Husákove štátnické (politické) plusy

A ešte niečo.

Z mojich „suchých“ hypotéz vyplýva, že Gustáv Husák bol po celý život dôsledne „slovenský“ politik. Nie len politik vo všeobecnosti a to ešte „pochybnej ľavicovej“ orientácie. Veď, nemusel sa do povstania hrnúť, ako politik KS by sa mohol po vojne pokojne „zviesť“ na vlne asymetrickej národnostnej politiky a mohol robiť čechoslovakistického „Slováka v Prahe“ a či „krajinského“ miestodržiteľa. Ale on nie, stále nestrácal „slovenské“ zo zreteľa, museli ho obmedziť pražskými dohodami (českí komunisti a nekomunisti ruka v ruke). Vlastní stranícki kolegovia ho neskôr smrteľne vážne obvinili z buržoázneho nacionalizmu – preložte si - robenia slovenskej politiky. Ale politický odmäk ihneď využil na sformulovanie a najmä vytvorenie česko-slovenskej federácie. Opakujem, na vytvorenie takého štátoprávneho usporiadania, ktorá neboli schopní alebo nechceli na svetlo božie a ľudské ani otcovia zakladatelia štátu nášho slovanského (protinemeckého a protimaďarského) ako Masaryk, Štefánik, Beneš, o druhosledovej českej nacionalistickej politickej generácii ani nehovoriac. A nedokázali to ani Slováci Šrobár, či skutočne veľký slovenský politik Milan Hodža. Nedokázali to ani autonomisti Hlinka, Rázus alebo Tiso, títo to nedokázali najmä preto, lebo do svojich východísk nepojali zásadu rovný s rovným, chceli sa hrať len na slovenskom piesočku, neuvedomili si, že jeho kvalita a využitie závisí od pieskových zásob, ktorých prísun drží v rukách Praha a celoštátnu politiku nechávali na Čechov a čechoslovakistov. Husák to dosiahol! Čudujete sa, že po 21. auguste a v čase hlásania pochybnej dilémy federalizácia a alebo demokratizácia sa vrhol strmhlavo do vrcholovej politiky a urobil všetko preto aby sa zákon o federalizácii podpísal a spustil? Apropo demokratizácia či federalizácia takto otázka stála len v mysliach a činoch čechoslovakistov a vôbec nedemokratov. Federalizácia, čiže rovnosť národov je priamo imanentne vo svojej podstate demokratickým počinom. Bez federalizácie nemohla „nastať“ nielen demokratizácia ale ani demokracia. Veď prečo sa rozpadla po 1989 ČaSFR? Nuž, predovšetkým pre nedemokratické kroky, ktoré spustil Havel, nepripustením spojovníka v názve štátu a návrhom zrušiť zákaz majorizácie v parlamente (zlikvidovať Snemovňu národov – skutočnú zábezpeku česko-slovenskej vzájomnek demokracie v právnom systéme!). Myslím si, že na českej strane nikdy počas spoločného štátu neexistovalo pochopenie, ktoré by pripúšťalo slovenskú rovnoprávnosť. Zánik ČaSFR bol správne riešenie. A správne, nekrvavé riešenie malo základy v Husákovej federácii a v Husákovom prezidenstve, koniec koncov GH sa štátnicky a nediktátorsky zachoval aj pri plynulom prechode odovzdávania moci v štáte v decembri 1989 (nie vždy v našich socialistických krajoch to bolo normou). A jeho české rečnenie? Nevysvetľujem, len pripomínam česky rozprávali aj Dérer či Milan Hodža a ktovie kto ešte ďalší. Taký nedostatok jeho národovectva bez problémov prehliadam.

Čo nemôžem prehliadnuť – to je snaha o jeho zabudnutie. Nežiadam pomenovať po ňom zimný prístav ani nový asteroid. Ale programovo kašľať na nášho významného - a nielen na československej úrovni – politika to je vrchol neúcty k vlastnej histórii. Na prekonanie našej zbabelosti nám nepomôže ani tucet Ústavov pamäti národa. Už dávno dozrel čas odhaliť mu pamätnú tabuľu aspoň skrytú vo vestibule miestneho úradu v Dúbravke. To čo sa dialo a deje s jeho rodným domom je výsmechom našej múdrosti, zodpovednosti a slušnosti. Ani kamennú pripomienku zrodu Nového slova v Banskej Bystrici dnes na príslušnej budove nenájdete. Sprejeri zadubenosti náhľadov na našu históriu čmárajú po mramorových či nehmotných monumentoch našich dejín. Gustáv Husák do našich dejín patrí či sa to niekomu páči a zostane v nich známy aj keď na jeho dnešných okiadzačoch si nikto nespomenie.