Reklama
Refundo.sk
Reklama

Hľadá sa meno šelmy: Gorbačov alebo Jeľcin?

Počet zobrazení: 2315


stlpcek_krivan75.jpg

Zaujal ma neologizmus Putler, ktorý sa v Rusku začal masívne používať na začiatku tohto kalendárneho roka ako hutná a rázovitá prezývka kremeľského šéfa. K tomu sa potom pridali všeobecne zrozumiteľné retuše portrétov prezidenta Putina s narcistickou ofinou a fúzikmi Adolfa Hitlera. Mimochodom, tie fúziky – ak veľmi chceme – uvidíme aj na prednej maske každého BMW. (Je to náhoda, či na[r]cistický resentiment?…)

Zároveň v Rusku neutíchajú diskusie o trestnom stíhaní Michaila Gorbačova. Dopustil rozvrat sovietskeho systému. Údajne omnoho vyspelejšiu ekonomiku ZSSR dostal do úpadku a Čína v HDP už dávno Rusko predbehla. (Treba poznamenať – Čína podľa najnovších formálnych údajov už „predstihla“ aj USA.) Dopustil rozpustenie Varšavskej zmluvy bez recipročného záväzku zo strany NATO. Z takto pojatých dejín začiatku 90. rokov 20. storočia sa však (pre mňa veľmi nápadne) vytratil báťuška Jeľcin.

Spomínam na obdobie, keď ZSSR začínal a končil na obvodovom múre Kremľa a „Nemec, alebo skôr Angličan?“ Gorbačov, ako sa dnes vyjadrujú jeho žalobcovia, postupne dospieval vnútorne k rezignácii, ach – naozaj – ako podobnej okolnostiam abdikácie cára Nikolaja II. roku 1918!… Nebyť Jeľcina, ktorý dal, vtedy ešte ako miestny gubernátor – a vôbec nie zhodou okolností práve r. 1989 – zrovnať so zemou miesto tragického konca cárskej rodiny v Jekaterinburgu, nebyť tejto okolnosti, ktovie, možno by Gorbiho hnali až ta… Mimochodom, Gorbi – tiež pekné slovo. Veľvyslankyňa USA v Prahe, nedávno zosnulá Shirley Temple-Blacková tak r. 1989 nazvala svojho psa.

Myslím, že už vtedy bolo  jasne povedané, koľko bije… Ak filozof Václav Bělohradský píše o univerzáliách „ľudskoprávneho atlantizmu“ – potom v mojich očiach TOTO bol, v stave zrodu, jazyk onoho atlanizmu (ľudskoprávny celkom zámerne vynechávam). Atlantída vystupuje z podsvetia – naklikáme si ju podľa inštrukcií Veľkého Režiséra do digitálnej plazmy monitorov. Niektoré slová totiž „sú pokyny ako zrodené pre deje na javisku“, hunc socci cepere pedem natum rebus agendis“ (Horatius, pred rokom 8 záporného letopočtu).

Hovorím o slovách, nie o slovíčkach – teda o slovách-symboloch, ktoré režírujú, čo sa deje v mysli masy. Bojím sa o takto sémanticky nastavené Rusko. Nie preto, že by som ignoroval stalinistické a brežnevovské zločiny (o ktorých sa Gorbiho žalobcovia akosi nezmieňujú), ale preto, že aj tam žijú hlavne ľudia, ako sme my tu u nás…

Hovorievam s ruskými kolegami. Pýtajú sa ma, prečo som nespokojný v Eurosojuze! Ach, ako mi sentimentálne závidia!… Nebude tajomstvo tohto sentimentu zasa len v slove? V tomto prípade v slove Sojuz? – Ale, bacha, priatelia! Aj onen starší Sojuz mal svojich komisárov. A to je to, čo ma znepokojuje: Sotva mase svitla nádej na lepšie časy, znovu sojuzkomisári. Už treba len Hitlera. Nevadí. Ak nie je, vymyslíme si ho: A Veľký Režisér promptne dodá Putlera.

Žeby naozaj len „slová, slová, slová!“ (?) Nie je to také prosté – z hľadiska hlbinnej psychológie je slovo najmä inštrukciou, vopred odpájajúcou myseľ od všetkého, čo nie je obsahom inštrukcie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama