Hľadanie raja

Na pláži v dominikánskom raji.

Človek otrávený stredoeurópskou zimou a neustále bombardovaný správami médií o obetiach a nepokojoch na Ukrajine, v Egypte, Sýrii a o teroristických útokoch v Iraku a Afganistane zatúži utiecť aspoň na chvíľu do raja, ako nazval Nový svet Krištof Kolumbus, keď v roku 1492 zakotvil pri pobreží ostrova Hispaniola, dnes známeho ako Haiti. Republika Haiti, dnes jeden z najchudobnejších štátov sveta, rajom v nijakom prípade nie je. No turisticky obľúbenou destináciou sa stala španielsky hovoriaca južná časť ostrova, ktorá nesie názov Dominikánska republika.

Aby prechod z bohatej no zahnívajúcej európskej civilizácie do karibského raja, kde aj extrémna chudoba sa znáša s úsmevom, nebol taký prudký, v lietadle som sledoval rozžiarené obrazovky na zadnej strane sedadiel, na ktorých vybuchovali bomby, šľahali plamene a supermani rozosievali smrť okolo seba ani nie tak pre víťazstvo dobra a spravodlivosti ako pre pôžitok z napätia a násilia. Po takejto „strave“ sa niet čo čudovať, že v „najslobodnejšej“ krajine sveta školáci strieľajú na svojich spolužiakov a učiteľov. Viac ma počas letu potešilo listovanie vo francúzskych novinách s obrovským rozsahom kultúrnych rubrík. Ľutoval som, že oproti minulosti vieme dnes toho tak málo o francúzskej literatúre, divadle, filme či výtvarnom umení na úkor záľahy pseudokultúry prúdiacej spoza Atlantiku.

Bazén v turistickom komplexe.

Ako bývalého hispanistu ma zaujala informácia, že takmer po 500 rokoch sa podarilo nájsť  stratenú hru Dámy a sluhovia od najplodnejšieho dramatika histórie Lopeho de Vega. Jeho hry sa kedysi nazývali komédiami (dnes by ich v našich médiách označili absurdným názvom komediálna dráma, čo skôr naznačuje tragikomédiu), hoci okrem zápletkových komédií plášťa a dýky išlo buď o historické drámy, hry s filozoficko-náboženským obsahom alebo o tragédie žiarlivosti.  V nich skutočne alebo len zdanlivo neverné manželky ťahali vždy za kratší koniec a manželia im siahali na život ani nie tak trýznení žiarlivosťou podobnou údelu Shakespearovho Othella, lež v mene zákonov stredovekej a neskôr barokovej cti. Zaujali ma aj niektoré politické komentáre. V jednom z nich sa potvrdilo, že priepasť medzi mocnými a obyčajnými občanmi je v rozvinutých demokraciách vari ešte väčšia ako u nás, keď podľa prieskumu justícii verí 64 %, Európskej únii 31 %, parlamentu 27  %, médiám 23% a politickým stranám iba 8 % Francúzov. Talianske noviny zasa oznamovali, že za posledných osem rokov sa počet občanov, ktorí sa cítia príslušníkmi strednej vrstvy, znížil z dvoch tretín na 40 %. Po deviatich hodinách letu lietadlo konečne pristáva v Punta Cana.

Palác diktátora Trujilla.

Dominikánska republika leží na jednom zo štyroch ostrovov Veľkých Antíl a má rozlohu podobnú ako Slovensko, no na jej území žije takmer raz toľko obyvateľov. Pôvodné indiánske obyvateľstvo, ktorého počty sa odhadujú na 600 tisíc, sa Španielom podarilo za 13 rokov úplne vyhubiť v mene ušľachtilej myšlienky šírenia kresťanstva, no v skutočnosti (práve ako v prípade dnešných vojen a genocíd) pre moc a bohatstvo. Dnešní Dominikánci sú hrdí nielen na svoju novšiu históriu (v roku 1844 konečne získali samostatnosť), ale aj na prvenstvá súvisiace s objavením Ameriky. V hlavnom meste založenom v roku 1496 Kolumbovým bratom Bartolomejom je palác Diega Kolumba (Krištofovho syna), prvá kresťanská katedrála na území Ameriky (dokončená v 1515), v provincii Vega sa uctieva miesto prvého krstu domorodca (v 1496), kým na viacerých miestach stoja pamätníky venované zlatému produktu krajiny, teda cukrovej trstine. V Santo Domingu sa dá prejsť okolo paláca, kde býval neslávne známy diktátor Trujillo, jeden z mnohých diktátorov kontinentu v polovici minulého storočia, ktorého existencia nijako nevadila vtedajším bojovníkom za slobodu a demokraciu v iných častiach sveta. Európa mlčala preto, že dianie na západnej pologuli jej bolo ľahostajné, USA zasa v ňom mali poslušného vazala neohrozujúceho ich ekonomicko-politické záujmy a predstavujúceho hrádzu proti vzoru Castrovej Kuby. Trujillovu násilnú smrť a represie po nej vynikajúco opísal nositeľ Nobelovej ceny Peruánec Mario Vargas Llosa v románe Capova slávnosť (v češtine vyšiel v roku 2006).

Palác Diega Columba.

Dominikánska republika žije predovšetkým z cestovného ruchu. Napomáha mu osem medzinárodných letísk a dobrá cestná infraštruktúra. Popri novej diaľnici spájajúcej hlavné mesto s juhom i severom ostrova je množstvo pútačov s nápismi „Chráň si život, pripútaj sa, nasaď si prilbu“ a podobne, kým veľké reklamy firiem vidno len bezprostredne na okraji Santo Dominga. Na nádherné pláže s bielym pieskom tak na pobreží Atlantiku ako aj Karibského mora chodí letovať pestrá spoločnosť bohatších klientov z USA, Kanady, Ruska, no počuť tam aj francúzštinu, taliančinu a nemčinu. Hotelové služby sú na vysokej úrovni, vzorne oblečený usmiaty personál sa veľa nabehá, no páčivé dievčatá i chlapci sú radi, že majú prácu na rozdiel od svojich rovesníkov vo vnútrozemí, kde sa dá zamestnať len sekaním trstiny. Túto prácu vykonávajú predovšetkým ilegálni migranti z Haiti zarobiac si počas žatvy denne jeden až tri doláre. Minimálny plat v krajine je 150 dolárov, no platí to skôr na papieri. Vyše 90 % zostarnutých nepoberá nijaký dôchodok a starostlivosť o nich preberá rodina, ktorá tu v hierarchii hodnôt stojí mimoriadne vysoko. Medzi žiakmi (i učiteľmi) nízkokvalitných štátnych škôl je veľa záškolákov, kvalitnejšie súkromné (ale i materské) školy sú spoplatnené a na hlavnej univerzite v Santo Domingu sú aj študenti z USA využívajúc tak podstatne nižšie poplatky. S nerovnomerným rozdelením bohatstva súvisia také fakty ako napríklad ilegálne napájanie sa celých dedín na zdroje energie na jednej a prázdne luxusné byty na strane druhej. V porovnaní s Kubou tu ešte dožíva rasizmus, keď v občianskom preukaze sa povinne uvádza aj rasa, no zločinnosť je tu neporovnateľne vyššia. Rovnako ako Kubánci aj Dominikánci sú však stále veselí, žijú hudbou, spevom, tancom a popíjaním rumu.

Socha Krištofa Columba pred katedrálou Santa Maria.

V hlavnom meste je veľa múzeí, na jeho uliciach (ale aj na plážach) sa hojne ponúkajú naivistické maľby miestnych amatérov. Stredná Amerika nikdy nemala tak veľa veľkých spisovateľských osobností ako zvyšné dve Ameriky. Velikánom z Mexica (Rulfo, Paz, Fuentes), Argentíny (Borges, Sabato, Cortázar) či andskej oblasti (Neruda, Márquez, Vargas Llosa) sa môžu prirovnať len priekopník modernizmu Rubén Darío z Nicaraguy (1867-1916), a Kubánci Nicolas Guillén (1902-1989) a Alejo Carpentier (1904-1980). Najväčšou postavou dominikánskej literatúry je Pedro Henríquez Ureňa (1884-1946), po ktorom sú v jeho vlasti pomenované ulice a inštitúcie. Venoval sa predovšetkým eseji, filozofii kultúrny a lingvistike úporne sa snažiac zadefinovať špecifický prínos Latinskej Ameriky do ľudskej civilizácie. V eseji Americká utópia z roku 1926 (zo súboru esejí Druhý breh západu, vydaných v 2004 v ČR) ho nachádza v kultúre a neagresívnom nacionalizme čiže vlastenectve. Pod kultúrou nerozumie exkluzívnu kultúru panujúcu v kapitalizme maskovanom liberalizmom, ale kultúru prinášajúcu blaho a hodnoty pre všetkých.

Interiér katedrály Santa Maria.

Významným dominikánskym spisovateľom bol aj Juan Bosch (1909-2001), ktorý prežil 25 rokov v exile a viackrát sa pokúšal získať prezidentský úrad podporovaný ľavicovou Revolučnou (neskôr Sociálnodemokratickou) stranou. Podarilo sa mu to iba na pár mesiacov po páde Trujilla, no vojenský prevrat a intervencia USA (už tradične pod heslom chránenia svojich občanov) mu zabránili realizovať politický program v prospech širokých más. Prevažnú časť jeho literárnej tvorby tvorili eseje a poviedky. Z nich jednu (s názvom Za dve pesá vody) si slovenskí priaznivci latinskoamerickej literatúry mohli prečítať v antológii Dni a noci Latinskej Ameriky, ktorú spolu s prekladateľom Vladimírom Olerínym zostavil niekdajší lektor španielskeho jazyka na FFUK Yerko Moretič (SPKK, 1969). Kniha celkom logicky preferuje sociálnu tematiku života ťažko skúšaného kontinentu a spolu s prekladateľským úsilím ďalších generácii slovenských  hispanistov nám dodnes zostáva prostriedkom poznania o svete, od ktorého objavenia piateho decembra uplynie 522 rokov.

Foto: Vladimír Blaho