Reklama
Reklama

Hrdinský čin
Jozefa Gabčíka

Počet zobrazení: 1949

Minulý rok som síce nehlasoval v televíznej súťaži O najväčšieho Slováka, ale potešili ma sprievodné programy, v ktorých sa o osobnostiach z prvej desiatky podrobne hovorilo. Čo bolo pre mňa trochu zarážajúce, málo sa v hlasovaní, tu myslím celú stovku, presadili účastníci protifašistického odboja. Aj keď Slováci považujú za najpozitívnejšiu udalosť novodobých dejín Slovenské národné povstanie v roku 1944, boli tam len dvaja jeho organizátori, politik Gustáv Husák a bankár Imrich Karvaš, ktorý Povstanie zabezpečil finančne, a z priamych účastníkov so zbraňou v ruke bojoval len Alexander Dubček, ktorý bol vtedy radový vojak a partizán, a hlasy skôr dostal v súvislosti s rokom 1968. Chýbali mi tam napríklad velitelia SNP, generáli Golian a Viest, ale aj ďalší. Ale bol som rád, že sa v prvej desiatke napokon objavil Jozef Gabčík, účastník zahraničného odboja, ktorý s Janom Kubišom zaútočil na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha.

„Z hľadiska vyššieho princípu mravnosti vražda na tyranovi nie je zločin!“ reagoval na Heydrichovu smrť staromódny profesor latinčiny v kultovom českom filme podľa poviedky Jana Drdu. Nebola to však vražda, bola to regulárna vojenská akcia. Dvaja ozbrojení česko-slovenskí parašutisti sa postavili zoči-voči dvom nemeckým ozbrojeným vojakom, Heydrichovi a šoférovi Kleinovi. Využili moment prekvapenia, a to vojenská taktika pripúšťa.
 

Mladosť Jozefa Gabčíka
 

Narodil sa 8. apríla 1912 v malej dedinke Poluvsie neďaleko Rajeckých Teplíc. Bol najmladším zo štyroch detí roľníka Ferdinanda Gabčíka. V roku 1932 narukoval k 14. pluku v Košiciach, neskôr bol preradený do poddôstojníckej školy v Prešove. Po jej absolvovaní podpísal službu v armáde na šesť rokov v košickom pluku.

gabcik_rodny_dom_1.jpg
Rodný dom Jozefa Gabčíka v Poluvsí. Foto: Emil Polák

Na nátlak otca Jozef Gabčík požiadal o prepustenie do civilu. Zamestnal sa v chemickej továrni na výrobu yperitu v Žiline. V marci 1937 takmer prišiel pri havárii o zrak. Po vyliečení zmenil zamestnanie a pracoval ako skladník chemických bojových látok v Skalke pri Trenčíne.

Gabčík veľmi emotívne prežíval udalosti roku 1938, ľutoval, že sme sa nebránili, prijatie Mníchova považoval za zradu a národnú tragédiu. Po vzniku Slovenskej republiky sa rozhodol emigrovať a zapojiť sa do zahraničného odboja. Na vlastnej skúsenosti sa presvedčil, že suverenita Slovenskej republiky voči nacistickému Nemecku bola značne obmedzená. Na západnom Slovensku sa vytvorila tzv. Schutzzone, kde nemecká armáda mala právo zriaďovať svoje vojenské objekty a toto pásmo prináležalo do nemeckej vojenskej právomoci. Patrila sem aj Skalka pri Trenčíne, kde Jozef Gabčík pracoval. Keď sem prišli nemeckí vojaci, Gabčík im odmietol vydať kľúče od skladu.
 

Útek Jozefa Gabčíka
 

Dňa 3. júna 1939 uvoľnil v sklade kohútiky na bombách s yperitom, plyn otrávil niekoľkých nemeckých vojakov a spôsobil škodu asi 50 000 ríšskych mariek. Gabčík sa po tomto čine rozhodol pre útek za hranice a na druhý deň spolu s priateľom Jánom Darulom ušiel do Poľska.

Prihlásil sa na česko-slovenskom konzuláte v Krakove. Tu sa stretol aj s utečencom z protektorátu Janom Kubišom. Hneď sa spriatelili a treba povedať, že od začiatku to bolo priateľstvo na život a ako sa ukázalo presne o tri roky neskôr, aj na smrť, nielen obrazne, ale doslova.

Jozef Gabčík / Wikipedia.org    Jan Kubiš / Wikipedia.org

gabcik.jpgkubis.jpg

Gabčíka spolu s ďalšími československými vojakmi v júli 1939 poslali do Francúzska, kde vstúpil do Cudzineckej légie a podstúpil tvrdý výcvik v arabskej osade El Arich. V posledných dňoch augusta 1939 česko-slovenský veľvyslanec vo Francúzsku Štefan Osuský, ktorý po rozbití ČSR odmietol vydať našu ambasádu v Paríži Nemcom, podáva žiadosť na francúzske ministerstvo zahraničných vecí o povolenie obnoviť česko-slovenskú armádu vo Francúzsku. A už 16. septembra Gabčík opúšťa El Arich a prichádza do francúzskeho mestečka Agda, kde sa stáva príslušníkom česko-slovenskej armády.

Gabčík po prepadnutí Francúzska prvýkrát zasiahol do boja pri rieke Marne ako veliteľ guľometného družstva už v hodnosti rotmajstra. Čata, v ktorej slúžil, utrpela ťažké straty, napriek tomu sa vojakom vďaka Gabčíkovi podarilo prebiť z obkľúčenia. Porážka Francúzska bola neodvratná.
 

Výcvik vo Veľkej Británii


Gabčík bol medzi poslednými vojakmi, ktorých sa podarilo evakuovať z kontinentu do Veľkej Británie. Keďže v tom čase vrcholila letecká bitka o Veľkú Britániu, prihlásil sa k letectvu. Tam ho nezobrali, ale zaradili ho medzi parašutistov. Gabčík úspešne absolvoval kurz, o čom svedčí aj jeho hodnotenie:

„Bystrý, disciplinovaný vojak.
Jeho intelektuálne schopnosti nie sú najlepšie, učí sa pomaly.

Absolútne spoľahlivý a veľmi oduševnený, má zdravý úsudok.
Pri praktických operáciách si verí, no pri intelektuálnych úlohách mu chýba sebadôvera.
Je dobrý vodca, keď má krytý chrbát, a rozkazy plní do poslednej bodky. Mimoriadne vyniká v signalizácii.
Zdá sa, že má technické znalosti, ktoré môžu byť užitočné, pracoval v továrni na jedovaté plyny.
Telesná zdatnosť: výborný
Orientácia v teréne: veľmi dobrý
Boj zblízka: výborný
Narábanie so zbraňou: veľmi dobrý
Výbušniny: veľmi dobrý (86%)

Kým Gabčík, Kubiš a ďalší vojaci sa vo Veľkej Británii zúčastňovali na výcviku výsadkárov, v Európe na obsadených územiach Nemci zavádzali mimoriadne brutálny teror.

bundesarchiv_bild_146-1969-054-16_reinhard_heydrich.jpgReinhard Heydrich.
Bundesarchiv Bild 146-1969-054-16, Reinhard Heydrich.jpg.


Nie inak to bolo aj v Protektoráte Čechy a Morava. Odpor obyvateľstva sa však napriek represáliám stupňoval. Česi uskutočňovali sabotáže, vypukli aj štrajky. Hitler pre údajnú umiernenosť poslal vtedajšieho ríšskeho protektora von Neuratha v septembri 1941 na zdravotnú dovolenku. Nahradil ho Reinhard Heydrich, ktorý naplnil povesť brutálneho zločinca, ktorá ho predchádzala, neštítil sa ničoho. Hneď po nástupe nechal popraviť mnohých zatknutých účastníkov odboja, okrem iného aj niekoľkých česko-slovenských generálov i príslušníkov českej inteligencie a vyhlásil stanné právo, na základe ktorého sa začalo hromadné zatýkanie.
 

Príprava operácie Anthropoid
 

Zahraničný odboj v Londýne musel reagovať. Tu išlo nielen o odplatu za nevinné obete, ale aj o snahu dokázať, že domáci odboj sa nepoddal a naďalej vyvíja aktivity. Plukovník František Moravec, šéf zahraničnej spravodajskej služby, rozhodol, že vyšle odvážnych mužov, ktorí zlikvidujú Reinharda Heydricha. Heydrich nebol len zastupujúcim ríšskym protektorom, ale v nacistickej hierarchii bol tretím mužom, hneď za Hitlerom a Himmlerom. Boli vybratí dvaja parašutisti, Čech Karel Svoboda a Slovák Jozef Gabčík, čo malo symbolizovať spoločný odpor Čechov a Slovákov proti fašizmu. Pri jednom z posledných cvičení sa Karel Svoboda zranil a nahradil ho Jan Kubiš. Bolo to na osobný príhovor Jozefa Gabčíka, chcel mať pri sebe dobrého priateľa, ktorému bezvýhradné dôveroval. Na územie protektorátu odleteli 28. decembra 1941 ako príslušníci skupiny Anthropoid.

Gabčík a Kubiš po zoskoku nadviazali spojenie s príslušníkmi odbojových skupín, ktorí ich skrývali. Hľadali najvýhodnejšie miesto a čas na uskutočnenie útoku, študovali Heydrichove zvyky. Pri tom im veľmi pomáhali ilegálni pracovníci, z ktorých väčšina za svoje vlastenectvo priniesla obeť najväčšiu ako Jan Zelenka-Hajský, rodiny Moravcovcov, Fafkovcov, Khodlovcov, Novákovcov a ďalší.

Pomáhala aj rodina Marie Ogounovej, u ktorej Gabčík a Kubiš prespávali. Pre Český rozhlas nahrala túto spomienku na nich:

„Mali svoj presný denný program. Požiadali ma, aby som ich budila pred piatou hodinou a jeden z nich, to sa striedali, šiel niekam niečo vybaviť, vrátil sa na raňajky a potom odchádzali obidvaja za svojím poslaním. Úloh mali dosť, ale o tom nám nehovorili. My sme vôbec nevedeli, aké sú ich plány. Niekedy sa vracali na obed, niekedy až popoludní alebo večer...  Boli veľmi milí, jednoduchí chlapci, čistotní, disciplinovaní, naslovovzatí vojaci.“
 

Útok na Heydricha
 

Uskutočnili ho 27. mája 1942, približne o 10.30 hod. v prudkej zákrute v Prahe-Libni. Heydrich býval na zámku v Panenských Břežanoch a touto trasou sa obyčajne dopravoval na Pražský hrad. V ten deň ho nesprevádzal ozbrojený sprievod, len šofér Johannes Klein.

heydrich-attentat.jpg
Heydrichovo auto po útoku / Wikimedia.org

V archíve Českého rozhlasu sa zachovala výpoveď očitej svedkyne atentátu Marie Knorrovej: „Vystúpila som z električky, ale v tom zo zatáčky vyšlo nemecké auto, tak som zostala stáť, vidím na druhej strane stáli traja muži, ten jeden v poslednej chvíli vbehol pred to nemecké auto, šofér zabrzdil, tým znížil rýchlosť, a títo to využili, hodili mu na zadnú časť ručné granáty, hneď to vyletelo, čalúnenie, blatník to utrhlo, disk to utrhlo... Heydrich ešte vytiahol automatickú pištoľ a chcel streliť, ale ruka mu klesla, z ruky mu krvácalo a z tváre mu tiež tiekla krv.“

Marie Knorrová v tej chvíli nevedela, čo sa presne deje, tak doplňme jej rozprávanie o priebehu útoku o konkrétne postavy. Jozef Gabčík si pod kabátom zložil zbraň, automat stengun. Keď sa auto s Heydrichom blížilo, Josef Valčík dal znamenie zrkadlom. Jaroslav Švarc sa zahral na nepozorného chodca, takže auto muselo nielen v zákrute výrazne spomaliť, ale takmer zastaviť. Gabčík skočil pred neho, natiahol zbraň, ale automat nevystrelil. Dlho sa viedli spory, či Gabčík zle zložil zbraň, ale dnes sa historici viac-menej zhodujú, že to nebola chyba Gabčíka; stenguny boli nie veľmi spoľahlivé samopaly a pri naplnení zásobníka sa pravdepodobne vzpriečil náboj. Gabčíka zastúpil zo zálohy Jan Kubiš, ktorý hodil na auto špeciálne upravenú bombu a zranil Heydricha. Gabčíkovi i Kubišovi sa podarilo z miesta činu ujsť, aj keď zanechali množstvo stôp.

Českí odbojári im našli bezpečný úkryt v pravoslávnom chráme svätých Cyrila a Metoděja na Resslovej ulici v Prahe. Skrývali sa tam aj s ďalšími piatimi parašutistami.

hedrich_cm_pomnik.jpgPamätník parašutistov a duchovných na Chráme svätých Cyrila a Metoda. Foto: VitVit / Wikipedia.org

Hneď po útoku nastal tvrdý teror proti obyvateľstvu, boli popravené stovky ľudí, často len na základe obvinenia, že ho schvaľovali. Za chytenie páchateľov útoku vypísali okupačné orgány odmenu 10 000 000 korún. Vyhlásili, že za akúkoľvek pomoc atentátnikom bude nasledovať poprava.

Aj keď sa spočiatku zdalo, že Heydrich prežije, predsa sa spravodlivosť naplnila a 4. júna zraneniam podľahol. Brutálne represálie pokračovali. Nemci boli bezradní, nemali žiadnu konkrétnu stopu, ktorá by ich priviedla k útočníkom. Potrebovali sa však preukázať konkrétnymi výsledkami. Na základe nejasných dôkazov sa obeťou za údajnú spoluprácu s útočníkmi stali obyvatelia obce Lidice neďaleko Kladna, ktorú vypálili, 173 mužov na mieste zastrelili, ženy poslali do koncentračných táborov, mnohé neskôr tiež zavraždili, a niektoré deti na prevýchovu do nemeckých rodín.

Túto tragédiu prežívali Gabčík a Kubiš veľmi emotívne, možno naivne si mysleli, že keď sa vydajú do rúk Nemcom, prestanú s represáliami. Až na dôrazný rozkaz nadporučíka Opálku, ktorý mal najvyššiu hodnosť, teda bol veliteľom, aby si uvedomili, že sú vojaci, ktorí splnili rozkaz, od zámeru ustúpili.

Ako každá totalitná moc aj Nemci organizovali zhromaždenia, na ktorých sa odsudzoval atentát na Heydricha. Tým ľuďom, ktorí sa na nich zúčastnili, ťažko niečo vyčítať, tam nešlo len o prípadnú stratu zamestnania, ale doslova o krk. Inak už treba hodnotiť prejav známeho kolaboranta, ministra osvety protektorátnej vlády Emanuela Moravca, ktorý predniesol 12. júna. Nielen odsúdil atentát a jeho strojcov, ale dokonca schvaľoval brutálne represálie.

„... ale pokiaľ vrahovia a agenti zradcu a zapredanca Beneša budú beztrestne sa potulovať práve v našom kraji, dovtedy nebude zažehnané nebezpečenstvo od českých krbov. Neviem, či vám je známe, ako starý Rím trestal vo svojej armáde vzburu, keď sa vzbúrenci zdráhali vydať jej strojcov, teda bez ohľadu, či je vinný alebo nie, každý desiaty bol pre výstrahu popravený. Som presvedčený, že v momente, keď Benešom najatí vrahovia budú dopadnutí, české civilné obyvateľstvo vzápätí bude ušetrené toho, čo dnes výnimočný stav mu právom uštedruje.“

Napokon Nemci predsa len útočníkov objavili, a to na základe zrady jedného z parašutistov, Karla Čurdu, ktorý sa 16. júna 1942 prihlásil na gestape na výzvu, že kto prezradí atentátnikov, bude nielen omilostený, ale dostane aj odmenu.

1024px-krypta-pamatnik.jpg
Pamätník parašutistom v krypte kostola. Honza Groh / Wikipedia.org

Nevedel síce, kde sa presne parašutisti schovávajú, ale poznal ľudí, ktorí im pomáhali. Gestapo urobilo veľký záťah. Odbojári, Jan Zelenka-Hajský a Marie Moravcová, radšej volili dobrovoľnú smrť, akoby sa vydali do rúk gestapa. Žiaľ, zatkli mladého 21-ročného Aťu Moravca, ktorý nevydržal brutálny výsluch, ten bol viac než neľudský, ukázali mu dokonca odrezanú hlavu jeho matky, a miesto úkrytu parašutistov, v chráme svätých Cyrila a Metoděja vyzradil.


Hrdinský boj do predposledného náboja
 

Nemci zaútočili na chrám 18. júna o tretej hodine ráno. Hoci sa výsadkári špeciálne nepripravovali na obranu, predsa ich hrdinský boj si vyžaduje našu veľkú úctu. Vedeli, že presile neodolajú, nemajú žiadnu šancu prebiť sa von, ale bojovali. Osem hodín sa sedem parašutistov bránilo vyše stonásobnej presile, podľa nemeckých zdrojov sa na dobývaní kostola zúčastnilo okolo osemsto esesákov a gestapákov. Traja, Jan Kubiš, Adolf Opálka a Josef Bublík, zahynuli na chóre kostola, štyria ďalší, Josef Valčík, Jozef Gabčík, Jaroslav Švarc a Jan Hrubý kládli v krypte kostola tuhý odpor do predposledného náboja, ten posledný si nechali pre seba. V boji zlikvidovali mnohých Nemcov. Šéf pražského gestapa Hans-Ulrich Geschke v správe pre K. H. Franka uviedol, že ani jeden muž z krypty nebol zranený zbraňou SS, ale všetci zomreli vlastnou guľkou.

Rodinní príslušníci parašutistov boli v protektoráte vystavení tvrdým represáliám. Otca Jana Kubiša, jeho dvoch bratov, švagrinú a tri nevlastné sestry nacisti popravili. Popravili aj ďalších príbuzných parašutistov, ale aj ľudí, ktorí im pomáhali, ba aj tých, čo s útokom nemali nič spoločné.

Gabčíkovi príbuzní prežili druhú svetovú vojnu. Jeho otec Ferdinand Gabčík prevzal v roku 1945 na Pražskom hrade za syna vyznamenanie a jeho sestre, Františke Jankechovej, odovzdal v roku 1968 prezident Ludvík Svoboda Hviezdu I. triedy česko-slovenského vojenského radu Bieleho leva Za víťazstvo.

Hrdinovia majú nielen život pozemský, ale aj život posmrtný, ktorý pripomína ich hrdinský osud, a Jozef Gabčík nie je výnimkou. Už v roku 1945 vyšla poštová známka s jeho portrétom, jeho čin, ale aj statočnosť ďalších parašutistov, pripomínajú dva pamätníky operácie Anthropoid v Prahe, prvý na mieste útoku, druhý je v Chráme svätých Cyrila a Metoda, kde je aj múzeum. Gabčík dostal in memoriam v roku 1992 https://noveslovo.sk/sites/noveslovo.sk/files/styles/large/public/pomnik-gabcika-poluvsie.jpg?itok=PSt5AhWyvysoké česko-slovenské vyznamenanie Rad Milana Rastislava Štefánika. Na Slovensku má sochu pred kasárňami v Žiline a pamätník s bustou je v rodnej obci Poluvsie. Posmrtne bol niekoľkokrát povýšený in memoriam, po rozpade Česko-Slovenska aj ako príslušník českej i slovenskej armády, naposledy v roku 2017 do hodnosti generálmajora Armády Slovenskej republiky.

gabcik_poluvsie.jpg

Pamätník Jozefa Gabčíka v rodnom Poluvsí; je oproti jeho rodného domu. Foto: Emil Polák

pamatnik_gabcik_poluvsie.jpg

Už počas vojny bol natočený v Hollywoode film o atentáte na Heydricha Aj katani umierajú. Tvorcovia filmu, dramatik Bertolt Brecht a režisér Fritz Lang, prirodzene, nemali dostatok informácií, takže vo filme sa meno Gabčík nespomína. V roku 1964 skvelý film Atentát nakrútil Jiří Sequens, pred niekoľkými rokmi vznikli dva zahraničné filmy Anthropoid a Smrtihlav. O atentáte na Heydricha vyšlo niekoľko kníh vedeckej literatúry i literatúry faktu. V Čechách sú to najmä publikácie Miroslava Ivanova a Jaroslava Čvančaru. Slovenský dramatik Lepold Lahola je autorom divadelnej hry Atentát, ktorá voľne opisuje statočnú obranu parašutistov v kostole. V sedemdesiatych rokoch napísal knihu historik Milan Varsík Kto ste, Jozef Gabčík a v roku 2018 vyšiel román od slovenskej prozaičky Veroniky Homolovej Tóthovej Mama milovala Gabčíka, ktorá popri Gabčíkovom hrdinskom čine opisuje aj jeho ľúbostný vzťah k Anne Malinovej pred atentátom a po ňom. Kniha je zároveň veľkým holdom českým ženám antifašistkám, ktoré výdatne pomáhali parašutistom. Vlastenectvo, láska k národu a ku slobode boli viac ako rodina a vlastný život a v boji proti nepriateľovi obetovali to najcennejšie, čo človek má.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama