Reklama
Reklama

Homage* Dr. Gustávovi Husákovi

Počet zobrazení: 4904

j._janosovsky_g._husak.jpgGustáv Husák a autor, Celoštátna konferencia SZM, Praha 11. 11. 1989. Foto: Archív J. J.

Dnes uplynie rok storočnice narodenia JUDr. Gustáva Husáka, CSc.

Ozval sa mi český emigrantský historik, ktorému som avizoval svoj úmysel písať o Husákovi a s hrôzou sa so mnou podelil o zistené neuveriteľné „výročné“ oficiálne mlčanie o ňom. Zaregistroval som skraja roku 2013 konferenciu v Kultúrnom stredisku v Dúbravke, usporiadanú KSS, a na  konci roku 2013 besedu v Klube Nového slova s jeho synom Vladimírom. Možno ešte nejaké vedecké konferencie, politickými mimikrami utajené a bez zborníkov... Dosť pre pripomenutie asi najvýznamnejšieho slovenského politika minulého storočia?**

V 20. storočí som z plejády mužov (a žien), ktorí formovali Slovensko, ochotný pripustiť porovnávanie Gustáva Husáka iba s Milanom R. Štefánikom, ktorý zakladal Česko-Slovensko a Vladimírom Mečiarom, ktorý štát rozdelil/sformoval. V historickej kontinuite storočia ešte asi aj s Jozefom Tisom, ktorý – pod Hitlerovým diktátom – štát tiež delil a formoval. (Perličkou je, že vždy títo politici museli súperiť s gradualistom a radikálom.)

Na počiatku storočia Hodža v tíme následníka rakúsko-uhorského trónu pri príprave „federalizácie“ monarchie zúročoval štúrovské úsilie o vznik politického slovenského národa. Aj A. Hlinka vycítil osudovú príležitosť pre ustanovenie slovenského štátu pri rokovaniach veľmocí s porazeným Rakúsko-Uhorskom v Paríži 1918. No len generál Štefánik uspel s predvídavým vytvorením česko-slovenských légií a s konceptom Česko-Slovenska, oslabujúcim vplyv Nemecka v kontinentálnej Európe. 

Keď Milan Sidor neuspel so snahou viesť Slovensko v kríze 1938 – 1939 legitimistickou cestou k samostatnosti (a našťastie neuspel ani Vojtech Tuka v úmysle vrátiť Slovensko do maďarského „Uhorska“), Jozef Tiso urobil (s požehnaním Vatikánu) špinavú robotu...

Rovnako Ján Čarnogurský navrhoval po prevrate v roku 1989 rozdelenie Československa (čo iné „samostatná stolička“ pre Slovensko v EÚ mohla znamenať?). Gradualistický projekt dynamická doba marginalizovala. Gálova „vízia“ pohodlne viesť svoje regionálne ambície  v tieni pražskej Charty dopadla o poznanie horšie (nemyslím len vajíčka na Havlovom saku). V. Mečiar vycítil a splnil vôľu veľmocí (ktoré Československo i Juhosláviu ustanovili) a československý štát – na objednávku – rozdelil. (Možno na rozdiel od J. Tisu bolo v tomto rozhodnutí ešte viac naivity/túžby po „vlastnom“ štáte.)

Tento jednoduchý historický exkurz uvádzam najmä preto, aby sa nám v oceňovaní diela Gustáva Husáka neplietla neustála výtka jeho prosovietskej orientácie. Len „prefláknutá“ oficiálna propaganda a dogmatickí režimní fanúšikovia môžu vážne uvažovať o suverenite politického života na Slovensku. Trocha expresívne – na Slovensku je politika iba opozdeným reflexom európskej politiky. Alebo presnejšie: slovenská oficiálna politika je epizódnou inscenáciou zahraničných veľmocenských záujmov.

Historický odkaz a prínos Gustáva Husáka je v jeho premyslenom využívaní historických situácií pre budovanie moderného Slovenska. Priniesol do slovenskej politiky „nové“ rozmery. Intelektuálnu dispozíciu a nedogmatickú ideovú orientáciu. Dal základ modernej slovenskej politickej kultúre. Nič na tom nemení, že slovenskí politici po roku 1989 nedokázali na tieto štandardy nadviazať. Nikto z nich nedokázal spojiť intelektuálne schopnosti s ideologicky odôvodneným konaním a už vôbec nie s pragmatickou politikou pre prospech Slovenska.

Snaha obhájiť základné pudové „rozmery“ slovenskej rurálnej politiky a utilitarizmu stáli aj za oboma vylúčeniami Gustáva Husáka z komunistickej strany. V povojnových rokoch sa to začalo denuncovaním Husáka ako „salónneho“ komunistu. Ohováračská kampaň sa skončila obvinením z „buržoázneho nacionalizmu“, hrozbou popravy a dlhoročným väzením. Terčom bola Husákova štátnická iniciatíva pri rehabilitácií Slovenska v modernej povojnovej Európe. Vianočnou dohodou zrozumiteľne demonštroval politický názor, že Slovensko je príliš malé na to, aby si mohlo dovoliť iný ako konsenzuálny postoj k politike. Ukázal, že alternatívou k tradičnej slovenskej politike (viď Jesenského Demokratov), založenej na pouličnom hašterení, redukcii politiky na kramárske záujmy pri obsadzovaní trafík licencovaných z Viedne, Pešti, Prahy/Moskvy, Washingtonu či Berlína alebo Paríža sú premyslené „veľké“ koalície – politika spájania a nie konfrontácie. Už pri príprave Slovenského národného povstania majstrovsky využíval v prospech svojej vlasti konkrétnu historickú situáciu. Husák s promoskovskou politikou jasne dominoval nad Benešovou londýnskou stávkou na povojnový úspech. Štátnickou predvídavosťou zabezpečil v novom Československu nové – rovnoprávnejšie postavenie Slovenska.

Jeho druhé vylúčenie súvisí s kritikou jeho „normalizačných“ postojov. Konjunkturalizmus bol opäť citeľný v druhom vylúčení z komunistickej strany.  Nielenže tí, ktorí ho vylučovali z komunistickej strany, za politicky krátku dobu „zrušili“ komunistickú stranu, ale najmä ignorovali Husákovo majstrovské zvládnutie všeobecnej krízy po vstupe vojsk.

V roku 1968 charizmatický Alexander Dubček politicky stále viac pokrivkával za vlastným, mediálne vytvoreným obrazom. V jasne polarizovanom svete generáli na oboch stranách hľadali zámienky na pacifikáciu domácej verejnosti (tí americkí čelili študentskému hnutiu proti vietnamskej vojne, západoeurópski revolte na parížskych univerzitách). Usmievavý Saša, odkojený Interhelpom, nedokázal polemizovať so snahami reštaurovať kapitalizmus v Československu. Nielen sklamal, ale aj naštval Moskvu...

Gustáv Husák bol programovo jeho oporou, nepodtrhával mu nohy. Skvele aranžoval „demokratický socializmus“ v diskusiách s oponentmi. Po násilnom ukončení Pražskej jari polemizoval so stúpencami „tvrdej“ línie a udržiaval významné politické korektúry. No Dubček neštátnickými krokmi (po zlyhaní v moskovských rozhovoroch, možno aj v mentálnej rezignácií) ďalej politicky strácal...

Nemožno prehliadnuť vedomé riziko Husákovho ťažkého rozhodnutia v zlomovom okamihu. V poníženom Československu bol jedinou reálnou alternatívou k dogmatikom „tvrdej línie“, rozumej alternatívou občianskej vojny. Pri diskusiách o jeho vylúčení som apeloval na objektivitu: kto si vie predstaviť „normalizáciu“ pod vedením Vasiľa Biľaka a jeho tvrdej gardy? To, že normalizácia bola bez „zahraničných poradcov“ (na rozdiel od ponovembrovej „transformácie“) je obrovská Husákova zásluha. Stavil svoj kredit do tejto hry a možno konštatovať, že uspel... Získal aj vedľajšie bonusy. Síce formálne, ale predsa len federálne postavenie Slovenska (umožnilo generovanie  širokej, politickej a spoločenskej, národnej reprezentácie). Získal, ako kompenzáciu za politické straty, pre Československo aj dôležité ekonomické výhody, ktoré umožnili významný rast životnej úrovne (viď tzv. Husákove deti). Ak aj zoberieme do úvahy negatíva situácie, možno konštatovať, že z konkrétnej situácie vyťažil viac ako maximum. 

Nemienim nekriticky prehliadať ani Husákove faux pas... Priznám sa však, že ich ospravedlňujem. Viem pochopiť strach väzňa dvoch režimov (G. H. bol väznený Slovenským štátom i Československou republikou) pred väzením v pokročilom veku. To zrejme, okrem samotného veku, bránilo Husákovi koncom osemdesiatych rokov byť aktívnejším hráčom.

Za  zásadnú chybu považujem jeho politickú rezignáciu a oficiálnu lojalitu voči tým, ktorí konzervovali vnútrostranícky život. (Pamätám si, ako pri príprave IV. zjazdu SZM v kuloároch J. Jenerálovi povedal, že dúfa, že nevypustil tie kritické pasáže, ktoré boli v predsedníctve kritizované...)

Keď som s ním (G. Husákom) strávil dva celé dni, týždeň pred novembrovým prevratom, viedli sme dlhé diskusie o situácii a môžem potvrdiť, že aj sám Gustáv Husák si bol vedomý toho, že nie je k dispozícií garnitúra, schopná zvládnuť nadchádzajúce nevyhnutné zmeny. A že je „podieľnikom“ tejto situácie...

O slovenskej spoločnosti sa trocha pejoratívne hovorí, že svojich hrdinov vždy „zradí“ a nechá popraviť. Byť na Slovensku hrdinom sa neopláca... Sme čižmami vojsk, ktoré našu krajinu križovali zo Západu na Východ (a z Východu na Západ) geneticky vyšľachtení k lojalite, k preferovaniu utilitárnych záujmov.

Ako píše klasik „... prúty sa ohýbajú, stromy vyvracia...“

Som si istý, že doktor Gustáv Husák je už historickým potvrdením, že aj na slovenskej zemi netreba ostávať prútikom vo vetre, že možno vyrásť v strom...
______________

   * pocta alebo preukázanie vzťahu nielen vyhlásením, ale vyhranenejším prejavom.
** Poznámka redakcie: K autorom uvedeným podujatiam treba pridať besedu v rámci diskusných večerov ÚPN: Gustáv Husák a jeho doba, bratislavskú konferenciu Gustáv Husák a jeho doba, ako aj česko – slovenskú konferenciu Gustáv Husák | Moc politiky – politik moci. Koncom minulého roka vyšla pod rovnomenným názvom publikácia venovaná storočnici G. Husáka.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
09. január 2014, 15:18

cit.: V 20. storočí som z plejády mužov (a žien), ktorí formovali Slovensko, ochotný pripustiť porovnávanie Gustáva Husáka iba s Milanom R. Štefánikom, ktorý zakladal Československo a Vladimírom Mečiarom, ktorý štát rozdelil/sformoval. V historickej kontinuite storočia ešte asi aj s Jozefom Tisom, ktorý – pod Hitlerovým diktátom – štát tiež delil a formoval. 

vynikajuci exkurz, pan Janosovsky. snad po prvy raz tu niekto pripustil, ze tak ako vojnovy slovensky stat, tak aj obdobie normalizacie boli vysledkom posobenia vonkajsich vplyvov, nie primarnym vysledkom cinnosti dobovych slovenskych politikov. trochu by som nesuhlasil s hodnotenim Alexandra Dubceka, nebolo v jeho moznostiach udrzat dianie v roku 1968 v nejakej utlmenejsej podobe, prijatelnejsej pre sovietskych generalov. ceske politicke elity sa spravali ako utrhnute z retaze, to by mohla byt tema na dlhu diskusiu...

ostava otazka, nakolko vyplyvalo rozdelenie ceskoslovenska 1993 z postojov velmoci, ktore sa predtym viacmenej hladko dohodli na kapitalistickom prevrate 1989. myslim, ze im to povodne mohlo byt lahostajne a potom neskor, ked zacali rozpory medzi slovenskou a ceskou politickou scenou, tak suhlasili aby nevznikol otvoreny konflikt. vdaka osobe Vladimira Meciara Slovensko uslo z lopaty renesancie unitarneho cechoslovakistickeho statu a tym teda aj anihilacie cinnosti dvoch generacii slovenskych politikov za ktoru by im mala byt sucasna generacia vdacna - ale az na nejake vynimky nie je - co uz je asi vysledkom nasho ponovembroveho upadku...

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama