Historický politický prelom v Durínsku

Počet zobrazení: 3710


bodo_ramelow_vyrez.jpgNa čelo krajinskej vlády v Durínsku bol 5. decembra zvolený politik zo strany Die Linke (Ľavica) – 58-ročný Bodo Ramelow. Došlo k tomu po uzavretí koaličnej dohody medzi krajinskými vedeniami Die Linke s SPD a Zelených (Bündnis 90/Die Grünen, ktorí sa hlásia k ľavicovému liberalizmu). Koalícia sa označuje za červeno-červeno-zelenú.


Bodo Ramelow na snímke z roku 2009. Foto: Tasiegrafie / Creative Commons

Zdesenie z červeno-červeno-zelenej koalície

Odmietavé postoje k tejto koalícii sa objavili už v septembri, krátko po voľbách, keď krajinská organizácia SPD odmietla pokračovať vo veľkej koalícii s CDU, ktorá získala v durínskom Landtagu najviac poslancov a začalo sa uvažovať o vytvorení trojkoalície na čele s Die Linke, ktoré museli v straníckom referende schváliť v krajinskej organizácii SPD. Odhodlanie odsunúť CDU v Durínsku po 24 rokoch bolo silné a tak sa aj Zelení, napriek výhradám voči Die Linke (najmä kvôli minulosti PDS – Partei des Demokratischen Sozialismus – Strany demokratického socializmu), ku koalícii pridali.

Poznamenáme, že Slobodný štát Durínsko sa nachádza na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky a patrí medzi menšie spolkové krajiny (podľa počtu obyvateľov dvanáste, podľa rozlohy jedenáste medzi šestnástimi, z ktorých sú ešte tri mestské štáty). Sociálno-ekonomicky sa tu ešte stále prejavujú nepriaznivé dopady zjednotenia Nemecka, ktoré znamenalo bezpodmienečné prispôsobenie sa či skôr pohltenie Nemeckou spolkovou republikou, po ktorej nový štát dostal aj meno.

Durínsko má v prepočte na zamestnaného najnižší hrubý domáci produkt v celom Nemecku. Vo všeobecnosti (optimisticky) sa predpokladá, že k vyrovnaniu medzi západným a východným Nemeckom („Wessi“ a „Ossi“) dôjde najskôr za 10 rokov, ak sa pravdaže nevyskytnú nejaké väčšie komplikácie.

Časť komentárov a hodnotení zvolenia predsedu vlády koalície vedenej Die Linke poukazovala na to, že ide o významnú zmenu až prelomovú udalosť v nemeckej politike 25 rokov po páde berlínskeho múru. Nebola však ani núdza o jednostranné, odmietavé až zlostné reakcie pravicových politických kruhov nielen v samotnom Durínsku, ale aj v iných častiach Nemecka, resp. na celonemeckej úrovni. Tieto sa objavili aj v slovenských „hlavnoprúdových“ médiách, ak si túto udalosť vôbec všimli.

V súvislosti s formovaním vlády sa prejavila aj protirečivosť nemeckej politickej scény. Výroky nemeckého prezidenta J. Gaucka (v rokoch 1990 – 2000 bol spolkovým splnomocnencom pre záležitosti Štátnej bezpečnosti bývalej Nemeckej demokratickej republiky) o tom, či sa Die Linke po 25 rokoch dostatočne dištancovala od minulosti SED (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands – Jednotnej socialistickej strany Nemecka), ktorá bola vedúcou silou v NDR, však vyvolali aj otázky až kritiku, či sa to hodí k nadstraníckemu charakteru funkcie nemeckého prezidenta. Die Linke totiž tvorí už štandardnú časť nemeckej politickej scény.

Cesta k vytvoreniu vlády bola komplikovaná a predpokladá sa aj to, že pred ňou nie je vôbec jednoduchá budúcnosť. Znalci nemeckej krajinskej politiky vychádzajú najmä z toho, že trojkoalície v krajinských parlamentoch boli nestabilné a neraz sa rozpadli pred vypršaním riadneho volebného obdobia.

Šum spôsobilo, že B. Ramelow bol za predsedu vlády zvolený až v druhom kole hlasovania, hoci nemal protikandidáta – v prvom získal len 45 hlasov. Trojkoalícia má v Landtagu krehkú prevahu jedného hlasu – z 91 miest má 46 poslancov (Die Linke 28, SPD 12 a Zelení 6).

Stručne o vytvorení Die Linke a jej pôsobení v nemeckej politike

Die Linke sa formálne vytvorila v roku 2007 po zložitom vývoji na ľavej strane nemeckého politického spektra (naľavo od SPD) zlúčením Die Linkspartei.PDS (fungovala od roku 2005 po premenovaní postkomunistickej PDS, ktorá pôsobila od roku 1989, takmer výlučne vo východnom Nemecku) a WASG (akronym zo slov Arbeit & soziale Gerechtigkeit – Die Wahlalternative – Práca a sociálna spravodlivosť – volebná  alternatíva, ktorá vznikla v roku 2004 odštiepením od SPD za podpory časti odborov a počas svojho krátkeho trvania pôsobila takmer výlučne v západnom Nemecku).

Zaradiť túto stranu do zjednodušujúcich schém ľavice a pravice, ktorú nám podsúva súčasná mediálno-politická terminológia, nie je jednoduché. Jadro problému spočíva v tom, že Die Linke je politická strana, ktorá sa hlási k európskej autentickej (radikálnej) ľavici. Je stúpencom demokratického socializmu, ktorý by mal nahradiť súčasný kapitalizmus zmietaný hlbokými, neprekonateľnými protirečeniami. Kameňom úrazu je aj to, že medzi vyhranené ľavicové požiadavky Die Linke patrí aj vystúpenie z NATO.

Napriek zložitostiam nemeckej politickej scény sa nová strana úspešne etablovala na všetkých jej úrovniach. Má poslancov v komunálnych, regionálnych (krajinských) zastupiteľstvách, ako i v spolkovom zastupiteľstve. V komunálnych voľbách v tomto roku získala 122 kresiel, čo je o 30 viac ako v roku 2009 (a o 63 viac, ako dosiahla pravicovopopulistická AfD – Alternative für Deutschland).

Zo 16 nemeckých krajinských parlamentov je Die Linke aktuálne zastúpená na základe posledných volieb v septembri 2014 v desiatich a má v nich 160 poslancov. Okrem Durínska je vo vládnej koalícii, ktorú vedie SPD od roku 2009 v Brandenbursku. V minulosti bola v krajinských vládach v rokoch 1998 až 2006 (ešte ako PDS) v Meklenbursku-Predpomoransku, v rokoch 2002 až 2011 v Berlíne, tiež v koalíciách vedených SPD.

V Bundestagu zvolenom v septembri 2013 Die Linke získala 64 kresiel zo 630 miest (v roku 2009 mala v 622-člennom parlamente 76 poslancov). V Európskom parlamente je najväčšou skupinou frakcie Konfederatívna skupina Európska zjednotená ľavica – Severská zelená ľavica – má v nej 7 poslancov z 52. 

Európska dimenzia pôsobenia Die Linke

Die Linke (ešte ako PDS) mala veľký podiel aj na vytvorení Európskej ľavice (ďalej len EĽ) v roku 2004. V súčasnosti sa v EĽ združuje viac ako 30 ľavicových politických strán so štatútom člena alebo pozorovateľa z 23 európskych štátov. Okrem členských štátov EÚ – Belgicka, Bulharska, Cypru, ČR, Dánska, Estónska, Fínska, Francúzska, Grécka, Luxemburska, Maďarska, Nemecka, Poľska, Rakúska, Rumunska, Slovenska (KSS má štatút pozorovateľa), Španielska a Talianska – sú aj z Bieloruska, Moldavska, San Marina, Švajčiarska a Turecka (pozri http://www.european-left.org/about-el/member-parties). K strane sa hlási aj nová Zjednotená ľavica v Slovinsku, ktorá sa dostala do parlamentu po voľbách v tomto roku.

Doplníme, že v Nemecku pôsobí aj Deutsche Kommunistische Partei (DKP), ktorá je  pozorovateľom v EĽ. Má asi 3 500 členov. V tohtoročných komunálnych voľbách získala 7 kresiel (z toho jedno na spoločnej kandidátke Sozialistische Liste). Vo voľbách do krajinských parlamentov a spolkového a európskeho parlamentu (ak v nich kandiduje) v posledných desaťročiach neprekročila hranicu 0,2 % odovzdaných hlasov. Okrem toho existuje aj KPD – Kommunistische Partei Deutschlands (od roku 1990), ktorú Krajinský úrad na ochranu ústavy v Brandebursku označil za ľavicovo extrémistickú (má okolo 150 členov).

Štvrtý kongres EĽ sa zišiel 13. až 15. decembra 2013 v Madride. EĽ organizuje pravidelne  aj letné univerzity. Od 23. do 27. júla 2014 sa konala už deviata vo Werbellinsee (Nemecko) s názvom Európa – postaviť sa za mier. Európska ľavica podporuje aj iniciatívu európskych občanov proti TTIP a CETA. Iniciatívu, ktorú sa spustila v júni 2014, na začiatku decembra podpísalo už vyše milióna osôb.

Nevyhnutnosť a aktuálnosť hľadania európskej autentickej (radikálnej) ľavice

Ak pripustíme, že politikou negácie kapitalizmu sa zničili i niektoré vymoženosti demokracie, treba dodať, že negáciou (podávanou v totálnom mediálno-politickom ignorovaní a odmietaní všetkého) socializmu sa súčasnej civilizácii a rozvoju spoločnosti škodí ešte viac. Priznanie chýba a omylov socializmu a obľúbené dnes už takmer rituálne ospravedlňovanie sa za minulosť (často tými, ktorí s ňou mali máločo spoločné) neznamená, že to bola veľká čierna diera. Táto interpretácia minulosti podávaná konzervatívcami, liberálmi ale aj časťou sociálnodemokratických a socialistických strán tiahnucich v záujme podielu na moci čoraz viac na pravú polovicu pomysleného politického poľa súčasnosti, už dlhší čas ukazuje, že vedie do slepej ulice.

Ak sa pozrieme len do štátov V-4, vidíme, že z hľadiska riešenia problémov postsocialistických (tranzitívnych) štátov, ktoré vyvoláva najmä neoliberálna globalizácia (rast sily finančného sektora, deregulácia, privatizácia a pod.), tlak USA a atlantizmu (najmä prostredníctvom NATO) je potrebné vytváranie strán naľavo od „nových“ ľavicových strán, ktoré sa hlásia k strednej či stredopravej sociálnej demokracii alebo socializmu na spôsob „tradičných“ európskych (západoeurópskych) strán. Svedčí o tom smutný osud nielen slovenskej SDĽ, ale aj protirečenia a paradoxy v politickom vývoji maďarských (Maďarská socialistická strana – Magyar Szocialista Párt) a poľských (najprv koalície, potom strany Zväz demokratickej ľavice – Sojusz Lewicy Demokratycznej) socialistov.

Hľadanie autentickej ľavice, ktorá je zároveň aj radikálna, musí pokračovať aj z hľadiska ďalšej budúcnosti EÚ a európskej integrácie. Mimoriadnu aktuálnosť otázky zvýrazňuje aj ochota viacerých vládnych európskych sociálnodemokratických a socialistických strán pristúpiť k dohode TTIP a odmietanie o tejto téme verejne diskutovať. 

Die Linke v hľadáčiku spravodajských služieb

Die Linke je od svojho vzniku v roku 2007 nielen neustále mediálno-politicky ostrakizovaná, ale bola sledovaná aj Spolkovým úradom na ochranu ústavy a jeho krajinskými orgánmi. Zvláštny záujem úradu, ktorého činnosť má aj prvky spravodajskej služby zameranej na sledovanie občanov (kontrašpionáže) podľa nejasných kritérií o porušovaní ústavnosti či o antidemokratických postojoch, vyvolali najmä pracovné skupiny Die Linke Antikapitalistická ľavica (asi 1 900 členov), Komunistická platforma (zhruba 1 250 členov, ku ktorej sa hlási aj S. Wagenknechtová) a Socialistická ľavica (okolo 800 členov). Sledované sú aj menej početné skupiny Marxistická platforma, Gerský dialóg/Socialistický dialóg Cuba Sí. V správach úradu boli viackrát označené za „otvorene extrémistické“.

V januári 2012 nemeckými médiami hýbala aféra so sledovaním poslancov Bundestagu (!) za Die Linke (pozri http://www.spiegel.de/politik/deutschland/geheimdienst-verfassungsschutz-beobachtet-27-linken-abgeordnete-a-810651.html). Okrem toho boli sledovaní ďalší 11 poslanci v krajinských parlamentoch. Spiegel zverejnil aj zoznam sledovaných poslancov Budenstagu za Die Linke (pozri http://www.spiegel.de/politik/deutschland/linke-unter-beobachtung-die-liste-der-betroffenen-bundestagsabgeordneten-a-811166.html).

Špicľovanie však pokračovalo naďalej. 2. júna 2013 bol uverejnený ďalší materiál, v ktorom sa písalo o pokračujúcom sledovaní najmenej 25 poslancov z Die Linke (http://www.spiegel.de/politik/deutschland/verfassungsschutz-geheimdienst-beobachtet-25-linken-abgeordnete-a-903309.html)

Odpovede politikov z vládnych strán i štátnych úradníkov boli vyhýbavé. Minister vnútra H.-P. Friedrich priznal, že agenti skúmajú činnosť Die Linke, ale podľa neho Spolkový úrad na ochranu ústavy si iba plnil svoje povinnosti, lebo vraj existovali závažné dôkazy o tom, že v strane sú tendencie, ktoré odporujú ústave. Predstavitelia bezpečnostných zložiek tvrdili, že poslanci sú sledovaní len na základe informácií z otvorených (všeobecne prístupných) zdrojov a nie sú pritom používané operatívne spravodajské metódy, čo však pravda nebola.

