Hodno bolo spievať

V stredu 7 januára na obed som dokončil a odoslal minireportáž o bratislavských troch kráľoch a pobrali som sa do Slávičieho údolia prejaviť poslednú spomienku Drahoslavovi Machalovi. Niečo pred pol treťou vchádzame do cintorína. Prekvapilo nás prázdno. Nuž, vravíme si: uvidíme niekde hlúčik ľudí, zistíme kde je pohreb. Nič sme nevideli, nič sme nezistili. Až doma, na stránke Slova, rozhorčenie Ivana Špániho nás vsotilo do tej najnechutnejšej reality. Drahoslav Machala podľa názoru akéhosi bratislavského slúžneho vraj nemá právo spočinúť v kruhu seberovných. Opakuje sa história ako fraška? „Po smrti J. M. Hurbana v roku 1888 úrady nedovolili pochovať ho dôstojným spôsobom na cintoríne v Hlbokom. Hrobovú jamu dal senický slúžny zahrabať a určil aj nové miesto pre hrob na kraji cintorína. Nad ním bol vztýčený náhrobník až v roku 1892 z verejnej zbierky. Slávnostné posvätenie bolo určené na 8. septembra. Rota žandárov však zabránila asi piatim stovkám zhromaždených vstup na cintorín. Svetozár Hurban Vajanský (syn J. M. Hurbana) na to zareagoval bezprostredne dnes už povestným protestným článkom Hyenizmus v Uhrách, ktorý bol publikovaný už o pár dní.“ Dnes má Hurban pomník nielen na čestnom mieste hlbockého cintorína, ale aj po celej krajine.

Drahoslav Machala bol neprehliadnuteľný. Ale letorou priehľadný. Poznal som ho, on mňa ťažko, od svojho príchodu na štúdiá do Bratislavy. Bol ešte študentom. Ale už vtedy vyčnieval svojou novinárskou prácou. Počas roku 1968 šéfoval Filozofovi  „cvičnému časopisu Katedry novinárstva FFUK, Gondova 2“. Presne citujem tiráž prvého (a pokaľ viem jediného vydaného) čísla. A spolu s nim boli v redakčnej rade: Martin Bútora, Milan Gľonda, Miroslav Kupkovič, Fero Novosád, Vlado Segeš, Dr. Ľuboš Šefčák, Ivan Štrpka, Ľudo Turčan, Milan Zemko. Žeby samí budúci nacionalisti? Jeho vtedajší úvodník mal príznačný názov: Kde leží naša bieda? Časopis mám doteraz, na zadnej strane sa mi podpísali traja jeho spolutvorcovia M. Gľonda, J. Fekete a výrazne a čitateľne Drahoslav Machala. Vždy som mal slabosť na podpisy. Do priazne „redaktorov“ som sa votrel kolportovaním cvičného časopisu. Dnešné nekrológy toto obdobie Machalovho spoločenského života prehliadajú.

Ďalších azda 30 rokov bol náš vzťah opäť jednostranný. Ja som čítal, čo on písal. Rád, so zaujatím. Jeho témy boli aj mne blízke. Slovenské vlastivedné state, vrátane potuliek po Streche sveta mi sprostredkovávali to, čo som nepoznal. To, kde ja by som sa nikdy nedostal a na Slovensku nedozvedel. Až pri vyhlásení zbierky na pomník Adelky Ostrolúckej, iniciovanej práve ním, som sa zúčastnil spanilej autobusovej jazdy Adelkiných a Lajoškových obdivovateľov a podporovateľov postavenia Adelkinej sochy do Ostrej Lúky a tam som sa s nim opäť osobne stretol.

Jednostrannosť nášho vzťahu sa zmiernila v roku 2007. Podieľal som na príprave niektorých materiálov pre Úrad vlády SR a tu som zabŕdol aj do sféry D. Machalu. Dokonca som s ním osobne spolupracoval. Môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti jeho krédo, že pravda sa hľadá v spore. V kútiku duše ma teší môj príspevok (podklady k pár heslám prvého dielu Slovenskej vlastivedy), za ktoré mi Drahoš poďakoval. Vo svojom zošitku osobností mám jeho podpis z 9. januára 2008 signovaný v Divnom Jankovi. Apropo, kto docení jeho snahu zaznamenať drobnú veľkú históriu in situ! Tabule a iné glyfy v Luxorke, Štefánke, Divnom Jankovi, Café Hemingway a všelikde inde, čo ani neviem. Odkrývanie slovenskej vojnovej minulosti, najmä pri letcoch urobil ohromný kus práce. Za všetkých meno Otto Smik. Jeho hrob je práve zásluhou D. Machalu na cintoríne v Slávičom údolí, kúsok od miesta, kde ho pán čerstvý prešporský slúžny nedovolil pochovať. „Sadil“ pomníčky a pamätníky aj v Česku či Taliansku. A bez rozdielu ideového vyznania osobností. Spomínate si ešte na druhú, menoslovnú pamätnú tabuľu na redakcii Kultúrneho života na Štúrovej ulici v Bratislave, ktorá to dokladuje? Dúfam, že je aspoň v depozite.

Odvtedy sme sa náhodne stretávali pri príležitostiach a akciách spisovateľských, všeobecne kultúrnych či matičných. Ja som ich využíval na „zhodnotenie“ jeho kníh. Musel sa mi do nich vlastnoručne podpísať. Listujem jeho knihami v mojom vlastníctve.  Spomínaného 9. januára 2008 mi „priateľsky“ venoval podpis do knihy o našich letcoch Rytieri oblohy. Asi nebola zlá, keď za ňu dostal ocenenie v branži literatúry faktu.

V decembri toho istého roku som mal už poriadnu knižnú žatvu Machalových diel. „Pozdrav a podpis“ mi vpísal do knihy Návrat do Itaky (o generálovi Ambrušovi – mimochodom zaslúžil sa aj o jeho tabuľu na Panenskej ulici). „Srdečne“ mi podpísal knihu Šľachtické rody. Do jeho prvotiny Zhavranelí bratia uviedol „zo starého, študentského kamarátstva“. Pri knihe Veterné topánky (prvé) konštatoval, že ju podpisuje „po 20-tich rokoch od vydania“. V knihe o Štefanovi Nosáľovi pred podpis pripísal „z úcty“ (ku mne). „Priateľsky“ a „priateľovi“ mi parafoval knihy Prezident Ivan Gašparovič a Osamelý vlk. Práve túto knihu odporúčam na prečítanie prajníkom i neprajníkom. Mnohé a veľa by sa dozvedeli. Knihu začína tvrdením HODNO BOLO SPIEVAŤ. Ten istý deň som získal autorský podpis do prvého zväzku Slovenskej vlastivedy. Kúpil som ho ako darček svojej testinej. Uvedený výraz sa Drahošovi tak zapáčil, že ho vlastnoručne vpísal do venovania. Z onoho 18. decembra 2008 si veľmi cením útlu publikáciu Okno do Európy, ktorej bol zostavovateľom spolu s I. Laluhom. Venoval mi ju opäť „priateľsky“. Je to pamätnica z príležitosti 20. výročia udelenia čestného doktorátu Bolonskej univerzity Alexandrovi Dubčekovi.

Tiež ma potešilo, že čítal aj moje sporadické publicistické výstupy. Povedal slovko uznania, ktoré malo odbornú váhu a potešilo. Asi pred rokom som si kúpil v antikvariáte jeho Súkromný most. Nestihol som si ju dať podpísať. Ani novšie diely Slovenskej vlastivedy. Potešil ma zisk ďalšieho výtlačku knihy Rytieri oblohy. Túto som minule kúpil na centrálnom trhovisku (áno, aj tam môžete dnes kúpiť dobre aj dobré knihy). Jej predchádzajúcim majiteľom bol Belo Polla, ako o tom svedčí Machalove venovanie z 8. apríla 1997.

Prečo sa tak chválim a vypisujem obyčajné samozrejmosti? Nuž preto, že publicistické poznanie Drahoslava Machalu, ktoré sprostredkovával svojimi článkami a knihami umožňovalo každému súdnemu jedincovi zamyslieť sa nad svojím miestom (poslaním?). On svoju pravdu šíril. Ako vravel jeden významný a prvý Čechoslovák – demokracia je diskusia, nikdy však netvrdil, že je to diskusia bez vášní. Do dnešného umelo vytváraného ovzdušia jednostrannej pravdy (taká vždy pokrivkáva), kde sa právo na neokrôchanosť, závisť a žlčovitosť priznáva len „našim“ vniesol Machala pár dúškov čerstvého vrchárskeho vzduchu – skutočného vzduchu našich čias. To, čo po tieto dni počúvame a čítame, tie záhrobné neľudskosti budú chvíľu otravovať prostredie slovenského života, ale dobrý človek ešte žije a poradí si s nekultúrnym odpadom a inými enviromentálnymi záťažami v slovenskej spoločnosti.

Foto: Autor a archív E. P.