Husákove deti

Počet zobrazení: 3645

Ak za minulého režimu stálo v správe, že sa delegácie rozišli súdružsky, znamenalo to, že malý brat dostal od veľkého riadnu po nose. Priateľsky znamenalo, že poslúcha. Dnes treba čítať angažované noviny a spriaznených papalášov podobne: všetko sa deje za kulisami. Čítať v politike neznamená čítať písmenká. Ak sa prezident republiky líška „mladým luďom“, rád by podkúril starým matadorom. Čaká sa na jeho „projekt“.

Všetkými mediálnymi tokmi sa štyridsiatnici hrnú do politiky. Nečudo, v ich veku sa ich dnešný úhlavný nepriateľ Robert Fico už chystal zavŕšiť kariéru. Chcel byť generálnym prokurátorom, nedovolil to zákon, nespĺňal cenzus 40 rokov a jeho súdruhovia nedovolili zmeniť pravidlá. A tak im ukázal dlhý nos, založil novú stranu so šípkou hore, nechcel ani vpravo, ani vľavo, no dôkladne vyluxoval ľavú špajzu bez Kapitálu. Chcel úspech a dosiahol ho.

Napriek hnevu konzumentov čistých ideológií Ficov ťah na bránu vďaka politickému inštinktu trvá dodnes, posmechy nepomáhajú. Jeho voliči mu porozumeli, urážky sa ich nechytajú. Z ponovembrového vývoja sa nenajedli, ale aspoň im netrieska o hlavu, že žili v režime, ktorý si síce nevybrali, no boli v ňom šťastní, lebo iný na výber nemali.

Dnešní štyridsiatnici už pridlho čakajú na svoju príležitosť, pozície sú zabetónované. Majú dobré zahraničné školy, vedia po anglicky, nemajú rešpekt pred západným svetom, pretože sa v ňom nestratili. A majú pocit, že sú lepší ako tí domáci miestodržitelia, čo ešte chodili študovať do Moskvy a ich druhým jazykom bola ruština. Jednorazovo by všetko hore nohami obrátila len revolúcia, no o tú majú záujem iba zúfalci.

Husákove deti chcú už aj hrozienka, nielen z koláča dieru. Zatiaľ hľadajú dieru v plote. Richard Sulík sa o svojho voliča ruve. A ide mu to celkom dobre. Robert Fico si svojho tiež nedá, a tiež mu to ide celkom dobre. Oni si navzájom hlasy nekradnú. Čo urobí „projekt“?

Po februárovom „víťazstve pracujúceho ľudu“, alebo inak po „komunistickom puči“ v roku 1948 vznikla iniciatíva Mládež vedie Brno. Zdeněk Mlynář, spolužiak Michaila Gorbačova na právnickej fakulte v Moskve, neskorší tajomník komunistickej strany, po Charte 77 exulant a profesor v Innsbrucku a úplne nakoniec socialista na voľnej nohe, nám zanechal o svojej generácii svedectvo: Boli mladí, mali ideály, mýlili sa, kajali sa, a aj tak prehrali. Vek bol slabý tromf, múdrosť prišla neskoro.

Toto leto sme maľovali byt, chodil k nám Majster z juhu. Každé ráno zaparkoval pred nami, dôsledne poprikrýval dlážku baliacim papierom, podonášal si z auta rebrík, vedrá s farbami, štetce, lišty, potom brúsky, pílky, pravítka, kladivká, lebo sme to brali od gruntu i s dlážkami. Náš Majster sa nadrel, no po úmornej šichte sa prezliekol do cyklistického, išiel si ešte na hrádzu v Gabčíkove vyvetrať hlavu. Raz ráno som sa ho opýtala, koho by on volil, keby voľby naozaj niečo zmenili. „Toho, kto už prestane nadávať, aj tak sú všetci rovnakí.“ Jemu nič neukradli. Ale ani nedali.

(Text vyšiel v Pravde 27. 9. 2018)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984