Reklama
Reklama

Hobbes a Hobit

Počet zobrazení: 3168


640px-cualpaz.jpg

Konflikty Východu a Západu sú cyklickým javom od čias grécko-perzských vojen.  Ich  prejavom boli odvetná Alexandrova výprava do Ázie, rozpad jednotnej a univerzálnej helenisticko-rímskej ekumény na západnú a východnú časť  a jeho následky, expanzia islamu na Západ, križiacke výpravy smerujúce na Východ a následne i mongolská a osmanská „protiofenzíva“ v 13., respektíve v 15. až 17. storočí. Prvá svetová vojna,  podobne, ako Sedemročná vojna či napoleonské vojny, bola vojnou imperialistickou, a to na všetkých stranách bez výnimky. Dichotomický aspekt konfliktu Východ – Západ sa v nej akoby strácal. Vývoj po nej a druhá svetová vojna v sebe už opäť niesli znaky „večného“ zápasu Západu s Východom. Nemci, nazvaní svojimi anglosasko-germánskymi bratrancami už počas prvej svetovej vojny Hunmi, považovali samých seba za avantgardu západnej civilizácie čeliacu barbarstvu Aziatov v perspektíve hodnej Gibbona i Kunderu. Západné demokracie a sovietske Rusko sa museli v tomto zápase spojiť v ideologicky morganatickom zväzku, aby dokázali s veľkým vypätím zraziť na kolená revanšistické Nemecko a bleskurýchlo expandujúce Japonsko.

Zrúcaniny Reichstagu ešte neboli úplne odstránené a popolček nad Hirošimou celkom nezmizol z ovzdušia, keď zápas čo do formy antagonistických no v podstate identicky sa správajúcich víťazov druhej svetovej vojny stelesňujúcich Východ a Západ prepukol s novou silou. Po štyroch desaťročiach Východ reprezentovaný bývalým Sovietskym zväzom a jeho satelitmi podľahol atlantickému Západu najmä preto, že obyvatelia socialistického bloku uverili, že pádom systému sa stanú rovnými svojím náprotivkom. V tejto viere zvrhli vlastných pánov, nadšene sa začali učiť po anglicky a osvojovať si pravidlá liberálnej demokracie. Po štvrťstoročí od pádu Berlínskeho múra možno skonštatovať, že zblíženie populácií s výnimkou konvergencie západných a východných finančných a do istej miery i politických elít, ktorých spoločným bôžikom je zisk, hromadenie bohatstva a rozširovania  vplyvu, nenastalo. Vzájomné odcudzenie spôsobené odmietaním postkomunistického Východu  a jeho vykazovaním do kúta je prítomné medzi mladými východnými Nemcami, ktorí si na éru trabantov a sovietskej okupácie pamätajú len hmlisto, rovnako ako medzi ich rovesníkmi z Macedónska spomínajúcimi s nostalgiou na Titovu Juhosláviu. Oficiálne médiá dotované a kontrolované či už vládami alebo bohatými jednotlivcami však unisono odmietajú vziať túto skutočnosť na vedomie.   

Už je to nejaký čas, čo sa východoeurópske štáty bývalého sovietskeho bloku stali súčasťou Okcidentálneho atlantického cisárstva s politickým sídlom vo Washingtone, ekonomickými centrami v New Yorku a Londýne, úradom európskeho miestodržiteľstva v Bruseli a sédriou v Haagu. Po viac ako dvoch desaťročiach imperiálnej korporatívnej demokracie anglosaského typu Východ, ktorý v 90-tych rokoch 20. storočia predstavoval značku úpadku, akoby v súčasnosti chytil druhý dych. Nástojčivou sa stáva otázka, prečo práve Rusko, s ktorým bol Východ najviac stotožňovaný, je dnes tou krajinou, ku ktorej viacerí vzhliadajú nielen s nádejou, ale aj s rešpektom? Či vari Rusi neboli imperiálnym a šovinistickým národom, ktorý utláčal vlastné menšiny rovnako za čias cárizmu ako počas komunistického režimu? Nehrozil Sovietsky zväz stotožňovaný s Ruskom celému atlantickému demokratickému spoločenstvu zničením? Neposielalo moskovské politbyro svoje vojská a oddiely svojich satelitov všade tam, kde chcelo a mohlo? Mnohé z uvedeného sú neodškriepiteľné skutočnosti. Rovnako však aj čím ďalej tým viac zrejmý fakt, že Washington a ním vedené atlantické impérium svoj kredit ochrancov a šíriteľov demokracie z obdobia pádu komunistického bloku prehajdákali. Dnešná nedôvera voči Západu neznamená automaticky vystavenie bianko šeku Rusku, ktoré musí čeliť vlastným démonom z minulosti, no javí sa ako multipolárna, a teda prodemokratická alternatíva. Kým totiž Rusi a spolu s nimi aj malé národy postkomunistickej stredovýchodnej Európy sekali dobrotu a počúvali o blahobyte, ktorý bol vraj už za humnami, víťazný Západ sa začal uberať starou, dobre vychodenou cestou politickej, ekonomickej a vojenskej expanzie. Je evidentné, že spoločenský a ekonomický systém vydávaný za liberálny kapitalizmus ako najvyššie možné vývojové štádium ľudskej spoločnosti, v ktorom sa všetci ostatní musia mať horšie, aby sa populácia Západu mala lepšie, je dnes už prežitý. Súčasným vládcom korporácií, guruom búrz a ratingových agentúr podobne ako im slúžiacim korporátnym médiám leží na srdci sociálna spravodlivosť a podpora ich vlastnej populácie ešte menej ako Hitlerovi starostlivosť o nemeckých robotníkov a ich rodiny v tridsiatych rokoch 20. storočia. Ak je tomu tak, prečo by malo niekoľkým bohatým rodinám vlastniacim Západ a ich politickej štafáži záležať na „untermenschoch“ na Slovensku, v Česku a Maďarsku, o Balkáne ani nehovoriac. Obyvateľom týchto krajín platia zahraniční podnikatelia za ťažkú prácu almužny nazývajúc ich mzdou. Na importovanej potravinovej produkcii v potravinových reťazcoch je nezriedka najpôsobivejší vonkajší obal. Tým, ktorí bojovali proti chimére komunizmu všeobecne a „Ríši zla“ osobitne, sa meč príliš zapáčil a stal sa ich nerozlučným  pracovným nástrojom najmä vtedy, keď sa cítili a cítia beztrestne. Politika „chirurgického“ (humanitárneho) bombardovania Srbska, Iraku Líbye a dnes už aj Sýrie to potvrdzuje. Kým súdruhovia na Východe rojčili o prekutí pluhov na meče, Západ sa ich ani neunúval vyrábať. S pluhom treba predsa krvopotne pracovať, kým mávať niekomu nad hlavou mečom, a potom mu vystrašenému všetko zobrať, je oveľa ľahšie.

Početné príklady z vývoja v posledných dvadsiatich rokoch usvedčujú západné politické a finančné elity z protekcionistického a selektívneho prístupu k riešeniu vlastných ekonomických a sociálnych problémov nielen na účet tých, ktorí stoja „mimo“, no často aj „vnútri“. Tento prístup sa preniesol do povážlivej straty príťažlivosti kapitalizmu a nedôvery v demokraciu, tak ako je videná a uplatňovaná západnými štátmi a nimi ovládanými medzinárodnými inštitúciami. Pravda je taká, že značnej časti populácie Východu i Západu sa bridí pokrytectvo politikov a médií a bezpohlavný politicky korektný newspeak nie nepodobný držaniu huby a kroku za socializmu. Ak nespokojní zdvihnú hlavy, nastupuje „jemná“ normalizácia pripomínajúca tú zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktorá ich odstrihne od možnosti profesionálneho či pracovného uplatnenia a zdrojov na živobytie. Pretože aj v demokracii môže napokon platiť len jeden názor. Čí, nie je ťažké si domyslieť. Pracovné tábory, zatiaľ, nehrozia, ale časom možno áno. Bude to závisieť aj od toho, ako sa vyvinie situácia na Ukrajine a vo východnej Európe vnímanej vojenskými plánovačmi NATO ako vysunutá nárazníková a potenciálne bojová zóna medzi Alianciou a Ruskom zatláčaným čoraz viac na východ. Ľahko sa však môže stať, že podráždený ruský medveď napokon nezaútočí len na brechajúcu svorku, ale na lovca samotného.

Bolo by veľmi zlé, ak by obyvatelia Slovenska museli čeliť podobnej dileme, ako bola tá počas Slovenského národného povstania, keď režim bol spojencom Nemecka, zatiaľ čo značná časť národa vystúpila proti obom. Nie je nepodobná tomu, čo sa už dnes odohráva na východe Ukrajiny. Usudzujúc z diskusií  k článkom v mainstreamových i  mimo-mainstreamových médiách, myšlienka odporu nevylučujúc partizánsky boj proti, hypoteticky, na Slovensku prítomnej infraštruktúre NATO, nie je vo svetle súčasného vývoja a postojov k nim až taká nereálna. V každom kúte číha analýza, no ako sa zdá, takmer všetko už bolo povedané.  Ďalšie „dôvodenie“ v štýle navonok zmierlivého“ no vždy rýchlo konajúceho dona Vita Corleoneho už nemá zmysel. Obe strany – odporcovia pokračovania súčasnej podoby spolužitia s atlantickým Západom i jeho prívrženci – už, zdá sa, vyčerpali všetky argumenty i protiargumenty a mentálne sa opevnili v oproti sebe ležiacich zákopoch. Ak politické špičky vo Washingtone, Londýne a Berlíne dostali inštrukcie začať s novým „výstupom na horu Niitaka“, jedinou ozajstnou dilemou dneška je vybrať si stranu podľa svojho vnútorného presvedčenia a pripraviť sa na to najhoršie. Berúc do úvahy dobové súvislosti, demografické ukazovatele a technologické možnosti, budúca vojna v Európe bude v podstate podobná tej, ktorá inšpirovala Thomasa Hobbesa k úvahe o boji všetkých proti všetkým v 17. storočí. Zničujúco zasiahne kombatantov i civilné obyvateľstvo, vinných a nevinných, mužov i ženy, starcov a deti. Jediným riešením, ako predísť opakovaniu takéhoto scenára, je odstránenie vertikálneho blokového myslenia a jeho nahradenie horizontálnym. Včasná reakcia v tomto smere by predstavovala dôkaz, že súčasná demokracia ešte môže nadobudnúť pôvodný obsah v protiklade k jej prázdnemu obalu. Pomohla by eliminovať pretrvávajúce politické delenie na Západ a Východ a zviditeľnila by tých, ktorí chcú bojovať do svojho posledného poddaného. Ak  sa z tohto poznania súčasná civilizácia nepoučí, výsledkom bude jej úplný zánik, prípadne postupný vznik komunít dávno vymretých hobitov (homo erectus floresiensis) alebo niečoho im podobného.        

Ilustrácia – grafitti
Foto: Cualpaz /Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama