Reklama
Reklama

Hommage à Rudolf Krivoš

GMB september až január 2018
Počet zobrazení: 2203

Napísal som kedysi, že dejiny umenia nie sú len dejinami slohov, štýlov, hnutí a smerov, ale aj dejinami osobností. V pozitívnom a negatívnom zmysle. Presvedčila o tom výstava obrazov  Rudolfa Krivoša (16. 11. 1933 Tisovec), ktorú usporiadala Galéria mesta Bratislavy v mesiacoch september 2017 – január 2018 vo svojich výstavných priestoroch v Mirbachovom paláci v Bratislave (s dôvetkom  Pocta veľkému maliarovi ju pripravila autorská trojica Ján Kukal, Ivan Jančár, Juraj Mojžiš).

krivos1.jpg

Výstava predstavila výber z celoživotnej maliarskej tvorby umelca, kde dôležitú súčasť a rozhodujúcu úlohu zohrávali maliarove kľúčové, dostatočne známe diela, z ktorých niektoré boli viac-menej pravidelne vystavované v minulosti a súčasnosti, aj trvalo exponované v stálych expozíciách (napr. Slovenskej národnej galérie v Bratislave; z jej a iných zbierok okrem samotnej GMB boli na túto výstavu zapožičané). Pochopiteľne, to  nebolo a nie je na škodu veci. Naopak, tento fakt iba potvrdzuje význam umelcovej maľby, jeho prínosu do dejín slovenského výtvarného umenia, o čom nikto rozumný (s jasným zmyslovým a intelektuálnym zázemím) nemôže pochybovať. Zároveň potvrdzuje známy poznatok, že hodnoty umenia sa formujú, menia a rekvalifikujú neustálym porovnávaním, konfrontáciou, tým aj ich vyjasňovaním či znejasňovaním. Zvlášť pokiaľ ide o umenie výtvarnej moderny.

Rudolf Krivoš – člen Skupiny Mikuláša Galandu (1957), účastník XXXIV. Bienále v Benátkach roku 1968 (spolu s Albínom Brunovským, Vladimírom Preclíkom, Františkom Ronovským prezentoval svoju tvorbu v Československom pavilóne), nositeľ ceny Vysokej školy výtvarných umení, Ceny C. Majerníka, Zväzu slovenských výtvarných umelcov, I. bienále maľby v Košiciach, Ceny M. Benku (2002) a i., sa tak predstavil na svojej doteraz poslednej samostatnej výstave obrazov, aj keď predtým (niekoľko rokov dozadu) sa nechal počuť, že už vystavovať, samostatne, nebude a týmto spôsobom sa prezentovať ani nemieni. Nestalo sa tak. V priestoroch Mirbachovho paláca je vystavených niekoľko desiatok jeho maliarskych diel, ktoré nás pri ich zhliadnutí vovedú do minulosti, zároveň z nej vyvedú  a prevedú takpovediac do súčasnosti, pričom za rozhodujúci možno považovať z tohto pohľadu jeden aspekt: principiálny, nemodifikovaný a nemodifikovateľný s absenciou akejkoľvek miery jeho významovej redukcie. To znamená, že v jeho prípade ide o v pravom zmysle osobitého maliara s  nezameniteľným, autentickým výtvarným (maliarskym) prejavom, ktorý dnes patrí k ikonickým znakom slovenskej výtvarnej moderny.

