Reklama
Reklama

Jaroslav Hlinický, úspešný riaditeľ Slovenskej televízie

Rozhovor z archívu
Počet zobrazení: 1404

„Smutná správa sa tentoraz spred prahu letných prázdnin šírila slovenskými dolinami prečudesne placho, utajenejšie ako chýr o jesennom odlete lastovičiek. Jaroslav Hlinický odišiel ticho a nenápadne, lebo si to presne takto želal,“ začal svoju spomienku Odišiel najlepší televízny riaditeľ... uverejnenú v Slove 2. augusta Štefan Nižňanský. Osobnosť Jaroslava Hlinického chceme čitateľom Slova pripomenúť aj rozhovorom, ktorý vznikal koncom roku 2007 a vyšiel potom v roku nasledujúcom. Text poskytol redakcii jeho autor.


* * *

j._hlinicky-portret.jpgHovorili mu veľký tvorivý medveď. Vraj to vyjadruje jeho fyzickú postavu a tvorivú silu, lebo keď niečo chytil do svojich rúk, tak to nepustil, kým nedokončil, čo si zaumienil. A že ako statný maco sa vedel zastať svojich, a pritom státí ho bárskto len tak nepovalil. Dnes má Ing. Jaroslav Hlinický 76 rokov. Áno, ten Hlinický, o ktorom jeden mediálne známy herec povedal, že „ to bol posledný riaditeľ, ktorý sa rozumel svojej práci – a takéhoto človeka by bolo treba nájsť“. Bola to odpoveď na otázku, ako zastaviť úpadok Slovenskej televízie, v ktorej sa práve od odchodu Jaroslava Hlinického z najvyššej televíznej funkcie (1984 – 1990) doteraz vystriedalo – priamo alebo nepriamo v zastupovaní – pätnásť riaditeľov s priemernou životnosťou 14 mesiacov. A o pár dní čaká „estévečku“ voľba šestnásteho. Je to ten istý človek, ktorý otvoril na Kolibe trezory so zakázanými filmami a ich autormi a režisérmi. Za tri a pol roka sa ako riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby na bratislavskej Kolibe (1980 – 1984) pričinil o to, že slovenské filmy nekončili v domácich kinách, ale sa premietali v desiatkach krajín, na medzinárodných filmových festivaloch dostávali prestížne ceny a výnimočne do mesta na Dunaji pritekali devízy za umenie. Slovensko na mape nik nehľadal ako čiernu dieru, ale ako filmovú autoritu. V dnešnom videní – už vtedy bolo tigrom. 
 

Otvorenie trezorov a ukradnutá Koliba
 

Vraj sa u nás ešte ani nevyslovilo manažér a vy ste ním už boli. Ide o osemdesiate roky, keď sa funkcia na najvyššom hospodárskom poste označovala ako riadiaci pracovník. Ten riadil iných, on však bol tiež riadený a bolo mu prikazované – zo straníckych postov. Mal takmer nulovú autonómiu rozhodovania, nemohol vyjsť z cesty ohraničenej vysokými mantinelmi a rozhodnúť sa pre originálne a netradičné riešenia. Ak sa predsa rozhodol pre vybočenie a podstúpenie rizika s neistým výsledkom, potom sa takéto konanie kvalifikovalo ako zneužívanie funkčného postavenia. Aj s dôsledkami pádu, a nielen pracovného. Vy ste odmietli pozíciu „riadeného“ riaditeľa a vydali ste sa na cestu dláždenú rizikami. Prečo?  

– Ja som už taká nátura, že si na chrbát naložím viac, ako by sa niekomu na prvý pohľad zdalo, že to aj unesiem. Keď som prišiel v roku 1980 na Kolibu, nemusel som si nič nakladať. Už tam bolo dosť naložené. Riaditeľom som sa stal v pondelok a dva dni predtým, v piatok, podpísal môj predchodca úver na 15 miliónov devízových korún. Išlo o investíciu na vybudovanie Zvukového domu so špičkovými technickými parametrami. Umelecký zámer bol šľachetný – predsa zvukové nahrávky a posynchróny najvyššej kvality, uskutočnený spôsob akcie však bol tragický. Úver, o ktorom som vôbec nevedel a ktorý nebol krytý jedinou našou korunou, sa mal do roka splatiť. Išiel som do banky, tam mi povedali, že nám nepožičajú ani korunu. Išiel som na ministerstvo kultúry, tam mykli plecom, aby som si nejako poradil. Išiel som na ÚV KSS, odpoveď bola tá istá.

Prečo ste to nezabalili a nedali čau! ministerstvu, strane a s bývalým riaditeľom si to nevybavili tak po chlapsky, veď on, ako herec, rád hrával vrchárov či zbojníkov, ba ako režisér nakrúcal len také filmy...

– Za sebou som mal dve skúsenosti, o ktorých Žbirka spieva, že ...poraď si sám... Prvou bola Trať mládeže v roku 1949. Ako osemnásťročné ucho som prešiel od radového brigádnika až po veliteľa 9. tábora. Mal som pod sebou tri pracovné brigády, 300 mladých ľudí – esenbákov, učiteľov a učňov. Všetko sa robilo ručne. Sypali sme štrk, kládli podvaly, spájali koľajnice. Dážď-nedážď, zima-nezima, v októbri sme museli odovzdať svoj úsek trate pred tunelom. Bola taká doba, že kadečo chýbalo, to sa však nepočítalo, rozhodujúci bol výsledok. Ale zvládli sme to. Tam som prvý raz poriadne pochopil, čo je kolektív, čo je riadenie a čo je nedeliteľná zodpovednosť. Druhá skúsenosť bola už finančná. Jeden čas ma vymenovali do funkcie riaditeľa Vydavateľstva Epocha, predchodcu Vydavateľstva Pravda. A zasa bol v tom direktor predo mnou. Ten si vzal úver na nakúpenie pohľadníc v zahraničí. V tých časoch to nebola maličkosť, pohľadnice za 150 tisíc dolárov. Sekera sa nedala uhradiť z ich predaja, na dlžobu bolo treba inak zarobiť. Keď som išiel na miesta „tam hore“, odpoveď odtiaľ znela: Súdruh, veď ty si už nejako poradíš... Nuž sme si vo vydavateľstve museli poradiť A zasa to bol kolektív, riadenie, zodpovednosť. Dlh sme vrátili načas. Keď som počul tú istú vetu na straníckom a rezortnom orgáne aj v prípade Zvukového domu na Kolibe, vtedy som už povedal: Dobre, poradím si, ale rozviažte mi ruky.

