sa roztrasieme a zacvakáme zubami pod ďalšou ľadovou sprchou z Bruselu? 

Programovo a ideovo vyprahnutú slovenskú politickú scénu zavše spestrí výkrik ďalšieho hrdinu, že nepôjde s Ficom do vlády, zhíknutie publika nad prieskumom preferencií strán v neprospech Kisku a vzápätí smiech po Matovičovej poznámke, že „Kiska si zaslúži príučku, ale palicu nad ním nelámem“ (https://www.aktuality.sk). Isté oživenie vyvolalo Kiskovo vyhlásenie, že „ak by hrozila vláda Smeru s kotlebovcami, radšej urobíme ďalšiu revolúciu na uliciach“ (https://komentáre.sme.sk/c/22172666). Lídrov spríbuznených strán zmiatlo Trubanovo (PS) spochybnenie povolebnej spolupráce s Matovičom. „Úprimne poviem, že si to neviem predstaviť.“ (Pravda, 29. 7. 2019) Že by chcel mať Matoviča v opozičných laviciach alebo na čele davu pred budovou parlamentu? Spolubojovníci za očistu Slovenska však pochopili, že myseľ domnelého budúceho predsedu vlády Michala Trubana momentálne zamestnáva drogová minulosť. Veď Kiska už zažil Ficovu pomstu a vie, ako dokáže rozhasiť nevinného človeka!

Jediný, kto sa v tejto situácii usmieva, je kapitalizmus. Nikto od neho nežiada správu o tridsaťročnom gazdovaní pod Tatrami, pretože vinníkov za jeho zlyhania, prešľapy i finty na naivných určia oligarchovia a ich médiá. Ako vyšetrovatelia, sudcovia a kati im zrátajú aj spochybňovanie zahraničnopolitickej orientácie...

Nepociťujete pri razantných vyjadreniach niektorých politikov závan Víťazného februára?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984