Reklama
Reklama

Hlboké literárne sondy

O statiach k slovenskej literárnej histórii
Počet zobrazení: 4811

mikula_200.jpgLiterárny kritik, teoretik, editor a vysokoškolský pedagóg Valér Mikula (1949) vydal svoju ďalšiu teoretickú knihu Čakanie na dejiny s podtitulom State k slovenskej literárnej histórii (Univerzita Komenského, Bratislava 2013, spoluautorka Marcela Mikulová). Rozdelil ju do troch častí – Prehľady, Sondy, Úvahy. Čiastočne v nej nadväzuje na svoj titul z r. 1999 Nečakanie na lepšie časy, v ktorej sa zameral najmä na problematiku literárnej kritiky. V najnovšom titule sa ako spoločný menovateľ väčšiny textov javí problematika spracovávania a interpretovania literárnych dejín.

V úvodnej časti načrtáva iný pohľad na periodizáciu slovenskej literatúry v porovnaní s dlhodobo formulovaným a na všetkých stupňoch zaužívaným modelom. Za skutočný začiatok slovenskej literatúry v doslovnom slova zmysle považuje až obdobie osvietenstva a klasicizmu (stredoveké legendy, tvorbu Silvána, Kyrmezera, memoárovú a cestopisnú literatúru predosvieteneckého obdobia či tvorbu H. Gavloviča označuje za „viac-menej len roztrúsené triangulačné body na hypotetickej mape staršej slovenskej literatúry“ – str. 10), prvú slovanskú báseň Proglas považuje za potrebné „akoby vyňať pred zátvorky dejín slovenskej literatúry“ (str. 10), keďže tento Konštantínov výtvor predsa len nepatrí výlučne iba nám, Slovákom. Vo vývinovom reťazci pridáva k pojmu „preromantizmus“ aj pojem „biedermaier“, ktorého predstaviteľom bol okrem K. Kuzmányho aj prozaik A. Ottmayer. Nasleduje potom fáza nazvaná Cesty k realizmu a po ňom kapitolka spracovaná M. Mikulovou Realizmus, v ktorej precizuje prínos autorov prvej generácie realistov ako predstaviteľov „ideálneho“ (najmä Vajanského) realizmu až po „objektívnych“ realistov J. G. Tajovského, Timravu, Jesenského a Jégého. Potiaľ sa načrtnutý literárny vývin až tak neodlišuje od modelu, ktorý bol uplatnený v doterajších oficiálnych dejinách slovenskej literatúry, vrátane tzv. akademických.

Ďalšie obdobie už je označené ako Modernizmus a avantgardy, v rámci ktorého bol uplatnený pohľad na vývin v poézii v podstate zhodný s tým, ako ho charakterizovali autori predchádzajúceho vývinového modelu, v próze vidí V. Mikula tri základné tendencie: 1, novorealistickú, 2, sociálne angažovanú, 3, experimentálnu novomodernistickú. Toto chápanie vývinu medzivojnovej prózy možno považovať za pružnejšie či prehľadnejšie ako predchádzajúce zložitejšie členenie, v ktorom sa do centra pozornosti dostávalo možno až príliš veľa -izmov. Za určitý mínus tejto kapitoly možno považovať skutočnosť, že z dramatikov spomína autor len J. Barča-Ivana, hoci prínos P. Zvona či I. Stodolu v tomto období bol nesporný. Ostatne, ani v predchádzajúcich a ani v nasledujúcich častiach svojej publikácie sa jej autori drámou v podstate nezaoberajú, čo je pochopiteľné vzhľadom na to, že v centre ich literárno-kritickej či literárno-historickej práce bola takmer výlučne próza (M. Mikulová) alebo próza, poézia či literárna veda (V. Mikula). Ak sa však vrátime k spomenutému vývinovému reťazcu, tak nasledujú kapitolky Povojnová situácia, Socialistický realizmus (signály k jeho prenikaniu do slovenskej literatúry vidí jednoznačne v pôsobení davistov, za prvý impulz k jeho dlhotrvajúcemu rozkladu považuje román A. Bednára Sklený vrch z r. 1954). Aj ďalšie kapitolky pomenúva inak, ako bolo doteraz zvykom – Neomodernizmus a postmoderna reflektujú obdobie od Tatarkovho Démona súhlasu z r. 1956 až po rok 1989. Posledné obdobie, na ktoré sústreďuje pozornosť, nazval celkom neliterárne „Šialené deväťdesiate“. Z celkového pohľadu by sme tento načrtnutý vývinový reťazec mohli považovať aj za polemiku s doteraz vytvorenými a publikovanými dejinami slovenskej literatúry, na ktorých sa podieľali najmä S. Šmatlák samostatne ako autor, V. Marčok a I. Sedlák ako vedúci širokého autorského kolektívu.
)
V ďalších štúdiách tejto časti knihy M. Mikulová a V. Mikula podrobnejšie analyzujú problematiku uzlových vývinových bodov – prechod od romantizmu k realizmu, ktorý bol u nás podstatne pomalší ako v iných literatúrach, o čosi rýchlejšie sa nám podarilo dospieť k moderne. V časti publikácie Sondy sa V. Mikula zameriava na v podstate parciálne problémy literárneho vývinu či jeho povahy, keďže v kapitolke Dedinský ľud – „zlatý“ či „opitý“? s podtitulom K premenám jedného mýtu sa snaží od J. Fándlyho, J. I. Bajzu cez romantikov až po M. Kopcsaya ukázať, že obraz tohto v istom zmysle konštantného pojmu „ľud“ sa skôr v našom literárnom povedomí mýtizoval či idealizoval, pretože autori či autorky sa (najmä tzv. „ideálneho“ realizmu, ale i romantizmu) z rôznych príčin odkláňali od naozaj objektívneho pohľadu na tento fenomén. S vyššie spomenutou dvojicou opozičných pojmov súvisí aj ďalšia pojmová dvojica – dedina verzus mesto. Tuná upozorňuje na nepatričné vyhranenie v prospech dediny vyjadrenia naturistov (najmä D. Chrobák), je zaujímavé, že jeho pozornosti ušlo také jednoznačné idealizovanie či mýtizovanie dediny, aké nájdeme u E. B. Lukáča v básni Taedium urbis. V publikácii je ešte celý rad polemicky vyznievajúcich analýz, treba však spomenúť najmä kapitolu Estetikum či politikum, v ktorej V. Mikula razantne polemizuje nielen s vyššie spomenutými autormi dejín literatúry, ale vyslovuje sa i k stavu či celkovom hodnotovom posolstve súčasnej slovenskej literatúry. Podľa neho sme sa ešte nedokázali zbaviť pri hodnotení literárnych dejín politických rozdeľovníkov, ako tomu bolo po r. 1945, postup k rozdeľovníkom sociologickým či socio-kultúrnym bol nedôsledný a úplne absentuje esteticky orientovaná periodizácia.

V. Mikula vidí v snahe prehodnocovania dejín literatúry po r. 1989 viac relativizácie, resp. len relativizáciu už zhodnoteného ako dôsledného estetického zhodnotenia stavu našej literatúry. V dôsledku toho sa úplnom závere vyslovuje až krajne nihilisticky: „Ak slovenská literatúra donedávna aspoň zaznamenávala „nič“, dnes už nič neznamená...“ (str. 169).  Aj keď si na podporu svojho pesimistického stanoviska zvolil rôznych autorov, využitá selekcia (popri evidentne kvalitných autoroch M. Válka, P. Vilikovského, R. Slobodu, Š. Moravčíka či Š. Strážaya s ich citovaným vyjadrením existenciálneho nihilizmu opomína v tom istom čase i priestore pôsobiacich a publikujúcich  napr. J. Lenču, V. Bednára, L. Balleka, P. Jaroša, J. Johanidesa, V. Šikulu, D. Dušeka, L. Vadkerti-Gavorníkovú, atď., ktorí predsa len toto smerovanie ani tak zďaleka jednoznačne nepotvrdzujú) však poukazuje na to, že pretrvávajúcimi podstatnými problémami či otázkami zostávajú asi nasledovné: a, Je vôbec možné vytvoriť na Slovensku objektívne dejiny slovenskej literatúry? b, Ako sa vyrovnať s tým, čo sa časťou literárnych bádateľov označuje za dedičstvo komunistickej ideológie?

Publikácia tak svojím spôsobom otvára polemiku či diskusiu o spomenutých problémoch spôsobom viac ako naliehavým. Bude zaujímavé, kto dvihne hodenú rukavicu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama