Hongkong – Siang-kang – a pozadie revolúcie dáždnikov

Počet zobrazení: 3094


skvrnda_150_80x.jpg

Ak stále hovoríme o Hongkongu, dokazujeme, ako hlboko sme zapadnutí v zastaranej západnej mediálno-politickej terminológii a nevieme sa jej zbaviť. Hongkong totiž nie je iba anglický názov, ale aj časť územia, ktoré patrilo k najvýchodnejším ázijským regiónom najväčšej koloniálnej ríše v dejinách – Britského impéria a bolo okupované od roku 1842.

Po prvej ópiovej vojne „dostal“ Londýn Hongkong ako vojnovú náhradu. Po druhej ópiovej vojne v roku 1860 k nemu pripojil polostrov Kowloon (Kau-Lung) a vytvoril tam koloniálnu správu. V roku 1898 územie rozšíril o Nové teritóriá, lebo kolónia potrebovala ďalšie zdroje vody a potravín. Vtedy sa však už nedalo vynútiť si odstúpenie územia na večné časy a tak ďalšie územie na pevnine Briti zmluvne prenajali na 99 rokov.

Keď sa blížil čas vypršania platnosti zmluvy, čínske vedenie na čele s Teng Siao-pchingom dalo Londýnu najavo, že Hongkong je symbol národného poníženia, ktoré sa začalo po prvej ópiovej vojne a že vyjednávať o jeho ďalšom prenájme nebude. V decembri 1984 sa podpísalo Čínsko-britské spoločné vyhlásenie. Na jeho základe 1. júla 1997 vznikla zvláštna administratívna oblasť Siang-kang (v čínštine Voňavý prístav, lebo v minulosti sa tam obchodovalo s voňavými látkami, najmä drevinami). Odchod z Hongkongu znamenal aj definitívny koniec britského impéria.

ČĽR sa zaviazala, že v siangkangskej oblasti bude platiť zásada „jedna krajina, dva systémy“, nedôjde pritom k bezprostrednému zavedeniu socializmu a existujúci kapitalistický systém a „životný štýl“ sa zachová ešte 50 rokov. Oblasť má veľkú autonómiu a dokonca aj vlastnú menu. Priamo z Pekingu sa riadi iba zahraničná politika a obrana. Oblasti zostalo nadštandardné zastúpenie v medzinárodných organizáciách. Je pochopiteľné, že ČĽR má záujem, ale aj oprávnenie na to, aby sa oblasť kultúrne, politicky, právne i ekonomicky postupne približovala k zásadám a pravidlám, ktoré platia na celom území štátu.

Objasniť situáciu v súčasnej Číne, kam Siang-kang už neoddeliteľne patrí, jednoducho a stručne je veľmi ťažké. Sú však dva faktory, ktoré Západ akosi nechce zobrať na vedomie.

Prvým je čas. Čína ako najdlhšie existujúci štát na svete, ho vidí v inej dimenzii ako Západ, ktorý vyznáva neoliberálnu globalistickú zásadu „tu a teraz“ a neznáša vyčkávanie. Vieme si dnes predstaviť nejaký západný štát ochotný súhlasiť s tým, že na jeho území budú niekde ešte ďalších 50 rokov pretrvávať staré pomery, predovšetkým finančno-ekonomické?

Druhým  je spôsob riadenia štátu – a voľby v Číne. Dá sa na nich veľa kritizovať, ale vytvárajú stabilitu i perspektívy. India, ktorá sa označuje za najväčšiu liberálnu demokraciu na svete, má oveľa viac politických i sociálno-ekonomických problémov ako Čína. Aj u nás cítime, že systém západnej liberálnej demokracie, závislý od finančného sektora, začína čoraz viac krívať na všetky nohy. Darmo sa mu ako zlatému teľaťu klaniame, problémy sa neriešia.

V siangkangskej oblasti, ktorá má dnes vyše sedem miliónov obyvateľov, sa už viackrát uskutočnili masové protesty. Tie najnovšie sa začali 28. septembra. Pretrvávajú aj po mesiaci a hoci slabnú, ešte sa úplne neskončili. Nemožno ich označiť iba za búrku v pohári vody. Nie je to ani veľká morská vlna, ktorá by mohla potopiť veľký čínsky koráb, o čom časť Západu sníva.

Čo sa skrýva za tým, čo svet pozná ako revolúciu dáždnikov a hnutie „Occupy Central“? Paradoxné je to, že sa protestuje proti niečomu, čo sa tam chce zaviesť, a v Hongkongu to nebolo – všeobecné volebné právo. Malo by sa uplatniť vo voľbách v roku 2017, a Peking chce tento proces upraviť podľa svojich zásad. Právo na to má, ide však aj o formu.

Beh udalostí v Siang-kangu sa stal nápadne podobný „farebným revolúciám“. Hneď na začiatku sa našlo politicky interpretovateľné reklamné, marketingové heslo a spustila sa mediálna manipulácia. Farebné revolúcie sprevádzané vonkajším financovaním a šírením chaosu.

A potom na jednej z tlačových konferencií hovorkyňa Ministerstva zahraničných vecí USA J. Psakiová, známa svojou prostorekosťou, povedala, že nepokoje v Siang-kangu financujú USA. Jedna lastovička jar nerobí, ale keď sa zistilo, že L. Greveová – riaditeľka Národnej nadácie pre demokraciu (v médiách bežne označovanú za organizáciu blízku CIA) sa pred niekoľkými mesiacmi stretla s osobami, ktoré sa dnes angažujú v nepokojoch, úvahy o záujme USA rozšíriť chaos farebných revolúcií aj priamo do Číny, sú už opodstatnenejšie.

Na Šanghajskej zlatej burze sa v septembri uskutočnili prvé obchody a rozbieha sa aj projekt smerujúci k jej prepojeniu s burzou v Siang-kangu. To však neprospeje čoraz väčšmi sa otriasajúcemu americkému doláru. Nejde preto o ďalší dôvod na to, aby sme revolúciu dáždnikov nevideli iba ako spontánne hnutie, ale skôr ako nový pokus o farebnú revolúciu, ktorá nesleduje nič iné, iba záujmy USA čo najviac chaotizovať svet? Peking je Washingtonu kosťou v hrdle nielen preto, že sa zbližuje s Moskvou, ale aj preto, lebo hovorí o harmonickom svete, kde, obrazne vyjadrené, pôsobí viac entít, ale ani jedna z nich by nemala byť vládnucou.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 37 – 38/2014

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
30. október 2014, 11:51

Perfektné vysvetlenie!

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984