Jeremy Corbyn: enfant terrible britských labouristov

Počet zobrazení: 4890

V politike sa dá miestami vysledovať jeden trend. Ak nejaká politická strana alebo priamo celá časť politického spektra vo voľbách utŕži veľkú porážku (a niekedy opakovane), namiesto pružnej sebareflexie sa prepadne ešte do väčšieho marazmu a rozkladu. Akoby musela padnúť na úplné dno, aby sa mohla od neho odraziť. Labouristická strana vo Veľkej Británii, ktorá by mala svojím programom i skutkami zosobňovať idey naľavo od politického stredu, momentálne prežíva niečo podobné.

Ďalej v starých šľapajach
 

Druhá porážka pripravila labouristov o mnohé pozície vo volebných obvodoch, v ktorých dlhodobo dominovali (napr. v Škótsku na ich úkor bodovala Škótska národná strana) a napriek tomu nedokázali vo volebných výsledkoch prečítať to, čo sa im voliči snažili naznačiť. Natíska sa tu trochu podivná paralela z biblickej Jánovej Apokalypsy: „... poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.“ Netreba pripomínať priblíženie Labouristickej strany k politickému stredu natoľko, že sa úplne zotreli podstatné rozdiely medzi nimi a Konzervatívnou stranou.

Ich príbeh skrýva poučenie tak, ako ho môžeme nájsť na konci starobylých Ezopových bájok. Ibaže britskí labouristi akoby svoj príbeh nedokázali čítať medzi riadkami. Traja adepti na post predsedu labouristov dokazujú, že strana mieni šliapať vychodené cestičky volebných porážok bez nejakého poučenia ďalej.

Prvý z nich, Andy Burnham, sa staval proti ďalším privatizáciám v rámci Národnej zdravotnej starostlivosti (NHS) na rozdiel od svojej súperky Liz Kendallovej. Za čias, kedy pôsobil vo vláde Gordona Browna ako minister zdravotníctva, sa odohrávala kauza nemocnice vo Stafforde, kde bolo vedené vyšetrovanie kvôli vysokej úmrtnosti a zlej starostlivosti o pacientov. Následne bol Burnham kritizovaný počas volebnej kampane v r. 2010, kedy boli jeho predvolebné letáky poslané 250-tisícom žien, z ktorých boli mnohé onkologické pacientky. Na letákoch sa nachádzali vyjadrenia žien, ktoré prežili rakovinu prsníka a chválili labouristickú zdravotnícku politiku. Burnham poprel, že by krok s pacientmi s rakovinou bol cielený. Už spomínaná Liz Kendallová bude z tých, ktorí dokážu osloviť stredné vrstvy, fanúšikov Tonyho Blaira a jeho politík, pretože je známa svojou silnou protrhovou orientáciou. Obdobie, kedy si mnohí uvedomujú, že strana potrebuje urobiť rázny rozchod s minulosťou, môže byť neprajné pre kandidátku, ako je Yvette Cooperová. V jej neprospech môže hrať jej prepojenie na obdobie Blaira a Browna.

jeremy_corbyn.jpgJeremy Corbyn
Foto: Global Justice Now / Creative Commons













Tu sa zrazu v poslednej chvíli objavil adept na predsedu strany, dlhoročný poslanec a veterán britských labouristov. Keď jeho poslaneckí kolegovia čelili v r. 2009 veľkej kauze ohľadom výdavkov na chod svojich poslaneckých kancelárií (niektorí si z verejných peňazí hradili účty za elektrinu pre svoje konské stajne, iní vykazovali tisícky libier na účty za telefón a kancelárske potreby), za najšetrnejšieho poslanca bol vyhlásený práve on, dnes 66-ročný Jeremy Corbyn, ktorý o sebe vyhlasoval, že minie 8,95 libier na náplň do tlačiarne.

Bez sponzorov to nepôjde
 

Staré kádre (Gordon Brown i Tony Blair) ho vzápätí označili za politické riziko pre stranu. Podľa Davida Milibanda je to vraj len ďalší politik, ktorý zaujme tým, že ponúka iba hnev a vzdor a pritiahnuť môže len protestných voličov. Gordon Brown nalieha na stranu, aby sa nestala protestnou stranou. Tony Blair varuje labouristov, aby neopakovali chyby z 80. rokov a nevracali sa k tradičnému ľavicovému programu. Vraj aby si dali pozor a nenechali sa „zabaliť do pohodlnej deky“ Jeremyho Corbyna a že ľudia, ktorých srdcia sympatizujú s týmto ľavicovým kandidátom, by „mali dostať transplantáciu“.

Izolácia a dištancovanie sa od spolupráce neprichádza iba od starých špičiek strany. Viacerí donori Labouristickej strany avizovali, že ak sa Corbyn stane novým predsedom, odmietnu ďalej finančne stranu podporovať. Multimilionár Assem Allam sa vyjadril, že „nikdy nevsádza na mŕtveho koňa“. Richard Brindle, ktorý za Eda Milibanda dal strane 100-tisíc libier, povedal, že nebude podporovať stranu, ak Corbyn vyhrá vďaka svojim „ekonomicky negramotným“ politikám. Veľa iných odmietlo sľúbiť podporu, ak Corbyn vyhrá a otvorene kritizovalo jeho ľavicový ekonomický program.

Politická strana, pod ktorej kuratelou v minulosti robotnícka trieda dobýjala brány zastupiteľskej demokracie, si dnes kladie otázku, ako si nepohnevať svojich sponzorov, a nie svojich voličov. Bez veľkých peňazí sa politika robiť nedá. Je však nežiaduce, ak tí, ktorí majú veľké peniaze, svojím vydieraním vplývajú na to, aké politiky bude ich politická strana presadzovať. V strane je cítiť napätie súperiacich táborov. Jeden tvoria práve straníci a vyšší funkcionári, ktorí majú väčšiu potrebu zodpovedať sa svojim mecenášom než svojim voličom.

Pri vyjednávaniach s Gréckom, pri ktorých Alexis Tsipras sklonil hlavu a bol ochotný prijať naoktrojované podmienky, sa ukázalo, že ani jeden, dvaja politici, ani jedna politická strana, ba ani jeden národ, ktorý sa v referende väčšinovo vyjadrí proti, nič nezmôže v systéme, kde je sám proti všetkým a vôbec proti systémovým pravidlám, ktoré nikto nechce opustiť. Politici, ktorý sú vo svojom boji ako kôl v plote, majú podobný osud. Buď sa podvolia a pridajú sa na stranu svojich niekdajších protivníkov alebo skončia izolovaní, zdiskreditovaní a zosmiešnení. Ak by po úspešných straníckych voľbách Corbyn pokračoval svojou cestou, treba očakávať, že postupne bude ustupovať zo svojej zásadovosti, principiálnosti a bude zjemňovať svoju rétoriku. Všetko ostatné by za súčasných podmienok bolo prekvapením.

Mať tak osud Thatcherovej a Churchillovo zdravie
 

George Monbiot, komentátor denníka The Guardian, súhlasí s oponentmi Jeremyho Corbyna, že má malú šancu, aby v r. 2020 vyhral voľby. Ale vzápätí dodáva, že to isté platí i o ostatných troch kandidátoch. Vyhrať voľby totiž neznamená len postaviť správnu tvár do čela strany, znamená to vybojovať naspäť kreslá, ktoré v jednotlivých volebných obvodoch labouristi stratili. A za posledné týždne tisícky nových členov a podporovateľov pritiahol do strany práve Corbyn. Monbiot správne oponuje tým, ktorí sú presvedčení, že Labouristická strana by mala dobyť politický stred. Je to niečo, ako dobyť magickú horu: čím viac sa k nej približujete, tým viac sa vám vzďaľuje. Čím viac sa ju budete snažiť dobehnúť zľava, bude sa pred vami pohybovať stále viac doprava.

Pre tých, ktorí neveria, že by sa Jeremy Corbyn vo svojich 71 rokoch mohol stať ministerským predsedom Spojeného kráľovstva, je tu jedna historická analógia. Aj keď dnešné udalosti sa nemusia odohrávať podľa jej scenára, hovorí nám prinajmenšom toľko, akí sme chabí v predvídaní udalostí. Konzervatívna strana pod vedením Edwarda Heatha prehrala v r. 1974 dvakrát parlamentné voľby a rok na to zvolili do predsedníckeho kresla Margareth Thatcherovú. Vtedy bola tiež vnímaná ako nezvoliteľná svojou stranou a len málokto veril, že o štyri roky vyhrá voľby a stane sa predsedníčkou vlády. Dokonca ona sama pochybovala o sebe: „Strana nie je pripravená na ženu a tlač by ma ukrižovala.“ A mala pravdu. Predstava jej úspechu bola pre mnohé plátky nepredstaviteľná. The Sunday Mirror o nej písal, že je to tá správna osoba, ktorá udrží toryovcov mimo úradu ďalších desať rokov. Bola presne tým typom kandidáta, ktorý bol schopný postaviť sa a neškodne sa vytratiť, tvrdil The Economist. Campbell sa vyjadril, že konzervatívci musia zostať v strede politického spektra, aby mali šancu vyhrať voľby. Podobností je viac než dosť. A hoci medzi Corbynom a Thatcherovou existuje tiež veľa rozdielov, neexistuje jediný historický alebo logický dôvod, prečo by sa Corbyn nemohol stať ministerským predsedom.  

Už niekoľko desaťročí, no najmä počnúc vládou Tonyho Blaira, Labouristická strana prehliada jednu zásadnú skutočnosť: politici posilňujú hodnoty, ku ktorým sa hlásia. Čím viac sa snažíte vyhrať prijmúc hodnoty svojich súperov, tým viac ich legitimizujete a podporujete ich šírenie a tým ťažšie to budú mať vaši nástupcovia. Tony Blair vyhral voľby trikrát, ale tým urobil ďalšie víťazstva labouristov menej pravdepodobné. Osvojil si konzervatívne hodnoty, konzervatívny jazyk a snažil sa o eufemizáciu ľavicového videnia sveta a problémov v nich, a to aj vtedy, keď zavádzal ľavicové kroky v jednotlivých politikách, čím sa mu podarilo v istom zmysle posunúť vnímanie ľavého stredu u ľudí viac doprava. O to ťažšie to má dnes každý, či to je Jeremy Corbyn alebo hocikto iný, kto chce zmeniť smerovanie Labouristickej strany.

Prečo ale prichádza na scénu tak neskoro? Neboli by jeho šance väčšie, ak by mal o desať, pätnásť rokov menej? Corbyn je vo veku, kedy väčšina ľudí pomýšľa na pokojnú starobu. Naozaj si trúfa vo svojom veku pretvoriť dlhodobo pestované myslenie v strane a potom ešte vládnuť krajine v týchto neľahkých časoch? Predsa len tu je riziko, že by mu v jeho veku mohlo veľa vecí unikať pomedzi prsty a svoju funkciu by nezvládal dostatočne pružne.

Ďalší iluzionista alebo autentický politik?
 

Isteže, politici a občania, či je to v Severnej alebo Južnej Amerike, Západnej alebo Východnej Európe, majú všade inak nadstavené vnímanie toho, čo je pravicové a čo je ľavicové. Dokonca tieto rozdiely existujú i vnútri jednotlivých krajín. Ide o vysoko subjektívnu záležitosť. Lenže čo robiť v prípade, ak zaniknú rozdiely medzi pravicovými a ľavicovými stranami, konzervatívnymi a socialistickými, členenie zostáva a pojmy sa stávajú prázdnymi nádobami? Nemôžeme sa čudovať, že Corbyn je označený za „krajného ľavičiara“, lebo je „iný“, vracia sa ku koreňom ľavicovej politiky v Európe, nie však návratom späť do 80. rokov 20. storočia, ale aktuálnym spôsobom pre dnešné časy.

Corbyn veľakrát nehlasoval so svojou materskou stranou a vždy kritizoval Tonyho Blaira za vojnu v Iraku a Afganistane. Karla Marxa nevníma ako jazvu na tele európskeho myslenia, ani ako prežitok, ale konštatuje, že Británia sa má od neho čo učiť: „Marx brilantným spôsobom analyzoval to, čo sa deje. Filozofia okolo Marxa je úplne fascinujúca.“ Dáva červenú „austerity“ politikám, popisuje seba ako demokratického socialistu, obhajuje znárodnenie železníc, verejných služieb, obhajuje boj proti korporátnym daňovým únikom, obhajuje jadrové odzbrojenie, argumentuje pre radikálne odlišnú zahraničnú politiku, otvorene hovorí o tom, že aj v takej veľkej krajine, ako je Veľká Británia, existuje koncentrovaná chudoba. Dokonca sa ospravedlnil univerzitným študentom za zavedenie školného labouristami v r. 1998.

O necelý mesiac, 12. septembra uvidíme, kto niekoľko nasledujúcich rokov povedie stranu s najväčšou členskou základnou v Spojenom kráľovstve. Uvidíme, či budeme mať možnosť presvedčiť sa, aké sú skutočné Corbynove motívy, či jeho rétorika nie je iba súčasťou jeho stratégie odlíšiť sa od ostatných kandidátov a napokon sa ukáže, že to bol veľmi šikovný trik starého kúzelníka. Prieskumy ukazujú, že je favoritom. Skúsme sa však ešte na chvíľu oslobodiť od vidiny Jeremyho Corbyna ako spasiteľa britskej ľavice, ako štátnika, ktorý zmení neoliberálnu tvár Európy. Buďme opatrní. Nezabúdajme, že politici, od ktorých mali ľudia veľké očakávania, vždy aj najviac sklamali.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984