Reklama
Reklama

Jasný cieľ Astany: zvýšenie kvality života

Počet zobrazení: 1061

Tí, ktorí aspoň okrajovo sledujú Kazachstan, jednu z najbohatších (nie svojou prácou, ale od Boha či Alaha) postsovietskych republík, či dokonca jeho vnútropolitický vývoj a ekonomickú situáciu, zmeny jeho bonity na medzinárodnom poli, asi vedia, že zatiaľ prvý a jediný prezident Nursultan Abiševič Nazarbajev má ústavnú povinnosť ročne predniesť svoje posolstvo o stave krajiny.
 

Posolstvo 2018
 

Robí to pravidelne, bez pátosu a zjavne si to užíva. Výnimkou nebol ani tento rok. Vo svojej rezidencii AkOrda (vo voľnom preklade z kazašského jazyku AkOrda = Biely dom) prezident 5. októbra 2018 predniesol pred poslancami a senátormi, pred svojimi najbližšími spolupracovníkmi, diplomatickým zborom v Astane a pre svoj ľud posolstvo s názvom: „Rast životnej úrovne Kazachstancov: zvýšenie príjmov a kvality života“ (Рост благосостояния казахстанцев: повышение доходов и качества жизни).[1]

nazarbajev_o403.jpg
Nursultan Abiševič Nazarbajev. Foto: primerminister.kz

V úvode prezident N. Nazarbajev, a teraz pozor, na rozdiel od Slovenska, nespochybnil vlastnú štátnosť Kazachstanu. Pripomenul, že sa im spoločne podarilo po ukočení existencie ZSSR zo zväzovej republiky vybudovať súčasný štát s dynamickou ekonomikou. Toto ako fakt nemôže spochybniť ani najväčší kritik či postsovietsky apologét.

To, samozrejme, predpokladá, že v krajine sa uskutočnili mnohé a mnohé konsenzuálne a aj bolestivé ústavné, politické a ekonomické reformy.

Tu treba napríklad spomenúť, že Kazachstan bol prvou postsovietskou krajinou, členskou krajinou Spoločenstva nezávislých štátov a prvou aj v rámci Strednej Ázie, ktorá úspešne realizovala svetovú výstavu EXPO 2017.

Inak tohto podujatia sa – a veľmi úspešne – zúčastnila aj Slovenská republika. Tí, čo stáli za celosvetovým úspechom Slovenska v Astane, vedia o čom to bolo a aký širokoprofilový potenciál bol v EXPO 2017 založený. Tí ,čo to vtedy brzdili z poverenia iných, ako personálny produkt zlyhávajúcej globalizácie, a dnes idú „radiť“, asi nikdy nepochopia, čo konali a konajú.
 

Kazachstan dnes
 

Kazachstan má dnes asi 18 miliónov obyvateľov a priemerná dĺžka života je 72,5 roka. Toto a mnohé iné sa v tohoročnom posolstve prezidenta N. Nazarbajeva spomína. Je tam uvedený aj cieľ, že Kazachstan sa chce strategicky do roku 2050, v rámci už skôr (Astana, 14. decembra 2012) zverejneného programu „Stratégia Kazachstan 2050: Nový politický kurz existujúceho a funkčného štátu“ (Стратегия «Казахстан-2050»: Новый политический курс состоявшегося государства»)[2], stať súčasťou top klubu 30-tich najrozvinutejších krajín sveta.


Vystúpenia prezidenta, ktoré motivujú spoločnosť
 

V Kazachstane funguje prax každoročných posolstiev od roku 1990. Tie prvé (máj 1990 až do roku 1995) predniesol pred Najvyšším sovietom Kazachstanu.

Potom (od októbra 1996), v súlade s modifikonvanou Ústavou Kazašskej republiky, prezident vystupuje s posolstvom s  názvom: „O postavení krajiny a základných smerovaniach vnútornej a zahraničnej politiky“ (О положении страны и основных направлениях внутренней и внешней политики). Už to nebolo posolstvo „len“ pre parlament, ale pre ľud Kazachstanu – pre Kazachov a Kazachstancov.

Zlomovým bolo zrejme posolstvo N. Nazarbajeva (október 1997) „Stratégia rozvoja Kazachstanu do roku 2030“ (Стратегия развития Казахстана до 2030 г.).[3]

Každé posolstvo, ktoré doteraz predniesol prezident Kazachstanu (od roku 1997), okrem fundamentálnej časti obsahuje aj praktický blok s konkrétnymi opatreniami, ako ich realizovať.

Treba ešte spomenúť, keďže N. Nazarbajev je veľmi živou a zatiaľ nepreskúmanou historickou súčasťou aj konca Sovietskeho zväzu, že ako hlava republiky sa priamo obrátil v auguste 1991 (v súvislosti s GKČP v Moskve) na ľud a v januári 1992 po ukončení existencie ZSSR a vyhlásení „nezávislosti“ Kazašskej republiky (Республикa Казахстан).

Ako hlava štátu v textoch, aj keď bol kritický, N. Nazarbajev (možno ho pranierovať za veľa čiastkových vecí) nikdy nespochybnil svoj štát! Pretože ho má (určite) rád a nevie si predstaviť (čo dokazuje analýza jeho iných verejných vystúpení a textov), že by ho niekedy považoval za nedorobok, zapredal či dokonca nenávidel.

Ešte v roku 2014 sa v Kazachstane začal plniť komplexný program Нұрлы жол“ (vo voľnom preklade: svetlá, jasná, priama... cesta) modernizácie infraštruktúry Kazachstanu. Toto sa pretavilo v roku 2015 do Plánu národa: 100 konkrétnych krokov (План нации «100 конкретных шагов») s víziou sformovať nový model ekonomického rastu tak, aby bol Kazachstan konkurencieschopný v rámci globálnych procesov.
 

Urbanizácia Kazachstanu
 

Z terajšieho posolstva vyplýva, že Astana bude klásť v budúcnosti akcent na rozvoj svojich regiónov samostatne a spolu. Ako? Cez prizmu dynamickej urbanizácie. V USA je úroveň urbanizácie krajiny 82%, v Holandsku 90%, v Austrálii 90% a v Japonsku dokonca 94%, pričom v Kazachstane je na úrovni 57,4%.

Ak to rozmeníme na drobné – Astana sa bude spoliehať na svoj rozvoj cez koncentráciu výrobných a ľudských zdrojov do veľkých megapolisov (Almaty, Astana, Šymkent, Karaganda...), monomiest a malých miest. Do konca roku 2030 by malo byť novovytvorených 27 monomiest a 41 malých miest. V súčasnosti je v i Kazachstane len 7 monomiest s vysokým potenciálom (25,9%), 15 so stredným (55,6%) a 5 s nízkym (18,5%). Čo sa týka malých miest: vysoký potenciál má 17,1%, stredný potenciál 46,3% a 36,6% nízky potenciál.

Predseda rady riaditeľov Inštitútu ekenomických výskumov Kazachstanu v Astane (Институт экономических исследований) Bauržan Mukan (Бауыржан Мукан) opakovane pripomína, že súčasným svetovým trendom „... vývoja ľudstva je urbanizácia...“[4] Takže „jeho“ ustanovizeň asi bola hlavným dodávateľom ekonomických myšlienok do posolstva.
 

Zahraničná politika
 

V piatej kapitole svojho posolstva „Efektívna zahraničná politika“ (Эффективная внешняя политика) N. Nazarbajev hovoril o proaktívnej zahraničnej (teda nie pätolízačskej) politike Astany.

Z celej plejády záberu akcentoval dve dimenzie: tou prvou je rozvívajúce sa strategické partnerstvo s Čínou v rámci globálneho projektu Veľkej hodvábnej cesty: „Jeden pás - jedna cesta (Один пояс - один путь), o čom sme písali v predchádzajúcom komentári Stredná Ázia v hľadáčiku Číny. [5]

Druhou je „symbolické“ prevrátenie listu a začatie novej vzájomnej spolupráce v rámci Strednej Ázie.

Samozrejme, N. Nazarbajev nezabudol ani na vzťahy s Ruskou federáciou, citujeme: „... vzťahy Kazachstanu a Ruskej federácie sú etalónom medzištátnych vzťahov. Úspešne funguje Eurázijská ekonomická únia, ktorá sa stala plnocenným integračným zoskupením a aktívnym účastníkom svetových ekonomických vzťahov...“

Na záver prezident Kazachstanu pripomenul, že zahraničná politika jeho krajiny v súčasných podmienkach vyžaduje adaptáciu a presadzovanie národných záujmov na príncípe pragmatizmu.

Z toho vychádza, čo si zjavne prezident krajiny v Strednej Ázii uvedomuje, že vôľa a viera v úspech sú spolu s nerozdelenou krajinou základom úspechu.

Je to taká stredoázijská slovansko-svätoplukovská téza o troch prútoch.

Platí zrejme aj preto, že v Kazachstane dobre funguje program „Рухани жаңғыру“ (Duchovné dedičstvo) a možno sú stotožnení s názorom N. Bonaparteho: „… stádo baranov pod vedením leva je silnejšie ako stádo levov pod vedením barana...“ [6].

Čo sa týka N. Nazarbajeva, v kontexte s posolstvom, asi ťažko nájdeme v praxi taký rukolapný príklad naplnenia konceptu pasionárnosti L. N. Gumiľova[7], ako je on.

Inak najväčšia univerzita v Kazachstane nesie názov Eurázijská štátna univerzita L. N. Gumiľova v Astane a hneď druhou je Univerzita N. Nazarbajeva (tiež v Astane). Len tá „nazarbajevská“ je technologiky pružnejšia.[8]

Informácia a dobrá správa na záver: s oboma majú niektoré slovenské vysoké školy partnerské vzťahy – a to je (obojstranne) povzbudzujúce!

Tri dni po prezentovaní svojho posolstva, 10. októbra 2018, prijal prezident N. Nazarbajev v AkOrde poverovacie listiny od nového slovenského mimoriadneho a splnomocného veľvyslanca v Kazachstane. Prezident vtedy novému veľvyslancovi pripomenul: „... oceňujeme pozitívnu dynamiku spolupráce so Slovenskom...“[9]

Pozitívna dynamika bilaterálnych vzťahov medzi dvoma štátmi sa nerodí len tak a zo dňa na deň (tak ako spolupráca vysokých škôl), takže N. Nazarbajev vlastne „заочно“ (diaľkovo, v neprítomnosti) poďakoval bývalému veľvyslancovi a celej plejáde Slovákov, ktorí sa o to zaslúžili. Ešte, že si cudzí cenia cudzích!

(Autor je vysokoškolský učiteľ)
 

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama