K záverečnej etape utvárania slovenskej demokratickej štátnosti (1989 – 1992)

Absolútna väčšina európskych národov završovala svoj národno-emancipačný proces utváraním národných štátov už v 19. storočí. V tom čase však Slovensko ešte len zápasilo s problémom ako odolať asimilačnému tlaku budapeštianskej vlády. Vykúpením pre Slovensko bol rok 1918, keď na rozvalinách Rakúsko-uhorskej monarchie vznikla Československá republika (ČSR). Pôvodne sa očakávalo, že vznik ČSR roku 1918 bude aj riešením slovenskej otázky, ale vývoj nebol priamočiary. Zavŕšenie národno-emancipačného vývoja vlastnou demokratickou štátnosťou bol proces dlhodobý, postupne vyzrieval, ale súčasne bol počas spoločného štátu zadržiavaný rozličnými nesplnenými sľubmi (napríklad Košický vládny program z roku 1945) a nepodstatnými náhradnými riešeniami. Až keď Alexander Dubček roku 1968 navrhol, aby v Akčnom programe bola zakotvená prestavba štátu na báze federácie, otvára sa jedna z reálnych možností pre demokratické riešenie vzťahov Čechov a Slovákov.
 

Verejná nespokojnosť na Slovensku s uplatňovaním federácie

Federácia bola príslušným zákonom ustanovená koncom roku 1968. V priebehu jej utvárania česká strana uprednostňovala kompetencie federálneho centra a slovenská strana, naopak, tvorbu federácie zdola s rozšírenými kompetenciami a právomocami pre národné republiky. Napokon došlo ku kompromisu, ale ani ten dlho nevydržal, pretože po nastolení tzv. normalizačného režimu sa prispôsobila federácia centrálnemu direktívnemu riadeniu v ekonomike i celej spoločnosti. Napriek tomu federácia mala svoj význam v tom, že sa utvorili aj české národné orgány, že česko-slovenské orgány postupne prestávali nahrádzať aj české, vznikla vláda Slovenskej republiky, ako aj vláda Českej republiky a vytvárali sa určité predpoklady na to, aby po novembri 89 nebolo potrebné začínať od nuly. Nespokojnosť s vtedajším stavom však pretrvávala a koncom normalizácie sa už reflektuje aj verejne, napríklad v Literárnom týždenníku (zakladajúci šéfredaktor Vincent Šabík) alebo vo vystúpení Vladimíra Mináča v Slovenskej národnej rade (SNR).
 

Priaznivé podmienky na zavŕšenie národno-emancipačného vývoja

Po roku 1989 sa na zavŕšenie národno-emancipačného vývoja vytvorili priaznivé podmienky a asi to bola aj posledná príležitosť. Jedna veľmoc sa rozpadávala a druhá sa zaoberala problematikou rozpadu Juhoslávie a inými svetovými problémami. November 89 ešte bezprostredne otázku vzťahu Čechov a Slovákov nepokladal za prioritnú.

Čoskoro sa však ukázalo, že česko-slovenské vzťahy nie sú také bezproblémové, ako sa to spočiatku po 17. novembri 1989 ukazovalo. Už okolnosti voľby prezidenta republiky naznačili prvé napätie a rozdielne názory v českej a slovenskej spoločnosti. Návrh na referendum o voľbe prezidenta česká strana i Verejnosť proti násiliu (VPN) odmietli, hoci neskôr pri sporoch o zachovanie spoločného štátu sa ho vehementne dovolávali. Vďaka ustúpeniu a zmyslu A. Dubčeka pre konsenzus – v záujme dobrého spolužitia oboch národov –  sa dospelo k dohode.

November 1989 prinášal zmenu do všetkých oblastí spoločenského života, prinášal demokraciu. Postupne sa začína utvárať občianska spoločnosť, vznikajú nové politické subjekty, občianske organizácie a iniciatívy, ktoré sa vo svojich výzvach a programových vyhláseniach vyjadrujú k riešeniu vzťahov Čechov a Slovákov.

VPN vo svojich vyhláseniach (pred voľbami 1990) žiada dôslednú demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a takisto upravenie postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.

Na ustanovujúcom sneme Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) 17. februára 1990 v Nitre novozvolený predseda Ján Čarnogurský, zrejme aj pod tlakom zahraničných Slovákov, ktorí sa dožadovali štátnej samostatnosti Slovenska, vyhlásil: „Sme za to, aby Slovensko pri budúcej integrácii vystupovalo ako samostatný subjekt...“, ale „V súčasnosti sme za federáciu – v budúcnosti môžeme prijať a realizovať iné rozhodnutia.“ Táto účelová neurčitosť bola pre KDH typická aj v ďalších obdobiach. Na zjazde vystúpil za Hnutie kresťanských rodín Ján Klepáč, ktorý navrhoval už vtedy presadiť konfederáciu.

Jedinou politickou stranou na Slovensku, ktorá od začiatku roku 1990 vystúpila s programovou požiadavkou vytvoriť suverénnu a nezávislú Slovenskú republiku (SR) bola Slovenská národná strana (SNS).
 

Spor o názov spoločného štátu

Problematiku česko-slovenských vzťahov vniesla do verejnej rozpravy, na stránky novín (a zostala tam už ako prioritná téma počas rokov 1990 – 1992), do popredia vysunula neočakávaná osobná iniciatíva novozvoleného prezidenta republiky, spisovateľa a dramatika Václava Havla a jeho návrh vo Federálnom zhromaždení (FZ) na zmenu názvu republiky a štátnych symbolov. Najväčší problém však vyvolal názov štátu, ktorý mal byť „Československá republika“. Veľká časť verejnosti na Slovensku očakávala, že dôjde k náprave krivdy z roku 1918, keď názov spoločného štátu Čechov a Slovákov mal byť so spojovníkom, resp. s pomlčkou a znieť Česko-Slovenská republika. Nový názov štátu podľa návrhu V. Havla vzbudzoval na Slovensku predstavu, že dochádza k návratu k unitarizmu.

Celá kauza názvu štátu trvala vyše troch mesiacov. Historik a poslanec SNR Anton Hrnko (SNS) na margo spojovníka konštatoval: „Názov Československo bez spojovníka je pozostatkom čechoslovakizmu, ktorý mal pred svetom zatajiť existenciu slovenského národa.“ Počas búrlivých diskusií a rozpravy FZ koncom marca dokonca schválilo dva názvy republiky, čo na Slovensku ďalej vzbudzovalo nedôveru, pretože názov Československá federatívní republika sa mal používať v Čechách a v zahraničí v kontakte so svetom, zatiaľ čo názov Česko-Slovenská federatívna republika, ktorý vyjadroval skutočnosť, že štát je zložený z dvoch národov, sme si mali používať iba doma na Slovensku. Proti názvu štátu ostro protestovala vláda SR, ako aj SNR a žiadali, aby nový názov odzrkadľoval existenciu federácie dvoch samostatných národov, ktoré žijú v spoločnom štáte. Proti názvu štátu sa konala 30. marca 1990 v Bratislave veľká protestná manifestácia, ktorá signalizovala začínajúcu polarizáciu spoločnosti. Manifestáciu organizovala SNS a Štúrova spoločnosť. V tom čase bola založená aj spoločnosť Korene (Viliam Hornáček). V nej sa združila výrazne národne orientovaná inteligencia Slovenska. Na druhej strane VPN a KDH v spoločnom vyhlásení odsúdili postoje a názory manifestujúcich už ako prejavy extrémneho nacionalizmu. Veľká časť Slovenska bola v pohybe, rozprávkový džin bol vypustený z fľaše. Česká spoločnosť bola nemilo prekvapená. Napokon – po dohodovacích rokovaniach vo FZ aj veľkou zásluhou konsenzuálneho pôsobenia A. Dubčeka – bol 30. apríla 1990 schválený nový Ústavný zákon č. 101/1990 Zb., ktorý zmenil kontroverzný názov Československá federatívna republika na Česká a Slovenská federatívní republika v českom jazyku a Česká a Slovenská federatívna republika v slovenskom jazyku. Spoločný štát pod týmto názvom vydržal až do svojho rozdelenia (1. 1. 1993).
 

Slovenská otázka v predvolebnej kampani 1992

Krátko po schválení nového názvu republiky sa začína predvolebná kampaň k voľbám 9. júna 1990, ktorá pred vedenie VPN postavila neočakávaný problém – radikálny pokles volebných preferencií. Päť týždňov pred voľbami sa VPN s preferenciami ocitla až na piatom mieste (9,6 %), dokonca za KSS (13,0 %), ktorá bola na druhom mieste za prvým KDH (24,7 %). Podpísala sa na tom výrazne, ako ukázal ďalší vývoj, aj slabá pozornosť VPN slovenskej otázke. Vedenie VPN operatívne našlo efektívne riešenie, ktoré mu zabezpečilo volebné víťazstvo – do SNR 29,3 %, do Snemovne národov FZ 37,12 % získaných hlasov. Od 29. apríla 1990 do 9. júna 1990 jeho preferencie vzrástli skoro o 20 %. Bol to dôsledok nového volebného programu „Šanca pre Slovensko“ a dôvery občanov v nasadených lídrov v predvolebnej kampani s A. Dubčekom na prvom mieste. Líder VPN Fedor Gál bol pri prieskume verejnej mienky v sympatii lídrov až na 23. mieste. Predvolebný program mal vo verejnosti veľký ohlas. „VPN smeruje k plnému sebaurčeniu slovenského národa. Slovenskú štátnosť chápeme ako prirodzené a neodňateľné právo zavŕšiť všetky aspekty suverenity moderného európskeho národa. Jej stelesnenie vidíme v spoločnej demokratickej federácii s rovnako suverénnym českým štátnym útvarom... Pôvodnou základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík, kým suverenita federácie je suverenitou odvodenou – delegovanou.“ Bolo to obdobie, keď sa črtala, ako sme sa ešte mnohí domnievali, možnosť využiť zatiaľ tzv. autentickú federáciu (zdola) pre postupné napĺňanie emancipačného národného pohybu v spoločnom štáte. Obe národné republiky by si mali spravovať svoje záležitosti sami a vo federálnej právomoci by mali ponechať úlohy zahraničnej politiky, obrany, financií a v prechodnom období niektoré nevyhnutné a presne dohodnuté funkcie.
 

Povolebné rokovania o rozdelení kompetencií

Novým predsedom vlády po predsedovi vlády národného porozumenia Milanovi Čičovi, voči ktorému malo VPN výhrady, sa stal z jeho vlády minister vnútra, vtedy nominant VPN Vladimír Mečiar. Predsedom SNR po Rudolfovi Schusterovi sa stal František Mikloško, vtedy ešte za VPN.

V zmysle programu Šanca sa začali z iniciatívy vlády SR rokovania o rozdelení kompetencií medzi vládami SR, ČR a federálnou vládou. Ešte predtým v programovom vyhlásení federálnej vlády 3. júla 1990 Marian Čalfa kladie dôraz na centrálne riadenie a v tom čase považuje za neoddiskutovateľné, že Česká a Slovenská federatívna republika ako jeden štát musí mať spoločnú hospodársku, sociálnu a ekologickú stratégiu, jednu menu, jednu armádu a zahraničnú politiku. Na seminári poslaneckých zborov FZ a SNR za VPN 8. augusta 1990 v Bratislave M. Čalfa zdôraznil, že rozprava o prechode právomocí z federácie na republiky nie je prioritná, odvádza od toho, čo potrebujeme vyriešiť najprv, a to je podnik a jeho fungovanie v trhovom prostredí. Z uvedeného vyplýva, že federálna vláda bude obhajovať svoje kompetencie a rokovania budú zložité.

Kompetenčné rokovania boli naozaj intenzívne, rozporuplné a konfrontačné, počas nich získal Vladimír Mečiar na Slovensku, na rozdiel od Prahy, veľkú popularitu. Výsledkom bol kompromisný kompetenčný zákon, ktorý bol schválený 12. decembra 1990. Jeho dočasná úprava mala platiť do prijatia nových ústav národných republík a federácie. Ak slovenská strana očakávala, že by sa v rokovaniach malo ešte pokračovať podľa programu Šanca, pretože kompetenčný zákon zostal na pol ceste, česká strana sa domnievala, že je to maximum možných delegovaných kompetencií pre jednotlivé republiky. Historik Jan Rychlík vyslovil názor, že to bola skôr slovenská strana, ktorá ustúpila sústredenému federálnemu a českému tlaku. K tomu dodávame, že k federálnemu a českému tlaku sa v závere pripojila aj liberálna časť VPN, ktorá začala zabúdať na svoj volebný program Šanca.
 

Vznik platformy VPN – za demokratické Slovensko a HZDS

Predpokladalo sa, že po prijatí kompetenčného zákona nastane isté upokojenie, no do hry vstupuje faktor politicko-mocenský. V časti VPN sa začína prejavovať nespokojnosť s vedením a vedenie VPN má zas výhrady k metódam práce V. Mečiara. Napätie ďalej stúpalo, ukázalo sa, že v skutočnosti existuje dvojvládie. Priaznivci V. Mečiara v marci 1991 založili platformu VPN – za demokratické Slovensko. Následne 23. apríla 1991 Predsedníctvo SNR (nie plénum) odvolalo V. Mečiara z funkcie predsedu vlády. Nahradil ho J. Čarnogurský (KDH). Mimoriadny snem VPN v Košiciach 27. apríla 1991 potvrdil rozdelenie VPN. V júni 1991 vzniká Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktoré programovo prechádza od federácie na stanovisko konfederácie. Predsedom hnutia sa stal V. Mečiar a podpredsedami Michal Kováč, Milan Kňažko a Augustín Marian Húska. Odvolanie V. Mečiara z funkcie predsedu vlády SR diferencovalo Slovensko. Tým sa ukončila prvá etapa poslednej fázy existencie spoločného štátu, ktorá viac-menej predurčila ďalšie smerovanie riešenia vzťahov Čechov a Slovákov.
 

Rokovania v novom formáte – na báze predsedníctiev SNR a ČNR

Česká strana a vládne strany na Slovensku návrh HZDS odmietli. A začali od leta 1991 rokovať v novom formáte, na báze Predsedníctiev SNR a ČNR o svojom návrhu zmluvy medzi SR a ČR, vrátane nového vymedzenia kompetencií.

Pôvodná časť VPN zotrvávala na stanovisku kompetenčných úprav federácie, ktorých rozsah sa počas rokovaní s českou stranou od leta 1991 menil v prospech federálneho centra. VPN sa programovo postupne profiluje ako pravicová strana, mení názov na Občiansku demokratickú úniu (ODÚ) a razantne podporuje radikálnu ekonomickú reformu.

KDH ako súčasť vládnej koalície síce hľadalo aj svoj vlastný postoj, ktorý by zohľadňoval orientáciu časti členskej základne na samostatnosť a sociálnu citlivosť, tak napríklad už 8. novembra 1991 poslanec za KDH Anton Hykisch navrhol v SNR prijať Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska, ale v rozhodujúcich momentoch sa jeho vedenie priklonilo k politike VPN a jej partnerov na českej politickej scéne, ktorí okrem iného postupne strácali záujem o spolužitie so Slovenskom, keďže sa ukazovalo, že sa vyvíja za rámec ich predstavy.
 

Programové zbližovanie pronárodne orientovaných politických strán, hnutí a občianskych iniciatív

Súčasne s nekonečnými rokovaniami koaličných strán bez reálnych výsledkov dochádza k programovému zbližovaniu rozličných opozičných zoskupení (HZDS, SNS a pronárodne orientované občianske iniciatívy ako Korene, Matica slovenská atď.). Predstavitelia politického a kultúrneho života Slovenska 13. septembra 1991 v Bratislave utvorili platformu „Za zvrchované Slovensko“. Postupne sa kryštalizuje definitívne poznanie o potrebe zvrchovanosti Slovenska a jeho medzinárodnej subjektivity. Vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ktorá by hľadala nové formy a novú podobu vzťahov Čechov a Slovákov na báze priateľských, no rovnocenných vzťahov. Fenomén zvrchovanosti bol verejnosťou prijatý s veľkými sympatiami a stal sa novým sloganom. Podporili ho napríklad aj Konfederácia politických väzňov na Slovensku, Predstavenstvo Spolku slovenských spisovateľov, Zväz roľníkov Slovenska a iné združenia. Podobné úsilia sa objavovali už aj skôr, napr. Iniciatíva 61 krokov k identite Slovenska – Zvrchovanosť Slovenska (jeseň 1990, autori Milan Ferko, Jaroslav Chovanec, Marián Tkáč) a iné.
 

Negatívne dôsledky ekonomickej reformy a vývoj preferencií politických strán

Na jeseň 1991 sa už prejavujú prvé dôsledky ekonomickej reformy Václava Klausa, ktorú podporovali aj vládne strany SR. Na Slovensku rástla nezamestnanosť, okresy Veľký Krtíš, Rimavská Sobota, Čadca mali najvyššiu nezamestnanosť v republike, zatiaľ čo denná tlač informovala, že za prvý polrok 1991 vzrástol počet milionárov v ČR o 10-tisíc osôb. Spoločnosť nebola ešte na takúto situáciu pripravená, lebo tá bola hodne vzdialená od nových ponovembrových očakávaní. Dochádza k prepojeniu „národného“ a „sociálneho fenoménu. Dochádza aj k zmenám v preferenciách politických strán. Podľa Slovenského štatistického úradu (október 1991) preferencie HZDS dosahovali takmer 29 % a SNS 10 %, KDH takmer 12 %, ale VPN len vyše 3 %. Tento trend začínal mať trvalejší charakter a v roku 1992 sa ešte posilňoval.
 

Neschválenie zmluvy z Milov

Výsledkom rokovaní predstaviteľov vládnych strán o úprave vzťahov Čechov a Slovákov, ktoré verejnosť s napätím očakávala, bol návrh zmluvy z Milov (podľa miesta záverečných rozhovorov). Predsedníctvo SNR ju však 12. februára 1992 neschválilo – 10 hlasov bolo za a 10 proti. K hlasom opozície sa pridala aj väčšina členov Predsedníctva SNR za KDH (štyria zo šiestich) ako aj nestraník nominant VPN historik Milan Zemko. Dôvodom boli subjekty, ktoré mali zmluvu za SR a ČR uzavrieť a ju garantovať. Ešte v januári 1992 J. Čarnogurský na stretnutí s V. Havlom a koaličnými stranami vyhlásil: „KDH trvá na tom, aby to bola zmluva medzi ČR a SR a v tomto zmysle by to bola štátna zmluva, pretože by išlo o zmluvu medzi štátmi.“ Na všeobecné prekvapenie, to už v texte nebola štátna zmluva, ani zmluva medzi republikami, ale stálo v nej: „zmluvu uzatvára ľud Českej republiky a ľud Slovenskej republiky“. Čo podnietilo predstaviteľov SR k takémuto ústupku, nevysvetlili. Z českej strany to bol jasný nesúhlas s doterajšími výsledkami rokovaní o kompetenciách (1990), nezáujem o Slovensko a ignorovanie jeho svojbytných orgánov. Po neschválení zmluvy česká strana okamžite vyhlásila, že teraz už nie je o čom rokovať, a Dagmar Burešová (predsedníčka ČNR) a František Mikloško (predseda SNR) sa dohodli, že o ďalšom postupe rozhodnú víťazi volieb v júni 1992, aj keď podľa dlhodobých predvolebných preferencií bolo jasné, ako voľby dopadnú. Vládna koalícia v SR nemala nič mimoriadne, čím by mohla osloviť občanov. Bol to krach oficiálnej politiky KDH a VPN. O niekoľko dní neskôr z KDH vystúpila časť jeho členov a utvorila Slovenské kresťansko-demokratické hnutie (SKDH). Predsedom sa stal Ján Klepáč.

Neuspel ani A. Dubček so svojou podporou spoločného štátu, a to nielen na Slovenskej, ale ani na českej strane. Od jesene 1991, t. j. už pred Milovami, tvrdo kritizuje českú stranu, že nevyšla v ústrety koaličným partnerom zo Slovenska v ich oprávnených požiadavkách a začína, síce pomaly a váhavo, meniť svoj postoj smerom k akceptovaniu samostatnej demokratickej SR. Súhlasil s poskytnutím troch hlasov poslancov za SDSS v prospech zákona o zániku spoločného štátu a naznačuje prvé rozličné úvahy smerujúce k zmene svojho postoja. Dňa 1. septembra 1992 však došlo k tragickej autonehode, ktorá zakrátko život A. Dubčeka ukončila.
 

Kongres slovenskej inteligencie z mája 1992

O náladách v slovenskej spoločnosti svedčí aj Kongres slovenskej inteligencie 30. – 31. mája 1992 na Donovaloch., na ktorom 150 účastníkov, predstaviteľov verejného života (medzi nimi aj veteráni Roman Kaliský, Imrich Kružliak, Vladimír Mináč) vo vyhlásení konštatujú, že nechcú spoločný štát s vierolomným partnerom, ale chcú štát vlastný, s vlastným prezidentom, ekonomikou, diplomaciou a armádou.
 

Parlamentné voľby 1992 – cesta k zavŕšeniu slovenských národno-emancipačných úsilí

Federácia už nebola v nijakej podobe prijateľným riešením. Potvrdilo to finále: parlamentné voľby 5. – 6. júna 1992. Volebný program víťaza proklamoval zavŕšenie slovenskej štátnosti, vyhlásenie zvrchovanosti, prijatie Ústavy SR, sociálno-trhovú ekonomiku a získanie medzinárodno-právnej subjektivity SR. Vo voľbách HZDS získalo do SNR 37,26 %, SNS 7,93 % a SDĽ 14,7 % hlasov. Z vládnej koalície získali KDH 8,89 %, koalícia maďarských strán 7,42 %, ODÚ (VPN) získala len 4,03 % a do SNR ani do FZ sa nedostala. V Českej republike vyhrala koalícia Občianskej demokratickej strany a Kresťanskej demokratickej strany (ODS-KDS) a Občianske hnutie (OH) prepadlo.

Po voľbách mali udalosti neobyčajne rýchly priebeh. Víťazi volieb začali rozhovory už dva dni po voľbách a 19. júna 1992 na bratislavskom Bôriku došlo medzi V. Mečiarom a V. Klausom a ich delegáciami k politickej dohode o ústavnom rozdelení vtedajšieho štátu na dve samostatné republiky. Bol to V. Klaus a ODS, čo, ako sa vraví, tlačili na pílu, boli netrpezliví a dôrazní. O konfederácii a federácii sa ani nediskutovalo.
 

Deklarácia o zvrchovanosti SR, Ústava SR a vytvorenie vlastnej suverénnej slovenskej štátnosti          

Nová vláda SR bola ustanovená 24. júna (predseda V. Mečiar) a 25. júna 1992 sa konala ustanovujúca schôdza SNR (predseda Ivan Gašparovič). „Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky“ prijatá 17. júla 1992 hlasmi poslancov HZDS, SNS a väčšiny SDĽ vyhlásila zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.

Následne V. Havel odstúpil z funkcie prezidenta ČSFR. Ústavu Slovenskej republiky prijala SNR 1. septembra 1992. Po sérii rokovaní medzi ODS a HZDS o ďalšej spolupráci SR a ČR 25. novembra 1992 prijalo FZ ČSFR uznesenie o zániku spoločného štátu. Žiaduci počet hlasov za slovenskú stranu okrem SNS a HZDS doplnili ešte dva hlasy za SDĽ a tri spomínané hlasy zo SDSS.

Príbeh cesty Slovenska k samostatnosti v rokoch 1990 – 1992 výrazne ovplyvnili aktivity spoločenských iniciatív (Matica slovenská, Kongres slovenskej inteligencie, Korene a iné), ktoré často v predstihu proklamovali úsilie o dovŕšenie emancipačného pohybu slovenskej spoločnosti vytvorením vlastnej štátnosti.
 

Medzinárodné uznanie Slovenskej republiky

Na jeseň 1992 nová vláda víťazov volieb na Slovensku vytvárala podmienky na jeho uznanie na medzinárodnej úrovni v zahraničí, ktoré postupne po určitom váhaní plne akceptovalo daný stav. Prispela k tomu aj legislatívna iniciatíva a parlamentná diplomacia SNR, ktorá z podnetu svojho Zahraničného výboru ešte pred vznikom nových štátnych útvarov sa prezentovala v prijatých vyhláseniach zo 4. decembra 1992 ako jeden z nástupníckych štátov, ktorý po ČSFR preberá jej záväzky a proklamuje záujem o členstvo v európskych integračných inštitúciách a OSN. Podobné vyhlásenie prijala aj Česká národná rada. Obe vyhlásenia boli v Štrasburgu predstaviteľmi Európskeho parlamentu s uznaním prijaté. Akcentovali výsledky volieb z júna 1992 a skutočnosť, že rozdelenie prebieha pokojne bez protestov občanov. K 1. januáru 1993 Slovenskú republiku uznalo 73 štátov a o pár dní už 100.
 

Naplnenie sna o vlastnej štátnosti

Národno-emancipačný proces slovenského národa sa konečne zavŕšil v rokoch 1989 – 1992 vytvorením vlastnej suverénnej štátnosti a tak sa naplnil sen štúrovcov i ďalších generácií národovcov o vlastnej štátnosti. Vznik štátnosti bol a je súčasťou prirodzenej potreby národného spoločenstva, netreba za tým hľadať náhody, alebo záujmy a výhrady jednotlivcov. Politické subjekty, spoločenské iniciatívy a najmä poslanci FZ a SNR (NR SR) a osobnosti, ktoré vznik samostatnej SR iniciovali a za jej vznikom stáli, pochopili výzvu doby na zachovanie a rozvoj národnej identity a zasluhujú si preto úctu a vďaku. S odstupom času aj mnohí zástancovia spoločného štátu uznávajú akt rozdelenia a dobré vzťahy medzi oboma novými republikami a ich obyvateľmi.

Slovenský príbeh cesty k samostatnosti v rokoch 1990 – 1992 sa napriek mnohým paradoxom realizoval v historicky žičlivej situácii a konštelácii medzinárodných súvislostí. Vystúpili sme, obrazne povedané, v hodine dvanástej z čakárne dejín a začlenili sa ako svojprávny subjekt do európskeho civilizačného pohybu a rehabilitovali sme sa pred vlastnými dejinami.

(Text vyšiel v Literárnom týždenníku 29 – 30/2020)

Prof. PhDr. Ivan Laluha, CSc., 1932, historik a sociológ, bol v rokoch 1990 – 1992 poslancom a predsedom výboru sociálneho a kultúrneho Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia a od leta 1992 do leta 1994 poslancom a predsedom prvého Zahraničného výboru SNR (NR SR).

Foto: Emil Polák
 

Spracované podľa: LALUHA, I.: Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. In: PEKNÍK, M. a kol.: Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 I. časť. Ústav politických vied SAV, VEDA, vydavateľstvo SAV, Bratislava 2016. Desať rokov kresťanskej demokracie na Slovensku, zostavil Peter Bobula, SAP, s.r.o Bratislava 2009. V uvedených publikáciách sú aj pramene citátov.