Reklama
Reklama

Husákove štátnické (politické) plusy

Niekoľko pozitívnych hypotéz
Počet zobrazení: 5217

Slovensko malo určite množstvo kvalitných politikov, ale do vrcholového tria 20. storočia zaraďujem M. R. Štefánika, A. Dubčeka a G. Husáka. Za štátnické plusy posledne menovaného považujem:

Prvý: Vrcholový povstalecký politik. Spolupodieľanie sa na organizovaní a priebehu SNP v riadiacich funkciách a formulovanie akčnej ľavicovej politiky v záujme väčšiny Slovákov (príprava a priebeh SNP, zlúčenie ľavice na Slovensku, podiel na Košickom vládnom programe).

Aj jeho povstalecká činnosť prispela k zaradeniu Slovenska do demokratického sveta a k jeho budúcej národnej suverenite.

Druhý: Slovenský národný politik v komunistickej strane. Celoživotná obrana slovenských záujmov sa prejavila aj v rámci národnofrontového a ľudovodemokratického (pofebruárového) Česko-Slovenska (1945 – 1950).

Ako komunista (ľavicový politik) nestrácal zo zreteľa politiky slovenský národný aspekt.

Tretí: Nepokorený politický väzeň vlastného politického režimu (nie len „poslušný syn strany“, nepriznanie viny napriek mučeniu a 10 rokov za mrežami).

Napriek tomu sa určitým spôsobom „povzniesol“ nad osobné krivdy a neoplácal ich rovnakou mincou ...

Štvrtý: „Stvoriteľ“ federácie.. Clevelandská a Pittsburghská dohoda, konečne v praxi, ale na oveľa kvalitatívne vyššej úrovni ako predstavy typu autonómia.

V celej dovtedy 50-ročnej histórii Česko-Slovenska ako jediný politik vybojoval úspešný zápas o federalizáciu.

Piaty: Rozhodný štátnický politický postoj po okupácii. Okupácia a hľadanie menšieho zla (moskovské rozhovory), alternatíva robotnícko-roľníckej vláde ktorej možnosť spomína Ján Čarnogurský (spomeňte si na Kádárove riešenie situácie v Maďarsku!), i následné relatívne nekrvavé politické procesy.  

Reálny a realistický politik - normalizátor s ľudskou tvárou?

Šiesty: Jediný Slovák prezidentom Č-SR za 74 rokov. Uchovanie slovenského postavenia prijatím prezidenstva. Česi ho „nemajú radi“ nielen pre jeho presvedčenie komunistu, či pre stelesnenie normalizátorstva, ale predovšetkým preto, že im „podaroval“ vlastný český štát, ktorý 20 rokov blokovali (napr. žiadna KS Česka) a úspešne organizovali zánik Česko-Slovenska. G. Husák bol po T. Masarykovi druhý najdlhšie „vládnuci“ prezident (14 rokov) spoločného štátu, nemali by sme sa za neho hanbiť …

Zámerne hovorím len o plusoch podľa mňa, o negatívnych črtách jeho života a diela sa dozvedáte po tieto dni plnými priehrštiami.

Foto: Ivan Dubovský

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Jozef Schwarz
#1
Jozef Schwarz
16. január 2013, 21:21

A ešte niečo.

Z mojich „suchých“ hypotéz vyplýva, že Gustáv Husák bol po celý život dôsledne „slovenský“ politik. Nie len politik vo všeobecnosti a to ešte „pochybnej ľavicovej“ orientácie. Veď, nemusel sa do povstania hrnúť, ako politik KS by sa mohol po vojne pokojne „zviesť“ na vlne asymetrickej národnostnej politiky a mohol robiť čechoslovakistického „Slováka v Prahe“ a či „krajinského“ miestodržiteľa. Ale on nie, stále nestrácal „slovenské“ zo zreteľa, museli ho obmedziť pražskými dohodami (českí komunisti a nekomunisti ruka v ruke). Vlastní stranícki kolegovia ho neskôr smrteľne vážne obvinili z buržoázneho nacionalizmu – preložte si - robenia slovenskej politiky. Ale politický odmäk ihneď využil na sformulovanie a najmä vytvorenie česko-slovenskej federácie. Opakujem, na vytvorenie takého štátoprávneho usporiadania, ktorá neboli schopní alebo nechceli na svetlo božie a ľudské ani otcovia zakladatelia štátu nášho slovanského (protinemeckého a protimaďarského) ako Masaryk, Štefánik, Beneš, o druhosledovej českej nacionalistickej politickej generácii ani nehovoriac. A nedokázali to ani Slováci Šrobár, či skutočne veľký slovenský politik Milan Hodža. Nedokázali to ani autonomisti Hlinka, Rázus alebo Tiso, títo to nedokázali najmä preto, lebo do svojich východísk nepojali zásadu rovný s rovným, chceli sa hrať len na slovenskom piesočku, neuvedomili si, že jeho kvalita a využitie závisí od pieskových zásob, ktorých prísun drží v rukách Praha a celoštátnu politiku nechávali na Čechov a čechoslovakistov. Husák to dosiahol! Čudujete sa, že po 21. auguste a v čase hlásania pochybnej dilémy federalizácia a alebo demokratizácia sa vrhol strmhlavo do vrcholovej politiky a urobil všetko preto aby sa zákon o federalizácii podpísal a spustil? Apropo demokratizácia či federalizácia takto otázka stála len v mysliach a činoch čechoslovakistov a vôbec nedemokratov. Federalizácia, čiže rovnosť národov je priamo imanentne vo svojej podstate demokratickým počinom. Bez federalizácie nemohla „nastať“ nielen demokratizácia ale ani demokracia. Veď prečo sa rozpadla po 1989 ČaSFR? Nuž, predovšetkým pre nedemokratické kroky, ktoré spustil Havel, nepripustením spojovníka v názve štátu a návrhom zrušiť zákaz majorizácie v parlamente (zlikvidovať Snemovňu národov – skutočnú zábezpeku česko-slovenskej vzájomnek demokracie v právnom systéme!). Myslím si, že na českej strane nikdy počas spoločného štátu neexistovalo pochopenie, ktoré by pripúšťalo slovenskú rovnoprávnosť. Zánik ČaSFR bol správne riešenie. A správne, nekrvavé riešenie malo základy v Husákovej federácii a v Husákovom prezidenstve, koniec koncov GH sa štátnicky a nediktátorsky zachoval aj pri plynulom prechode odovzdávania moci v štáte v decembri 1989 (nie vždy v našich socialistických krajoch to bolo normou). A jeho české rečnenie? Nevysvetľujem, len pripomínam česky rozprávali aj Dérer či Milan Hodža a ktovie kto ešte ďalší. Taký nedostatok jeho národovectva bez problémov prehliadam.

 

Čo nemôžem prehliadnuť – to je snaha o jeho zabudnutie. Nežiadam pomenovať po ňom zimný prístav ani nový asteroid. Ale programovo kašľať na nášho významného - a nielen na československej úrovni – politika to je vrchol neúcty k vlastnej histórii. Na prekonanie našej zbabelosti nám nepomôže ani tucet Ústavov pamäti národa. Už dávno dozrel čas odhaliť mu pamätnú tabuľu aspoň skrytú vo vestibule miestneho úradu v Dúbravke. To čo sa dialo a deje s jeho rodným domom je výsmechom našej múdrosti, zodpovednosti a slušnosti. Ani kamennú pripomienku zrodu Nového slova v Banskej Bystrici dnes na príslušnej budove nenájdete. Sprejeri zadubenosti náhľadov na našu históriu čmárajú po mramorových či nehmotných monumentoch našich dejín. Gustáv Husák do našich dejín patrí či sa to niekomu páči a zostane v nich známy aj keď na jeho dnešných okiadzačoch si nikto nespomenie.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
17. január 2013, 20:38

Áno, Gustáv Husák patrí do slovenských dejín v pozitívnom zmysle

Nielen dnes je totiž "ľud obecný" náchylný k zjednodušeným pohľadom na človeka, taký už je osud osobností, ktoré "vyčnievajú nad priemer" a ktorých za to "ľud" potrestá.

K tomu tvrdeniu z prvej vety teda pridávam, že Gustáv Husák nebol už počas svojej politickej pôsobnosti po roku 1968, odkedy som trochu vnímal svet, vnímaný príliš pozitívne - a to napriek tomu, čo všetko urobil a o čo všetko sa zaslúžil. Bol som na vojenskej službe v Čechách, keď bol prezidentom a denne "to schytával" od mojich českých spolubojovníkov, keď oni ani vlastne nevedeli prečo, pre nich to bol symbol pre hanenie: raz som sa ho vtedy zastal, že je to prezident, prvý slovenský prezident v Československu, schytal som to od blbečka, ktorý snáď ani ten mozoček nemal dorastený, vtedy som pochopil, že "ľud sprostý" veru potrebuje mať nejaký symbol na pohanu.

Tento príklad je subjektívny, ale použil som ho práve preto, aby sme zbytočne z "nezáujmu" či z pohanenia veľa nerobili, v Čechách som sa pohyboval aj počas Havlovho prezidentovania a "ľud" mu takisto nevedel prísť na meno kvôli "dášenke", to vždy tak býva...

Mňa skôr zaujali zhrnuté štátnické plusy, ako ich zvýraznil Jozef:

Predsa len, dejiny síce kráčajú určitým smerom, ale sú osobnosti, ktoré dokážu pomôcť tomu smerovaniu, respektíve dokážu usmerniť a (dnes sa moderne hovorí) "zmanažovať" veci tak, aby sa pohli dopredu.

Pevne verím, že desiatky slovenských osobností chceli to česko-slovenské vyrovnanie, ale až Gustáv Husák ho posunul do ústavnej roviny a aj vďaka tomu napríklad v hospodárskej oblasti začala podniková sféra diferencovať rozhodovanie i toky peňazí, keď po federalizácii pozastavenej v politickej rozhodovacej oblasti po roku 1970 federalizácia na hospodárskej úrovni pokračovala, vznikali na Slovensku generálne riaditeľstvá VHJ (výrobno-hospodárskych jednotiek) pôsobiacich na Slovensku (hlavne potravinárstvo - napríklad Unigal - Hydinársky priemysel, trust podnikov, stavebníctvo, spotrebný priemysel, drevospracujúce podniky, atď.), odčlenili sa a vznikáli prvé samostatné slovenské podniky zahraničného obchodu -Technopol a.s., Petrimex a.s., Martimex, vznikali obchodné podniky dokonca z celoštátnou pôsobnosťou ako PRIOR,obchodné domy, OTEX predajne s textilom, v kultúre Slovart, atď.

To, že politická normalizáciapo roku 1969 nenadobudla obludné rozmery "stalinistického razenia" ( i keď nás antikomunisti zanieteno presviedčajú takmer o opaku) a aj keď zasahovala do osudov ľudí, nelikvidovala ľudí fyzicky a existenčne, to je tiež predsa zásluha Gustáva Husáka, nič sa nedá robiť, viem si živo predstaviť niektorých "zanietencov" stalinského razenia, ktorý by tu po roku 1969 urobili skutočne svoje predstavy o gulagoch .

Ale práve preto, že to bol veľmi "všedne pôsobiaci" a možno až sucho úradnícky vystupujúci politik, mnohí ho "zabudli" alebo ich jednoducho nenadchýna. Zato rozmer jeho činov je štátnicky ohromujúci. Máme dnes vôbec takého politika, ktorý by sa naňho mohol dotiahnuť?,  

Obrázok používateľa Jozef Schwarz
#3
Jozef Schwarz
18. január 2013, 07:17

Peter,

plne súhlasím s tvojim tvrdením, že zásluhou federácie od 1969 začalo Slovensko budovať infraštruktúru komplexu bezpečnosti budúcej suverénej a samostatnej republiky. Samozrejme v hraniciach pravidiel "socializmu". Tie sa mi však zdali ďaleko únosnejšie a spravodlivejšie ako neobmedzené a zdieranie neobmedzujúce zákony voľného trhu. Pred štvrťrokom aj Slovo prinieslo príspevok Osdkara Krejčího Konec českých dejin

http://www.blisty.cz/art/65681.html

,  v ktorom okrem iného píše:

Nový český stát nemá vyhraněnou národní ideu. Má-li nějakou, je jí kosmopolitní liberalismus. Před vznikem první Československé republiky probíhala desetiletí diskuse o smyslu českých dějin a povaze české státnosti. I když se dnes někdejší vize i spory mezi zastánci přirozeno-právního a historicko-právního přístupu nezdají jako dostatečné zdůvodnění vzniku československého státu, svědčily o nadosobním zaujetí politické elity pro potřeby národa. Před rozpadem československé federace jediná diskuse, která v Česku probíhala, byla o povaze privatizace spojená se skrytým hledáním co největší dějinné diskontinuity.

Současná česká politická kultura se vytrhla z dějin. Zapřela, řečeno při zneužití  Hegelova hodnocení Velké francouzské revoluce, celá desetiletí let vzepětí ducha, „kdy se člověk opíral o hlavu, tj. o myšlenku, a podle ní stavěl skutečnost“. Místo aby hledala důvody, proč tolik lidí vidělo cestu ke své lepší budoucnosti v byrokratickém socialismu, odsoudila minulost jako takovou – přičemž zde časová hranice v podobě dekretů prezidenta Edvarda Beneše neplatí.

A ďalej Krejčí tvrdí:

Propad národního cítění není dán pouze odnárodněním politické elity. V procesech globalizace a ekonomické integrace význam malého národního státu klesá. Úbytek kontroly nad ekonomikou však znamená výrazné oslabení smyslu státu. Problémem je totiž, že liberální český stát po roce 1989 ztratil kontrolu nad tím, co lze nazvat „ekonomickou bezpečností“. Řečeno jinak, stát ztrácí kontrolu nad hospodářskými podmínkami života obyvatelstva či národa. (a ja dodávam, že to platí aj pre Slovenskú republiku)

Stanislavu Holubcovi patří prvenství v tom, že v knize Sociologie světových systémů (2009) při komentování díla Immanuela Wallersteina upozornil, že se v důsledku ekonomické transformace a rozpadu Československa posunulo Česko ze semiperiferie do oblasti periferie. Zjednodušeně se to dá vyjádřit tezí, že před rokem 1989 ekonomika dokázala dodávat ne sice vždy moderní, ale ucelené investiční celky, zajišťovala potravinovou nezávislost; u každého většího podniku byl vedle učiliště i výzkumný ústav. Dnes je „české národní hospodářství“ přívěskem unijní ekonomiky jako subdodavatel

 

Toto platí aj pre Slovensko, ale v každom ohľade formovanie národných (slovenských aj českých) inštitúcii po vzniku federácie umožnilo "normálny pôrod" českej i slovenskej štátnosti. A prispel k tomu značnou mierou aj G. Husák.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama