Kalište ľahlo popolom, ale aj dnes žije

Počet zobrazení: 6814


3_karol_kuna_pri_prejave_v_kalisti._600x371.jpgKarol Kuna počas príhovoru pred pamätníkom obetí nacistických represálií.

„Chcel by som sa opäť poďakovať všetkým, ktorí nás  partizánov v zime v roku 1945 prichýlili vo svojich domovoch a podelili sa s nami aj o to posledné, čo mali,“ hovoril na spomienkovom zhromaždení pred pomníkom obetiam fašistických represálií Karol Kuna.

Hlas sa mu začal triasť. „Osobitne sa chcem poďakovať rodine Vyšných, ktorá ma na niekoľko týždňov prijala ako vlastného syna. Netušil som, čo sa tu stane po tom, ako sme v polovici marca opúšťali osadu...“ Oficiálny rečník za Slovenský zväz protifašistických bojovníkov sa v prejave zasekol.

Stál som opodiaľ, videl som, ako sa mu do očí predierali slzy. Čo až také strašné sa tu mohlo stať, že aj takmer po sedemdesiatich rokoch chlap nemá ďaleko od plaču?  Jednoznačná odpoveď: KALIŠTE. Jedna zo 102 slovenských obcí, ktoré boli úplne alebo čiastočne vyrabované a zničené nemeckými nacistami a ich prisluhovačmi z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Z tohto obdobia, neskorej jesene 1944 a nasledujúcej zimy, sa na Slovensku našlo aj 211 masových hrobov.

Do areálu národnej kultúrnej pamiatky Kalište prichádzajú1_kaliste_600x467.jpg návštevníci.
Iste, niektoré podhorské dediny skončili horšie. Napríklad v Kľaku (pohorie Vtáčnik) na krvavú nedeľu 21. januára 1945 jednotky SS, protipartizánske skupiny Edelweiss a Heimatschutz vypálili 132 domov a hospodárskych stavieb a zavraždili 84 občanov. Kalište však ako jediné po druhej svetovej vojne už neobnovili. Tí, čo sa zachránili, alebo sa vrátili z hôr a koncentračných táborov, sa so svojimi rodinami presťahovali do okolitých dedín. Zo dvadsaťpäť domov si začiatkom päťdesiatych rokov so štátnou podporou vybudovali na banskobystrickej Fončorde. Dnes sa táto ulica volá Nové Kalište.

2_kaliste_delegacia_szpb_600x344.jpgPietny akt kladenia vencov, delegácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

To staré, pozostávajúce zo zachovalej kaplnky a dvoch rekonštruovaných dreveníc (je v nich vysunutá expozícia Múzea SNP), som poznal už od mlada. Každý rok v rámci lyžovačky bola bežkárska trať Donovaly – Kalište a späť akousi povinnou, ale milou samozrejmosťou. Najmä, ak nebol zľadovatený sneh a na doliny nepadla hustá hmla. Na trase sa striedali mierne stupáky s pohodlnými slalomami, pričom sa odkrývali krásne výhľady na Horehronie, Veľkú Fatru a Slovenské Rudohorie.

Záverečný zjazd nás vždy priviedol k pomníku Jozefa Jankoviča Obete varujú, ktoré nás skôr strašili, ako varovali. Asi to bol autorov zámer. Tam sme si rozlúpali pomaranče a takto posilnení sme si to zase vyšliapali na hrebeň Starohorských vrchov. Vtedy som ešte netušil, že toto prapodivné moderné súsošie pôvodne stálo uprostred Pamätníka SNP v Banskej Bystrici, pokým ho z ideologických dôvodov nepresťahovali na Kalište. Po novembri 1989 ho znova premiestnili do mesta pod Urpínom.  

1a_premier_a_miniaster_skolstva_na_kalisti._600x536.jpgPremiér Robert Fico a nový minister školstva Peter Pellegrini pri kladení vencov.

Každoročné stretnutie generácií

V letnej verzii som si túto turistickú trať prešliapal až v polovici augusta 2007 s členmi SZPB. Necelý mesiac po otcovej smrti, ktorý partizánčil v susednom chotári na Magure, a tak som naňho intenzívne myslel. Bola to súčasť hviezdicového pochodu pri príležitosti druhého ročníka podujatia Stretnutie generácií. Pôvodne sa hovorilo o troch generáciách, teraz sa tu schádza až päť pokolení. Samozrejme, aj predtým sa tu Kališťania a ich priatelia stretávali. Od roku 2006 to má však aj šmrnc celoštátneho podujatia, ale na svojej spontánnosti našťastie veľa nestratilo.

Prvých osem ročníkov organizoval Oblastný výbor SZPB a Múzeum SNP s tým, že patronát nad nimi držal šéf Banskobystrického samosprávneho kraja Vladimír Maňka. Od predsedu OblV SZPB Jána Paceka sme sa dozvedeli, že keď bol po vlaňajších regionálnych voľbách ustanovený nový župan, písomne ho požiadali o prijatie, aby si vysvetlili, ako sa bude ďalej realizovať dohoda o vzájomnej spolupráci. Ale Marian Kotleba na list ani nezareagoval. A vlastne sú radi. Riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev, ktorý koordinuje aj ústredné oslavy 70. výročia Povstania v Banskej Bystrici, sa podobnými listami adresovanými fašizoidnému županovi ani nezaťažoval. S Kotlebom a jeho úradom vôbec nepočítajú.

4_kaliste_5_600x476.jpgNa IX. ročníku Stretnutia generácií na Kališti bolo aspoň päť pokolení Slovákov.

Bystrickí odbojári sa v tejto situácii obrátil na premiéra Roberta Fica, ktorý prevzal záštitu nad tohtoročným podujatím a aj na ňom s úspechom vystúpil. Pomohol si s dlhým citátom z knihy venovanej tragédii v Kališti od známeho slovenského prozaika a publicistu Romana Kaliského. Už samotné priezvisko čosi napovedá... Nový prezident Andrej Kiska poslal s pozdravným posolstvom pracovníka svojej kancelárie. Tretím a posledným rečníkom bol práve Karol Kuna, pred 70 rokmi 17-ročný príslušník partizánskeho oddielu Stalin.

„A niekto z príbuzných Vyšných neprišiel po prejave za vami?“ pýtam sa ho neskôr.

„Nie,“ odpovedá zádumčivo, „no po vojne ma v rodnom Liptove vyhľadali dvaja synovia Jozefa Vyšného. Vyobjímali sme sa a potom som sa dozvedel tú strašnú zvesť...“

„Nebodaj to bol ten Vyšný, o ktorom sa píše, že ho brutálne zavraždili?“

„Áno. Mal štyridsaťpäť rokov,“ s povzdychom odpovedá pán Kuna. „Spolu s ďalšími mužmi ho v ten hrozný deň Nemci odvliekli z Kališťa do Moštenice. Tam trinástich z nich zastrelili. Nik nevie prečo, ale Vyšného zobrali ďalej, až do Turčianskych Teplíc a tam ho zaživa rozpílili na stolárskej pílke. Ako guľatinu. Zostalo po ňom sedem nezaopatrených detí...“ Ďalšia pauza, no dodal: „ S jeho synmi sme sa pomerne často navštevovali. Žiaľ, obaja už zomreli.“

Súkromné pietne akty

Podobne ako v roku 2007, aj teraz, keď po ekumenickej pobožnosti a kladení vencov odzneli slávnostné príhovory, asi trojtisícová masa návštevníkov sa premiestnila na susednú lúku, kde ju čakal pestrý kultúrny program a stánky s občerstvením. Na svahu, kde voľakedy stálo Kaličte, ostali iba hlúčiky ľudí.

Jednak zvedavci, ktorí si v tichosti prezerali chotár bývalej osady uhliarov a baníkov, a potom skupinky v zostave viacerých generácií, ktoré hľadali dom svojich predkov. Či, presnejšie, jeho zakonzervované základy s pamätnou tabuľou so základnými údajmi.

Nápadná stará čerešňa pri niekdajšom dome číslo 36. Patril Imrichovi Tišliarovi, ktorý ako robotník chodil na týždňovky do Podbrezovej. Tak som sa prihovoril jeho dcére Zuzane, ktorá bola obklopená húfom príbuzných a známych.

5_kaliste_pani_zuzana_v.jpgPani Zuzana so svojimi príbuznými na mieste domu svojho otca Imricha Tišliara, č. 36.

„Ja som sa narodila už na Fončorde,“ vysvetľuje, „ale mamička mi neraz rozprávala, ako sa to tu zbehlo. Otecko pár dní pred 18. marcom ušiel do hôr. Mamička ostala v mojimi troma maličkými bratmi sama. Ale mali šťastie, tú hrôzu prežili. Potom sa ich ujala rodina na Balážoch. V roku 1950 si vystavali na Fončorde dom, doteraz v ňom bývam.“

Tvrdí, že to tu bolo trocha inak, ako naznačujú zrekonštruované základy. Tam, kde dnes stojí čerešňa, mali za vojny kuchyňu, ale možno išlo iba o drevenú prístavbu. Bol to vlastne dvojdom. Za susedov s číslom 30 mali rodinu Adolfa Palúcha, predsedu miestnej organizácie KSS aj Revolučného národného výboru. V jeho dome cez zimu sídlil štáb spomínaného partizánskeho oddielu Stalin. Velil mu Alexej Afanasievič Martynov, ktorý prešiel krstom boja v tyle nepriateľa – bojoval proti nemeckým okupantom a banderovcom na strednej a západnej Ukrajine.

Deti a vnuci obetí represálií spomínajú

Väčšia tragédia sa odohrala v dome číslo 7, ktorý bol súčasne miestnym obchodíkom a krčmou. Rozprával mi o tom Ivan Majer zo Slovenskej Ľupče. Nemci v dome na hornom konci zaživa upálili jeho prastarú mamu Sabinu Mistríkovú, jej sotva 33-ročného syna Emila, otca Ivanovej matky, 17-ročného Vasila Longauera a jeho o rok staršieho kamaráta, robotníka Vlada Kamhala.

Vtedy sa tehotnej Ivanovej starej mame Margite, Sabininej neveste, i so synčekom Bohušom podarilo štvornožky uniknúť z horiacej chalupy. Krátko po vojne sa jej narodilo dievčatko Anička, Ivanova mama, ktorá dosiaľ žije. Tentoraz však na Kalište nešla, no poslala tam syna s rodinou. Kým vnuk sa kdesi stratil, manželia Majerovci si obzerali muzeálnu expozíciu.

„Toto je náš starý otec,“ ukazuje Ivan na zožltnutú fotografiu. „A stará mama Margita,“ usmieva sa jeho manželka Stanislava, „keď žila, neraz s povzdychom spomínala, že v ich dome zhorela aj kniha so záznamami, kto koľko dlžil šenkárke. Ale čert to ber,“ dodala, „hlavná vec, že sa aspoň so synom a dcérkou v lone zachránila.“

Dejiny písané krvou

Podľa oficiálnej štatistiky malo v roku 1940 Kalište 209 obyvateľov. Po prechode časti povstaleckých ozbrojených síl do hôr, keď sa stalo jedno z centier Partizánskej republiky a sústredili sa tu štáby niekoľkých partizánskych jednotiek, bolo tu okolo tisícky vojakov, utečencov a rasovo prenasledovaných. Samozrejme, že sa všetci nezmestili do domov, preto sa v blízkom lese stavali zemľanky. Hygienické podmienky, najmä bola ohrozená kvalita pitnej vody, boli zďaleka nedostačujúce. V dedine sa objavil týfus krátko potom, ako sem prišli dve desiatky dezertérov z maďarskej kráľovskej armády, podieľajúcej sa na potláčaní SNP z juhu.

7_ako_zili_kalistania_expozicia_v_jednom_z_dvoch_zachovanych_domov_na_kalisti._600x450.jpgAko žili Kališťania, expozícia v jednom z dvoch zachovaných domov na Kališti.

Už na jeseň 1944 tu podnikli Nemci dva prepady, ktoré si vyžiadali mŕtvych na oboch stranách. V polovici marca 1945, keď už boli partizáni na tom biedne so zásobovaním potravinami i so strelivom, padlo rozhodnutie, že prejdú cez Nízke Tatry k blížiacemu sa frontu a zapoja sa do oslobodzovacích bojov. Obec tak ostala bez ochrany, po troch dňoch ju nadránom 18. marca obkľúčili príslušníci Einsatzkommanda.

Išlo o remeselných hrdlorezov. Podľa niektorých informácií to boli zločinci, ktorých hitlerovci prepustili z väzenia s tým, že sa vykúpia vraždením partizánov a civilného obyvateľstva. Podieľali sa aj na genocíde nevinných v Nemeckej, Kremničke (Kotleba sa ako župan odmietol zúčastniť na kladení vencov k tamojšiemu pamätníku obetiam fašistických zverstiev) a na mnohých iných miestach v okolí Banskej Bystrice. Boli to nemilosrdní fanatici, inak by neprejavovali také vraždopudné nadšenie. Niekoľko dní pred oslobodením celého Horehronia Červenou a rumunskou armádou.

Nacisti podľa všetkého využili fosforečné látky na podpálenie viac ako troch desiatok domov. Zaživa v nich upáli deväť Kališťanov od štrnásť do deväťdesiat rokov, vrátane chorých a bezvládnych starcov a stareniek. Zrejme mali miestnych informátorov, lebo keď sa rozbrieždilo, obsadili aj priľahlý les Sucharinu. Tam v provizórnej nemocnici zavraždili dvanásť týfusom nakazených a ťažko zranených partizánov. Zľutovanie nemali asi s 19 maďarskými prebehlíkmi. Odvliekli ich do doliny a pri Moštenici postrieľali. Celkovo si tento prepad vyše 300-členného komanda priamo 18. marca vyžiadal životy 46 ľudí. 

Priamy svedok udalostí

Pri základoch domu číslo 38 na začiatku dediny som zastihol priameho svedka toho krvavého skorého rána, 89-ročného Alfonza Bučka, ktorý býva so synom v Trenčíne. Ten ho aj sem doviezol. Ako mi pán Bučko podrobne rozprával svoj príbeh, postupne nás obklopilo zo štyridsať prevažne mladých ľudí. So zatajeným dychom počúvali výpoveď starého, ale ešte bodrého muža.

6_kalistev.jpgJeden z posledných žijúcich svedkov tragédie z 18. marca 1945 Alfonz Bučko pred domom rodičov, č. 38, zaujal svojím rozprávaním desiatky návštevníkov podujatia.

Kým sa s otcom Alexandrom Bučkom ešte za tmy neúspešne pokúšal ujsť z nemeckého obkľúčenia, pred ich domom Nemci medzi prvými zastreli 21-ročnú Tonku Komorovú a dávkou zo samopalu prevŕtali driek jeho 43-ročnej matke Júlii Bučkovej. Pán Alfonz má na tú osudovú chvíľu dve teórie.

Podľa prvej sa jeho o sedem rokov mladší brat rozbehol do ranného pološera a matka za ním volala po mene: „Ivan, vráť sa!“ Nemci sa tohto mena báli. Stotožňovali ho s označením sovietsky partizán. Preto to považovali za provokáciu a na ženu spustili paľbu.

Podľa druhej verzie Júlia jednoducho bránila svojho syna, keď chcel ujsť. Skosili ju na prahu dverí do jej domu. Celý nasledujúci týždeň zomierala v ukrutných bolestiach. Ivanovi sa podarilo skryť v lese a po vojne sa bratom zvítali. Pred ôsmimi rokmi však zomrel.

Nemci im v to krvavé ráno zavraždili aj otca Alexandra. Jeho telo našli polozhorené a prevŕtané guľkami. Ktorá strašná smrť prišla skôr? Alfonz sa to všetko dozvedel, až keď sa vrátil z koncentračného tábora v Nemecku, kam ho spolu s ostatnými Slovákmi na sklonku vojny deportovali.

8_viera_mockova_s_odbojarmi_pred_muzeom_snp._600x536.jpgSkupina odbojárov, účastníkov exkurzie na Kalište pred Pamätníkom SNP v Banskej Bystrici. Zľava: Ján Chudík, Karol Kuna, Jaroslav Jung, Viera Mocková z ministerstva obrany a Vladimír Mičuda.

„Ostáva mi doteraz iba dúfať,“
hovorí tlmeným hlasom, „že ho najprv zastrelili, až potom hodili do horiaceho domu. Tak veľmi by som mu to po tom všetkom, čom som zažil, prial.“ Zmĺkol.

„Vôbec som netušil, čo sa vtedy stalo s mojimi rodičmi,“ pokračoval po chvíli. „Videl som cez plot prehodené nehybné, skrvavené telo kamaráta Jula, s ktorým som sa iba pred pár hodinami rozprával. Počul som krik žien a plač detí, keď nás sústredili uprostred osady pri kaplnke. Od hory sa ozývali výstrely. To na Sucharine mordovali chorých a ranených partizánov. Keď nás, mladých chlapov po 13. hodine hnali vysokým jarným snehom aj s dobytkom dole, videl som, ako bola takmer celá dedina v plameňoch. Vôbec som netušil, že otecka už zabili a že mamička leží už od rána pred naším domom v kaluži krvi...“ Opäť nasledoval výdych a dlhšia pauza.  

Alfonz Bučko mal v tejto rodinnej tragédii kúsok šťastia. Trinásť chlapov, ktorých spolu s ním v Kališti nacisti zaistili, postrieľali. Tak ako aj maďarských vojakov v susednej Moštenici. Z Kališťanov sa na kvázi popravisku zachránil akoby zázrakom iba Ľudovít Kaliský. Hodil sa na zem o pár sekúnd skôr, ako sa ozvala streľba a v tej trme-vrme si to Nemci nevšimli. Živého a zdravého ho zamaskovali mlčiace telá mŕtvych druhov.

Pamätaj, živý, rok štyridsiaty piaty

Z Kališťa zostalo zhorenisko. Zo 42 domov sa najprv zachovalo iba šesť. Do nich sa nasťahovali tí, čo krvavé jatky prežili. Päťdesiatosem rodín žilo v stiesnených pomeroch a v obave, že sa krvilační nacisti vrátia. Na siedmy deň po tragédii – 25. marca tam dorazila päťčlenná hliadka rumunských a sovietskych vojakov. Sotva sa o tom Júlia blúzniaca v horúčkach dozvedela...

Kalište bolo oslobodené. Kalište? Jeho torzo. Ľudia z neho odišli, odvtedy už tam nik nebýval. Zo šiestich nepodpálených domov sa dodnes zachovali iba dva. Uznesením Predsedníctva Slovenskej národnej rady číslo 24 z 27. februára 1961 územie vypálenej osady vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku.

9_jankovico_susosie_obete_varuju_sa_vratilo_z_kalista_do_mesta_pod_urpinom._450x600.jpgJankovičovo súsošie Obete varujú sa začiatkom 90. rokov vrátilo z Kališťa do mesta pod Urpínom.

V dvoch zrekonštruovaných chalupách sú od roku 1962 umiestnené expozície, ktoré spravuje Múzeum SNP v Banskej Bystrici. Kalište prezentuje stovku zničených slovenských obcí aj na medzinárodných podujatiach predstaviteľov dedín, ktoré zdieľali počas druhej svetovej vojny, ale aj v neskorších vojnových konfliktoch, podobný osud.

Práve, keď som tu bol v lete prvý raz, v roku 2007 odhalili uprostred Kališťa ako náhradu za Jankovičove Obete pamätník zo svetlých kvádrov a otvorili novú muzeálnu expozíciu pod názvom  Partizánska republika. Rok na tu pribudol náučný chodník Ako žili Kališťania. Tvorí ho sedemnásť informačných tabúľ umiestnených po celom areáli.

Predstavitelia z každej vypálenej slovenskej obce tu 16. augusta 2008 vysadili ovocný stromček a tak sa vytvorením Sadu života symbolicky vrátili život  do Kališťa. Kedysi tu totiž na okolí rástlo oveľa menej ihličnanov, zato tu bolo omnoho viac svetla, lúk, pasienkov a ovocných záhrad. Príde čas, kedy si z tamojších jabloní a hrušiek budeme môcť natrhať šťavnatého ovocia.

Exkurziu z Bratislavy do Kališťa a späť som mal tú česť absolvovať v mikrobuse ministerstva obrany s Karolom Kunom a jeho ďalšími troma bojovými druhmi. Každý z nich ťahá na deväťdesiatku, patria teda medzi najmladších priamych účastníkov povstaleckých bojov. Vtedy mali 16 – 17 rokov. Donedávna sa nepoznali, alebo iba zbežne. Teraz ich však dal zase dokopy netradičný osud. Všetci sú odbojári, ešte bodrí chlapi a tak pokiaľ sa dá, ešte verejne vystupujú na rozličných zhromaždeniach, besedách s mládežou. Na Kališti vo VIP stane sme si dožičili guláš a už sa ponáhľali na prehliadku Múzea SNP v Banskej Bystrici, lebo tradične 29. augusta na to nebude čas.

10vystavene_exponaty_v_muzeu_snp_v_banskej_bystrici._600x476.jpgVystavené exponáty v Múzeu SNP v Banskej Bystrici.  

A potom cestou do Bratislavy som sa dozvedel o ich osobných zážitkoch. Nielen z čias Povstania, ale paradoxne som sa najviac pobavil pri tom, keď spomínali na päťdesiate roky a ako mladí, ambiciózni ľudia narážali na nepochopenie tzv. robotníckych kádrov vo vyšších politických a hospodárskych funkciách.

Starí páni vtipkovali aj na vlastné konto, či sa ešte dožijú ďalšieho jubilea SNP. O desať rokov. Ubezpečil som ich, že aj 75. výročie, ako trištvrte storočia, sa považuje za okrúhle a to by bolo bez ich aktívnej účasti nemysliteľné. Na to po mikrobuse kolovala fľaša s domácim calvadosom. Neoslepli sme, no ich nákazlivý optimizmus chytil aj mňa.

„Vieš, Martin,“ hovorí mi jeden z nich, ktorý po vojne celý život pracoval v hospodárskej sfére, keď sme už kráčali ulicami hlavného mesta, „všeličo som prežil. Viacero režimov, aj prevratov, takých aj onakých šéfov či politikov, ale som presvedčený, že som žil a pracoval poctivo, že sa nemám za čo hanbiť.“

Čoskoro na to sme sa rozlúčili. A keď som videl, ako odchádza rezkým krokom, trocha som závidel. Ten krok, aj ten život.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984