Kalište: Stretnutie generácií oficiálne po desiaty raz

Za prítomnosti vyše troch tisícok účastníkov sa v sobotu 15. augusta uskutočnil na Kališti X. ročník Stretnutia generácií. Spočiatku súkromnú akciu rodákov z tejto nemeckými nacistami vypálenej obce v horách nad Slovenskou Ľupčou v roku 2005 prevzal Slovenský zväz protifašistických bojovníkov spolu s Múzeom SNP a mestským úradom v Banskej Bystrici.


Z otvorenia spomienkového podujatia.

S podporou župného úradu po nástupe Mariána Kotlebu sa už, samozrejme, nedá počítať. A tak po jeho predchodcovi Vladimírovi Maňkovi vlani prevzal nad podujatím záštitu premiér Robert Fico, ktorý aj teraz vystúpil s hlavným prejavom. Tradične sa pred kladením vencov pred pomníkom konala ekumenická pobožnosť.

„Veľmi ma mrzí,“ vraví po nej Viera Valašťanová, rodená Kaliská s prídomkom Dohanici, „že tohto roku už neprišiel Arie Klein z Jeruzalema. Vlani tu vedľa evanjelického a katolíckeho kňaza čítal z Talmudu. Bol to môj rovesník, bol tu aj cez Povstanie . Schovával sa tu i s otcom. Aj vďaka nám prežili vojnu. Chodieval pravidelne na toto podujatie. Spriatelili sme sa. Dozvedela som sa, že nedávno zomrel. Strašne mi tu chýba,“ slzy sa jej tlačia do očí.

„Ale inak som rada, že si tie hrôzy môžeme pripomínať v mieri, že naše deti a vnúčatá nič také nezažili,“ pokračuje pani Vierka. „A tiež ma teší, že náš domček, jeden z dvoch, ktoré sa zachovali, ten nižšie položený, slúži ako muzeálna expozícia. Veľmi pekne ho obnovili a Stanko Mičev to tu všetko perfektne vedie.“

Dedinka želiarov a baníkov ľahla popolom
 

„Moji rodičia mali dom kúsok pod kaplnkou,“ hovorí Marcela Kaliská s prídomkom Našroute, ktorá je príbuzná spisovateľa Romana Kaliského. „Keď sem nadránom 18. marca 1945 Nemci vtrhli, mama si spomenula, že na našom dvore ostal kábel z partizánskej vysielačky, tak ho chytro išla zrolovať. Vtom zasvišťali okolo nej guľky. Nezasiahli ju, ale starého otca, ktorý vyšiel na gang pozrieť sa, čo sa deje. Na mieste bol mŕtvy. Potom celú našu rodinu nacisti nahnali do jednej chyže, kde v strachu prečkali natlačení to najhoršie. Náš dom Nemci podpálili. Po ich odchode sa nič z osobných vecí nepodarilo zachrániť, všetko ľahlo popolom.“

Na Stretnutí generácií nechýbal ani Bystričan, predseda Národnej rady SR Peter Pellegrini. S poslancom Jaroslavom Demiánom, bývalým primátorom Brezna, ako prví položili veniec k novému pomníku obetiam represálií na Kališti.

Marceliných rodičov, sedemročného brata i malú sestru po vojne ktosi prichýlil v susednej Moštenici. Otec i sestrička tam ochoreli na týfus, dievčatko zomrelo. Marcela sa narodila až v robotníckej kolónii pri Železiarňach Podbrezová, kde si otec neskôr našiel robotu. V roku 1951 im a ďalším 23 rodinám z vypálenej obce štát postavil dvojdomčeky v Banskej Bystrici. Ulici pomenovali Nové Kalište. Pani Marcela tam dosiaľ býva.

Táto čerstvá dôchodkyňa, donedávna učiteľka na obchodnej akadémii, patrí do tzv. strednej generácie Kališťanov. Tí sa pred rokmi dali dokopy a usporadúvali vždy koncom augusta autobusový zájazd kompletných rodín na Kalište. Pri 60. výročí Povstania sa ich tu zišla dobrá stovka. Potom organizačnú štafetu prebral Oblastný výbor SZPB v Banskej Bystrici.

Každý roku tu pribudne čosi nové
 

Kalište bolo jednou z vyše stovky dedín, ktoré nemeckí nacisti v súčinnosti s Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy od vypuknutia Povstania až po oslobodenie vypálili, pričom umučili a zavraždili 5 304 osôb. Je však jedinou, ktorú už po vojne neobnovili, ale SNR vyhlásila celý areál za národnú kultúrnu pamiatku. Tá sa v posledných desiatich rokoch najmä vďaka Múzeu SNP stále zveľaďuje. Každý rok tu pribudne čosi nové.

V roku 2004 sa súsošie akademického sochára Jozefa Jankoviča Obete varujú vrátilo do pietnej siene Múzea SNP. O tri roky na to na druhom ročníku Stretnutia odhalili nový pamätník. Zrekonštruovali dva domčeky, v ktorých zriadili expozície približujúce život Kališťanov v prvej polovici 20. storočia a partizánske boje v okolí obce.


Premiér Robert Fico svoj prejav po kladení vencov začal slovami: „Som veľmi rád, že som sem mohol prísť medzi normálnych ľudí.“ Šlo o narážku na škandalózne vystúpenie  Igora Matoviča deň predtým.

V auguste 2008 tu zástupcovia obcí, ktoré trpeli fašistickými represáliami, vysadili 102 ovocných stromčekov a tak vznikol Sad života. Tohto roku každý stromček , ku ktorým pribudli ďalšie tri, ohradili a doplnili o tabuľku so stručnou charakteristikou danej obce.

A naozaj sa tu vysoko v horách rodilo ovocie? Pani Marcela odpovedá: „Tu sa pestovali najmä zemiaky, kapusta, ešte vari ríbezle. Ale pri domoch boli aj záhradky s ovocnými stromami. Skôr išlo o plánky, maličké jablká a hrušky, divé čerešne. Kyslé, ale voňali. Keď sme sem prišli na jeseň, jabĺčka sme pozbierali a naložili do kyslej kapusty. A tak doma nechýbali ani na Štedrý večer.“

Pestrý program pre všetkých
 

Vďaka finančnej pomoci ministerstva kultúry na pietny spomienkový akt nadviazal kultúrny program viacerých folklórnych súborov. Na záver dievčatá stredného veku roztancoval večný Robo Kazík. Zvláštny program so športovými, vedomostnými a zábavnými hrami mali deti. Z Donoval, Španej Doliny a Lučatína sme viedli turistické pochody. Väčší záujemcovia o históriu mohli absolvovať prechádzku partizánskou republikou s prehliadkou novo zrekonštruovaných bunkrov, miesta niekdajšej poľnej nemocnice v lese a pamätnej izby v susedných Balážoch, ktoré boli pred sedemdesiatimi rokmi tiež vypálené.

Klub vojenskej histórie z Banskej Bystrice Golian predstavil ukážky z partizánskych bojov v súčinnosti s ďalšími podobnými skupinami milovníkov dejín zo Slovenska.  My sme ešte predtým hovorili s chlapmi z trnavského klubu Tyrnavia. Sú rozličného veku a povolaní, ale spája ich hlboký záujem o históriu, predovšetkým z prvej polovice minulého storočia. Čiže na napoleonských bitkách sa nepodieľajú.


Alfonz Bučko, 89-ročný pamätník, pri základoch svojho rodného domu rozpráva, čo sa v Kališti udialo 18. marca 1945. Bližšie sa o jeho spomienkach dočítate v reportáži Kalište ľahlo popolom, ale aj dnes žije.

„Špecializujú“ sa na nemeckých a maďarských vojakov, ale keď treba, tak na väčších podujatiach zahrajú aj slovenských. Ich manželky nie sú veľmi nadšené, keď podstatnú časť voľného času i rodinného rozpočtu ich muži venujú tomuto koníčku. Lebo ušitie historickej uniformy, atrapy zbraní, obuv a iné materiálne zabezpečenie niečo stojí. A okrem dvojpercentnej dane iné príjmy pre svoje aktivity ako mimovládka v podstate nemajú.

A nik z nich neprotestuje, keď má na ukážke bojov zosobňovať nejakého nacistu? „Je veľký rozdiel medzi nacistami a nemeckými vojakmi. My to však berieme ako profesionálni herci, zahráme, čo príde,“ odpovedajú. Na otázku, či vedia, že ako maďarskí vojaci zle skončia, lebo ich Nemci ako zbehov spojeneckej armády pod Kališťom všetkých povraždia, reagujú: „Nie, toto bude ukážka z novembra 1944, keď sem Nemci zaútočili na partizánov, tí ich však odrazili. Maďarskí vojaci v Kališti boli na strane partizánov. Takže vlastne dnes zvíťazíme.“ Samozrejme, nie každý má rád vojnové akcie, hoci sa iba napodobňujú.

„Mamu ten marcový deň z roku 1945 poznačil na celý život,“ vysvetľuje Marcela Kaliská. „Radšej o tom ani nehovorila. Ani nemohla v televízii pozerať filmy s vojnovou tematikou. Každá streľba ju traumatizovala. Na Kalište sa však vracala rada, aj keď už chodila iba pomocou barlí. Vždy okolo 18. marca, ale aj v lete a na Všetkých svätých, veď na cintoríne máme pochovaných predkov. Keď tu naposledy pred smrťou bola a už sme sa zberali do Bystrice, mama zrazu povie: ,Ani sa mi odtiaľto nechce. Tu som predsa doma!‘ Áno, na Kališti sú naše korene. A som rada, že sa ten vzťah preniesol aj na ďalšie generácie.“

Folklórny súbor Očovan z Očovej.


Spokojný hlavný organizátor, riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev.

V programe vystupovali aj Detvania.

Spomienkové foto s politikmi ako táto členka SZPB z Lučenca chceli mať viacerí.

Na cintoríne polovica náhrobných kameňov nesie meno Kaliský, ale všetci neboli pokrvní príbuzní.


„Maďarskí vojaci“ z trnavského KVH Tyrnavia.

Na záver programu ľudí rozspieval  Robo Kazík.

Foto: Autor