A rozviazali?

– To rozviazanie nebolo v súhlase s mojím konaním, ale v tvárení sa, že nevidia, čo robím. Začal som hľadať partnerov – na Západe. Obišli sme viaceré filmové štúdiá v západnom Nemecku, boli sme v Hamburgu, Wiesbadene, Saarbrückene, až sme prišli do Mníchova. Tam sme našli nášho krajana Jána Mojtu, ktorý bol pravou rukou európskeho filmového mága Lea Kircha. Nahovorili sme ho, aby vstúpil do projektov troch rozprávok, ktoré sme práve nakrúcali. Bol to Plavčík a Vratko, Popolvár a Soľ nad zlato. Za prvé dve sme hneď dostali niekoľko stotisíc západonemeckých mariek, navyše nám dávali za mimoriadne výhodné ceny drahý filmový materiál. Koliba už vtedy mala bohatý „fundus“, veľký sklad so všetkým, čo k filmovej výprave patrí.

Kedy prišiel čas otvárania trezorov?

– Keď som si prečítal scenár Petra Jaroša Tisícročná včela, onemel som. Túto slovenskú historickú murársku ságu nebolo možné nezrealizovať. Známy mi bol aj režisér. Zakázaný, ale talentovaný Juraj Jakubisko. Začal som na nižších straníckych stupienkoch, až som sa dostal k vtedajšiemu ideologickému tajomníkovi ÚV KSS Pezlárovi. Vypočul ma, prečítal si scenár a prekvapujúco povedal: Nech to teda robí Jakubisko, ale ty mi zodpovedáš za to, čo z toho bude!

Tým sa otvorili stavidlá pre trezorových režisérov?

– Áno. S Jakubiskom aj pre Dušana Trančíka, Dušana Hanáka a ďalších. S premietaním trezorových filmov to išlo postupne. Najskôr sa začali premietať v kluboch náročného diváka, až potom išli opäť do kín. Tak diváci uvideli dovtedy nevideného Víťaza, ale aj Ja milujem, ty miluješ, Zlatá réva a iné. Keď už bola Tisícročná včela dokončená, bolo potrebné jej stranícke „požehnanie“ od ministra kultúry Válka a straníckeho tajomníka Pezlára. Bol som pred operáciou chrbtice, takže som mal iné problémy. Reku, keď ukážem originál každému zvlášť, budú hľadať muchy. Tak som ich pozval na projekciu naraz. V jeden deň, v tú istú hodinu, v tej istej projekčnej sále. Sedeli – od seba. Premietanie filmu – to boli pre najdlhšie mňa štyri hodiny v živote. Keď sa film skončil, nepovedali ani slovo. Znamenalo to, kto mlčí, ten svedčí. Tisícročná včela išla do našich kín a do sveta. A Jakubisko bol definitívne uvoľnený, znova mohol filmovať. Na medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach získala Tisícročná včela Strieborného leva a neutíchajúci 27-minútový potlesk. Filmová Koliba ožila výrobou hodnotných celovečerných filmov zo súčasnosti, ale aj náročných dobových filmov. Darili sa nám rozprávky, večerníčky, dobrí sme boli v animovanom filme. Bol to čas umeleckej a tvorivej akceptácie, ale aj experimentovania. Odrazu sme zistili, akých máme šikovných a talentovaných ľudí, a pritom skutočných profesionálov. Trezory zákazov zostali prázdne. A nič sa už do nich za môjho pôsobenia nedostalo. 

Ako vidíte dnes slávnu Kolibu?

– Neslávne. Nepoznám krajinu, ktorá by si predala národnú kinematografiu. Asi to tak niekto chcel, lebo Koliba sa dala zachrániť. Príspevok štátu bol od 40 do 50 miliónov korún ročne, za ktoré sme dokázali realizovať desať až dvanásť filmov. My sme však len nemíňali, my sme koprodukciami zarábali milióny devízových korún a peniaze vracali späť do štátneho rozpočtu, ba dokonca sme iným aj požičiavali devízy. Filmová tvorba si dokázala na seba zarobiť. Postavili sme jeden nový ateliér a dva zrekonštruovali. Na Kolibe bola najmodernejšia technika, z pražského Barrandova sa skromne prišli vypytovať, ako to všetko robíme. To, čo zostalo dnes z Koliby, je devastácia tvorivosti národa, obyčajné sprosté ukradnutie výrobnej inštitúcie, ktorá vytvárala pre ďalšie generácie duchovné dedičstvo.
 

Aký má a nemá byť riaditeľ STV
 

Ako ste sa dostali z Koliby znova do Mlynskej doliny?

– Ja som nechcel odísť z Koliby. Bol tam úžasný tvorivý kolektív ľudí, robil som to, čo ma bavilo. No jedného dňa ma zavolal prvý tajomník ÚV KSS Lenárt a povedal, že sa vrátim späť do Slovenskej televízie ako jej riaditeľ. Márne som namietal. Neprišiel som však do neznámeho prostredia, pred Kolibou som robil osem rokov programového námestníka STV bývalému riaditeľovi Milošovi Markovi. Ale veľmi sme sa spolu vtedy neráčili, preto odchod k filmu mi ľudsky aj profesionálne vyhovoval.

Aké to bolo sadnúť si na prvú stoličku?

– Ja som si nesadol, ale tri mesiace som obchádzal celý televízny komplex. Bol som v každom štúdiu, v každej redakcii, v strižni, bol som pri výrobe inscenácií, televíznych filmov, rôznych relácií, prešiel som televízny archív, ale aj služby požiarnikov. To neboli zdvorilostné návštevy, to bola snaha o dôkladne poznanie pracoviska. A keď som si sadol na stoličku, tak ďalšie týždne som len počúval ľudí. Zaviedli sme brainstorming, akúsi búrku mozgov. Ľudia sa otvorili, nastalo veľké tvorivé uvoľnenie. Nebolo žiadne nonono! za pokušiteľské nápady. Myšlienka zostala, hľadali sa spôsoby a metódy, ako ju dostať k divákovi bez zakazovania a deformovania. Dokonca do Bratislavy chodili robiť tvoriví pracovníci z Prahy, kde mali ideologické stop! Televízia investovala do nákupu najmodernejšej techniky, mali sme dvanásť televíznych prenosových vozov. Ale my sme nerozhadzovali, kombinovali sme rôzne technické prvky tak, aby neboli drahé a vytvorili kompatibilný a funkčný celok. Niečo z Japonska, niečo z Nemecka a Francúzska a čo bolo kvalitné – aj zo Sovietskeho zväzu.

