Hodnotenie a tvorenie

Počet zobrazení: 2989

Hodnotenie je jedným z najťažších, najnáročnejších ľudských výkonov. Zvlášť pokiaľ ide o hodnotenie človeka človekom, už biblickí vedeli: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Matúš 7:1-2). Vo filozofii máme celú teóriu hodnotenia a hodnôt – axiológiu –, ktorá sa tomu venuje. Žiaľ, u nás sa skôr ignoruje, veď systematickejšími axiológmi boli len Marián Váross (1923 – 1988) a Vladimír Brožík (1930 – 2008).

Hodnotiť niečo alebo dokonca niekoho vyžaduje veľmi dobre to poznať a vedieť, prečo to robíme, teda si uvedomovať cieľ a zmysel hodnotenia. Hodnotiť by teda mal iba znalec, kompetentný človek, ktorý sa vyzná v predmete svojho hodnotenia, aby aj samo hodnotenie bolo kompetentné, teda odborné a k tomu ešte aj zodpovedné. Eticky aj politicky zodpovedné. To znamená zodpovedné voči druhým ľuďom a spoločnosti, pretože každý akt hodnotenia má následky, neraz veľmi závažné. Veľmi dobre to vedia sudcovia či rozhodcovia ľudských sporov alebo hoci aj rozhodcovia v športových zápasoch a právnici vôbec. Nie nadarmo je ich symbolom starorímska Justitia s váhami a stužkou na očiach, aby rozhodovala spravodlivo, teda nestranne, či ako sa u nás navyklo hovoriť „objektívne“. Žiaľ, žiadne objektívne hodnotenie medzi ľuďmi neexistuje a nemôže existovať, pretože každý z nás je tak či onak zaujatý, aj keď si to nemusí uvedomovať. Každý z nás je jednoducho človek a nemôže vystúpiť zo svojej „ľudskej kože“, teda vzdať sa svojej sociálnej pozície, naučených stereotypov a návykov, kultúrneho prostredia, pohľadov na svet a už vôbec nie svojich potrieb, záujmov, zámerov a hodnôt, zo stanoviska a hľadiska ktorých hodnotí.

Áno, hodnôt, pretože ide práve o tie hodnoty, ktoré zastávame a ktorým straníme. Všetky naše hodnoty sú totiž ľudské hodnoty, vytvorené ľuďmi a pre ľudí, pre ľudské účely, ide len o to, aké sú tieto účely a ciele, komu a čomu slúžia. Len my, ľudia, potrebujeme a vytvárame hodnoty, neexistujú žiadne „objektívne“ hodnoty, lebo to by boli „mimoľudské“ hodnoty, človekom nevytvorené a neuznávané. Všetky hodnoty sú iba ľudské hodnoty, hoci môžu byť aj „proti-ľudské“ v zmysle „anti-humánne“, zamerané človekom proti človeku. Každým hodnotením sa vždy staviame za niečo a proti niečomu, a tiež aj za niekoho a proti niekomu. Aj univerzálne, všeľudské hodnoty sú a budú iba tie, na ktorých sa vedome a dobrovoľne zhodneme.

Napriek tomuto všetkému vidíme, že ľudia vo všeobecnosti hodnotia priam inštinktívne, bez rozmyslu a aj bez poznania veci. Niektorí sú hodnotením priam posadnutí. Z čoho to vyplýva? Jednak z „pudu sebazáchovy“, lebo keď nevieme vyhodnotiť, čo je pre nás dobré či zlé, užitočné či škodlivé, bezpečné či nebezpečné atď., tak zrejme neprežijeme. A jednak z charakteru spoločnosti, v ktorej je hodnotenie nástrojom (dokonca čosi ako „zbraňou“) v zápase, súťaži o sociálne postavenie a presadenie sa. Lebo keď ukážeme a „dokážeme“, že sme „lepší“ než tí druhí, získavame „konkurenčné výhody“, ba dokonca aj pôžitky a odmeny. Volá sa to napríklad meritokracia – „spoločnosť zásluh“ –, čo je len iné meno pre „spoločnosť výkonu!, ktorej ďalšou stránkou je „spoločnosť auditu“, a teda „spoločnosť evaluácie“ a napokon aj „spoločnosť metriky“.

To všetko sú znaky súčasnej neoliberálnej kapitalistickej spoločnosti, v ktorej žijeme. Každý hodnotí všetko a každého, dokonca na hodnotenie výkonov pracovníkov, zamestnancov, manažérov, športovcov, umelcov, akademikov, vedcov, ba aj politikov máme vytvorené spoločenské a inštitucionálne nástroje – ankety, dotazníky, prieskumy, rebríčky, tabuľky, „people-metre“ atď., v ktorých uplatňujeme rôzne, nami samými vytvorené kritériá a štandardy, ukazovatele a indikátory, najlepšie hmatateľné, číselné, „merateľné“ – a čím? No predsa v konečnom dôsledku univerzálnym ekvivalentom, ktorým sú peniaze. Slovom, hodnotenie sa zredukovalo na „meranie“ akéhokoľvek druhu. Máme množstvo hodnotiteľov, ktorí v honbe za svojím „objektívnym hodnotením“ chcú merať všetko a vo svojom omyle si nebodaj úprimne myslia, že všetko merať treba a ešte to vyjadriť číslami a matematickými formulkami. Tvária sa pritom „vedecky“, len nepoznajú Einsteina: „Nie všetko, čo sa dá merať, má hodnotu, a nie všetko, čo má hodnotu, sa dá merať.“ Hodnotenie jednoducho nie je len meranie, ani len porovnávanie sa s druhými. Je to oveľa komplexnejší proces.

A napokon, pokiaľ ide o náš akademický život a prácu, v hodnotení, okolo ktorého sa ostatných už aspoň 20 rokov točí takmer všetka reč, nielenže sa postupuje všelijako nekompetentne a účelovo, ale hlavne – toto nie je náš hlavný problém! Náš hlavný problém je tvorenie, tvorba, tvorivosť. Nemôžete hodnotiť, ak netvoríte. Jednoducho nebudete mať čo hodnotiť! Vyzerá to tak, že všetci sa starajú len o hodnotenie, ale nikto o tvorenie! Môžete vymýšľať akékoľvek systémy hodnotenia, bodovania, „karentovania“ alebo neviem čoho, môžete sa v tom dokonca predbiehať, kto vymyslí lepší systém, toto nie je problém. Problém je najprv tvoriť skutočné výsledky akademickej, t. j. vedeckej, pedagogickej a umeleckej práce! Týmito výsledkami nie sú publikácie – tie sú len nástrojom a médiom –, ale práve tvorivé príspevky do odboru, poznania, vzdelávania, výchovy a kultúry, nech sa prezentujú v akejkoľvek forme. Teda tvorivé diela!

Alebo si niekto myslí, že tvoriť je samozrejmé a ľahké a netreba sa o tom ani baviť? Alebo si niekto iný myslí, že je to súkromná či osobná vec každého akademického pracovníka, ako, kedy, kde, prečo a za čo tvorí? To je, samozrejme, zásadný omyl. Neriešiť tvorbu a tvorivosť, ale len neustále požadovať výsledky a ich hodnotenie je absolútne scestné! Je to to isté, ako keby manažéri vo firmách žiadali len výsledky svojich zamestnancov, ale vôbec sa nestarali o ich pracovné podmienky, schopnosti atď., teda o procesy, akými môžu tieto výsledky dosiahnuť, vytvoriť. Alebo ako keby sa tréneri a manažéri futbalového mužstva nestarali o tréningový proces, životosprávu hráčov atď., ale hneď by požadovali, aby vyhrali Ligu majstrov. Alebo ako keby sa učitelia nestarali o vzdelávací proces a hneď chceli žiakov známkovať. Ako keby hodnotenie samo bolo cieľom a zmyslom, a nie iba nástrojom na ďalšie vylepšovanie tvorby a tvorenia. Alebo úplne polopatisticky: ako keby hospodári chceli žať úrodu, no predtým by sa vôbec nestarali o to, ako zasiali, polievali, okopávali atď. V tom spočíva kardinálny omyl väčšiny našich akademických manažérov (česť výnimkám). Buď pochopili svoju manažérsku rolu úplne zle – na spôsob stredovekých drábov s bičom –, alebo ju nepochopili vôbec.

Je to tá istá otázka ako otázka, prečo nemáme nobelistov alebo európske granty alebo špičkové publikácie vo svetových časopisoch. V čom je príčina? Nech je v čomkoľvek, riešenie nespočíva v hodnotení, ale v tvorení. Jednoducho tieto výsledky netvoríme! A to je to, čo treba riešiť!

Pokým sa nebudeme v našich akademických inštitúciách zaujímať o samotný proces tvorby — teda proces „produkcie“ výsledkov, ale len o hotové výsledky samé — nikam sa nedostaneme. Žiadne výsledky nebudú a môžeme si vymýšľať modely hodnotenia, aké len chceme.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984