img_3520_foto_l.p._670x670.jpg

Charakterizuje ho jedno: ak  v prípade Krivošových súpútnikov zo Skupiny Mikuláša Galandu a generačných rovesníkov vstupuje do popredia poslanie štruktúry tvaru v obrazovej skladbe a výpovedi obrazu (napr. u Milana Laluhu), alebo historickej genézy a archetypu (Andreja Rudavského), existencializmu (Milana Paštéku), obrazovej spirituality (Michala Jakabčica), u neho to bola, je a ostáva výpoveď, a tiež spoveď rozvíjajúca sa v priestore, „prostredí“ – farby. Myslí sa tým duchovná, nielen koloristická, hodnota  farby, jej obsahové väzby, resp. väzby na obsahovú náplň obrazu – maľby, demonštrovanú rôznymi kvalitami hnedých, tmavých okrov, pálených sien a umbier použitých v zostave a zostavách, ktoré navodzujú nie raz dojem či pocit monochromnej obrazovej skladby. Napriek tomu, že ide o škálu farebných zostáv a spojov (jednorodé, dvojrodé, viacvrstvové) vytváraných, nanášaných na obrazy v zložitých  kombináciách, štruktúrach, pastóznych a polopastóznych vrstvách, navzájom sa prekrývajúcich, riedených, stekajúcich farbených kvalít a hmôt, pripomínajúcich i poučenia z odbočiek umenia informelu a tzv. Novej figurácie. Z hmoty farby, jej hĺbok a pradiva sa vynára, formuje tvar – tvarová skladba Krivošových diel, motívy figúr, krajín a prostredia, pripomínajúc hmotu magmy, čo vytryskne z útrob kráterov a postupne tuhne, priberajúc na seba tvar a jeho význam. Konotácie tvaru, ktorý na seba preberá spontánnu výpoveď adekvátnu spontaneite aktu, z ktorého sa zrodil a zrodila. V tom sa Rudolf Krivoš stal jedným z tých, komu prináleží titul „spiritus agens“ modernej slovenskej maľby, a navždy takým ostane.

album_1968.jpglis_iii._1968.jpgAlbum 1968, Lis III., 1968.

Dá sa povedať, že to ostatné, čo utváralo a utvára podobu jeho diela, jeho maliarskeho sveta je svet rodiska, spomienok a ich neustále vynáranie na povrch. Svet, ktorý sa stal významovou analógiou Slovenska. Slovensko sa pre neho stalo synonymom rodiska. Bolo, je a ostalo v ňom, v jeho diele odeté do prostého šatu všedného, sivého dňa, pokryté hnedou prikrývkou hustej horskej zeme, vymedzené predstavou opustených dreveníc s rebrinami, predĺžených postáv žien, pevných nepoddajných mužov, tajomných stromov meniacich na ľudské tvory s vystierajúcimi rukami, zamyslené a osudovo vážne. Žili a žijú v jeho obrazoch vo svojej prostote, ničím nerušenej existencii trvania, ktoré sa zmenilo na „aktívne bytie obrazu“ (na mieste je použitá paralela s tvorbou Vladimíra Kompánka). 

Je známe, že výtvarné umenie patrí do sféry základných duchovných potrieb človeka. Okrem racionálnych stimulov v ňom nachádzajú uplatnenie tvorivosť, túžby, sny a schopnosti jedinca obohatiť svet svojimi vlastnými predstavami o kráse, šťastí a hodnotách života. Napokon, samo sa spája so vznikom vedomej tvorivej činnosti človeka napriek tomu, že jeho individuálne a spoločenské podmienky sa menia. Rozširujú sa o nové dimenzie a strácajú pôvodné hranice v rozpätí makro- a mikroštruktúry sveta. Je to problém, ktorý priamo súvisí s otázkami tradície a súčasnosti v umení. Viaže sa so systémom hodnôt, ktoré sú odrazom ľudských túžob, ambícií, etiky, emocionálnych väzieb a uvedomených či uvedomovaných princípov našej spoločenskej existencie. Z hľadiska vývinových súvislostí výtvarného umenia naznačujú popieranie stagnácie i retardácie, a čo je rozhodujúce, objasňujú zložku jeho kontinuálneho vývinu, ktorá je nevyhnutným článkom spájajúcim minulosť so súčasnosťou. Jednoducho, tradícia vďačí za svoj život vo veľkej miere tomu, že kultúrne výtvory pretrvávajú mimo konkrétnych historicko-spoločenských okolností a môžu žiť ďalej, aj keď sú takpovediac vykorenené. To znamená, že sa vo vnútri kultúry nikdy nepreruší úplne a hoci nie je procesom pasívneho narastania, alebo aditívneho priraďovania, nikdy sa nevyvíjala a nevyvíja celkom hladko, bez priesečníkov, zlomov či zvratov. Toto prerastanie jednotlivých prvkov tradície, disharmónia a harmónia zároveň, tvorí základ vývoja kultúry a umenia. Ona určuje kontinuitu a diskontinuitu dejín umenia.

biela_kupelna_1968.jpg Biela kúpeľňa, 1968.

 Nie je to inak ani v prípade Rudolfa Krivoša. Jeho obrazy, na pohľad jednoducho koncipované, nie raz zložité a komplikované, dokazujú, že tradícia a novátorstvo patria k základným kameňom mostných pilierov, po ktorých išla a smeruje cesta slovenských umelcov k hľadaniu alebo za hľadaním a potvrdením vlastnej identity. Umenie je svojou podstatou novátorské: je nastolením a narastaním skutočnosti, teda skutočnou ontologickou obnovou. (na čo poukázali už dávnejšie A. Hauser, L. Pareyson a i.). No práve táto sebaobnovovacia sila je výzvou k pokračovaniu a požiadavkou predlžovania. Svojím dielom a životnými osudmi akoby nám chcel Krivoš pripomenúť, že v prípade výtvarného umenia na Slovensku v druhej polovici 20. storočia išlo o nový formujúci sa proces, ktorý postupne vyústil do novej situácie poznačenej zmenou spoločensko-historickej a kultúrnej dimenzie slovenského národa. Treba však povedať, že novodobé slovenské umenie si uchováva od počiatkov isté zvláštnosti, svojbytnosť poznačenú stáročnými zápasmi o vlastnú existenciu – o základné atribúty národnej identity. Na jednej strane to bola ľudová kultúra a jej prejavy (napr. výšivky, kroje, drotárstvo, keramika, rezbárstvo) ako materializovaná pamäť predkov. Jej príklad sa stal pre mnohých konštantou prítomného života a tiež autenticity. Na druhej strane vstupoval do obzoru slovenských umelcov diapazón snáh európskeho a svetového výtvarného umenia podporovaný vedomím slovenskej inteligencie o európskej integrite a európskej kultúrnej civilizácii, ktorej sme boli a ostali prirodzenou súčasťou. Skrátka, dejiny novodobého slovenského výtvarného umenia sú dejinami vzájomného vzťahu – dalo by sa povedať prelínania – profesionálneho umenia a ľudovej kultúry, tradície a novátorstva ukotveného v odkaze európskej a svetovej výtvarnej kultúry. Je to fakt, na ktorý poukazuje alebo z ktorého priamo čerpá maliarska tvorba Rudolfa Krivoša. Odvíja sa v čase ako ucelené pásmo, kde má svoje miesto mýtus a mytológia, realita a fantázia, poézia a próza, alegória a symbol, figurálna kompozícia a portrét. 

obraz1968.jpgsiva_figura._1965.jpgObraz,1968,  Sivá figúra, 1965.

Rudolf Krivoš do dejín umenia vstúpil v päťdesiatych rokoch minulého storočia. V jeho rozpätí sa etablovala na Slovensku generačná vrstva umelcov pozostávajúca z  viacerých predstaviteľov maliarstva, sochárstva a grafiky – medzi nimi aj nastupujúci adepti a budúci reprezentanti nových prúdov umenia. Na ich tvorbu vplýval odkaz klasických výtvarných prejavov reprezentantov európskej a svetovej výtvarnej moderny (poznačenej vplyvom alebo dozvukmi secesného luninizmu, impresionizmu a postimpresionizmu, najmä tvorbu Paula Cézanna). Platí to zvlášť pokiaľ ide o Krivošove maliarske záznamy figúr charakteristické teplou paletou a kombináciou rukopisu, založeného na farebných pastách a súvislých plochách farieb. Na druhej strane možno povedať, že spôsob a prejavy jeho tvorby boli od začiatku osobité, či už sa to týka úvodných alebo záverečných etáp diela. Odrážajú sa v nej typické črty umelcovej výtvarno-umeleckej transpozície skutočnosti, ktoré možno vypozorovať od čias jeho školenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v rokoch 1950 – 1955 u prof. J. Mudrocha. Základom jeho tvorby sa stali pevná línia a sýta farba a svetlo – t. j. farebná plocha a línia. Tie zohrávali jednu z rozhodujúcich úloh v jeho celoživotnom diele.

Krivošov výtvarný program bol poznačený najskôr expresívnou štylizáciou v obrazoch s civilnou tematikou, kde dominovala zjednodušená farebná plocha (pripomínajú to diela zo vstupnej sály výstavy). Neskôr položil dôraz na expresivitu a dramatickosť v olejomaľbách, v ktorých spájal figurálny motív s inšpiráciou v obrazoch založených na pevnej geometrickej osnove. Používal motívy, ktoré mu boli najbližšie, a to v rôznych modifikáciách a variáciách. Výjavy z bežného života, prírody, vidiecke motívy, ale aj spomienky na detstvo a pohľady na realitu reprezentované zjednodušeným záznamom v zastúpení obyčajného predmetu či veci (dom, strom, pole, hora, ľudská silueta a pod.). Tento princíp využíval potom naďalej v  sedemdesiatych, osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia aj v súčasnosti. Podrobnejší výskum jeho tvorby preukázal, že umelec sa vracal často k niektorým motívom, ktoré potom rozvíjal vo svojej tvorbe v podobe akejsi súvislej koherentnej línie – v podobe výtvarného pásma, ktoré nemá zdanlivo začiatok ani koniec.

figury_1968.jpg Figúry, 1968.

Možno použiť overenú formuláciu, že obraz je zrkadlom duše umelca. Išlo mu o to znázorniť vec – situáciu – moment, ktorý mu je blízky, a ktorý pozná, alebo o ňom čosi vie, a ktorý chce namaľovať predovšetkým vo farbe a tvare. Obraz stelesňuje akýsi ikonický symbol, znak vidieckeho prostredia – dom, strom, figúra, zvlnená krivka pohoria, hlava, ktorý sa v jeho obrazovom svete koncentruje na esenciu prežitého jednoduchého a zmysluplného života so zakorenenými istotami, ktoré získal v detstve. To všetko nám prináša a kladie pred oči prostredníctvom veľkých a ostrých oblých línií tvoriacich siluetu koruny stromu, pričom spoločným menovateľom modelácie tvaru a formy na tomto obraze je „légerovský“ princíp mohutnosti. Obraz deklaruje spôsob, akým vytvára autonómny obrazový svet spolu s hĺbkou pocitu. Akýkoľvek relevantný umelecko-historický pokus o teoretické „spracovanie“ jeho diela je vítaný, a treba ho považovať za dôležitý krok pri celkovom objasňovaní meandrov, zákutí a diapazónu umelcovej tvorby. Ide o krok dopredu pri rozširovaní poznania o všetkom, čo s tvorbou súvisí, resp. o zmenu orientácie v hľadaní ciest alebo cesty, ktoré k takémuto poznaniu viedli a vedú. Skrátka platí, že iba na základe dosiahnutého stavu poznania možno formulovať východiská a spôsoby, ako toto poznanie prehlbovať, či meniť. O to sa pokúsila táto výstava Krivošovej maliarskej tvorby v Galérii mesta Bratislavy. Vzhľadom na základné a dominantné črty Krivošovej tvorby a umelcovho celoživotného maliarskeho zápasu. Krivošove dielo ostáva pred nami – aj prostredníctvom tejto výstavy – otvorené ako rozčítaná kniha. Bez nich by táto výstava nemohla disponovať s tým, s čím sa v každom takomto prípade dnes počíta ako so samozrejmosťou – t. j. príťažlivosťou a atraktivitou. Myslí sa tým atraktivita vyvierajúca zo samotnej tvorby, jej hodnotového posolstva, nie okázalosť diel novodobých salónnych mazalov maľujúcich pre zbohatlíkov, nič neznamenajúce celebrity, ktoré zvádzajú boje na trhu konzumu a komercionality do takej miery, že už ani samé nevedia, čo ešte možno považovať za dielo ako tovar na trhu s umením, a čo iba za predmet dopytu na bazári plagiátov a zúfalých epigónskych napodobovateľov.

img_3521_foto_l.p._670x670.jpg

Krivošove životné osudy sú známe. Spracovali ich historici umenia v niekoľkých odborných štúdiách a knižných monografiách. Iste, jeho „výtvarné zjavenie“ sa nezrodilo z ničoho. Predchádzalo mu ono povestné objavovanie nových spôsobov výpovede, keď sa svet umenia topil v záplave -izmov, striedali sa manifesty, prichádzali a odchádzali rôzne postavy a postavičky opradené mýtmi, napohľad skromné, nenápadné a pritom neobyčajne dôležité: Picasso, Derain, Gris, Braque, Matisse, Miró, Klee... A najmä kubizmus, de Chirico, surrealizmus, a pod. To všetko sa nedalo nebrať na vedomie. K tomu treba pripísať objavy „starých hodnôt“, v umení, napr. ranorenesančnú tabuľovú maľbu atď., a vynorí sa pred nami takmer plastický obraz toho, čo viedlo a v podstate stále zvádza mnohých k zápasu o nový umelecký model skutočnosti, v rámci čoho Rudolf Krivoš nestál bokom. Vo svojich dielach sa zameral na rozvoj fantázie, myšlienok a obrazových kompozícií, ktoré z neho urobili umelca tvoriaceho s vlastnou mierou poetického nazerania na svet. Učarili mu možnosti kombinácie maliarskych techník, kde dosiahol vynikajúce výsledky a uplatnil svoj kresliarsky a  koloristický talent. A ešte niečo: Krivoš vstúpil svojimi obrazmi do priestoru imaginatívneho umenie. Jeho maliarska imaginácia nie je z rodu poeticko-surrealistického, skôr magicko-realistického, existenciálneho. Tu bola otvorená nová cesta, na ktorú nastúpil a po ktorej kráča do dnešných dní. Rozporuplný svet skutočnosti premietnutý do nerozporuplného sveta umenia. Taký je a bol (zjednodušene povedané) poznávací znak umelcovej tvorby. Svet maliara s akým sa stretávame v jeho tvorbe – dielach. Svet bytia, vedomia a podvedomia, trvalej večnosti a prchavých efemérnych javov, absolútneho a relatívneho, dobra, krásy a ošklivosti, predovšetkým však svet človeka s výraznými stopami, čo po sebe zanechal, s tým čo nás obklopuje, ktorý vtlačil, zakódoval do svojich obrazov a kresieb. Tým nám zároveň ponúkol možnosť pokúsiť sa ho identifikovať, s odozvami reality v našom vedomí, myšlienkach, predstavách a snoch, skrátka indíciami, čo sa spájajú s tvorbou tohto veľkého mága moderného umenia. Tam niekde spočíva podstata Krivošovho ľudského a umeleckého hľadania. 

Okrem vyššie uvedeného k pozitívam výstavy patrí: citlivý prístup k samotnému výberu umeleckých diel, spolu s ich atribúciami. Potvrdzuje realizáciu akiste dôsledného materiálového a archívneho výskumu, ktoré prispejú k posunutiu bádania o dejinách výtvarného umenia na Slovensku. Akoby sa z výstavy ozývalo ono Kierkegaardovo existencialistické: „Človek môže veľa ráz poznať nejakú vec, môže sa o to pokúšať, ale až hlboký vnútorný pohyb, až neopísateľné hnutie srdca, tichá určitosť, že poznané patrí naozaj tebe, a že ti ho nemôže vziať nijaká moc, umožňuje, namiesto abstraktne všeobecnej pravdy hľadať svoju konkrétnu pravdu.“ V zásade to platí pre obrazy Rudolfa Krivoša, prezentované na výstave, ktorá potvrdila, že je to maliar patriaci k výrazným postavám výtvarného umenia na Slovensku.

Foto: Autor a Emil Polák (1)
 

Priemer: 3 (4 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Pohoda, aká má byť...
Polepšení
Desať poznámok ku komunálnym voľbám
Jestřáb kontra Hrdlička?
Komunálne voľby 2018
Hovoriace zrkadlo
Mediálne halali
Občania si zaslúžia slušnú politickú kampaň
Reklama
Reklama
Reklama