„Jede, jede mašinka...“

Všetci poznáme slová i melódiu tejto veselej a hravej piesne, ktorá sa spieva na svadbách, zábavách a pri iných príležitostiach, kde sa ľudia bavia v príjemnej spoločnosti a atmosfére. Jede, jede mašinka, dymí sa jej z komínka, vezie, vezie... koho že to vezie? Pri troške predstavivosti by to mohol byť aj náklad potravín, ktorý nikdy nedorazil do cieľa, ako tomu bolo s potravinovou pomocou pre tých najchudobnejších v roku 2011. Niekto vypočítal, že to mohla byť veľmi dlhá súprava železničných vagónov plne naložených potravinami, ktorú nejaký „výhybkár“ prehodil na vedľajšiu koľaj a tam sa vyparila. Tá naša, veselo odfukujúca mašinka by tento kolos neutiahla, museli by byť použité oveľa silnejšie a výkonnejšie rušne s obrovskými motormi. Žiaľbohu, doteraz nikto nevyšetril, prečo tento náklad nedorazil do cieľa a kto sa vlastne na tých najchudobnejších obohatil. Desaťtisíce chudákov bolo takto okradnutých o to, čo im malo patriť. Teraz, keď sa už zasa hovorí a píše o potravinovej pomoci pre týchto chudákov, nikto nepochybuje o tom, že v mnohých prípadoch sa znova nezaobídeme bez asistencie polície.

  Ilustračné foto: Emil Polák

Všeličo človeku napadne a na všeličo si spomenie, keď počúva alebo číta o podobných sociálnych prilepšeniach pre tých najchudobnejších, stále to niekomu kole oči. Len si spomeňme, koľko kritiky a posmeškov sa znieslo na hlavy dôchodcov, keď sa rozhodovalo o tom, či budú môcť cestovať vlakom zadarmo. V parlamente je veľa ľudí, ktorí by najradšej videli našich starčekov a starenky s igelitkami pohybovať sa okolo kontajnerov a nie vo vlakoch sa zadarmo „vyvážať“ do nemocnice, na vyšetrenia alebo na pohreby svojich príbuzných. Nadlho mi ostal v pamäti výrok poslanca Poliačika pred mimoriadnou schôdzou parlamentu tesne pred voľbami. Keď sa ho novinári spytovali, kde vezme peniaze na platy učiteľov, bez zaváhania odpovedal – ak to bude potrebné, siahneme aj na sociálne balíčky. V parlamente je veľa takých ľudí rovnakej krvnej skupiny, akú má pán Poliačik, ktorým sú sociálne balíčky tŕňom v oku, bez zaváhania by dokázali zrušiť cestovanie vlakom zadarmo, vratky za plyn, vianočné príspevky... Len ešte nevieme, v akom poradí by ich škrtali a nevieme ani, ako by to dopadlo s avizovanou potravinovou výpomocou v najbližších dňoch. Veď aj do nej vloží štát nemalé finančné prostriedky z rozpočtu. Bude to asi desať miliónov eur, takže to nebude darček iba od dobrých ujov a tetičiek z Bruselu.

Keď počúvam niektoré kritické vyjadrenia opozície na súčasnú sociálnu politiku, akoby som počul Václava Klausa. Pri jednom výročí nežnej revolúcie vyhlásil – Každý človek je zodpovedný za svoj dôchodok, žiadna revolúcia sa doteraz nekonala preto, aby sa všetci mali dobre. Ak som to dobre pochopil, každý človek by si mal zariadiť svoj život tak, aby mal slušný dôchodok. Ak by tomu tak bolo, potom by sa nemusela konať ani táto potravinová výpomoc. Znie to síce logicky, no nechápem potom, prečo je vždy toľko kriku, keď sa začne hovoriť o zvyšovaní minimálnej mzdy. Veď z tejto mzdy sa vypočítavajú mizerné dôchodky a zo Slovenska sa stáva veľkovýrobňa mizerných dôchodkov. O tom, ako odvádzajú majitelia do Sociálnej poisťovne odvody za svojich zamestnancov a koľko ide iba tak „kešom“, sa vari netreba rozpisovať.

Jede, jede mašinka, dymí sa jej z komínka a všetkých nás odváža do čias, keď nám budú vypadúvať vlasy, zuby a ruky sa nám budú triasť. Igor Matovič vo svojej poslednej debate na TA3 vyhlásil – „Nastáva tretia fáza revolúcie“ a začal organizovať po Slovensku nepokoje. Máme sa obávať tejto tretej fázy revolúcie, keď sme už počuli, že žiadna revolúcia sa nekoná preto, aby sa mal každý dobre, alebo máme uveriť zasa niekomu, kto nám sľubuje raj na zemi, ak bude povalená Ficova vláda? Veď je to to isté, čo sme už počuli od Václava Havla, Jána Budaja, Milana Kňažka, keď sme sa zbavovali komunistov. Akoby nám vtedy aj dnes lietali nad hlavami havrany z Orwelovej Farmy zvierat a krákali o tom, že tam niekde vonku, za oblakmi, je svet, v ktorom rastú kríky ovešané koláčmi a kockami cukru. Oni nás k tým kríkom dovedú, len treba povaliť vládu Roberta Fica. Ako to dopadne s minimálnou mzdou, potravinovými balíkmi, vlakmi zadarmo... sa veľmi rýchlo dozvieme, len čo si presadnú do štátnych limuzín.

Nikto z nás netuší, ako sa skončí tretia fáza revolúcie, ktorá sa zrodila v hlavách jej tribúnov. Netušíme ani to, do akých časov nás zavezie mašinka, na ktorú sme nasadli. Isté je iba to, že do spevu tak skoro nikomu nebude, ak sa bude na ulici rozhodovať o tom, kto bude ministrom alebo premiérom v tejto krajine.