Aký má a nemá byť riaditeľ?

– Na to nie je manuál. Určite by nemal chodiť do televízie na týždňovky, ako ten posledný. Do televízie sa nechodí v pondelok ráno a neodchádza sa z nej v piatok popoludní. Poznal som viacerých z tých pätnástich, čo prišli po mne. Každý mal nejaké prednosti, mali rôznu kvalifikáciu. O niektorých si myslím, že mohli byť v druhom, treťom slede, ale určite nie na najvyššom vrchole. Boli vynikajúci odborníci, úzki špecialisti, aj vedeli riadiť malý kolektív, ale nevedeli komunikovať s mnohými ľuďmi, s takým veľkým počtom, a rôznych profesií. Riaditeľ sa nesmie zatvoriť do pracovne, komunikovať cez papiere a kadejaké obežníky či cez telefóny, najnovšie cez maily. On musí byť v dianí, v živote tej veľkej fabriky na informácie a rôzne druhy umenia, vzdelávania, zábavy a športu. A najmä musí dôverovať ľuďom. Tvorivý človek má v sebe túžbu dostať zo seba von najsilnejšie duševné intímnosti, ale má snahu sa aj brániť toľkej vlastnej otvorenosti. No bez nej niet ozajstnej slobody a tvorivosti. Ak sa mu ukáže a dá dôvera, výsledky sú umelecky krásne a ľudsky hodnotné. Riaditeľ by nemal vnímať svoju funkciu ako prácu, ale ako hobby. Že robí to, čo chcel robiť, a náramne ho to baví. Preto nehľadí na čas a nehľadá výhody. On sa chce realizovať. V tomto zmysle podľa mňa najviac spĺňal náročné kritériá riaditeľa STV Milan Materák. Škoda, že s ním pravičiari vypiekli, že nemal ešte viac času, aby aj viac dokázal.

Dá sa v pozícií najsledovanejšieho média ubrániť vplyvom politickej moci?

– Aj my sme mali nad sebou politickú palicu...

Ale tá bola len jedna a známa. Dnes cez spektrum rôznych politických strán riaditeľ nevie nikdy, ktorá a odkiaľ ho udrie. A to ešte nehovoríme o televíznej rade, v ktorej je aj politická moc, aj jej prisluhovači, ba dokonca aj kandidáti na riaditeľskú stoličku.

– Preto si nemyslím, že dnešný systém verejnoprávnej televízie je optimálny. V komerčnej televízii si vlastníci dosadia svojho človeka a ten vie, čo sa od neho očakáva: plne sa sústrediť na prácu a dosiahnuť žiadané ekonomické efekty. V STV od riaditeľa chce každý niečo iné, niečo iné koaliční, iné opoziční a direktor musí míňať veľké množstvo energie na netvorivú a neorganizačnú prácu. Snaží sa byť pre všetkých prijateľný, odoláva priamym, nepriamym a sprostredkovaným politickým tlakom, ba aj intrigám z najbližšieho okolia. Neraz je nútený vziať k sebe i politických nominantov, snaživé kádre, ktoré veľa chcú, ale nič nevedia. Riaditeľ sa stáva osamotený a nedôverujúci, čo je začiatok jeho konca.

Má byť riaditeľ televízie sólo hráč, navyše ešte aj schovaný za siedmimi zámkami, alebo otvorený s náručou dokorán?

– Určite nie to prvé, ale ani zasa až tak široko to druhé. Riaditeľ má byť prístupný. O mne sa hovorilo, na Kolibe aj v Mlynskej doline, že moje sekretariáty strážila železná lady. Je pravda, že ak má výrobný kolos dva až tri tisíc ľudí a dennodennú až dvadsaťhodinovú tvorbu v stresovom nasadení, potom času nazvyš nemá ani riaditeľ. Keď mi niekto vyčítal, že sa nemôže celý deň ku mne dostať, navrhol som mu, aby prišiel kedykoľvek ráno od šiestej do ôsmej, že ma vždy nájde v otvorenej pracovni. To bol výsostný čas pre kohokoľvek – od redaktora, zvukára, osvetľovača až po námestníka. Bol to tiež čas o čomkoľvek – od vzťahov na pracovisku cez tvorivé témy, rodinné problémy až po odchod do dôchodku. Riaditeľ musí byť aj sólo hráč, aj tímový hráč. To nie je únik pred otázkou, ale istá úvaha, že tvorivá práca si vyžaduje človeka, ktorý sa pohybuje medzi týmito pólmi. Zodpovednosť musí niesť sám, o úspech sa musí podeliť s ostatnými. Dôležité je, akými ľuďmi sa obklopí, akú dôveru im poskytne. V tom druhom som nič nemeral, tam som dal človeku a jeho tvorivosti absolútnu dôveru. V tvorivej práci to inak ani nejde.

Akých chýb sa najčastejšie dopúšťajú riaditelia na stoličke STV, na ktorej sa doteraz dlho nezdržali?

– Všetci začínajú stále odznova. Organizačná štruktúra, ktorá bola v STV pred rokom 1989, nebola socialistickým výmyslom. Preštudovali sme desiatky svetových televíznych spoločností – od japonských cez holandské, západonemecké, švajčiarske, ba aj americké. A poviem otvorene, že napríklad systém sovietskej televízie, ako nepružný moloch, nebol najšťastnejší, ani sme nič z neho neprevzali. Snažili sme sa nájsť sofistikovaný systém, ktorý vytvorí prehľadnú štruktúru vnútorných vzťahov – tvorivosti, koncepčnosti, zodpovednosti. Preto nami vytvorený systém hlavných redakcií nebol náhodný, bol systémom čiastočne uzatvoreným, ale zároveň i otvoreným. Dnes nič z toho neexistuje. Nanovo vytvorené tzv. producentské centrá len zbytočne atomizovali a najmä autonomizovali televíziu ako celok, kde si každý na svojom piesočku robil, čo chcel. Výsledkom je nekoncepčná práca a chaos. Je veľkým omylom, že iný riaditeľ znamená zakaždým aj inú organizačnú štruktúru, inú programovú koncepciu, iných ľudí. Je omylom, ak sa pri voľbe vyžaduje zasa koncepcia, zvyčajne nová a akože originálna, a nehľadá sa kontinuita medzi tým, čo už existuje a čo možno vylepšiť. Len nie zakaždým nanovo vytvárať. Aj tu musím hľadať odpoveď, prečo za posledných osemnásť rokov vychádza priemer – čo rok a nejaký ten mesiac, to nový riaditeľ.

Sme pred voľbou nového riaditeľa. Úplne hypotetická úvaha: stali by ste sa ním práve vy. Čo by ste urobili ako prvé, druhé, tretie...

– Bez tvorivého potenciálu ľudí, technického a materiálneho vybavenia a zabezpečenia nemôže existovať žiadna kvalitná televízia. Preto po prvé: najskôr by som poriadne personálne vyvetral. Po druhé: dotiahol by som šikovných a tvorivých ľudí, pretože domáca výroba je lacnejšia v podmienkach vlastnej televízie, než si dať vyrobiť inscenáciu alebo reláciu inej firme. Na dnešnej televízii, na jej výrobných, priestorových a materiálnych kapacitách parazituje veľa iných podnikateľských subjektov tvorivého i netvorivého charakteru. Zaujímavé je, že jeden z jej bývalých riaditeľov tento technický, technologický a materiálny majetok označil za mŕtvy inventár, za nemoderné a nefunkčné zariadenia, ktorých využívanie zaťažuje televíziu. Aha ho! – ako pekne a dobre slúžia iným, súkromným firmám. A STV od nich výsledný produkt kupuje a zmenšuje sa jej balík finančných zdrojov, ktoré má k dispozícii. Je nepochopiteľné, ak televízia je schopná sama vyrobiť klasickú televíznu inscenáciu za niekoľko stotisíc korún, ona to však neurobí, ale si ju objedná a kúpi od tretej osoby, súkromnej firmy, za 3 až 5 miliónov korún. Takúto filozofiu niekdajšieho „trojmanažmentu RPZ“ považujem za sabotáž tvorby a mrhanie financiami. Po tretie: tvorivosť, tvorivosť, tvorivosť. Programu, jeho tvorbe a dosiahnutiu kvality by sa podriadili všetky ostatné zložky a činnosti televízie. Aj ekonomika. Po štvrté: urobil by som podrobný inventár techniky. V poslednom čase sa bezhlavo na kadečo a u kadekoho míňali desiatky miliónov korún a výsledkom je nekompatibilita technických zariadení. Tu by som urobil poriadny poriadok. Po piate: žiadna rekriminácia, ale právne čistý stôl. Kde, čo a pre koho zmizlo. Kontrola by dostala primeraný priestor, aby záver bol viac než jasný: STV je národným majetkom, ktorý nie je na tunelovanie. Stačí filmová Koliba... Za nezmyselné vytvorené eseročky a prelievanie peňazí v STV sa nesie štatutárna zodpovednosť. Každá mala predsa svoj štatutárny orgán. Aj ľudí v ňom. Po šieste: zverejnil by som úvahu, že je lacnejšie, aby v Mlynskej doline a vo vysokej budove boli Slovenská televízia, Slovenský rozhlas i TASR. Z budovy treba zhodiť azbestový plášť a nanovo ju opláštiť, pretože 28. poschodový železobetónový skelet je stále „zdravý“. Vymeniť treba inžinierske siete, klimatizáciu. To všetko by stálo oveľa menej, než čo sa pripravuje v centre mesta. Navštívil som desiatky televíznych spoločností, ale ani jedna nesídli v centre mesta. Vedia, že televízia je kolos, v ktorej sa denne premelú tisíce interných i externých pracovníkov, a vie sa, aká je to záťaž pre mesto a dopravu. .

Váš dnešný pohľad, už ako televízneho diváka, konzumenta, no predsa ešte stále televízneho profesionála – čo Slovenskej televízii chýba najviac?

– Dôstojnosť. Tá vyjadruje aj serióznosť, dôveryhodnosť a úctu voči divákovi. S príchodom mladého a neskúseného manažmentu, ktorý sa štylizoval do úlohy záchrancu televízie, sa tieto základné atribúty verejnoprávnej televízie vytratili a  verejnoprávna televízia sa menila na „tévešou“. Také formáty ako Hľadáme superstar sú dobrým ťahákom pre komerčnú televíziu, ale nie STV. Nielenže celá šou bola drahá, ale aj nevážna. Robiť z verejnoprávnej televízie tínedžerského zabávača je absolútna neznalosť princípov verejnoprávnosti a plnenia úloh takejto televízie. Aj my sme mali spevácku súťaž, len nebola v hlavnom vysielacom čase, ale o piatej či šiestej podvečer, volala sa Zlatá kamera a objavila takých spevákov, ktorí spievajú doteraz, zatiaľ čo na tých z prvého ročníka Superstar spred dvoch rokov si už nikto ani nespomenie. Dalo by sa povedať, aká súťaž – takí speváci. Keby sa tieto peniaze dali do domácej alebo zahraničnej dramatickej tvorby, národ by nielen intelektuálne precitol, ale televízia by mohla aj zarábať. V dobrých časoch sme vyrábali až 130 vlastných programov. Boli to televízne filmy, inscenácie, detská produkcia. Napríklad také tituly ako Traja chrobáci od režiséra Janka Roháča či seriály Spadla z oblakov, ale aj Kubko a Maťko si našli svojich divákov aj v 300-miliónovej po španielsky hovoriacej Južnej Amerike. Môj starý otec hovorieval, že hlava je na to, aby sa ňou rozmýšľalo, nie aby sa na nej nosil len klobúk. Zdá sa mi, že v istom čase tých klobúkov bolo v STV nadmieru veľa.
 

Slovenský humor na zaplakanie
 

Humor je fenoménom, ktorý život v jeho vážnosti až dramatickosti poľudšťuje. Výsledným prejavom je uvoľnená a usmiata tvár, veselá myseľ. Ako hovoria klasici: s úsmevom a klobúkom v ruke sa dá prejsť celý svet. No klasici zároveň hovoria, že humor je vážna vec. Aký je ten náš súčasný a televízny?

– Nuž, nevážny. Akoby mu vyschol prameň. Ľudia sa nesmejú z veselosti, dobrej nálady, ale zväčša z posmechu, škodoradosti až zlomyseľnosti. Televízny humor, bez ohľadu na to, z ktorej televízie nás oslovuje, nie je milý, nezraňujúci, nevysmievajúci, ale primitívne zosmiešňuje, aj ľudsky znevažuje, ba niekedy až hrubo uráža. Televízny humor je „prvoplánový“, bez hlbšej myšlienky či akejkoľvek myšlienky. Možno som príkry, ale založiť humor na slovných a vetných skomoleninách maďarskej slovenčiny či slovenskej maďarčiny, na zajakávaní, jachtaní, šušlaní, na imitovaní a zosmiešňovaní známych ľudí, prezliekaní sa mužov do ženských šiat a kadejakých iných „drišľakovinách“, to je absolútny amaterizmus vydávajúci sa za profesionalizmus. To nie je len nedostatok tvorivej invencie, ale najmä vrcholnej absencie verejnej kritiky a vlastnej sebakritiky. Ani Milan Lasica s Julom Satinským nespadli z oblakov, ale išli krok po krôčiku prvými a neveľkými priaznivými diváckymi ohlasmi ako dôkazov, že triafajú do problémov a opatrne ich ľudsky ohmatávajú a jemne, bez urážania nám v spätnom zrkadle ukazujú naše tváre, konanie, morálku. S týmto sa dostali na televíznu obrazovku a do každej slovenskej domácnosti. A tešili sme sa im. Taký program, ako bol Ktosi je za dverami, si ešte dnes pozrieme s rovnakým zaujatím a radosťou, čo dokáže veselá myseľ vymyslieť. Keď začínali v Tatra revue a keď ich videl český vážny a vážený humorista Miroslav Horníček, povedal mi pri pohári červeného vína, že „sakra, tahle dvojice má budoucnost“. A mala ju, hoci veľmi komplikovanú.

Bola komplikovanosť len v ich humore či aj v niečom inom?

– Najväčším umením humoru nie je veci povedať priamo, ale v náznakoch, aby si ľudia sami mnohé veci a vzťahy premysleli, ba ich ďalej ešte domysleli. Pokiaľ nemá humor v sebe túto zložku ľudskej fantázie, pokiaľ neponúka predstavivosť, potom len opisuje skutočnosť a nenúti človeka sa zamýšľať, prečo je niečo nelogicky tak a nie logicky inak. Humor Lasicu a Satinského takú možnosť dával. Aj preto sme s pochopením a bez podozrievania prijímali ich vystreľovanie si z našej národnej povahy, našich dejín, ľudových hrdinov, problémov, ozajstných ľudských a spoločenských hodnôt, ale i dobových pahodnôt. Samozrejme, že ich výstupy inak videli cenzori, keď sa obaja pohrávali s inotajmi či rôznymi narážkami.

A cenzori ako „strážcovia myslenia a slov“ im v profesionálnej nedôvere prikladali politický podtext...

– To až vrchovato. Kým som bol v televízii námestníkom, tak som opatrne vyvažoval, lebo už som poznal názor politickej verchušky na Lasicu a Satinského, aby tejto dvojice nebolo na televíznych obrazovkách ani málo, ani veľa, ale tak akurát. Bol som si vedomý toho, že nebolo jednoduché ich po roku 1968, no najmä po „previerkovom“ roku 1970, dostať späť na televíznu obrazovku. Že zákaz ich verejného vystupovania mohol ktorýkoľvek agilný politický funkcionár kedykoľvek obnoviť. Keď som odišiel v roku 1980 z televízie, tak sa jednotlivé redakcie predháňali, kto ich bude mať vo svojich reláciách čo najviac a najčastejšie. Stalo sa to, čo som tušil, že sa stane. Opäť sa neverejne zakázalo, že táto dvojica zasa nemôže v televízii verejne vystupovať. Až keď som sa vrátil do STV v roku 1984, ako riaditeľovi sa mi znova podarilo ich vrátiť na obrazovku. Aj týmto som chcel dokumentovať, že humor je naozaj vážna vec. Nie je ľahkým žánrom, ako si mnohí myslia, pretože skôr možno ľudí rozplakať než rozosmiať, ak to nemá byť len smiech predstieraný či bezduchý. Dobrých humoristov, či už autorov alebo protagonistov, je ako šafranu. Hlúposť a primitívnosť nikdy neboli humorné, skôr tragické. Preto takéto humoristické tragédie by mali na slovenských obrazovkách čo najskôr zhasnúť.

Akú dáte odpoveď tým, ktorí hovoria, že Hlinickému bolo fajn, keď mu dávala strana toľko peňazí, koľko len potreboval, pretože televízia bola silným ideologickým nástrojom komunistickej strany.

– Aj STV platila v danom čase istú ideologickú daň, tak ako ostatné médiá – noviny, rozhlas, spravodajský film. Vždy som sa však snažil, aby tá daň bola čo najnižšia a televízia nebola len partajným ideologickým nástrojom, hoci také tlaky boli, ale aby dávala ľuďom, ich životu ešte inú pridanú hodnotu. Aby nebola len mediálnym, informačným fenoménom, ale aj kultúrnou a vzdelávacou inštitúciou. Osobnými kontaktmi a blízkymi vzťahmi s niektorými politickými predstaviteľmi, ale aj mojou tvrdohlavosťou, keď som niekedy postavil presadenie pre televíziu užitočných vecí alebo riešenie nepríjemného problému do polohy  buď – alebo!, sa mi darilo obrusovať hrany konfliktov a tlmiť až extrémne požiadavky ortodoxných straníckych funkcionárov, ktorí chceli vidieť televíziu len v polohe akejsi straníckej slúžky. Televíziu, jej tvorbu a výstupy sme udržali viac než v rovnováhe, prevahu mali prirodzené záujmy a potreby ľudí, menej, no predsa, sme museli napĺňať aj politické požiadavky tej doby. Televízia mala svoj rozpočet tak ako iné inštitúcie, nemohla rozhadzovať. Lenže k jedinému programu, relácii, inscenácii, televíznemu filmu sme nepristupovali s tým, že ich vyrábame len na premiéru, jednu vysielaciu chvíľu a potom ešte na domácu reprízu, ale že sa budeme usilovať o takú vysokú kvalitu, aby sme ich ponúkli televíznemu svetu. A to sa nám darilo. Televízia nemíňala, ona aj zarábala. Už som spomenul, že sme mali dvanásť prenosových vozov. Dnes je jeden, aj ten je z našich čias. Kde sú ostatné? Alebo je nejaký nový, o ktorom sa ešte nevie? Všetko to, čo sa v Mlynskej doline vtedy vyprodukovalo, sa stalo súčasťou nie mŕtveho a odkladacieho archívu, ale živého a stále aktuálneho. A STV dodnes z toho žije. Väčšina repríz z toho obdobia dáva doslova mat súčasnej tvorbe, ak sa dá, poviem to drsne, hovoriť o nejakej tvorbe, pretože televízia už len málo sama tvorí, ona len kadečo vysiela. Aj to zväčša nakúpené podpriemerné zahraničné formáty. My sme to robili naopak. Vytvárali sme a predávali svoje produkty iným. Keby sme my vtedy takto „televízne žili“, ako sa žije dnes, potom by sme minuli ročný rozpočet za niekoľko mesiacov. Aj tu možno hľadať odpoveď, prečo sú v dnešnej STV ekonomické suchoty.
 

Aká má byť verejnoprávna televízia
 

Často sa vedú spory o to, aká má byť verejnoprávna televízia. Či národná, ktorej sa však niektorí posmievajú, že by bola folklórna až krpčiarska, alebo má byť európska až svetová, ktorej zasa ďalší dávajú hanlivé prívlastky – globalistická a bezmenná. Takže?

– Má byť svoja, aj naša. V duálnom systéme alternatívou komerčných televízií. Je založená na iných princípoch, než je zarábanie peňazí a tvorba zisku. Má byť televíziou spoločenských a individuálnych ľudských hodnôt. To je jej humanistická prednosť a výhoda, z pohľadu iných kritérií zasa nevýhoda, lebo tá sa nedá odmerať a matematicky vyjadriť. Kedy je verejnoprávna televízia ešte verejnoprávnou a kedy už nie je, to sú dlhé diskusie bez konca-kraja. A predsa sa pokúsim o niekoľko znakov: má byť širokospektrálna, teda pre všetky vekové, vzdelanostné, sociálne a regionálne skupiny obyvateľstva. To jej dáva šírku tém a hĺbku ich poznania. Zároveň má byť veľmi individualistická, aby v nej našli priestor aj tí, ktorých záujmy a štýl života nie je väčšinový. Rozmením to: populárna hudba áno, ale aj opera. Má byť národná a vlastenecká, teda taká, ktorá ponúka bohatstvo ľudských dejín na tomto území, hrdosť na históriu a jej osobnosti. Ak hovorím národná, potom mám na mysli aj televíziu, ktorá je i národnostná, pretože rešpektuje a má v úcte všetkých občanov bez rozlišovania a rozdeľovania, kto akým jazykom hovorí. Má byť naozaj európska a svetová.

Svetovosť nám predsa nie je cudzia. Dejiny Slovákov sú aj dejinami hľadania a nachádzania. Sú národy, ktoré majú svojho Marca Pola, Krištofa Kolumba, my máme svojich drotárov, ba dokonca bankárov, napríklad portrét rodáka Bosáka na americkom dolári. Takže svetovosť nám nie je cudzia. Nielen kvôli drotárskemu putovaniu, ale i preto, že dnes žije v cudzine ďalšia tretina Slovákov, našich krajanov a ich príbuzných. Aj preto nemôže byť STV zápecnícka.

– Sme v Európskej únii, v treťom tisícročí, tým je povedané veľa. Verejnoprávna televízia má každým svojím programom ľudí spájať. To je jej nezastupiteľný a najvyšší mandát v porovnávaní s inými televíziami.

Má byť aj konkurenčná?

– Myslím si, že by nemala používať tento marketingový slovník komerčných televízií, ani by nemala s nimi v tomto zmysle súťažiť. Ak predsa len, potom by mala byť bezkonkurenčná v presadzovaní hodnôt, za ktoré sa neplatí a ktorými sa ani nepodpláca. Do verejnoprávnej televízie by nemali ísť takí jednotlivci, ktorí ešte ani slovo nepovedali a už pýtajú za účinkovanie v polhodinovej relácií 20 až 50 tisíc korún. Tí si zjavne pomýlili televíziu s moderovaním promočnej akcie mobilného operátora. Do verejnoprávnej televízie by mali prísť takí, ktorí vlastnú tvorivosť merajú aj inak než len peniazmi. Som si istý, že zajtra by prišli do STV stovky takýchto ľudí, interných i externých, treba im otvoriť dvere, aby v nej vymenili televíznych pobehajov, ale aj zápecníkov.

Ako získať naspäť dôveru?

– Tým najjednoduchším spôsobom: dodržať slovo, presnejšie uvedené vysielacie časy. V programe je uvedené, že film sa začne o ôsmej hodine večer. Už je štvrť na deväť, žiadny film stále nejde, len z obrazovky sa valia na čakajúceho televízneho diváka reklamy. Jedna za druhou... Takýto primitívny „marketingový“ ťah skôr škodí inzerentovi, pretože jeho výrobok môže divák odmietnuť, lebo sa cíti oklamaný a čakanie na film je preňho stratou času. Koho za to potrestá?

Chcete povedať, že reklama v prime time skôr škodí, ako vytvára konkurenčnú výhodu produktu?

– Pri klamaní diváka časom – áno. To isté platí aj o zaužívaných vysielacích časoch pre deti. Rozprávky sa predsa nemôžu začínať každú chvíľu v inom čase. Každý pedagóg vám povie, že deti majú určitý rytmus dňa, rozdelenia svojich detských či žiackych povinností. Prednosťou televízie by mala byť presnosť. Až taká, že podľa jednotlivých programov si možno nastaviť čas na hodinkách. Televízii u nás taká prednosť ani presnosť zatiaľ nehrozí, čo je veľká škoda. Možno naháňajú píplmetre dobrým filmom, ale strácajú dôveru, že oklamali diváka začiatkami vysielania programov, čo sa skôr či neskôr prejaví.

Má verejnoprávna televízia súťažiť s komerčnými televíziami v politických témach a tie majú do takej miery ovplyvňovať obsah jej programov a vysielania, až divák nadobudne odstrašujúci pocit, že okrem politického života niet u nás iného života? Bude to priveľmi kacírske, ak poviem, že okrem objektívneho stručného spravodajstva, že „stalo sa“, STV by nemala vôbec vysielať žiadnu inú politiku?

– Teórie o živote bez politiky sú príťažlivé, ibaže nereálne. Politika je okolo nás a ani si neuvedomujeme, koľko je z nej v nás. Občas až tak, že nie sme schopní nepoliticky myslieť nielen vo voľnom čase, ale už pomaly v akomkoľvek čase. Takže televízia, ktorá by sa tvárila apoliticky, by ignorovala skutočný život. Iná je už otázka, aká má byť politika v televízii a vo verejnoprávnej zvlášť. Určite nemá byť náhlivá a prchká, ktorá ešte viac vyostruje vzťahy medzi stranami, ale aj občanmi, ktorí sú ich sympatizantmi. Nemá byť ani vláčna a neidentifikovateľná a zahmlievajúca podstatu problémov a nedorozumení v politických vzťahoch medzi stranami, koalíciou a opozíciou, keďže výrazne ovplyvňujú život jednotlivca a celej spoločnosti. A nemá byť ani sterilná a bez života, ktorá nedefinuje a nepredstavuje skutočné potreby a záujmy tak jednotlivca, ako aj väčšiny ľudí. Politika by nemala byť prezentovaná ako ring, aréna, súboj či len a len ako konfrontácia, že čím viac sa iskrí, čím viac jeden druhého urazí či nenávidí, tým je to tá najozajstnejšia politika v médiách. Naopak, je to tá najúbohejšia politika. Slovenská televízia ako verejnoprávne médium má byť práve v politických témach a reláciách viac nadčasová, analytická a rozvážna, a nie len okamihová, ktorá sa predkladá divákom ako televízna atrakcia, napríklad vražda, havária či iné nešťastie.

Čiže odmietate politiku v televízii v bulvárnom štýle ako cirkusové číslo „co jste ještě neviděli a neslyšeli“... 

– Ale isteže. Typ vyváženej a dôveryhodnej politiky vysielanej televíziou, teda politiky v živote a života v politike, si však vyžaduje odborne pripravených ľudí, ktorí nehovoria rečou, že „ja si myslím“, ale poznaním, že „ja viem“. Politiku v jej rôznych formách, v diskusiách, komentároch či spravodajstve by mali moderovať mediálne autority, žurnalisti, ktorí majú odborné vedomosti a životné skúsenosti a rešpektované meno vo verejnosti. Na neľahkú moderátorskú prácu treba hľadať typy aj v iných oblastiach verejného, vedeckého, kultúrneho a hospodárskeho života. Poviem to natvrdo: politické relácie, programy a diskusie by nemali moderovať, s prepáčením, ešte deti, ktoré študujú alebo včera vyštudovali katedru žurnalistiky či absolvovali len nejaký rýchlovýkrmný mediálny kurz. Nevedomosť politiku znevažuje, znevažuje i aktérov, ktorí sa zúčastňujú na politických diskusiách. Minimálna vzdelanosť a nedostatok životných skúseností moderátora sú len tušením politiky a nie jej poznaním, preto takýto nevybavený človek nemôže byť v diskusiách partnerom pre politikov. Napokon, štýl moderovania ako provokovanie, ktorý dnes „letí“, patrí skôr do krčmy 4. cenovej skupiny než do televíznych štúdií a je prejavom moderátorovej odbornej a profesionálnej nemohúcnosti a bezmocnosti. Moderátor nemôže byť vykrikujúcim kamelotom v podchode, kto čo ukradol, kto čo zlého urobil a čo zneužil, kto má s kým aké politické či podnikateľské techtle-mechtle. To sú prejavy politiky, ale nie jej podstata. Politike sa treba dostať na koreň, čo nedokáže hocikto. Mne napríklad chýba na konci týždňa jeden dobrý vnútropolitický a jeden zahraničnopolitický komentár, ktoré zhrnú to, čo významné sa za posledných sedem dní udialo doma a vo svete, prečo sa to udialo, aké to má súvislosti a čo možno najbližšie očakávať.

Nebodaj si myslíte, že by malo byť v televízii ešte viac politiky?

– Nehovorím o kvantite, mierim na kvalitu. Spomeňme si, s akým napätím mnohí Bratislavčania pred dvadsiatimi rokmi očakávali, kedy v rakúskej televízii ORF vystúpi so svojím komentárom Hugo Portisch alebo Paul Lendvay. Hoci bratislavský rodák Hugo kadejako nespisovne lámal nemčinu, ale jeho zahraničnopolitický komentár bol presvedčivý, pretože roky pôsobil v medzinárodných organizáciách a jeho myšlienky, analýzy a slová mali váhu a vážnosť. Tiež som presvedčený, že televízia by nemala vytvárať politiku, ale ju má citlivo monitorovať. Ak má byť politika v televízii mienkotvorná, potom v presadzovaní ľudských hodnôt, a nie povrchného politikárčenia. Prekáža mi dramaturgia politických relácií, je predsa nemysliteľné, aby jeden a ten istý politik alebo dokonca tá istá dvojica vystúpili v nedeľu v troch rôznych televíziách na tie isté témy. Je to nedôstojné, smiešne a podceňujúce televízneho diváka. Aspoň v tom by mali medzi sebou televízie komunikovať.

Kam a ku komu by mala televízia rázne vstúpiť, aby nebola len médiom zaznamenajúcim a opisujúcim, ale aj médiom tvorivým a mienkotvorným?

– Tam a k tým, u ktorých výrazne cítiť deficit poznania a duchovna. Ak človek nevie takmer nič alebo len málo o svojom štáte, o národe, o minulosti, o osobnostiach, potom ani necíti s miestom, s krajom a krajinou, v ktorej žije. Existuje vo vákuu, nežije v priestore, ktorému sa hovorí vlasť. Mnohé naše deti sú vzdelané „internetovo“, vedia surfovať po rôznych webových stránkach, komunikujú v angličtine. Kedysi sme sa vychvaľovali, aké sú naše deti všeobecne vzdelané, koľko toho oproti svojím rovesníkom v iných krajinách vedia. Už to neplatí. Televízia, ktorá má prebúdzať v deťoch a mládeži zvedavosť, tvorivosť, etickosť, zmysel pre spravodlivosť, je dnes už len rozospievaná a rozsúťažená alebo vysiela nakúpené programy, ktoré deťom nedávajú životné témy, nemapujú ich problémy, neponúkajú im vzory. Naopak, naša detská televízna tvorba, ako som už spomínal, bola v pozitívnom zmysle na roztrhanie. Najmä západní producenti niekedy až nechápali, že venujeme toľko priestoru, času a najmä kvalitnému obsahu tvorbe pre deti a mládež. Tam by sme mali znova začať, pretože ak si vychováme povrchného a bezduchého a nenáročného človeka, takého budeme mať aj diváka. Veď keď občas pozriem na zábavnú reláciu Aj múdry schybí, čo za somariny tam pohovoria najmä mladí ľudia, ale aj tí v strednom veku, veru, až mi je niekedy hanba, aká hĺbka nepoznania sa tu zasiala a seje ďalej.
 

Manažment ako cap v záhrade
 

Mercedes je svetoznáma automobilová značka a zároveň aj ochranná známka. Slovenská televízia je tiež značkou aj ochrannou známkou. Čo vám však hovorí spojenie v súvislosti s dvoma programami STV, keď prvý nie je STV 1, ale Jednotka a druhý nie je STV 2, ale Dvojka?

– To isté, ako keby spomínaný Mercedes prestal predávať svoje autá pod touto značkou, ale len pod nejakým číslom, napríklad 326 alebo 149 241. Takto znevážiť a z vedomia ľudí postupne a potupne vytlačiť značku STV prostredníctvom jej programov, to nemôžem charakterizovať inak ako sabotáž. Tí, ktorí takýto „nápad“ zrealizovali, nekonali v záujme STV ako verejnoprávnej televízie, ale v záujme jej konkurentov. STV 1 a STV 2 sú roky zavedené transparentné prvky televízneho média s dvoma programami a sú súčasťou duševného vlastníctva STV. Kto si nebol toho vedomý, nemal v STV čo hľadať. Veď značka produktu či služby je ten prvý a základný kapitál, ktorý sa fixuje do vedomia ľudí. Spochybniť ho, či sa ho nebodaj zbaviť samotným „výrobcom“, je ústretový krok voči konkurencii. To isté platí aj o ďalšej forme duševného vlastníctva, televíznom archíve.

Oponenti by vám povedali, že archív je predsa už minulosť...

– Omyl, to je istota a budúcnosť. Na nej sa stavia. Je dôkazom kvality značky, je to goodwill firmy. Aj tu sa však kadečo udialo. Kedysi sme mali veľmi hodnotnú reláciu Okná vesmíru dokorán, ktorú robili Železný s Grygarom a ktorá bola o tajomstvách a záhadách vesmíru. Tu, na zemi a v Mlynskej doline, sa však otvoril dokorán televízny archív. Ak si chcel niekto za našich čias urobiť prepis z originálu diela, mohol tak urobiť na základe riadne zdôvodnenej a opodstatnenej žiadosti, po predchádzajúcom súhlase zodpovedného pracovníka televízie a v zmysle protokolu. To sa týkalo interných pracovníkov i tretích osôb. To, čo sa teraz dozvedám, je na neuverenie. Originály sa vynášajú mimo Mlynskej doliny, takmer ktokoľvek, a osobne, si môže urobiť prepis filmu, inscenácie, televízneho dokumentu či relácie, teda diel, ktoré sú autorsky chránené. Horšie ešte je, že z originálu sa doslova vystrihujú určité časti diela, čím sa znehodnocujú. A už úplne tragicky znie, že niektoré diela úplne zmizli z archívu ako originály. Televízny archív ako nevyčísliteľné rodinné striebro je v istej miere nielen poškodený, lebo sa mu nevenuje primeraná starostlivosť, ale bol aj priamo či nepriamo rozkrádaný.

Veľmi jednoduchá otázka: kto to robil, kedy, kde sú originály, a najmä kto je zodpovedný?

– Ja nie som detektív, aby som pátral po zlodejoch. Stačí si pozrieť televízne vysielania niektorých iných televízií než je STV – na Vianoce, Silvestra či Veľkú noc alebo pri iných výročiach či štátnych príležitostiach. Každý má možnosť v nich vidieť archívne spravodajské zábery, televízne filmy, rozprávky, zostrihy programov a relácií, ktoré sa v týchto televíziách nikdy nerobili, lebo vtedy ešte ani neexistovali. Navyše, zväčša ani nepožiadali STV, ako majiteľa týchto diel, aby mohli s jej súhlasom šíriť autorsky chránené diela. Ako k tomu prišli? Kadejako. Mnohí z tých, ktorí boli v STV na rôznych pozíciách a s istými rozhodovacími právomocami, sú dnes v iných televíziách. Aj kadečo so sebou priniesli sami alebo im priniesli iní.

Čo poviete na to, že väčšina tzv. tvorivých pracovníkov prestupuje z jednej televízie do druhej a na televíznom kolotoči sa točia ako na jarmoku? Menia televízie, nie však ako žiadaní futbalisti alebo hokejisti prestupujúci zo slabšieho klubu do silnejšieho, ale ako priemerní či podpriemerní dramaturgovia, produkční, režiséri, redaktori, moderátori, ktorých sa chce jedna televízia zbaviť a druhá po nich siahne. Stačí, že príde na nové miesto jeden malý šéf a ten už dotiahne svoju veľkú partiu podpriemerných, avšak verných a poslušných ľudí. Tento personálny cirkus má aj svojrázne zdôvodnenie prestupujúcich: že na Slovensku máme málo televíznych odborníkov, preto je normálne, že sa točia medzi jednotlivými televíziami.

– Ako pre koho. Je nepredstaviteľné, aby sa napríklad riadiaci pracovník z britskej BBC ocitol na druhý deň v konkurenčnej americkej CNN. A to hovorím o rozdielnych krajinách. Jednoducho, to je neprofesionálne a neetické. A k tomu, že niet na Slovensku kvalitných televíznych odborníkov? Ja poznám dosť kvalitných ľudí, ktorí nie sú ani v jednej televízii. Odmietli televíznu ruletu. Napokon, prečo si ktorákoľvek televízia nevychová vlastných? Za dvadsať rokov pribudlo nemálo absolventov VŠMU a katedry žurnalistiky. Kde sú? Kto im dal príležitosť? Kde sa stratil ich talent z vysokoškolských lavíc, z absolventských predstavení, z diplomových prác? Je jednoduchšie siahnuť na rutinéra, ten však už toho veľa neponúkne. Mnohé televízne programy na Slovensku sú toho dôkazom.

Nezdá sa vám, že bezhlavým prijímaním rôznych zahraničných formátov, teda osvedčeného manuálu príbehov, jednoduchých až primitívnych súťaží, kadejakých točení kolies šťastia a malých výhier s veľkými výkrikmi, potleskom a podobne, ktoré človeka v istej chvíli síce potešia, ale nezanechajú v ňom, v jeho vnútri žiadny odkaz – ani racionálny, ani vedomostný, ani humanitný či emotívny, Slovensko mentálne i citovo akosi pustne, ak nepoviem, že priam – osprostieva? Tak ako to človek v televízii vidí a počuje, keď sa to ako dej skončí, skončí sa to aj v ňom. Akoby to ani nebolo...

– Píplmetre sa stali zaklínadlom, len nech sa akýmkoľvek spôsobom dosiahne sledovanosť. A že programy skoro nič nepovedia ľuďom?! Načo aj, keď najdôležitejší divák je ten, čo počíta divákov – píplmeter.

Zhováral sa RUDOLF GALLO

(Slovenský rozhľad č. 4, 5, február – marec 2008)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama