Reklama
Reklama

Ivan Laluha – jeden z generácie 1968 (2)

Počet zobrazení: 1460

70_osobnosti.jpgUverejňujeme druhú časť štúdie Vlasty Jaksicsovej,
ktorá vyšla v publikácii Slavomír Michálek a kol.:
Obraz a odraz osobnosti modernej doby.

K uverejneniu životného príbehu Ivana Laluhu by nebol
vlastne treba nijaký úvod. Pravda, ak by sme nežili v dobe,
kedy sa denno-denne píše o iných „osobnostiach a celebritách“
vrátane tých najsúčasnejších „politických“. A kedy sa
potiera či úplne vygumováva, čo bolo, ako bolo a kto
a akí boli aktéri dávnych či nedávnych udalostí. A preto
profil jedného z posledných žijúcich šesťdesiatosmičkárov
radi sprostredkujeme aj čitateľom Slova.

Prvá časť: Ivan Laluha – jeden z generácie 1968 (1)


SÚVISIACE:
Laluha: Socializmus s ľudskou tvárou pochovali v auguste 1968 ruské tanky


                                                       

Študent histórie, ktorý chcel byť diplomatom, skončil s červeným diplomom, ale zlým kádrovým posudkom

laluha_ivan.jpgDetská záľuba cestovať „prstom po mape“ alebo aspoň vo fantázii po cudzích exotických končinách sveta neopustila ani vyznamenaného maturanta, ktorý sa rozhodol, že bude študovať za diplomata. Oslovila ho vtedy na školách ponúkaná možnosť študovať v Sovietskom zväze a ako agilný zväzák a kandidát strany sa dostal do užšieho výberu adeptov na štúdium v tejto krajine. Písal sa rok 1951, rozbiehali sa prvé politické procesy a hoci nádejný vysokoškolák sa na jeseň toho roku chystal na prvú zahraničnú cestu do vysnívanej krajiny, dve udalosti s tým súvisiace predsa len nahlodali červíkom pochybnosti jeho mladícku vieru. Prvou bola epizóda, ilustrujúca zvrátenosť čias stalinizmu:

„Najprv sme my vybraní adepti museli v Prahe absolvovať prípravný kurz. Na záver jednomesačného sústredenia sme mali akési slávnostné stretnutie – aktív, ako sa to vtedy nazývalo, kde nám organizátori v žiarivých farbách opisovali krajinu, kam sme mali ísť študovať. Do diskusie sa prihlásil aj jeden z prítomných študentov, neskôr som sa dozvedel, že to bol syn Tomáša Frejku, odsúdeného na smrť v procese s „protištátnou zločineckou bandou“ Slánskeho – podľa slov vtedajšej propagandy. Neviem, či sa bál, že ho nepustia..., ale zaprel svojho otca. Doslova povedal, že ľutuje, že je jeho syn, dištancuje sa od neho a nechce používať ani otcovo meno, lebo zradil stranu. Bol to pre mňa šok, bol som zhrozený.“[1]

Druhou udalosťou bolo hlboké sklamanie z reality života v Sovietskom zväze. Jestvuje obsiahla literatúra, ktorá osvetľuje, akými cestami dospievali Ivanovi rovesníci ku komunistickej viere – ak však nazveme veci pravým menom skôr ku stalinizmu – a ako sa z nej oslobodzovali. Zdá sa, že z rojčenia mladého komunistu Laluhu o dokonalej spoločnosti v Sovietskom zväze fakticky nezostalo nič. Nezodpovedané otázky ostali a aj zo štúdia diplomacie napokon zišlo, lebo práve v tom čase dočasne prijali zákon, podľa ktorého nemohli cudzinci študovať na diplomatickej škole v Moskve. Piatim študentom štipendistom z Československa preto navrhli filozofickú, historickú alebo ekonomickú fakultu na univerzite v Leningrade. Ivan si vybral históriu, ktorú však začal študovať v Odese. Jeden zo štipendistov mal v Leningrade pochovaného otca, bývalého funkcionára Kominterny, a urobili výmenu. K tomuto rozhodnutiu však prispela aj kuriózna epizóda: Prvý večer v Moskve sme strávili v spoločnosti sympatických rozjarených námorníkov z Odesy. Toto stretnutie na mňa tak zapôsobilo, že vlastne rozhodlo o meste môjho budúceho štúdia, preto som iba privítal výmenu s kamarátom.“[2] Aj po mnohých rokoch je presvedčený, že to bola dobrá voľba, veď tento čiernomorský prístav bol vari najviac porovnateľný s európskymi mestami. Preto, ale aj vďaka mladosti sa nášmu študentovi sovietska povojnová realita s nedostatkom vari všetkého akosi ľahšie znášala. „V Odese sme sa najviac tešili na oblastnú konferenciu strany, pretože vtedy sa v obchodoch zázračným spôsobom objavili pomaranče aj mandarínky.“ [3]

Napriek silnej túžbe po vzdelaní ho neistota a strata ilúzií neopúšťala ani počas štúdia na Historickej fakulte odeskej štátnej univerzity. „Okrem ideologického odvaru marxizmu tej doby boli povinné Dejiny VKS(b), stručný výklad dejín strany, kde bola stalinská ideológia vlastne kodifikovaná, autorom bol údajne sám Stalin, to bolo vlastne náboženstvo. Ako doplňujúce predmety sme mali archeológiu, logiku, psychológiu, politickú ekonómiu, filozofiu, latinčinu, no a klasicky sa prednášali dejiny staroveku, stredoveku, novoveku, ale aj Číny i Ázie.“[4] Aj po niekoľkých desaťročiach však oceňuje dobre vybavené knižnice i odborné kvality prednášajúcich, neraz osobností majúcich solídne vzdelanie ešte z cárskych čias či inak známe, napr. učil ho aj Erenburgov brat. To však už bolo v Moskve, kde po nútenom ročnom pobyte doma zo zdravotných dôvodov – ochorel na ťažkú reumatickú horúčku počas krutej zimy – na jeseň 1955 nastúpil do štvrtého ročníka na známu Lomonosovovu univerzitu.

„Moskva vtedy, dva roky po smrti Stalina, ale ešte pred XX. zjazdom KSSZ, pôsobila optimistickým dojmom mestskej metropoly zameranej na konzum a zábavu, tak ako to vo filme Moskva slzám neverí približuje režisér Vladimír Menšov. Bola tu už celkom iná atmosféra, politicky voľnejšia, znesiteľnejšia ako v prvej polovici rokov päťdesiatych. Bývali sme na Leninských horách, v novom vysokoškolskom mestečku, ktoré pôsobilo majestátnym a komfortným dojmom, čo sa s provinčnou Odesou nedalo porovnať. Nielen na ruské pomery bolo moderne vybavené a pre mnohých domácich študentov priam nevídaným luxusom. ... Medzi študentmi sa pozvoľna rozbiehali opatrné diskusie o stave spoločnosti, o slobode v umení, samozrejme, vždy sa začínali a končili vyznaním vernosti marxizmu-leninizmu. Zatiaľ išlo iba o javové riešenie problémov, nie podstaty systému, ktorý sa zjavne ocitol v kríze. Isteže sme si kládli otázky, ktoré boli dovtedy tabu. Spomínam si na jedného domáceho Rusa, ktorý nám rozprával neuveriteľný príbeh. Ako študent chémie sa dostal na prax do laboratória nejakého tajného, pre civilistov neprístupného závodu, ktorý vraj viedol Nemec (zrejme zajatec), vážený a oproti domácim Rusom materiálne privilegovaný. Nešlo mu to chudákovi do hlavy, ako je to možné v našej spoločnosti ... Bol z toho celý vyjavený a my s ním.“[5]

Jedným z výjavov Moskvy tých čias boli podľa pamätníkov aj ulice plné bezprizorných, čudne poobliekaných ľudí, navracajúcich sa z gulagov a hľadajúcich svojich príbuzných... „My zahraniční sme boli na Leninských horách čiastočne izolovaní, ale domáci spolužiaci o tom hovorili celé legendy.“[6]

V tých uvoľnenejších poststalinských časoch študovali v Moskve okrem študentov z východného bloku aj študenti z Francúzska a Talianska, ktorých tam vyslali domáce komunistické strany alebo v prípade Talianov aj firma Fiat, keďže Chruščov rozbiehal automobilový priemysel. „Na Historickej fakulte som sa dostal do skupiny študentov, kde boli dvaja Taliani, Francúz a Poliak. Ich spoločnosť, ba čo i len skúsenosť z krajín pre mňa nepoznaných a neznámych mi otvárala oči, ak nie priamo obzory... Zrejme si našu separátnu medzinárodnú spoločnosť niekto všimol, lebo ako sa neskôr ukázalo, mal som to zaznamenané aj v kádrovom posudku zo školy.“[7]

V Moskve prežil aj atmosféru prelomového XX. zjazdu i „odkliatia“ dovtedy „krvavého psa“ Josipa Broza Tita, ktorého Chruščov navštívil v Belehrade, aby sa mu ospravedlnil za Stalinove príkoria a veľkoryso ho pozval do Moskvy, ktorá privítala maršala Tita ako hrdinu.

„Keď bol XX. zjazd strany, ktorého verejnej časti sa zúčastnila aj naša stranícka delegácia, – na Leninské hory zvolali aktív vysokoškolských študentov komunistov, kde nám Antonín Zápotocký povedal, súdruhovia, tento zjazd je užitočný nielen preto, čo odhalil, ale aj preto, že nám ukázal, ako sa veci nemajú robiť, aj to sú sovietske skúsenosti... – tak nejako mudroval, ale, ako sa ukázalo doma, sám sa z toho nepoučil. V tom čase koloval medzi Moskovčanmi vtip o tom, ako vraj Stalin zanechal pred smrťou v troch zapečatených listoch akýsi politický testament pre svojich nasledovníkov – ako majú konať, keď si nebudú vedieť rady. V jednom z nich im odkazuje, aby vinu za všetko pripísali jemu osobne, v druhom liste im odporúča, že ak to nepomôže, nech obvinia jeho najbližších spolupracovníkov, a keď ani to nevyjde, nech všetko robia tak ako on sám, odporučil im v treťom liste. Nuž aj takáto bola atmosféra tých čias.“[8]

Sovietsko-juhoslovanské urovnanie vzťahov pre študentov z východného bloku, ktorí nemali ani poňatia o Orwelovi či Koestlerovi bolo prínosné, lebo mohli čítať Belehradskú borbu, kde sa písalo celkom inak ako v sovietskej oficiálnej tlači. Ako spomína Ivan, išla doslova na dračku. V tom čase sa prvý raz stretol aj s menom Milovana Džilasa, azda prvého disidenta v socialistickom tábore. Jeho kniha Nová trieda, ktorá bola dobovým samizdatom, mu v mnohom otvorila oči. Objavné to bolo najmä v tom zmysle, že presvedčený komunista, pritom nešlo o hocikoho, ako je známe, Džilas bol jeden z najbližších spolupracovníkov Tita, mal odvahu to napísať a za svoje presvedčenie niesť následky.

„S Džilasovou novou triedou som mal aj osobnú skúsenosť. V Moskve som sa bližšie spriatelil s jednou kolegyňou z ročníka, ktorá na rande chodila v najluxusnejšom aute tých čias – Zise a so šoférom. Raz ma dokonca zaviedla do akejsi súkromnej dielne, kde sa šili topánky priamo na mieru a podľa vzoru západných módnych magazínov práve pre príslušníkov tejto novej triedy a ich rodiny. ... Ohúrilo ma to a šokovalo, až také priepastné rozdiely som nečakal. V Sovietskom zväze malo toto papalášstvo ešte jeden originálny a povedal by som, že pre mnohých, ktorí to šťastie nemali, aj užitočný rozmer. Každý tu mal nejakého vzdialeného príbuzného papaláša z vládnucej verchušky, a tak z jeho bohatého stola sa omrvinky ušli aj im. Stala sa z toho síce nepekná, ale predsa len akási forma prilepšenia materiálnej kvality života. Preto sa to tolerovalo.“[9]

S týmito skúsenosťami, červeným diplomom a zlým kádrovým posudkom, podľa ktorého bol nebezpečným revizionistom, sa 25-ročný absolvent roku 1957 vrátil domov. Nebola to šťastná vstupenka do nového života doma na Slovensku. Navyše nemal nijakú „umiestenku“ na pracovnú pozíciu, čo v tých časoch bolo dôležité a nebolo možné to ignorovať.
 

Malé vybočenie z veľkej dogmy sa nakoniec skončilo rozchodom s dogmou...
 

Slovensko roku 1957 bolo po všetkých stránkach traumatizované dôsledkami obrovskej a dovtedy u nás nevídanej ideologickej kampane, sprevádzanej odsúdenie buržoázneho nacionalizmu. Trvala neuveriteľne dlho – viac ako československý stalinizmus – takmer štrnásť rokov – až kým ju rehabilitačná rezolúcia v decembri 1963 nezniesla zo sveta. Dotkla sa priamo a bytostne aj Laluhovskej rodiny. Keď som prišiel na prvé prázdniny domov, veľa sa toho u nás aj v rodine zmenilo. Otca v rámci pohonu na buržoáznych nacionalistov preradili či skôr degradovali a naši sa presťahovali do menšieho bytu. Bola to dosť tiesnivá atmosféra. Otec mi však stále pripomínal, že oni to už nejako prežijú, len aby som si školu dokončil.“[10]

Tým, že bola kampaň spájaná predovšetkým so slovenskou inteligenciou, jej výsledkom bola permanentná nedôvera a prezieravosť v inteligenciu ako takú. Nacionalizmus bol strašiakom a dlhé roky nástrojom na to, aby zabránil formulovať špecifické slovenské záujmy a potreby v politike, hospodárstve, vede i v kultúre. Navyše vzniklo tu nielen intelektuálne, ale aj personálno-politické vákuum, ktoré bolo treba zaplniť, a tak sa k moci dostala treťoradá garnitúra funkcionárov, hriechmi minulosti vydierateľná, a preto manipulovateľná, schopná poslušne robiť iba akúsi prevodovú páku Moskvy a Prahy. Na druhej strane nástup „milostivých“ rokov šesťdesiatych bol u nás oveľa skorší a razantnejší ako v západnej časti republiky. Veď Dominik Tatarka začal uverejňovať svojho Démona súhlasuKultúrnom živote už roku 1956, bezprostredne po XX. zjazde. Tieto domáce skutočnosti si Ivan, ktorý proces destalinizácie prežil v priamo v jeho centre, uvedomoval len postupne, predsa len bol päť rokov mimo domova. Zrejme kvôli negatívnemu kádrovému posudku ako aj zakorenenej nedôvere k tým, čo prichádzajú zo Sovietskeho zväzu, mal moskovský absolvent histórie problém si doma nájsť miesto adekvátne jeho vzdelaniu.

„My ‚moskovskí‘, hoci sme na štúdiá odchádzali ako presvedčení mladí komunisti, väčšina z nás sa vrátila s istými pochybnosťami a navyše s nálepkou revizionistu, čo bolo v našich podmienkach nebezpečné, preto sme boli pre mnohých nepohodlní. Pritom oproti domácim sme skúsenosťami zo Sovietskeho zväzu, kde sa za Chruščovovej vlády situácia v spoločnosti naozaj viditeľne zmenila, mali istý náskok. U nás po maďarských udalostiach, ktoré našu ‚verchušku‘ vystrašili, opäť prituhlo, aj keď nie nadlho. ... Tak či onak, ocitol som sa v paradoxnej situácii, lebo ani stranícka knižka, ani červený diplom z Moskvy mi nepomohli. A tak mi otec cez staré známosti – v malom meste pôvodné väzby stále pretrvávali – vybavil miesto na katedre marxizmu-leninizmu na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene.“[11]

Tieto katedry, niekedy eufemisticky nazývané aj katedry spoločenských vied, boli zriadené na všetkých vysokých školách, samozrejme, za účelom ideologickej indoktrinácie. Učili tu najmä absolventi povojnovej pražskej Vysokej školy politickej a sociálnej, ktorá sa po februári 1948 pretransformovala na Vysokú školu politických a hospodárskych vied. V povojnovom univerzitnom systéme mala špecifické postavenie akejsi štátnej univerzity, ktorá mala absorbovať silné predvojnové ročníky a poskytnúť vysokoškolské vzdelanie aj tým, ktorí si z dôvodu vojny či sociálneho zázemia nedokončili stredoškolské vzdelanie. Až do jej zániku roku 1953 na nej študovali stovky absolventov, budúce intelektuálne opory novej socialistickej spoločnosti, z ktorých sa vyprofilovali známe české i slovenské osobnosti. Jej absolventmi boli napr. aj Samuel Falťan, Ľudovít Holotík, Ľubomír Lipták, Miroslav Kusý, Milan Šimečka, Tomáš Štrauss a iní. 

„Domov som sa síce vrátil so stratou ilúzií, ale nie so stratou viery v socializmus, ktorého hodnotám o sociálnej spravodlivosti a solidarity som stále veril, a to bola pre mňa silná motivácia. Po skúsenostiach zo Sovietskeho zväzu som si myslel, že zmenu možno urobiť výmenou zdiskreditovaných funkcionárov spojených s minulosťou, no až postupne mi dochádzalo, že to nestačí, že treba reformovať samotný systém. Z hľadiska odborného som bol štúdiom histórie dostatočne vybavený k istému samostatnému zmýšľaniu, nazeraniu na dejiny a spoločnosť, no musím priznať, že pobytom v Sovietskom zväze som stratil kontakt s domácou scénou, jej problematikou a najmä kultúrou.“[12]

Jeho pôsobenie vo Zvolene sa po roku skončilo. Keďže písal aj nejaké „článočky“ do Pravdy, žiarlivý šéf katedry ho obvinil z trockizmu, preto Ivan zo školy znechutený odišiel.

„Ešte stále sme žili v dobe ‚úchyliek‘ od pravej ortodoxnej viery, preto podľa vtedajšej praxe kolísaví a príliš mudrujúci museli absolvovať polročnú prax v teréne, priamo medzi robotníckou triedou, aby k nej nadobudli úprimný vzťah a tým aj pevný vzťah k strane. Tak ma poslali do Kremnice na okresný výbor strany a dali mi na starosť záväzkové hnutie robotníkov v miestnych priemyselných podnikoch. ... Skúsenosť to bola dobrá a poučná v mnohých smeroch. ... Mojou prvou úlohou bolo presviedčať robotníkov, ktorí opravovali tunel nad Kremnicou, aby sa zaviazali zvýšiť pracovnú normu. Dodnes si to pamätám, ako mĺkvo sedeli pri ohníčku cez obednú prestávku – bola pekná jeseň – a opekali si slaninku. Keď som opatrne začal s naučenými frázami, či by si k nadchádzajúcemu zjazdu nechceli dať pracovný záväzok, jeden z nich, asi predák, sa ozval: ‚No, mladý, počúvaj a kto ťa sem poslal?‘ ‚Ja reku, teraz robím na okresnom výbore strany‘..., odpovedal som váhavo... Dotyčný pokojným tónom pokračoval: ‚No tak vieš čo, povedz im, nech oni prídu sem, nech tu s nami robia a uložia si záväzky, tú normu, čo chcú od nás... Ale zato si daj, zajedz si s nami a povedz, že ich pozdravujeme.‘ A bolo vybavené, zadanú úlohu som nezvládol. To bola moja skúsenosť s robotníckou triedou v teréne a jej ‚nadšením‘ pre záväzkové hnutie.“[13]

Polročný pobyt v Kremnici mal pre Ivana Laluhu aj osobný rozmer. Zoznámil sa tu s budúcou manželkou Oľgou, vtedy ešte študentkou medicíny, ktorá z Kremnice pochádzala. Prijal tiež ponuku dávneho priateľa z Trate mládeže na miesto pedagóga na Vysokej škole ekonomickej a presťahoval sa do Bratislavy, kde žije už vyše polstoročie. V byte v jednom z troch vežiakov pri tuneli a „Chatamovi Soferovi“ býva od roku 1963. V Bratislave žil a tvoril aj jeho brat Milan.

Zlaté šesťdesiate boli zlaté aj pre mňa v mojom osobnom živote. Usadil a či udomácnil som sa – vtedy ešte netušiac, že na celý život – v Bratislave. Roku 1962 som sa oženil. Manželka Oľga ukončila Lekársku fakultu v Košiciach a po roku dostala umiestnenie v Bratislave. Dcéra Ivanka sa nám narodila roku 1963 a syn Janko roku 1969. Pri dvoch deťoch sme už zostali.“[14]

Bratislavská atmosféra tých čias bola iná, nová a doslova nabitá výbušnou energiou. Na Vysokej škole ekonomickej vtedy pôsobili mladí slovenskí národohospodári Hvezdoň Kočtúch, Viktor Pavlenda, Pavol Turčan, Jozef Rosa, Jozef Sojka a Ján Ferianc, okolo ktorých sa vytvárala otvorenejšia intelektuálna atmosféra a tak si Ivan veľmi rýchlo našiel „príbuzné“ spoločenské zázemie. Mladí ekonómovia vo svojich analýzach pomenúvali podstatu problémov, navrhovali riešenia, takže z ekonomiky sa postupne stávalo – ako to už býva – politikum. Aj tu vyučoval vedecký komunizmus, ako sa to vtedy nazývalo, no v uvoľnenejšej atmosfére šesťdesiatych rokov doň vnášal sociologický rozmer a pretváral ho – aspoň na krátky čas – na akúsi sociológiu politiky, čo malo u študentov veľký ohlas.

„Vedúcim katedry bol akademik Ladislav Szántó, vtedy už penzista, pre mňa veľmi zvláštna a zaujímavá postava. Bol to marxista starého razenia, samouk, pochádzajúci z Uhrovca, maďarskej národnosti. Za prvej svetovej vojny sa dostal na Sibíri do zajatia, kde sa zoznámil s českým spisovateľom Haškom, s ktorým medzi zajatcami založili komunistickú stranu. Svojím životným príbehom ma priťahoval, hoci myslením to bol dogmatik, ... bol mojím školiteľom pri ašpirantúre, dnes doktorandské štúdium.... Pri písaní práce som musel z našich slovenských reálií všeličo dobiehať a opäť som si uvedomil to, ako som päťročným pobytom v Rusku stratil kontinuitu so životnými témami slovenskej spoločnosti. ... Prácu na tému Dvojročný budovateľský plán roku 1947 – 1948 som obhájil a čoskoro som sa habilitoval aj na docenta. Na základe prameňov z okresných archívov som v habilitačnej práci poukázal na to, ako sa komunistická strana na všetkých úrovniach jej štruktúr už od konca vojny cieľavedome pripravovala na monopolné prevzatie moci. Samozrejme, že práca mala povinnú dobovú marxistickú ortodoxiu s patričným ideologickým balastom.“[15]

Popri budovaní kariéry vysokoškolského pedagóga sa celkom zákonite dostával do centra turbulentných udalostí tých čias. Bratislava vtedy žila návratom Novomeského do slovenskej literatúry, najmä však samizdatom známych „Husákových listov“ –, ktoré sa aj s Laluhovým prispením tajne rozširovali a čítali medzi vysokoškolskou mládežou. Cez ne, ale aj z Kultúrneho života sa dozvedala šokujúcu pravdu o nedávnej minulosti. Časopis sa svojou otvorenou publicistikou stal výrazným nátlakovým prvkom, požadujúcim na straníckom vedení nielen rehabilitácie obetí nedávnych procesov, ale bol aj názorovou platformou, kde sa vtedy obľúbenou formou reportáže, ale aj diskusiami, polemikami, besedami a glosami pertraktovali zásadné témy slovenskej spoločnosti, ventilovali sa nahromadené ekonomické problémy a „odklínala“ sa deformovaná interpretácia moderných slovenských dejín. Kultúrny život bol jednoducho „zrkadlom“ procesu slovenskej destalinizácie.

„Ja som ten najväčší šok prežil v Rusku. Takže tu som to až tak neprežíval. U nás to bola už len taká, časovo posunutá ozvena. Procesy pomohli našim malým stalinistom k moci, ale zároveň boli aj ich hrobárom. Nebyť XX. zjazdu sami od seba by k tomuto záveru nedospeli. Faktom tiež je, že u nás nebola taká situácia ako v ZSSR po Stalinovej smrti, keď Berija prepustil státisíce trestancov z gulagov a keď vznikol oprávnený strach, že práve masa týchto trestancov bude dvakrát zneužitá, preto chruščovovci Beriju rýchlo odstránili. Ja osobne som rehabilitácie vnímal skôr pragmaticky ako nevyhnutnosť istých krokov, ktoré musí strana urobiť, aby sa sama i pred verejnosťou očistila.“[16]

Základná charakteristika dobovej politickej atmosféry spočívala aj v uznaní nevyhnutnosti reforiem systému – išlo iba o to, aké zmeny a ako majú byť realizované. Československé stranícke vedenie sa však zmenám bránilo a ustupovalo až pod tlakom kultúrnej obce a jej intelektuálneho zázemia. A keďže jednotlivé kroky nebolo možné zlúčiť s oficiálnou ideológiou systému, vznikla logicky potreba „renovovať“ ju, čoho sa ujala najmä reformne naladená komunistická inteligencia, ktorá vycítila, že na čele s novým tajomníkom slovenskej „pobočky“ celoštátnej strany Alexandrom Dubčekom nastal ten správny čas na pomenovanie problémov.

„Spor Novotný verzus Dubček sme symbolicky vnímali ako spor medzi dogmatizmom a reformizmom. Hoci v realite to bolo zložitejšie. Napriek tomu, že novotnovci boli ešte silní, okruh sympatizantov okolo Dubčeka sa postupne rozširoval najmä z radov aparátnikov na strednej a nižšej úrovni, no chodili za ním aj funkcionári z Čiech a Moravy – pomaly, ale isto sa schyľovalo ku konečnému účtovaniu. Roky medzi pádom Chruščova, 1964 a pádom Novotného,1967 – určovali tri témy, prvou bola ekonomika, ktorá bola v kríze, druhou bol zápas publicistov a intelektuálov o slobodu slova a treťou boli česko-slovenské vzťahy, neúnosne napínané necitlivou politikou a arogantným správaním Novotného voči Slovensku, pričom všetky tri témy sa neraz prelínali a  ku koncu roka sa zhmotnili aj do konkrétnych udalostí.“[17]

V praktickej technológii riadenia spoločnosti to v danom čase už na konci vlády Novotného fungovalo tak, že koncepčné, systémové návrhy na reformy v rôznych spoločenských odvetviach vypracúvali anonymné aj neanonymné tímy odborníkov z hospodárskej oblasti, z univerzitnej a akademickej pôdy. A stranícki lídri ich potom „v prispôsobenej“ podobe, aby neboli v rozpore s ideologickou ortodoxiou, ako oficiálnu stranícku smernicu zverejňovali vo forme rezolúcií a programových vyhlásení strany na zjazdoch a plenárkach, svojich najvyšších orgánov.

Hoci Československo bolo na ceste destalinizácie z východného bloku posledné, pokus o reformnú komunistickú koncepciu rozsahom systémových zmien, ktoré sa v jej rámci mohli uskutočniť, bol významnejší než počiatočná podoba reformného komunizmu v roku 1956. Začali sa písať krátke, osemmesačné dejiny „Československej jari“.

(POKRAČOVANIE)

 


[1] Tamže.
[2] Rozhovor, 6. 3. 2017.
[3] Tamže. Pozri aj VANĚK, Miroslav – URBÁSEK, Pavel. Vítězové? Poražení? Životopisná interview, I. diel, Disent v období tzv. normalizace. Praha : Prostor 2005, s. 336.
[4] Tamže.
[5] Tamže.
[6] Tamže.
[7] Tamže.
[8] Tamže.
[9] Tamže.
[10] Tamže.
[11] Rozhovor, 4. 4. 2017.
[12] Tamže.
[13] Tamže. Pozri aj VANĚK, Miroslav – URBÁSEK, Pavel. Vítězové? Poražení? Životopisná interview, I. diel, Disent v období tzv. normalizace. Praha: Prostor 2005, s. 340.
[14] Tamže.
[15] Tamže. Pozri aj c. d. , s. 341.
[16] Tamže.
[17] Tamže.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama