Reklama
Reklama

Jedno zo slovenských chápaní 100 rokov Trianonu

Počet zobrazení: 1010

Trianonská mierová zmluva bola dôležitým historickým medzníkom aj pre Slovensko a stále má vplyv na maďarsko-slovenské vzťahy. O tom je aj kniha „Život národa je večný. Sto rokov od Trianonu 1920–2020”, ktorá vyšla v roku 2020 v Bratislave a ktorú predstaví náš kolega Csaba Zahorán. Neoficiálny preklad recenzie.


Zdroj: https://trianon100.hu/blog-cikk/a-trianoni-evszazad-egy-szlovak-olvasata

Hoci bolo sté výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy na Slovensku pamätným vďaka prekvapivému gestu vtedajšieho premiéra Igora Matoviča a jeho stretnutia s osobnosťami maďarského verejného života na Slovensku, v uplynulom období sa otázkami okolo Trianonu zaoberalo aj viacero slovenských kníh. Spomedzi nich si pozornosť zaslúži v prvom rade kvalitná a zároveň diskutabilná kniha Trianon – triumf a katastrofa od Romana Holeca, no nemožno nespomenúť ani knihu o niečo menšieho rozsahu z pera Ferdinanda Vrábla a Jána Gábora. Vydanie knihy totiž podporila aj Slovenská národná rada (parlament) a jej autori v tomto roku získali cenu pomenovanú po Egonovi Erwinovi Kischovi (posledná spoločná – „česko-slovenská“ – cena za literatúru faktu).

Prvú polovicu názvu knihy Život národa je večný. Sto rokov od Trianonu 1920–2020 s rozsahom 222 strán („Život národa je večný”) si autori požičali od niekdajšieho slovenského diplomata Štefana Osuského. Tento Osuského citát zdobí obal knihy a jeho pamiatke venovali aj knihu v náročnom prevedení, ilustrovanú farebnými a čierno-bielymi fotografiami. Tento diplomat totiž zohrával dôležitú úlohu nielen pri vzniku Československa a následne aj v zahraničnej politike prvej republiky (neskôr v emigrácii), ale bol aj jedným z tých, ktorí Trianonskú mierovú zmluvu podpísali. Spojenie jeho osobnosti so storočnicou Trianonu je tak možné považovať za úplne opodstatnené. A čo sa týka cieľa publikácie, jeden z autorov, Ján Gábor sa počas jedného rozhovoru v lete skromne vyjadril, že by chceli zmenšiť priepasť medzi nedostatkom vedomostí ohľadne témy na slovenskej strany a jej politicko-mocenským zneužívaním na strane maďarskej. Chceli poukázať na to, ako ovplyvnil „Trianon“ vzťah Maďarska s jeho susednými štátmi – vrátane Slovenska – počas uplynulých sto rokov, obzvlášť po studenej vojne. Aj na základe tohto už vidieť, že knihu možno považovať za historické dielo len sčasti. Hoci nás autori oboznamujú s tým, čo predchádzalo koncu prvej svetovej vojny, na čo neskôr často aj spätne odkazujú, skôr len vysvetľujú a pomáhajú pochopiť – alebo v ponímaní autorov: „odhaliť“ (podľa autorov skutočne revizionistické) – úsilia národnej politiky Maďarska po zmene režimu.

Starší z autorskej dvojice, Ferdinand Vrábel, sa narodil v roku 1948, vyštudoval odbor archívnictvo, jeho odbornou oblasťou sú najmä slovenské dejiny 19 a 20. storočia a vyšlo mu viacero publikácií o tom, akú úlohu zohrávalo Česko a Slovensko v prvej svetovej vojne a o Československu v období medzi dvoma svetovými vojnami. Ján Gábor, ktorý sa narodil v roku 1959, je medzinárodný právnik a skúsený diplomat, ktorý sa okrem iného zaoberal aj záležitosťami ľudských práv a menšinovými právami. Rok narodenia oboch autorov vysvetľuje mnohé: obidvaja patria ku generácii, ktorú definoval prístup k dejinám so zameraním na Československý štát, respektíve etnocentrický slovenský prístup – a toto je možné cítiť takmer na každej strane ich práce (v súvislosti so slovenským historickým povedomím viď napríklad nedávno publikovanú knihu od Istvána Kollaiho).

Po dvoch úvodných textoch autori vyjavia svoje posolstvo v šiestich kapitolách, spomedzi ktorých napísal tri Vrábel, dve Gábor a jednu napísali spoločne. Spoločná je aj záverečná kapitola, ktorá je doplnená národnostnou štatistikou z obdobia 1920–1980 a zhrnutím v anglickom jazyku. Prvá kapitola („Slováci vo víre prvej svetovej vojny”) zhŕňa slovenskú samoorganizáciu v rokoch 1914 až 1918 vyzdvihujúc úlohu Slovákov v Československých légiách, ako aj činnosť slovenskej politickej elity v rokoch 1917 a 1918. Nasledujúca pomerne krátka kapitola („Mierová konferencia v Paríži s osobitným zreteľom na zmluvu s Maďarmi”) sa zameriava na mierové rokovania. Kapitola s názvom „Apponyiho prejav v Paríži 16.1.1920” oboznamuje s maďarskými odpoveďami na podmienky mieru, s prejavom Alberta Apponyiho, pôvodne Oponického z Veľkých Oponíc, v Paríži a s okolnosťami podpisu mierovej zmluvy. Štvrtá kapitola („Analýza Trianonskej mierovej zmluvy a prístupu Maďarska k nej”) sa detailne zaoberá odmietavým postojom maďarských elít a revíziou mierovej zmluvy s úsiliami zameranými na obnovenie (podľa autora v skutočnosti celého historického) Maďarska. Ide o komplexnú analýzu revizionizmu, ktorého základy položila maďarská  delegácia. Do tejto kapitoly sa dostala aj menšinová politika v Maďarsku a maďarsko-slovenské medzištátne vzťahy, dokonca aj rozoberanie vnútropolitických vzťahov v Maďarsku a sprevádza čitateľa až po súčasnosť. Piata časť („Ako sa pripomínalo 100. výročie Trianonu na Slovensku a v Maďarsku”) vyzdvihuje niekoľko momentov, ako si pripomenuli storočnicu Trianonu na Slovensku a v Maďarsku – spomedzi zdržanlivejších podujatí na Slovensku napríklad kladenie vencov predsedu slovenského parlamentu Borisa Kollára v Petržalke, ako aj – slovami autora – maďarské rituály, ktoré sa konali v znamení „Všetko späť!”, pripomínajúc obdobie medzi dvoma svetovými vojnami, napríklad odhalenie Pamätného miesta národnej spolupatričnosti (správne má byť súdržnosti, pozn. prekl.) v Budapešti.

Šiesta kapitola („Odčinenie krivdy Trianonu na maďarský/revizionistický spôsob – integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline”) si berie pod drobnohľad úsilia maďarských vlád po zmene režimu ukazujúc v nich znovu ožívajúci maďarský revizionizmus. Ten sa totiž – aspoň v tomto ponímaní – po roku 1990 zmenil len naoko. Keď maďarské vlády nedokázali dosiahnuť zmenu hraníc, respektíve autonómiu pre maďarské menšiny, nasledovali „jednostranné kroky“ s cieľom opätovného zjednotenia maďarského národa. Proces integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline je charakterizovaný posilnením maďarsko-maďarských vzťahov.  „Krajanský zákon“ (zákon o Maďaroch žijúcich v susedných krajinách Maďarska, pozn. prekl.) sa uvádza ako „bod zlomu slovensko-maďarskej spolupráce”, zjednodušené prijatie maďarského štátneho občianstva (dvojité štátne občianstvo), a napokon „vízia maďarských elít” o budúcnosti Karpatskej kotliny. Túto časť, kde dostalo priestor aj detailné odôvodnenie slovenskej reakcie na zjednodušené prijatie maďarského občianstva, zakončujú slovenské preklady príhovorov Viktora Orbána, ktoré odzneli 6. júna 2020 v Novom Meste pod Šiatrom, respektíve 20. augusta v Budapešti. Autor tejto kapitoly doplnil tieto slávnostné prejavy mnohými – „opravnými“, kritickými alebo len ironickými – poznámkami pod čiarou. Prejavy maďarského predsedu vlády sa v knihe objavujú ako pokračovanie pôsobenia Alberta Apponyiho v roku 1920 v Paríži, zároveň vytvárajúc jej rámec. Kniha sa napokon končí kapitolou s názvom „Odkaz Trianonu pre dnešok a budúcnosť”, ktorá označuje 4. jún 1920 za jeden z najdôležitejších dátumov slovenských dejín zdôrazňujúc šťastie, schopnosť prežiť a historický úspech Slovákov. Autori zároveň nezabudnú pripomenúť, že Budapešť neustále antagonizuje „našich Maďarov“ proti „našej spoločnej krajine – Slovenskej republike”, čo podčiarkujú aj opätovným vymenovaním maďarských agresií počas storočia, ktoré uplynulo od Trianonu. Napokon deklarujú, že Slovákom nevadí, aký režim je v Budapešti, nemali by však pristupovať k tomu ľahostajne, ak sa to celé týka aj „NAŠICH občanov”.

Už len týchto pár myšlienok dobre približuje pohľad autorov. Obsah knihy pozostáva z mnohých podobných téz, vrátane toposov slovenskej nacionalistickej mytológie, od ktorých až vstávajú vlasy dupkom. Za jeden z nich možno považovať napríklad predstavenie činnosti maďarskej delegácie na Parížskej mierovej konferencii. Autor predmetnej časti, Ferdinand Vrábel, nazýva maďarskú argumentáciu naťahovaním času, Apponyiho prejav neúčinným – pravda, nie preto, lebo veľmoci pozvali delegáciu Maďarska len podpísať a nie rokovať (o čom nepadne ani slovo) - ale kvôli osobnosti grófa, respektíve jeho „skresleným a často lživým” tvrdeniam, ktoré však „maďarskí historici, politici a publicisti dodnes opakujú”. V súvislosti s Apponyiho prejavom sa okrem falšovania dejín viackrát objaví aj zvrátené zdôrazňovanie maďarskej nadradenosti, ako aj pokrytecké líškanie sa veľmociam. Komentáre autora však Apponyiho maďarský nacionalistický diskurz nahradia slovenským, čo však ani naďalej nevedie von zo slepej ulice nacionalistických diskurzov. O referende, ktoré požadovala maďarská delegácia – teda o uplatnení zásady sebaurčenia, ktorá mala teoreticky slúžiť ako základ nového mieru – sa v texte zároveň spomína len toľko, že štáty Dohody a susedné štáty to považovali za neprijateľné odvolávajúc sa na mnoho rokov prebiehajúcu maďarizáciu, respektíve že sebaurčenie sa už aj uskutočnilo odtrhnutím sa národností. Vrábel zároveň opätovne poukazuje na dvojakosť maďarskej argumentácie: kým Budapešť žiadala referendum, ostatným národom odoprela sebaurčenie a v skutočnosti sa usilovala o zachovanie (a neskôr obnovenie) územnej celistvosti štátu, ešte aj vtedy, keď požadovala len etnickú revíziu.

No podobne selektívne a zaujaté sú aj celkové historické príklady v publikácii, ktoré vo veľkej miere čerpajú zo slovenskej nacionalistickej historickej pamfletovej literatúry (jeden zo skvelých príkladov viď tu), znovu zužitkujúc ich „argumenty“ v krajšom obale. Medzi ne patrí napríklad pripomínanie nadradenosti Slovákov – ohľadne stredovekých civilizačných výdobytkov a modernej politickej kultúry zároveň – vízia smrti slovenského národa v dôsledku maďarského útlaku na konci 19. storočia alebo idealizovanie Československa medzi dvoma svetovými vojnami. Menšinovú politiku prvej Československej republiky – rovnako ako menšinovú politiku v samostatnom Slovensku od roku 1993 – uvádzajú autori ako príkladnú, kým o obdobiach, na ktoré nemožno byť priveľmi hrdí, sa sotva môžeme niečo dozvedieť. Opatrenia po druhej svetovej vojne sa objavia len okrajovo. Namiesto Benešových dekrétov, ktoré pripravili Maďarov žijúcich v Československu o ich štátne občianstvo, „reslovakizácie“ alebo znárodňovacích praktík desaťročí štátneho socializmu sa kniha zameriava na maďarsko-slovenskú „výmenu obyvateľstva“. Úlohou tých pár odsekov, ktoré sa tomu venujú, je v prvom rade čitateľom pripomenúť splynutie Slovákov v Maďarsku, ako aj strategické ciele Budapešti – teda aby na slovenskom území ostalo čo možno najviac Maďarov pre príhodnú chvíľu v budúcnosti…

Indoktrinácia dobre známeho stereotypu agresívneho Maďarska je, mimochodom, aj jednou z hlavných línii knihy. Dá sa povedať, že jedným z jej ústredných odkazov. Potreba dominancie a revizionizmus maďarských elít v Karpatskej kotline sú príčinou toho, že Budapešť neustále vyvoláva napätie a provokuje konflikty so svojimi susedmi. Hlavne s veľkoryso trpezlivým a, žiaľ, len slabo sa brániacim Slovenskom. Od začiatku využíva maďarské menšiny žijúce v susedných štátoch v súlade s vlastnými mocenskými záujmami, stupňuje ich požiadavky a jednostrannými krokmi destabilizuje celý región. Pokiaľ na konci roka 1918 sa na českých územiach, s niekoľkými výnimkami, uskutočnilo prevzatie moci civilizovane, „o Slovensko prebiehal neúprosný boj. Maďarský štát konal agresívne, v dôsledku čoho tiekla na našom území krv!” V pokračovaní sa Maďarsko objavuje v pozícii večného výtržníka, ktorý nezávisle od aktuálnej politickej garnitúry na svojich susedov neustále niečo chystá. Hoci kniha nešetrí kritikou Orbánovej vlády, ktorá je v úrade od roku 2010, zdá sa, že autori v skutočnosti ani nekritizujú natoľko iliberálnu demokraciu, ale chcú skôr oživiť obraz Maďarska ako tradičného nepriateľa Slovenska. Teda aspoň to prezrádzajú aj odkazy na príchod maďarského vojska v roku 1968, na spory ohľadne vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, na rozdielne názory ohľadne slovenských jazykových zákonov – ktoré veľakrát vznikli práve medzi maďarskými a slovenskými socialistickými (stredoľavicovými) vládami (podľa autorov je za to, prirodzene, zodpovedná Budapešť).

Slovensko-maďarské vzťahy sú v knihe viackrát charakterizované ako „asymetrické”. V duchu vyššie uvedeného – autori jednoznačne spätne poukazujú na úmysly Maďarska a maďarských elít vytvárať konflikty. Jedna z najväčších asymetrií sa však skrýva v okruhu otázok, ktoré sa objavujú veľakrát, pričom dvojica autorov sa jej zjavne neveľmi rozumie: v dejinách Slovákov žijúcich v („trianonskom”) Maďarsku. K mimoriadne komplexnej téme – ktorá v sebe zahŕňa vytvorenie moderného národného povedomia, otázku lokálnej, viacnásobnej (alebo viacvrstvovej) identity, ako aj situačný(?) charakter národnej identity – sa totiž stavajú tendenčne a pomerne zjednodušene. Dokonca už samotný východiskový bod je spochybniteľný, keď autori proti sebe stavajú postupné a cielené začlenenie „polmilióna Slovákov“, ktorí po roku 1920 ostali v Maďarsku, so „stabilnými číslami“ a „nadštandardnou“ situáciou Maďarov žijúcich na území dnešného Slovenska (v roku 1930 to bolo 571 tisíc, v roku 2016 ich bolo 455 tisíc). Hoci asimilácia väčšiny Slovákov žijúcich v Maďarsku, v mnohých prípadoch bola naozaj centrálne podporovaná – je poľutovaniahodným faktom, chápanie tu uvedených čísel a procesov, ktoré sa uskutočnili v dvoch štátoch, respektíve dodnes prebiehajúcich procesov takýmto spôsobom je mierne povedané diskutabilné (manipulatívne alebo rovno falošné). A to už ani nespomínajúc ako veľmi pokrivkáva porovnanie identity Slovákov, ktorí sa od slovenského etnického kmeňového územia odčlenili na začiatku 18. storočia, pred vytvorením moderných ideí o národe a ktorí sa usadili medzi Maďarmi a kolektívnej identity Maďarov, vytrhnutých proti ich vôli z maďarského (teda aspoň zaň považovaného) „národného štátu“ budovaného aspoň pol storočia na prelome rokov 1918 a 1919; analýza tohto však už prekračuje rámce aktuálneho textu. (Hoci je to dôležitá téma sama o sebe, keďže paralela je jednou zo zdôraznených – a tak vo vysokej miere inštrumentalizovaných – súčastí slovenských mýtov súvisiacich s Trianonom).

Autorská dvojica sa usiluje svoj naratív podporiť celým radom morálnych hodnotení. Tieto hodnotenia však v dôsledku ich národnej zaujatosti, jednostrannosti a konzistentného využívania dvojakého meradla – nie sú celkom dôveryhodné. Jedno z takýchto tvrdení – mimochodom, často sa objavujúcim v maďarskej verejnosti – nielenže extrémne zjednodušuje procesy budovania národov a štátu, respektíve mocenské procesy prebiehajúce v strednej a východnej Európe v 19. a 20. storočí, ale morálne hľadisko aplikuje výlučne v maďarskej súvislosti. Podľa toho bol Trianon, ktorý „odzrkadľoval novú mocenskú situáciu v Európe” – aj dôsledkom národnostnej politiky maďarských elít a hnutia za národnostné oslobodenie národností utláčaných v Uhorsku. Ako prirodzené vyvrcholenie dulistickej politiky, ktorá bola uplatňovaná v Uhorsku. Teda v podstate to bol oprávnený trest za utláčanie ne-Maďarov. Maďarské elity vedené mocenskými ambíciami to však nechceli pochopiť a prijať – na rozdiel od Rakúska, ktoré sa (predsa!) novej situácii po prvej svetovej vojne úspešne prispôsobilo. Autori si myslia, že fiktívna, starostlivo pestovaná trauma Trianonu u Maďarov vyplýva zo „schválne nestrávených dejín“ a v konečnom dôsledku má slúžiť znovunastoleniu maďarskej hegemónie. Neprijateľné je však aj to, že si Maďari privlastňujú („privatizujú”) dejiny mnohonárodného historického Maďarska, pred rokom 1918 (po slovensky Uhorsko) a po roku 1918 (Maďarsko), čo sa prejaví aj v lipnutí na fikcií kontinuity Maďarska. (Tu sa objaví aj dobre známy topos, že keďže bolo „trianonské” Maďarsko rovnako len jedným z nástupníckych štátov monarchie ako napríklad Československo alebo Rakúsko, Maďari v podstate v roku 1920 ani nič nestratili. Táto myšlienka sa dostala ešte aj do nadpisu jedného rozhovoru s Jánom Gáborom.) 

Okrem historického pozadia, ktoré načrtol hlavne Ferdinand Vrábel, predstavujú ťažisko knihy analýzy súvislostí medzi slovensko-maďarskými medzištátnymi vzťahmi po roku 1993, maďarskej národnej politiky a menšinovej politiky na Slovensku z pera Jána Gábora. Do centra sa dostali slovensko-maďarské konflikty – podľa autora neustále iniciované výlučne Budapešťou. Predovšetkým rozpory ohľadne zavedenia krajanského zákona a zjednodušeného prijatia maďarského občianstva. Pravdu Slovenska má potvrdiť podrobne premyslená argumentácia vychádzajúca z medzinárodného práva. Avšak z hľadiska medzinárodných vzťahov má bez pochýb zaujímavá a pestrá téma aj inú súvislosť: úlohu maďarskej menšiny na Slovensku. Na vzťah medzi Budapešťou a Bratislavou majú totiž vo veľkej miere vplyv Maďari žijúci na Slovensku, presnejšie ich politické zastúpenie, ktoré sa takto ocitlo medzi predmetmi analýzy autora. A jeho prístup k menšinovej téme prezrádza veľa o tom „väčšinovom” postoji, ktorý sa v krajinách strednej a východnej Európy, v krajinách, ktoré sami seba považujú za národné štáty, berie za dominantný.

Zdá sa, že Gábor považuje za prirodzene pochopiteľné, že štát je v prvom rade majetkom väčšinového „štátotvorného” národa, teda na Slovensku toho slovenského, ktorý jeho prostredníctvom naplní svoju národnú podstatu. V súlade s týmto nie je zabezpečenie špeciálnych potrieb a práv menšinových občanov prirodzenou súčasťou rovnosti pred zákonom, ale závisí od záujmov a dobrej vôle väčšiny. Menšina teda nie je pre ňu partnerom – nanajvýš len príležitostne a z donútenia. A za to, čo získa horko-ťažko „vydieraním”od štátotvornej väčšiny, je povinná odvďačiť sa a splynúť so štátom. Za bezvýhradnú oddanosť si musí, samozrejme, vopred zaplatiť. Ak sa to však nestane takto, čo nie je zriedkavým javom v prípade násilných zmien hraníc, ktoré neberú do úvahy vôľu miestneho obyvateľstva – tak sa stane menšina automaticky nelojálnym faktorom „neschopným prispôsobiť sa”, cudzím prvkom, ba čo viac, „piatou kolónou” nepriateľského štátu. Autorovu – od Trianonu aj v Maďarsku známu – „frustrovanosť malého štátu” teda spôsobuje nielen úzkosť slovenského manévrovacieho priestoru, ktorý je už aj tak obmedzený veľmocami a väčšími susedmi, ale aj to, že tento priestor ďalej zmenšuje vnútorná a podľa autora z vonka (rozumej: z Budapešti) riadená zložka, teda maďarská menšina. Keď menšinovú otázku takto vtesná do oblasti maďarsko-slovenských medzištátnych vzťahov, Maďari žijúci na Slovensku sa neobjavujú ako komunita, ktorá formuje svoje nároky na kolektívne práve a skutočnú rovnosť, ale ako „taktický nástroj” Maďarska v záujme uplatnenia maďarskej hegemónie v Karpatskej kotline. V tomto svetle nie je zabránenie úsiliu o autonómiu Maďarov žijúcich na Slovensku ničím iným, než víťazstvom nad Budapešťou (!); založenie slovenskej štátnej univerzity s vyučovacím jazykom v Komárne vážnou chybou; vypadnutie maďarských etnických politických strán zo slovenského parlamentu dlho očakávanou príležitosťou pre slovenské elity na usporiadanie menšinovej otázky – bez vplyvu z Maďarska. Právnikovi-diplomatovi Gáborovi však očividne ani nenapadne, že jeho postoj pripomína nielen usilovne kritizovanú situáciu v Uhorsku pred rokom 1918, ale je v rozpore aj s pôvodne deklarovanými úmyslami Parížskej mierovej konferencie, s princípom sebaurčenia. Ďalej nie je skutočne kompatibilný ani s ľudskou dôstojnosťou, ako ani s dnešným chápaním vzťahu medzi štátom a jeho občanmi.

Okrem toho, že je vždy poučné, ak sa nám naskytne príležitosť nahliadnuť do zmýšľania našich susedov (bez čoho im ani nemôžeme porozumieť), autori majú, žiaľ, len málo odkazov, ktoré si zaslúžia skutočne sa nad nimi zamyslieť. Jeden z nich sformuloval Ján Gábor v už spomínanom rozhovore, keď vyhlásil: „Je poľutovaniahodnou skutočnosťou, že ani demokratické pomery po studenej vojne nevyužila Budapešť na spracovanie vlastných dejín, aby na základe toho spolupracovala s okolitými štátmi.” Faktom je, že celkové spracovanie minulosti z maďarskej strany, v tomto prípade národnej otázky v 19. a 20. storočí – na seba ešte necháva čakať, no pravdou je aj to, že sa na tom neustále pracuje. Dokazuje to nespočetne veľa mnohokrát aj ohnivých diskusií maďarskej verejnosti, hlavne po zmene režimu.

Dôležitým prínosom knihy je, že sa jej autori pokúšajú pozdvihnúť „Trianon” a jeho výročie 4. júna do slovenského historického povedomia. Robia to však podobne nešťastne, ako to bolo v Rumunsku (viď články v rumunčine vydané pri príležitosti stého výročia podpísania mierovej zmluvy, napríklad štúdie v čísle 2/2020 Transylvanian Review  od autorov ako Ioan-Aurel Pop a Titus Corlățean, ako aj trianonský zákon prijatý rumunským parlamentom v roku 2020, popri ktorých pôsobia ako osviežujúce výnimky niektoré z novších prác, ktorých autorom je Lucian Boia, napríklad „Veľké zjednotenie v roku 1918” alebo „Od starovekej Dácie cez veľké zjednotenie až po dnešný Rím”). Kniha Gábora a Vrábla má blízko k publikácii zostavenej rumunskými odborníkmi, ktorá je však z odbornej stránky taktiež dosť problematická a ktorá vyšla aj v angličtine (pravdepodobne s cieľom vyvážiť „trianonskú maďarskú propagandu”).

Vzťah autorskej dvojice, obzvlášť Jána Gábora - k „maďarskej strane“, ich podozrievania, stereotypy a neustále opakované tézy o mocenských ambíciách Maďarska jednoznačne poukazujú na to, že sú schopní chápať minulosť a procesy uplynulých desaťročí iba a výlučne zo slovenského hľadiska. Maďarské úsilie po rozpade historického Maďarska, respektíve ohľadne najrozličnejších maďarských aktérov sotva rozlišujú, zamieňajú ich s maďarským revizionizmom pred rokom 1945 a s hľadaním cesty budapeštianskych vlád po roku 1990, a vo všetkom vidia a zobrazujú len maďarskú politiku, ktorá ohrozuje Slovensko a slovenský národ. Tento prístup je v súvislosti s obdobím do konca druhej svetovej vojny prirodzene pochopiteľný a odôvodnený, ako aj to, že po roku 1990 sa v hojnej miere vyskytli protirečenia, necitlivé alebo dokonca urážlivé maďarské prejavy – obzvlášť zo strany extrémistických skupín, no ojedinele aj zo strany oficiálnych predstaviteľov, no obraz autorov o Maďarsku a ich naratív - na ňom postavený - je predsa zjednodušený, zlomyseľný a zaujatý. V tomto sa snáď môže odzrkadľovať aj osobné sklamanie Jána Gábora, ktorý pravdepodobne sklamane zistil, že základnou zmluvou medzi Maďarskom a Slovenskom podpísanou v roku 1995, na ktorej vypracovaní sa aj on sám podieľal – Maďarsko ani zďaleka nepovažuje situáciu maďarskej menšiny (ktorá bola vtedy v oveľa problematickejšej situácii ako dnes) na Slovensku za „vyriešenú”. Diplomat, ktorý základnú zmluvu považuje za východisko maďarsko-slovenských vzťahov, sa k nej pravdepodobne aj preto stále vracia a od Budapešti žiada jej dodržiavanie.

Hoci odkazom celej knihy je, že národnú politiku Maďarska v nedávnej minulosti a maďarsko-slovenské vzťahy možno chápať len ak poznáme dejiny sto rokov, ktoré uplynuli od roku 1920, ich jednostranné a neúplné zobrazenie túto snahu nevyhnutne odsúdi na neúspech. Dobre to demonštruje, že v zozname prameňov a literatúry popri etnocentrických prácach autorov ako Marián Hronský a Ladislav Deák (v súvislosti s týmto viď zhrnutie Ildikó Bajcsi) nefiguruje jedna z najvýznamnejších prác odbornej litertúry uplynulého obdobia v slovenskom jazyku, publikácia zostavená Miroslavom Michelom a Lászlóom Vörösom, ktorá vyšla v roku 2013 pod názvom Rozpad Uhorska a trianonská mierová zmluva (veľká časť materiálu je dostupná v maďarskom jazyku v 1-2. čísle 2010/4 časopisu Limes). Darmo je uvedená už spomínaná čerstvá monografia Romana Holeca o Trianone, ktorá vyvracia slovenský mýtus o osobnom trianonskom uspokojení Osuského, legendárny príbeh sa do Gáborovej a Vrábelovej knihy predsa dostal. Na základe tohto ani nie je tak prekvapivé, že ani tých niekoľko (nie veľa) maďarských publikácií, ktoré sa nachádzajú v bibliografii knihy, nedokázali vyviesť autorov z názoru, podľa ktorého sú všetky maďarské pokusy o vyvodenie dôsledkov Trianonu podozrivé už z princípu, pokiaľ neznamenajú úplné prijatie pozície suseda.

Je však dôležité zdôrazniť, že kniha ani zďaleka nereprezentuje súčasný hlavný prúd slovenských dejín (na to odkazuje aj podnadpis tohto textu). Na jednej strane Ján Gábor nie je historik a Ferdinand Vrábel sa pohybuje skôr na periférii slovenského mainstreamu, ktorý určujú inštitúcie Slovenskej akadémie vied, respektíve väčšie univerzity. Z odborného hľadiska práca s názvom „Život národa je večný…” ďaleko zaostáva za Holecovou knihou, ktorá bola tiež publikovaná v roku 2020. Zároveň je pravda aj to, že na základe práce a kariéry dvoch autorov nemožno nad publikáciou len tak mávnuť rukou a zaradiť ju to slovenskej nacionalistickej subkultúry (ktorej maďarský ekvivalent má tiež veľkú čitateľskú základňu, z odborného hľadiska je však tiež považovaná za marginálnu). Vrábel je známy slovenskej verejnosti viacerými knihami a Gábor, okrem jeho skorších pozícií, napríklad v Amerike – v uplynulých obdobiach reprezentoval svoju vlasť v dôležitých pozíciách: v rokoch 2012–2018 bol veľvyslancom Slovenska v Bukurešti, kde mu prezident Rumunska Klaus Iohannis udelil aj štátne vyznamenanie. A hoci veta, ktorú možno čítať na konci publikácie („Názory prezentované autormi nemajú súvislosť s oficiálnymi pozíciami ich zamestnávateľov.”) môže byť vnímaná ako určitý druh alibi, len sčasti dokáže vyvážiť inú poznámku na začiatku, ktorá čitateľovu pozornosť upriamuje na podporu od slovenského parlamentu. (Ba dokonca úvodné slová zbierky napísal samotný predseda parlamentu Boris Kollár. Jeho poradca Anton Hrnko – nacionalistický historik a politik Slovenskej národnej strany – tiež prispel k vydaniu knihy. Možno by sa oplatilo porovnať odbornú úroveň tejto práce s publikáciami, ktoré vydáva maďarský parlament. Kniha je však bez pochýb súčasťou aktuálnej literatúry slovenskej spomienkovej politiky. Žiaľ.  

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama