Hlasy mladých o kríze, o smútku a odvahe

Odkedy je toto o nádeji vo vládu? Táto nádej zomrela pred 25 konferenciami COP
Počet zobrazení: 1722

Text, ktorý prinášame, redakcii poskytol Augustín Rosa, autor a spolupracovník Slova.

Konferencia OSN o zmene klímy COP26 nepriniesla radikálne riešenia, aké očakávali najmä mladí ľudia, pre ktorých má klimatická kríza existenčné dôsledky. V oficiálnej časti sa politici a lobisti biznisu handrkovali o slovíčka, aby nakoniec uvarili nemastnú-neslanú polievku, a riešenia odložili na neskôr.

Pozornosti médií akosi uniklo, že na konferencii zazneli aj hlasy mladých, ktoré jasne popisujú ďalej neudržateľný stav sveta a naznačujú inú cestu, než akú chcú nalinkovať politici. Významné je aj to, že k téme sa vyjadrujú ženy a robia to spôsobom, aký chýba prevažne technickému pohľadu mužov – ženy zdôrazňujú empatiu, etiku, spravodlivosť, hlas srdca. Je to skutočne inšpiratívny hlas...

Podľa moderátora diskusie prof. Ruperta Reada, išlo o jednu z najsilnejších akcií na celej COP26. Už postava moderátora stojí za priblíženie – člen anglickej Strany Zelených, hovorca Extinction Rebellion. Jeho rozhodný postoj prispel k vyhláseniu klimatického stavu núdze vo Veľkej Británii a k tomu, že BBC prestala prezentovať názory skeptikov na zmenu klímy ako protiváhu k vedeckému stanovisku – o takomto niečom na Slovensku len snívame. Tu sa mnohí dovolávajú „demokratickej rovnováhy“ a tak nám média servírujú tliachanie ľudí s klapkami na očiach – smutným dôkazom sú aj spory o riešenie pandémie Covid.

Celú diskusiu si môžete pozrieť z 27-minútového video záznamu so slovenskými titulkami.

meera_dasgupta.pngAko prvá vystúpila
17-ročná Meera Dasgupta,
americká laureátka
poézie mladých za rok 2020,
ktorá svoju báseň „Rodokmeň“
uviedla príslovím
pôvodných obyvateľov Ameriky:
„Zem nededíme po našich predkoch –
požičiavame si ju od našich detí!“.

Ecem Albayrak, stážistka v Human Impacts Institute a aktivistka Extinction Rebellion v rodnom Turecku sa podelila o pocity počas veľmi ťažkého obdobia, keď toto leto bolo Turecko v plameňoch:

„Chcem popísať celú kopu papiera a zároveň nepovedať jediné slovo. Všetko sa zdá byť zbytočné. Verte mi, už dlho som sa necítila tak beznádejne a bezmocne.
Aktivizmus je zbytočný, písať toto je zbytočné, byť tu je zbytočné.
Ale chcem vyjadriť svoje pocity, pretože ich potrebujem dostať zo seba.
Už nevládzem! Nezvládnem to! V hlave sa mi to neustále krúti dokola. Nechcem žiť v tomto svete! Niekedy neviem, ako v tomto svete existovať.
Ako mať vlastný život, ako snívať o budúcnosti... ani vo sne si nedokážem predstaviť starobu.

turecko_dieta_na_plazi.jpgJe tu pochmúrne, ako zadymená obloha, na ktorú sa pozerá malé dieťa.

Žijem v obavách pre apokalypsu, ktorá tu je, ale už nedokážem takto žiť. Nikto z nás to nedokáže.


Aj pri obmedzenom množstve správ a médií, ktoré si ešte dovolím sledovať, som bytostne otrasená: rekordné vlny horúčav, historické záplavy, rozsiahle požiare, úmrtia, vojna, nenávisť, utrpenie... je to ako nekonečná nočná mora.

Neustále som citovo na dne, chce sa mi plakať a kričať. Nedokážem nájsť rozumné argumenty, neviem, ako si udržať nádej, keď sa mi svet rúca pred očami čoraz rýchlejšie.

Dokonca mám často pocit viny, že už nedokážem dúfať, vyčítam si, že nie som schopná urobiť viac, že väčšinu energie míňam na to, aby som neprišla o rozum.
Múdrejší vnútorný hlas mi vraví: no tak, Ecem, vieš predsa, že zúfalstvo ti nepomôže. Treba vytvoriť svet, v akom chceš žiť – bude to dlhý boj, ale dá sa to zvládnuť. Vylez z ulity, aj keď v tom máš zmätok a obavy.

Ten hlas a poznanie môjho srdca mi umožňujú snívať o jasnejšej oblohe bez chmár. Viem, že existuje lepší svet, aj naše vnútro vie, že je možný svet empatie, uzdravenia, bezpečia, porozumenia, harmónie, svet mieru, slobody a lásky. Práve teraz sa veľmi snažím načúvať tomuto poznaniu... slabému vnútornému hlasu, ktorý počujem, keď sedím a chcem niečo povedať, namiesto vytrvalého bzučania mojej mysle. Verte mi, to je to, čo ma tu drží. A som zvedavá, čo by sa stalo, keby sme všetci začali načúvať lepšie.

Myslievam na jeden citát: „Prichádza čas, keď treba prestať vyťahovať ľudí z rieky – musíme vyraziť proti prúdu a zistiť, prečo tam padajú.“

Čo keby sme všetci poslúchli hlas srdca – prestali len vyťahovať ľudí z rieky, prestali sa tak veľmi snažiť, aby sme tam sami nespadli a vyšli spoločne proti prúdu? Čo ešte sa musí stať, aby sme všetci vyrazili proti prúdu?

Toto mi v noci nedá spávať: ako by sa dalo ísť spoločne proti prúdu, aby viac ľudí otvorilo svoje srdcia pravde, bolesti a smútku, pretože aj smútok treba precítiť. Musíme byť ochotní prijať bolesť, bolestivú pravdu, pretože ak to neurobíme... ak naplno neprežijeme realitu problémov, budeme pokračovať v sebaklame a na to už nemáme čas.

Rozhodla som sa presmerovať smútok a zúfalstvo do skutkov a v tom nachádzam nádej.

turecko_er_mix.jpg

Ukážem pár fotografií z našich akcií – Extinction Rebellion v Istanbule. Sú z pohrebného sprievodu, ktorý sme usporiadali za živočíšne druhy vymierajúce v dôsledku klimatickej zmeny. V červených kostýmoch sú Red Rebel Brigades, skupina aktivistov z Extinction Rebellion. Symbolizuje to spoločnú krv, akú majú všetky druhy, ktorá nás spája a robí nás jedným.

A je to... naozaj silný zážitok ísť takto po uliciach, pretože môžete vidieť ľudí, ktorí sa s myšlienkou empaticky stotožňujú a chápu jej posolstvo.

Viem, že to, k čomu vás pozývam, je ťažké. Otvoriť svoje srdce bolesti a smútku si vyžaduje starostlivé uváženie a je to bolestivé, ale musíme v sebe nejako získať silu všetko to precítiť. A potom musíme nájsť spôsoby, ako situáciu zmeniť a premeniť to na konkrétne činy. Najprv musíme cítiť bolesť a potom musíme povstať“.

Ďalej vystúpila Luisa Neubauer, vedúca aktivistka Fridays For Future v Nemecku. Hovorila o kríze empatie, ktorá podľa nej v súčasnosti pohlcuje svet:

luisa_neubauer.jpg„Vyrastala som v Nemecku, v jednej z najbohatších častí sveta. Ako som rástla, hovorili mi, že sa môžem stať kýmkoľvek. Hovorili mi, že v krajine, kde sa žena môže stať kancelárkou, len nebo je hranicou. Hovorili mi ,precestuj celý svet‘ – a tak som cestovala a stretávala rovesníkov, ktorí by mali mať také isté nádeje a sny, aké som mala ja.

Ale oni nemali, pretože na rozdiel od môjho boja proti klimatickej kríze – ako rozhodnutia o životnom štýle – ich rozhodnutie nebolo politické, bola to otázka prežitia.

Dnes, na tejto COP, je viac mladých ľudí, viac ako kedykoľvek doteraz, ktorých príbehy majú čo povedať, a ja vás prosím, aby ste ich počúvali.

A môj príbeh? Cestujem po svete a čudujem sa: kedy sme ako ľudské bytosti stratili zmysel pre skutočnú solidaritu? Zaujímalo by ma, kedy to ľudí z rôznych kontinentov prestalo trápiť. Zaujímalo by ma, kedy sme rozpútali globálnu krízu empatie a kedy sme sa prestali dívať jeden druhému do očí. Kedy sa to stalo, že lásku k svetu, k deťom a k budúcnosti sme nahradili čoraz rýchlejším tempom vŕtania, kopania, ťažby, vypaľovania, honby za ziskom?

Na tejto COP prebieha veľká debata o úlohe najbohatších krajín, tých, ktoré túto krízu spôsobili. Čo musia urobiť? Veľa sa hovorí o gradovaní, zrýchľovaní, o tom, že sme v tom všetci spolu, o akcelerácii, o zintenzívnení úsilia. O to tu však nejde. Táto COP, táto klimatická kríza, otázka, aká je úloha najbohatších krajín – všetko je to o splatení dlhu. Musíme uznať vážnosť klimatickej krízy, v ktorej sa nachádzame, hĺbku utrpenia, ktoré bolo spôsobené, a zároveň si plne uvedomiť všetky dôsledky pre život ľudí a ostatných živých bytostí na svete.

Musíme počúvať hlasy tých, ktorých sa to týka najviac. Musíme obnoviť globálnu empatiu, pretože vlastne o tom je klimatická spravodlivosť. Je to o odvážnej a radikálnej empatii, nech sme kdekoľvek, nech patríme ku ktorejkoľvek generácii bez ohľadu na farbu pleti, bez ohľadu na kontinent, kde sme vyrastali. Je to o náprave, o vytvorení globálnej solidarity a opätovnom poznaní toho, o čom empatia v skutočnosti je.

V Nemecku, kde som vyrastala, práve teraz vzniká nová vláda, ktorá by mohla byť prvou vládou, čo dokáže, ako by mala vyzerať 1,5-stupňová politika v priemyselnom štáte, v modernej veľkej demokracii. Často sa ma pýtajú, či dúfam, že nová vláda urobí, čo politici rozprávajú, kým my tu debatujeme. Vnímam to ako veľmi čudnú otázku – odkedy je toto o nádeji vo vládu? Táto nádej zomrela pred 25 konferenciami COP.

Ale mám nádej – nádej v ľudí, v rôzne hnutia. Ešte dôležitejšie je, že viem, že ľudia vedia, že zmena je naozaj možná, že je možné žiť a prosperovať na všetkých kontinentoch, že môžeme znovu získať empatiu.

Musíme pochopiť, že nádej, poznanie znamená odvahu bojovať za zmeny, ktoré chceme vidieť vo svete, lebo ak to neurobíme my, tak sa to nestane. A tiež premýšľam, čo by nás mohlo zastaviť. Snívam o svete, kde sa začneme pozerať jeden druhému do očí. Snívam o svete, kde prejavíme skutočnú empatiu ako akt solidarity; kde ozajstná empatia nie je aktom odporu, ale niečím, čo ukazuje cestu. Takýto svet je možný, taký svet je nevyhnutný a to je svet, ktorý chceme vybudovať. Toto nie je odkaz pre svetových lídrov. Toto je odkaz pre ľudí, ktorých sa to týka.“

A na záver ešte pohľad Alicie Amancio alicia-amancio.jpg
z Brazíliena súvisiacu horúcu tému klimatickej spravodlivosti:

„Klimatická spravodlivosť je rasová spravodlivosť,
klimatická spravodlivosť je rodová spravodlivosť,
klimatická spravodlivosť je reparácia za obdobie,
keď boli naše kontinenty kolonizované,
a klimatická spravodlivosť
znamená rovnaké príležitosti pre všetkých.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984