Reklama
Reklama

Imigračná kríza ako výraz fatálneho zlyhania politiky veľmocí

Počet zobrazení: 3126

Sotva by sa našlo obdobie v dejinách, v ktorom by veľmoci urobili tak veľa zásadných chýb v takom krátkom čase. Ukazuje sa, že hrubá vojenská sila bez nasledujúceho politického riešenia nikam nevedie. Príčiny súčasnej imigračnej krízy však treba hľadať už v ére rozpadu koloniálneho zriadenia, keď vtedajšie veľmoci rysovali hraničné čiary bez akéhokoľvek ohľadu na etnické, kultúrne či náboženské pomery. Ak by sa vtedy zohľadnili aspoň základné parametre funkčnosti nových štátov, nikdy by nemohli vzniknúť Irak, Líbya či Sýria vo svojej dnešnej podobe, rovnako ako mnoho ďalších krajín. Naopak, už dávno mal vzniknúť nezávislý Kurdský štát, keďže je to najväčší národ (čítajúci 16 miliónov ľudí). Je logické, že takéto umelé útvary mohli existovať len v diktatúrach, v ktorých akákoľvek kritika bola tvrdo sankcionovaná, problémy sa dlhodobo neriešili, ale len zametali pod koberec.

Keď potom prišla arabská jar a diktatúry postupne padali. Dnes môžeme trpko konštatovať, že zo všetkých krajín, v ktorých prebehla arabská jar, len v Tunisku sa podarilo konštituovať ako-tak demokratický režim sekulárneho charakteru s dlhodobejšou perspektívou, čo ukázali aj nedávne voľby, ktoré potvrdili nastavený politický kurz. Samozrejme, ani to ešte neznamená, že Tunisko je za vodou. Séria teroristických útokov, či už v múzeu Bardo v tuniskej metropole alebo na pláži v letovisku Súsa, jasne ukazuje, že tento úspešný príklad „westernizácie“ je obrovským tŕňom v oku islamistom, ktorí rozhodne nemajú v úmysle pustiť Tunisko len tak bez boja.

V prípade Líbye ide o de facto zlyhanie štátu rozdeleného minimálne na tri entity, ale proces jeho rozpadu ešte rozhodne nie je zavŕšený. Na jeho území operujú desiatky rozličných kmeňových frakcií, ktoré medzi sebou zvádzajú boj predovšetkým o nerastné bohatstvo. Akákoľvek centrálna vládna autorita je čírou fikciou, jediné, čomu sa tu bezpečne darí, sú únosy západných expertov a vymáhanie výkupného. Navyše, v kontexte imigračnej krízy je práve Líbya kľúčovou krajinou. V čase Kaddáfího pôsobila Líbya ako akési „africké Švajčiarsko“. Prísne centralizovaná moc, fungujúca administratíva a obrovské infraštruktúrne projekty (napríklad megaprojekt vodovodu, ktorý mal priviesť podzemnú vodu zo Sahary k pobrežným mestám) udržiavali množstvo afrických gastarbeitrov predovšetkým z Eritrey, Somálska či Sudánu na území Líbye. To všetko po páde Kaddáffího režimu skolabovalo a iniciovalo obrovskú imigračnú vlnu smerom do Európy, predovšetkým do Talianska.

Experiment s demokraciou v Egypte nevyšiel. Vláda Moslimského bratstva sa ukázala ako nekompetentná a navyše aj veľmi militantná. Krajina po roku vlády stála na prahu občianskej vojny a predišlo sa jej pravdepodobne len vďaka vojenskému prevratu, ktorý na čelo krajiny vyniesol generála Sisiho.

Irak a Sýria sú tiež príkladom neprezieravej politiky veľmocí. Základnou príčinou exodu obyvateľstva je totálne nezvládnutie zahraničnej politiky Spojenými štátmi a ich spojencov v Sýrii a v Iraku. Značná časť utečencov z tejto časti sveta je tu aj vďaka vzniku Islamského štátu, ktorý sa zrodil ako priamy dôsledok absolútne neprijateľnej, tupo sektárskej politiky bábkového lídra Iraku Nouriho al-Malikiho. Tento proamerický diktátor už od svojho zvolenia začal prenasledovať sunnitov – vytlačil ich zo štátnej správy, z armády či pred tým z vládnej strany Baas a začal budovať štát, ktorý brutálne vylučoval významnú menšinu sunnitov z akejkoľvek participácie na moci. Toto jeho takmer desaťročné bašovanie viedlo k radikalizácii sunnitov, ktorí na území Sýrie a Iraku vytvorili vlastný kalifát, teda extrémistický Islamský štát, ktorý likviduje šiitov, alavitov aj maronitských kresťanov či jezídov.

Podobne západná destabilizácia Sýrie viedla v podstate k zlyhaniu tohto štátu, ktorý je dnes de facto len skupinou území, kontrolovaných tou či onou politickou frakciou. Korene tohto konfliktu sú, samozrejme, podstatne hlbšie. Základný rozpor spočíva v tom, že Sýria bola vždy umelý štátny útvar zložený z troch entít – kurdskej, šiitskej a sunnitskej a čoraz jasnejšie sa ukazuje, že šanca konsolidovať tento štátny útvar a stvoriť z neho životaschopnú entitu už asi nebude možné.

Všetky tieto okolnosti vedú k tomu, že juh  a juhovýchod Európy sú dnes vystavené nebývalej imigračnej vlne. To však nie je všetko. Okrem Grécka a Talianska, kam tradične tranzitujú utečenci zo Sýrie, Iraku, Afganistanu a čiastočne aj Sudánu, Somálska či Eritrey, schytáva obrovský nával utečencov z Kosova aj Maďarsko. Stavba povestného vyše 170 kilometrov dlhého plotu medzi Srbskom a Maďarskom je len ďalším symptómom nezvládnutej situácie. Ukázalo sa, že dať suverenitu a uznať štátnosť hrdlorezom z UÇK (ktorí bezpochyby dokážu úspešne distribuovať drogy po celej Európskej únii alebo obchodovať s orgánmi zajatých Srbov, ale rozhodne nie riadiť krajinu), bolo krajne podlé a cynické.

Dnes teda Európa žne dôsledky svojich veľmi zlých rozhodnutí. Tak aj Kosovo ako štát totálne zlyhalo, vyznačuje sa extrémnou chudobou, nezamestnanosťou a kriminalitou. Na zjavnú a absolútnu neschopnosť jej vedúcich politicko-mafiánskych kruhov riešiť patovú situáciu reaguje väčšina obyvateľstva masovým exodom do vyspelejšej Európy. Problém sa tak vracia k tým, ktorí ho spôsobili.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 27 – 28/2015

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Ringit - oblékni sa do štýlu
Reklama