Je mierový plán P. Porošenka myslený vážne?

 Ako je dobre známe, na Ukrajine už pomerne dlho zúri občianska vojna. O tom sa dnes už nedá pochybovať napriek zjavnej ignorácii v západných médiách. Na rozdiel od podrobného spravodajstva o každom kroku vládnej moci proti demonštrantom na Majdane na začiatku roku dnes západné médiá ostentatívne ignorujú násilie na civilnom obyvateľstve v Doneckej a Luhanskej oblasti. Faktom však je, že situácia na východe Ukrajiny sa neustále zhoršuje. A podobne, ako každá občianska vojna, aj tá ukrajinská je brutálna a krvavá. Svedčia o tom obrovské masy utečencov z oblastí, kde sa vedú intenzívne boje.

Žiaľ, horúce hlavy v Kyjeve celú jar dúfali, že sa im podarí zlomiť odpor protistrany zvýšenou agresivitou a zintenzívnením ozbrojených útokov v Doneckej a Luhanskej oblasti. Udalosti posledných týždňov však nenasvedčujú, že by práve takéto prostriedky konflikt na východnej Ukrajine vyriešili. Ozbrojené sily Novorosiji sa bránia veľmi úporne a keďže sa bojuje na ich území, majú aj presvedčivejší dôvod v boji proti ozbrojeným silám z Kyjeva.

Nová moc v Kyjeve už zistila, že nemôže počítať s rýchlym úspechom a jej snaha masívnym bombardovaním zlomiť odpor druhej strany neuspela. S narastajúcim počtom obetí na východe Ukrajiny však narastajú aj pochybnosti o vhodnosti násilného riešenia konfliktu. Nepotrvá dlho a aj podporovatelia súčasnej moci v Kyjeve začnú o správnosti jej postupu pochybovať. Aby prezident P. Porošenko umlčal kritikov svojho postupu, pokúsil sa vystúpiť s tzv. 14-bodovým mierovým plánom. Tento plán však budí pochybnosti, najmä ak sa na jeho jednotlivé body pozrieme trochu podrobnejšie.

Bod č. 1: Garancie bezpečnosti pre všetkých účastníkov rozhovorov.
– V bode č. 1 ponúka prezident P. Porošenko druhej strane garancie bezpečnosti pri rozhovoroch. To je samo o sebe rozumné, je to však nevyhnutná podmienka akýchkoľvek rozhovorov. Nikto by asi neprišiel na mierové rozhovory, keby čakal, že ho v prípade neúspechu rozhovorov odvedú v putách alebo zastrelia…

Bod č. 2: Oslobodenie od trestnej zodpovednosti pre tých, ktorí zložia zbrane a nedopustili sa ťažkých zločinov.
– Toto síce vyzerá ako bod mierového programu, ale je to vlastne len výzva na úplnú kapituláciu. Takéto body by mohol prezident P. Porošenko klásť iba vtedy, keby konflikt na východnej Ukrajine bol dávno rozhodnutý. Lenže aj okruh subjektov navrhovanej amnestie je otázny. „Ťažkým zločinom“ môže byť v kyjevskej interpretácii i streľba na Porošenkove tanky v Slavjansku. Podľa kyjevskej verzie udalostí všetci významní predstavitelia ľudových republík a ich ozbrojených síl spáchali „ťažké zločiny“. Preto by zrejme od trestnej zodpovednosti oslobodení neboli. Tento bod plánu tak vlastne požaduje, aby sa predstavitelia regiónov vydali kyjevským orgánom na milosť a tie posúdia, nakoľko ťažké boli zločiny separatistov…

Bod č. 3: Oslobodenie zajatcov.
– Oslobodenie zajatcov je samé o sebe zmysluplné, ale je to vlastne zrejmý následok prípadného uzavretia mieru. Vzniká tu však otázka, čo bude s tými, ktorých kyjevské orgány zadržiavajú ako páchateľov trestných činov proti územnej celistvosti Ukrajiny. Je zrejmé, že ich za zajatcov Kyjev považovať nebude a trestné stíhanie bude pokračovať, ak spáchali „ťažké zločiny“.

Bod č. 4: Vytvorenie 10-kilometrovej nárazníkovej zóny na ukrajinsko-ruskej hranici.
– Obsah a podstata tohto bodu nie sú úplne zrejmé. Vzniká podozrenie, že ide o pokus predstaviť vnútorný konflikt na Ukrajine ako rusko-ukrajinský konflikt. Oficiálne by sa týmto bodom mala potvrdiť kyjevská verzia o tom, že v prípade bojov v Doneckej a Luhanskej oblasti nejde o vnútorný konflikt na Ukrajine, ale o ukrajinsko-ruský konflikt. Napriek zrejmej podpore od určitých skupín z Ruska pre obe ľudové republiky však ide o vnútorný ukrajinský konflikt. Nie je tiež jasné, či prezident Porošenko žiada nárazníkovú zónu na oboch stranách hranice. S takou požiadavkou by v Moskve totiž určite nesúhlasili, lebo by tým popreli svoje doterajšie tvrdenia, že Rusko do konfliktu nezasahuje. Ak by však mala byť nárazníková zóna len na ukrajinskej strane, treba sa pýtať, či tam chce mať Kyjev ozbrojených pohraničníkov.

Bod č. 5: Garantovaný koridor pre odchod ruských a ukrajinských žoldnierov.
– Ide opäť o potvrdenie verzie, že nejde o vnútro-ukrajinský konflikt. Objavuje sa tu snaha vytvoriť dojem, že väčšina síl z oboch regiónov sú len žoldnieri z Ruska. Avšak bez ohľadu na to, kto na Ukrajine bojuje, by bol odchod do Ruska pre bojovníkov z Novorosije len miernejšou podobou kapitulácie. Na kapituláciu to však na východe Ukrajiny nevyzerá.

Bod č. 6: Odzbrojenie.
– Rozumná požiadavka, otázkou je však to, koho by sa odzbrojenie malo týkať. Mali by byť odzbrojené len ozbrojené sily ľudových republík alebo aj ozbrojené sily podliehajúce P. Porošenkovi? Ak by išlo o jednostranné odzbrojenie, hrozilo by vytvorenie nerovnovážnej situácie a pri každej nezhode by sily P. Porošenka mohli oba regióny ľahko obsadiť.

Bod č. 7: Vytvorenie pododboru na ministerstve vnútra na spoločné patrolovanie.
– Vytvorenie spoločných patrol by mohlo by mať zmysel, ak by existovala dohoda na ostatných otázkach. Avšak podriadenie „spoločných patrol“ pod kyjevské ministerstvo vnútra nie je prijateľné riešenie pre ľudové republiky. Patroly by sa potom stali jednostranným nástrojom na presadzovanie záujmov Kyjeva. Navyše, minister vnútra A. Avakov má na východe Ukrajiny veľmi zlú povesť.

Bod č. 8: Oslobodenie nezákonne obsadených budov v Luhanskej a Doneckej oblasti.
– Žiaľ, nezákonné bolo v podstate všetko, čo sa udialo v Kyjeve po majdanskej revolúcii. Od protiústavného zvrhnutia prezidenta V. Janukovyča až po protiústavné čistky na ústavnom súde. Kyjevská moc však nezákonnými rozumie len akcie ľudových republík. Podľa verzie P. Porošenka by sa požiadavka na opustenie budov mala týkať iba budov okupovaných predstaviteľmi ľudových republík. S takými ústupkami však druhá strana súhlasiť nebude.

Bod č. 9: Obnova činnosti miestnych verejných orgánov.
– Podľa názoru orgánov ľudových republík tu verejná moc fungovať neprestala a netreba ju preto „obnovovať“. Má táto požiadavka znamenať, že sa do Doneckej a Luhanskej oblasti vrátia prokyjevskí úradníci? Zdá sa, že Kyjev chce touto požiadavkou dosadiť do verejných funkcií v Doneckej a Luhanskej oblasti svojich ľudí.

Bod č. 10: Obnova vysielania televízie a rádia v Luhanskej a Doneckej oblasti.
– Vzniká podozrenie, že ide o návrat kyjevskej propagandy z ukrajinských médií do oboch oblastí. Miestni obyvatelia však kyjevskú propagandu naozaj nemusia. Pre nich by bolo najvhodnejšie, keby mali možnosť poznať názory oboch strán, aj kyjevskej, aj separatistickej. V informačnej vojne, ktorá sa na východe Ukrajiny uskutočňuje, treba pozorne posúdiť každú požiadavku na ovládnutie mediálneho priestoru. Súčasťou tohto bodu by preto mali byť i garancie, že sa v prípade návratu kyjevského vysielania nebude obmedzovať prijímanie informácií z druhej strany, najmä že sa nezastaví prijímanie ruského vysielania.

Bod č. 11: Decentralizácia vlády: nové miestne voľby, ochrana ruského jazyka a zmeny v ústave.
– V tomto bode sa spomínajú prípadné ústupky zo strany Kyjeva. Lenže o týchto bodoch je v pláne P. Porošenka uvedené veľmi málo. P. Porošenko vo svojom prezidentskom prejave tvrdil, že ukrajinský jazyk má zostať jediným štátnym jazykom a o tom rokovať nikdy nebude. Čo teda ochrana ruského jazyka znamená? Je prezident P. Porošenko ochotný posilniť status ruského jazyka? Alebo chce iba garantovať existujúci právny stav? Aj pri návrhoch zmien v ústave treba poznať dané návrhy podrobnejšie. P. Porošenko však už opakovane vylúčil federalizáciu Ukrajiny, ktorá by mohla vniesť určitú rovnováhu medzi západom a východom Ukrajiny. Vyvstáva teda otázka, či a aké ústavné zmeny vie P. Porošenko ponúknuť. Podľa jeho doterajších vyjadrení skôr minimálne…

Bod č. 12: Dohoda na gubernátoroch s predstaviteľmi Donbasu, avšak s tým, že v prípade nezhôd rozhodne prezident.
– Je zrejmé, že predstavitelia Donbasu sa s P. Porošenkom na menách gubernátorov asi nedohodnú. Takýto bod teda vlastne znamená, že P. Porošenko dosadí svojich gubernátorov či už so súhlasom druhej strany alebo bez nej. Je otázne či v takýchto nerovných podmienkach majú rokovania o menách gubernátorov zmysel alebo či ide len o hru na rokovania.

Bod č. 13: Predčasné miestne a parlamentné voľby.
– Nové parlamentné voľby na Ukrajine je požiadavka západnej Ukrajiny. V roku 2012 totiž politické strany zo západnej Ukrajiny voľby prehrali a po majdanskom prevrate si udržujú moc väčšinou len s pomocou prebehlíkov. Nové parlamentné voľby by určite zabezpečili prevahu politikom zo západnej Ukrajiny. Na východnej Ukrajine sa po majdanskej revolúcii nevytvorili noví reprezentanti východu, ktorí by sa dokázali dohovoriť s novou mocou v Kyjeve a mali by aj podporu ľudí. Na východe Ukrajiny dnes pôsobia buď spojenci Majdanu, najmä oligarchovia, ktorých obyvateľstvo regiónov nemá príliš v láske alebo „separatisti“, ktorí sa nevedia dohodnúť s Kyjevom a podpisom Porošenkovho plánu by stratili podporu verejnosti. Verejnosť oboch regiónov neprijme po toľkých obetiach žiadneho politika, ktorý v podstate iba obnoví predvojnové pomery. Je preto zrejmé, že do prípadných parlamentných volieb podľa Porošenkovho plánu východ nepostaví svojich skutočných reprezentantov a mnoho obyvateľov na podobné voľby ani nepríde. Navyše, voľby by sa mali podľa existujúcich zákonov konať pod dohľadom kyjevského ministerstva vnútra, čo samé o sebe nebudí na východe dôveru.

Bod č. 14: Program vytvorenia pracovných miest v regióne.
– V tomto bode ide o číry a priehľadný populizmus! Je naivné očakávať, že politici zo západnej Ukrajiny by pri súčasnej zúfalej ekonomickej situácii prednostne alokovali obmedzené zdroje štátu v Donecku a Luhansku. Veď práve ľudia, ktorí sú dnes pri moci, v minulosti zvykli čerpať ekonomické zdroje na východnej Ukrajine pre podporu západnej Ukrajiny. Ak by sa však predsa rozhodli pre prednostnú podporu východu, tak by im to nacionalisti zo západnej Ukrajiny rýchlo spočítali…

Hlavné body plánu, o ktorých sa nepíše

Ústredným problémom celého mierového programu však nie je to, čo je napísané, ale to, čo je zamlčané. Plán obsahuje skryté body, o ktorých sa síce nehovorí, ale ktoré celkom zjavne z plánu vyplývajú. Je ich viac, spomenúť však možno aspoň najdôležitejšie:
– uznanie protiústavných krokov, ktoré nasledovali po revolúcii na Majdane, vrátane uznania protiústavne dosadených sudcov ústavného súdu Majdanom (to vlastne znamená „majdanskú interpretáciu“ ústavy),
– anulovanie výsledkov referenda z 11. mája v Doneckej a Luhanskej oblasti a uznanie územnej celistvosti Ukrajiny,
– uznanie nelegitímnosti ľudových republík a ich orgánov,
– uznanie výsledkov prezidentských volieb z 25. mája a legitimity P. Porošenka ako prezidenta Ukrajiny,
– oficiálne potvrdenie kyjevskej verzie, že za celý konflikt na východe nesú zodpovednosť „separatisti“, zvlášť tí, ktorí sa dopustili „ťažkých zločinov“.

Je paradoxné, že zamlčané body sú práve tými bodmi, o ktorých by bolo treba najintenzívnejšie rokovať. Ide tu o požiadavky Kyjeva na ústupky zo strany novorosijských predstaviteľov, ktoré sa do plánu dostávajú „sugestívnym spôsobom“. Uznanie týchto skrytých bodov je vlastne predpoklad na rokovanie o 14-bodovom pláne. Aj z tohto dôvodu budí 14-bodový plán P. Porošenka oprávnené podozrenia.

Plán na mier či na zlepšenie imidžu?

Zdá sa tiež, že tento plán je predovšetkým snahou o zlepšenie obrazu novej moci v Kyjeve. Plán má názov „mierový“, hoci neponúka skutočné mierové riešenie, je vlastne len opakovaním výziev na kapituláciu ozbrojených síl ľudových republík. Ide o formu ultimáta bez reálnych ústupkov zo strany Kyjeva. Plán neobsahuje najdôležitejšie body, o ktorých treba rokovať, ale snaží sa vytvoriť obraz P. Porošenka ako „mierotvorcu“.

Túto kyjevskú propagandu masívne preberajú západné médiá, avšak pri bližšej analýze jednotlivých bodov tzv. mierového plánu vidno, že plán ponúka neprijateľné podmienky kapitulácie pre predstaviteľov ľudových republík na východe. Tí sa ešte necítia úplne porazení a ani vojenské úspechy prokyjevských síl zatiaľ neboli také, aby predstavitelia ľudových republík podobnú kapituláciu prijali. V súčasnej situácii musí mierový plán obsahovať ústupky oboch strán a v tomto je plán P. Porošenka veľmi nevyvážený.

Z uvedených dôvodov bolo vopred jasné, že predstavitelia ľudových republík plán odmietnu podpísať. Tak sa aj stalo. Ako veľmi sa predstavy Kyjeva a ľudových republík líšia, o tom svedčí aj porovnanie mierového plánu P. Porošenka a mierového plánu P. Gubareva z Doneckej ľudovej republiky. Tento je tiež jednostranný a nevyvážený: http://rian.com.ua/politics/20140621/353704321.html . Prezident P. Porošenko však vďaka svojmu plánu získal lepší mediálny obraz. To bol zrejme aj hlavný cieľ jeho mierového plánu.