Kam budeme utekať my, Európania?

Brusel sa na niekoľko rokov stal mojím domovom. Na vstup do Európskeho parlamentu, môjho pracoviska, bolo spočiatku možné využiť ktorýkoľvek z jeho mnohých vchodov. Neskôr uzavreli jeden hlavný, vstup cez iné sa obmedzil. Zvykol som si.

Neznepokojovali ma ani nad občasné správy o riziku teroristických útokov na európske inštitúcie. Len jednému slovenskému denníku som dvakrát (a, samozrejme, zbytočne) poslal zdvorilé upozornenie, že si na fotografiách pletie parlament s komisiou. Rutinou sa pre mňa stali časté prelety policajných vrtuľníkov a takmer každodenné kvílenie sirén policajných áut.

Brusel 2010 - Ilustračné foto: cea + / Flickr

Spozornel som, až keď sa ma bezpečnostné opatrenia začali bezprostredne dotýkať: „Veľavravný obraz otvorenosti inštitúcií, ich prepojenia s dennou realitou bežného človeka a kvality ich práce,“ zvykol som si povzdychnúť prechádzajúc zátarasy z ostnatého drôtu cestou do zamestnania. To som ešte netušil, že onedlho budem každý deň stretávať po zuby ozbrojené vojenské hliadky a čítať informáciu o aktuálnom stupni bezpečnostného ohrozenia hneď po vstupe do budovy parlamentu.

Dnes ráno, v čase bombových útokov na bruselskom letisku a v metre mi bývalá kolegyňa písala, že jej osemročná dcéra letí za otcom. Ešte sme nič netušili. Rodina mala nakoniec šťastie. Nemali ho desiatky ďalších, nachádzajúcich sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Česť ich pamiatke a úprimnú sústrasť ich rodinám.

Ankara, Paríž, Brusel. Slučka sa sťahuje. Európa prestáva byť bezpečným miestom. Kam budeme pred násilím utekať my, Európania?