John Kerry na chvoste rebríčka

Hodnotenie ministrov zahraničných vecí USA za 50 rokov
Počet zobrazení: 4155

Americkí odborníci na zahraničnú politiku postavili do zlého svetla ministra zahraničných vecí  USA Johna Kerryho. V prieskume „2014 Ivory Tower“ J. Kerry vyšiel ako jeden z najmenej efektívnych ministrov zahraničných vecí Spojených štátov za posledných 50 rokov. Na prieskume sa zúčastnilo 1 615 odborníkov zaoberajúcich sa zahraničnou politikou na 1 375 školách v USA, a uverejnili ho vo štvrtok 5. februára Washington Post (http://www.washingtonpost.com/blogs/in-the-loop/wp/2015/02/05/scholars-rank-kerry-dead-last-in-terms-of-effectiveness/).

kerry_global_panorama.jpg










Minister zahraničných vecí USA John Kerry. Foto: Global Panorama / Creative Commons

Za posledné polstoročie mali USA 15 ministrov zahraničných vecí. Išlo o Deana Ruska (1963 – 1969), Williama Rogersa (1969 – 1973), Henryho Kissingera (1973 – 1977), Cyrusa Vancea (1977 – 1980), Edmunda Muskieho (1980 – 1981), Alexandra Haiga (1981 – 1982), Georgea Shultza (1982 – 1989),  Jamesa Bakera (1989 – 1992), Lawrencea Eagleburgera (1992 – 1993), Warrena Christophera (1993 – 1997), Madeleine Albrightovú (1997 – 2001), Colina Powella (2001 – 2005), Condoleezzu Riceovú (2005 – 2009), Hillary Clintonovú (2009 – 2013) a Johna Kerryho (od 2013). Z formálno-časového, štatistického hľadiska je „politická životnosť“ jedného ministra zahraničných vecí USA za uvedené obdobie necelých tri a pol roka. Najdlhšie v úrade zotrvali G. Shultz (necelých 7 rokov) a D. Rusk (necelých 6 rokov – okrem toho bol ministrom ešte aj v rokoch 1961 – 1963, čím sa po druhej svetovej vojne stal „rekordérom“ vykonávajúcim túto funkciu).

Dvaja štátni tajomníci – (ako sa označujú vo vláde Spojených štátov ministri zahraničných vecí od čias, keď v roku 1789 vznikol Department of State; niekoľko mesiacov sa nazýval Department of Foreign Affairs a išlo o prvý federálny úrad) – v sledovanom období pôsobili pred nástupom do funkcie ako „štvorhviezdičkoví“ generáli, a to A. Haig (v rokoch 1975 – 1979 vrchný veliteľ síl NATO v Európe) a C. Powell (v rokoch 1989 – 1993 predseda Zboru náčelníkov štábov, čo je najvyšší vojenský post v USA). Na zamyslenie nad charakterom zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA je aj to, že ministrom obrany USA po tom ako sa začali označovať za superveľmoc (teda zhruba po druhej svetovej vojne), bol len jeden bývalý generál (G. Marshall v rokoch 1950 – 1951), ale ministrami zahraničných vecí traja (okrem A. Haiga a C. Powella to bol aj G. Marshall v rokoch 1947 – 1949).

Ak sa niekedy R. Reagan a G. Bush ml. označujú za „najbojovnejších“ prezidentov USA po vietnamskej vojne, symbolizuje ich aj to, že ich ministrami zahraničných vecí pri nástupe do úradu boli bývalí generáli. B. Obama si za svojho prvého ministra zahraničných vecí vybral síce ženu, ale ani to mu nepomohlo, aby získal povesť mierumilovného prezidenta USA, hoci komisia na udeľovanie Nobelových cien mieru (dopletená či zmanipulovaná?) ho učinila jej laureátom hneď v roku 2009, keď nastúpil do funkcie.

Výsledky prieskumu o najefektívnejšom ministrovi zahraničných vecí USA

Za najefektívnejšieho ministra zahraničných vecí Spojených štátov bol označený H. Kissinger (32,21 %), ktorý je známy najmä rokovaniami pri ukončení vojny USA vo Vietname, podporou zblíženia USA s ČĽR (vtedy ešte na čele s Mao Ce-tungom). Druhá najčastejšia odpoveď bola neviem (18,32 %) a tak sa na druhé miesto dostal J. Baker (17,71 %). Za ním nasledujú štátni tajomníci so značne nižším počtom získaných hlasov:
- M. Albrightová a H. Clintonová po 8,70 %,
- G. Shultz 5,65 %,
- D. Rusk 3,51 %,
- W. Christopher 1,53 %,
- C. Vance 1,53 %,
- C. Powell 1,07%,
- C. Riceová 0,46 %,
- L. Eagleburger a J. Kerry po 0,31 %,
- W. Rogers, E. Muskie a A. Haig – 0.

Iste netreba preháňať význam ani hodnotu takýchto rebríčkov (rankingov, ako ich bežne nepekne nazývame pod tlakom „odbornej angličtiny“). Svoje zohráva aj faktor času – viacerí z uvedených ministrov už upadli takmer do zabudnutia nielen medzi verejnosťou a médiami, ale aj v akademických kruhoch. Na „obranu“ J. Kerryho Washington Post uvádza, že pracuje usilovne, ale v mimoriadne ťažkých zahraničnopolitických podmienkach. Silnie pôsobenie Číny, „neosovietskeho“ Ruska, Islamského štátu, Iránu a i. a prejavujú sa aj ďalšie komplikácie.

Ide však o jasné vyjadrenie názoru, že súčasná akademická „medzinárodniarska“ komunita v USA má výhrady voči zahraničnej a bezpečnostnej politike Washingtonu. Aké presne sú, to z prieskumu nezistíme, ale v tomto „segmente“ verejnosti už dlhší čas narastá nespokojnosť so zahraničnou a bezpečnostnou politikou USA. Napriek tomu, že aj medzi akademikmi sú radikáli a spravidla viac pravicoví ako ľavicoví, v posledných rokoch medzi nimi silnejú kritické hlasy z rôznych strán na postup Washingtonu v zahraničí.

Historicky bezprecedentným javom bol v tejto súvislosti otvorený list S. Kaufmana počas druhej prezidentskej kampane G. Busha ml. v októbri 2004. V liste 650 expertov na diplomaciu (okrem USA boli aj z Holandska, Švédska a Veľkej Británie) kritizovalo zahraničnú politiku G. Busha ml. Žiadali o. i. aj zmenu zahraničnopolitického kurzu Washingtonu po neúspechoch v Afganistane a Iraku.

Niečo o Johnovi Forbesovi Kerrym, jeho pôvode a kariére

J. Kerry dovŕšil vlani v decembri 71 rokov. Pochádza z dobre situovaných pomerov a cez starú matku z matkinej strany (M. Winthropovú) je v príbuzenstve s rodinami štyroch prezidentov USA (vrátane rodiny Bushovcov). Po starom otcovi z otcovej strany má korene až v strednej Európe. Zistili to novinári počas jeho prezidentskej volebnej kampane v roku 2004. Starý otec J. Kerryho – Fritz Kohn sa narodil v Benischi (dnes Horní Benešov, ČR) v roku 1873 v rodine pivovarského majstra – sládka. V roku 1901 požiadal rakúske úrady o zmenu priezviska na Kerry (ako to už niekoľko rokov predtým urobil jeho starší brat) a v roku 1902 konvertoval na katolicizmus. V roku 1905 emigroval do USA, kde sa venoval obchodovaniu s obuvou, ale v roku 1921 zomrel (za bližšie nevyjasnených okolností spáchal samovraždu). J. Kerry uviedol, že pred tým, ako to vypátrali novinári, o týchto súvislostiach svojich rodinných koreňov nevedel. Horní Benešov J. Kerrymu v roku 2004 udelil čestné občianstvo.

J. Kerry študoval na elitných školách a ukončil aj súkromnú strednú školu Institut Montana Zugerberg vo Švajčiarsku. Počas štúdií na Yalskej univerzite sa stal, podobne ako G. Bush ml., členom tajného združenia Skull and Bones (Lebka a kosti), zaraďovaného medzi vplyvné organizácie konšpiračného charakteru, v ktorom boli aj ďalší politici a vplyvné osobnosti v USA. Na univerzite patril medzi ľavicovo orientovaných študentov a kritizoval vtedajšiu zahraničnú a bezpečnostnú politiku USA.

Od augusta 1966 do januára 1970 slúžil vo vojenskom námorníctve USA (v záložnom zbore zotrval až do roku 1978) a od novembra 1968 do apríla 1969 sa zúčastnil ako dôstojník na vojne vo Vietname. Za svoju bojovú činnosť dostal viacero vyznamenaní, medzi nimi Striebornú hviezdu, Bronzovú hviezdu a tri Purpurové srdcia (tie sa dávajú za zranenie v boji). Podľa vtedy platných zásad vojenského námorníctva mohol po troch zraneniach z Vietnamu odísť. Po skončení vojenskej služby (dosiahol hodnosť námorného poručíka – čo je ekvivalent hodnosti kapitána v pozemných silách) sa stal silným kritikom vietnamskej vojny a angažoval sa v protivojnovom hnutí.

V roku 1972 J. Kerry neúspešne kandidoval do Snemovne reprezentantov. Nasledujúcich 10 rokov sa venoval právnej praxi a zastával viaceré prokurátorské funkcie. V rokoch 1982 – 1985 bol zástupcom guvernéra štátu Massachusetts. V roku 1985 sa stal senátorom za štát Massachusetts a na tomto poste zotrval až do 1. februára 2013, keď sa stal ministrom zahraničných vecí USA. Počas vyše štvrťstoročného pôsobenia v Senáte zastával mnohé funkcie v jeho výboroch a podvýboroch. Od januára 2009 až do svojho vymenovania za ministra bol predsedom jeho zahraničného výboru, čím sa špecificky mohol podieľať aj na zahraničnej a bezpečnostnej politike Washingtonu.

Na čele diplomacie Spojených štátov

Treba pripustiť, že J. Kerry prebral diplomaciu Spojených štátov v zložitej situácii. O jej úspechoch v posledných rokoch ťažko hovoriť (tobôž ak nepatríme k spolupracovníkom mimovládnych organizácií, ktoré časť svojich grantov dostávajú z USA), napriek tomu že State Department (so svojimi takmer 300 zastupiteľskými úradmi a podľa rôznych odhadov asi 17 000 zamestnancami) sa považuje za vysoko profesionálnu organizáciu, často vôbec za najlepšiu na svete. V prospech zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA pôsobia ešte aj viaceré iné štátne organizácie, medzi ktorými vystupuje do popredia CIA.

Na diskusiu je, či človek na čele takéhoto systému, aj keď iste dokáže ovplyvniť jeho fungovanie, môže zásadne zmeniť jeho chod a pôsobenie. J. Kerry nastúpil po štvorročnom pôsobení svojej predchodkyne za Demokratickú stranu H. Clintonovej, ale či to, čo vykonala na čele organizácie, boli úspechy, je tiež otázne. K veľkej blamáži diplomacie USA v období, keď ju viedla, patrilo zabitie veľvyslanca USA a troch zamestnancov veľvyslanectva v Líbyi v septembri 2012.

Za úspešnejšieho ministra zahraničných vecí, na rozdiel od svojich kolegov z USA, možno  považovať Sergeja Lavrova v Ruskej federácii. Azda tým, čo mu slúži na prospech, je, že celú svoju pracovnú kariéru pôsobí ako profesionálny diplomat. S. Lavrov je aj za úspechom ruskej diplomacie v riešení sýrskej krízy v septembri 2013, keď sa prvýkrát podarilo viacerými krokmi zabrániť úsiliu USA vojensky zasiahnuť do vnútorného diania v inej krajine. J. Kerry položil vraj ako rečnícku otázku na jednej z tlačových konferencií, či by sa nemalo žiadať od vlády v Damasku, aby odovzdala zásoby chemických zbraní (z použitia ktorých ju bez argumentov západní politici a médiá viackrát obvinili) medzinárodnému spoločenstvu. Ruská diplomacia na toto zareagovala mimoriadne pružne a aktívne a tak sa spustil proces, ktorý nakoniec skončil bez zamýšľanej intervencie USA – prvýkrát od rozpadu bipolarity. Zlé je, že boje v Sýrii pretrvávajú až dodnes.

J. Kerry nemá šťastie ani na výroky svojich podriadených. Nejde len o vulgárne prerieknutie V. Nulandovej (asistentky pre európske a euroázijské záležitosti – mimochodom manželky známeho odborníka v oblasti medzinárodných vzťahov R. Kagana) vo februári 2014 o hodnotení EÚ pri riešení ukrajinskej krízy, čo vyvolalo ostrú rekciu viacerých európskych politikov. Legendárnymi sa stali najmä viaceré výroky J. Psakiovej, hovorkyne State Departmentu (predtým zástupkyne komunikačného riaditeľa Bieleho domu), ktoré neraz vyvolávajú, eufemisticky vyjadrené, úsmevné reakcie. Možno impertinentne dodať, že viaceré jej odpovede, ktorými sa priam preslávila, by viedli k tomu, že v európskych kontinentálnych podmienkach by zrejme nezložila ani skúšky na bakalárskom štúdiu v oblasti medzinárodných vzťahov.

Nízke hodnotenie J. Kerryho môže byť podľa niektorých znalcov mediálnej politiky v USA spojená aj s blížiacimi sa prezidentskými voľbami. H. Clintonová totiž dosiahla v prieskume relatívne dobré hodnotenie a tak aj napriek máločomu, čo sa dá počas jej pôsobenia vo funkcii ministerky zahraničných vecí pochváliť, ho môže využiť ako jeden z pozitívnych momentov, ktoré sa v predvolebných kampaniach vyrábajú ako na bežiacom páse.

Nechceme byť zlými prorokmi, ale to, že republikáni získali po voľbách do Senátu v novembri 2014 prevahu v oboch komorách Kongresu, pre ďalšie pôsobenie J. Kerryho neveští nič dobré. Horšie je však to, že tento stav môže negatívne ovplyvniť celkové zahraničnopolitické a bezpečnostné pôsobenie USA v čase do konania prezidentských volieb. Čo bude po nich, to sa dnes málokto odvažuje predvídať.

Čomu dnes čelia USA v zahraničnej politike?

Dodáme, že v odpovedi na inú otázku v rámci prieskumu 2014 Ivory Tower – ktorý označujú za „A survey of America's top International Relations scholars on foreign-policy research” –, aké sú tri najzávažnejšie zahraničnopolitické záležitosti, ktorým musia USA v súčasnosti čeliť (možno ich chápať aj ako vágny pojem bezpečnostnej výzvy), účastníci uviedli:

1. Globálne klimatické zmeny (40,96 %).
2. Ozbrojený konflikt na Blízkom východe (26,81 %).
3. Zlyhávajúce štáty (22,29 %).
4. Rastúce vojenská sila Číny (21,54 %).
5. Nadnárodný terorizmus (21,23 %).
6. Obnovená priebojnosť Ruska (17,47 %).
7. Globálna chudoba (16,42 %).
8. Globálna nerovnosť bohatstva (15,66 %).
9. Ekonomický vplyv Číny (15,51 %).
10. Šírenie zbraní hromadného ničenia a nadnárodné politické násilie (po 14,01 %)
(súčet percent je viac ako 100, lebo sa mohli uviesť až tri záležitosti).

Ide teda aj o viaceré iné témy, než sú tie, ktoré sa nám prezentujú v našich prozápadne (prowashingtonsky) zameraných „hlavnoprúdových“ médiách ako hlavné bezpečnostné hrozby  súčasnosti.

Zamyslenie na koniec

Otázka na koniec je, na čo nám bude slúžiť snaha podporovať zahraničnú a bezpečnostnú USA, ktorá je na Slovensku mimoriadne silná nielen v niektorých politických stranách, ale na aj ministerstvách zahraničných vecí a obrany. A v posledných rokoch aj bez ohľadu na to, nominant, ktorej politickej strany je na ich čele. Iste platí argument, že sme členmi určitých medzinárodných organizácií a záväzky vyplývajúce z nich musíme plniť. Žiaľ, najmä podpora pôsobenia dolára a NATO je čosi, čo sa práve v posledných rokoch ukazuje ako čoraz viac kontraproduktívne nielen pre EÚ, ale aj SR. Ak túto podporu v politických kruhoch a „hlavnoprúdových“ médiách chápeme, divíme sa však tej časti slovenskej akademickej „medzinárodniarskej“ komunity, ktorá tvrdošijne zotrváva na tejto platforme.

Možno je to aj pre frázu „too big to fail“, ktorá sa z pôvodného ekonomického významu čoraz viac objavuje aj v politických súvislostiach. Nič na svete ani v medzinárodných vzťahoch však neplatí naveky a absolútne. Za posledné tri – štyri desaťročia sme sa o tom viackrát presvedčili.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984