Spisy o niektorých sledovaných poslancoch mali aj niekoľko stostranový rozsah. Médiá poukázali aj na to, že len platy 7 zamestnancov úradu, ktorí sa tejto činnosti priamo venujú, ročne vychádzajú na 390-tisíc eur. Pri tom sledovaním extrémistickej pravice, ktorá je v Nemecku oveľa väčším a rýchlo rastúcim problémom, sa v tom čase zaoberalo len 10 zamestnancov úradu.

Aféra viedla k diskusii o právomociach Úradu na ochranu ústavy a o oprávnenosti a legitímnosti špicľovania parlamentnej opozície. Aj časť z tých, ktorí z „príncipu“ súhlasili s tým, že na Die Linke treba „dávať pozor“, poukazovalo na to, že z bežne prístupných zdrojov možno získať všetky informácie o činnosti strany. Pozornosti neušlo ani to, že poslanci neboli sledovaní podľa miery svojej „radikálnosti“, ale predovšetkým na základe pozícií v straníckej hierarchii a to, že išlo o poslancov Bundestagu, ktorí pôsobia alebo boli zvolení na území bývalej NDR.

Proti špicľovaniu sa postavili nielen poslanci za Die Linke, ale odsúdili ich aj Zelení. Die Linke označila túto činnosť za pokračovanie tradície zákazu výkonu povolania z 50. a 60. rokov, ktoré podrýva hodnoty parlamentnej demokracie. Za poľutovaniahodné považovali aj to, že Úrad na ochranu ústavy sleduje Die Linke a nerešpektuje parlamentnú imunitu a pritom bagatelizuje pravicový extrémizmus.

Die Linke akcie kvalifikovala ako protiprávny, neústavný útok na stranu. Zdôraznila, že podľa nemeckej ústavy by mal parlament kontrolovať tajné služby a nie naopak.

Jedným zo sledovaných bol aj B. Ramelow. V júli 2010 súd rozhodol, že jeho sledovanie „na základe všeobecne prístupných zdrojov“ bolo primerané, voči čomu sa B. Ramelow odvolal. V októbri 2013 bolo prijaté nové rozhodnutie, ktoré sledovanie B. Ramelowa kvalifikovalo ako protiústavné. Uvádzalo sa v ňom protirečivo však aj to, že záujem na ochrane slobodného demokratického poriadku môže mať prednosť pred právami poslancov. Tento záujem prichádza vraj do úvahy, ak existuje náznak, že poslanec zneužíva možnosť boja proti tomuto poriadku alebo ho uskutočňuje príliš agresívne.

Ako uvádzala správa poslaneckej skupiny Die Linke zo 16. októbra 2013, problém sledovania poslancov Die Linke týmto stále nebol definitívne vyriešený. Spolkové ministerstvo vnútra napokon až v marci 2014 oznámilo, že poslanci strany v Bundestagu v budúcnosti už nebudú sledovaní.

Prípad je však, zdá sa, nekonečný. V septembri 2014 Spolkový správny súd zakázal Spolkovému úradu na ochranu ústavy, aby pokračoval v sledovaní G. Gysiho, ktorý je ako predseda najsilnejšej opozičnej frakcie v Bundestagu aj šéfom /vodcom/ opozície. Musí zároveň zničiť všetky informácie, ktoré o ňom doposiaľ nazhromaždila. G. Gysi sa s úradom neúspešne súdil už v roku 2006.

Potenciálny medzinárodný dopad durínskej trojkoalície

Vzhľadom na rozsah príspevku sa nebudeme zaoberať obsahom koaličnej zmluvy ani pripravovaným vládnym programom, ktorých analýza bude iste zaujímavá. Myslíme si však, že durínska červeno-červeno-zelená koalícia môže mať nielen celonemecký, ale aj medzinárodný dopad. To, čo sa deje v Nemecku nielen sociálno-ekonomicky, ale aj politicky, vplýva na dianie v EÚ, ale aj na európskom kontinente.

Na základe výsledkov spolkových volieb v roku 2013 sa objavila okrem veľkej koalície CDU/CSU a SPD aj možnosť inej koalície. Keby sa bola vytvorila koalícia SPD, Die Linke a Zelených, mala by v Bundestagu zo 630 kresiel 319 poslancov. Zbúrať vyše 20 rokov existujúce politické tabu spolupráce s nemeckou radikálnou (autentickou) ľavicou sa SPD ešte neodvážila, ale začalo sa o tom hovoriť. Náznaky diskusie pokračovali aj na zjazde SPD v novembri 2013, ale na stranícke referendum, ktoré bolo v decembri, sa predložila „vyskúšaná“ veľká koalícia s CDU/CSU.

Podľa niektorých názorov situácia v roku 2017, keď majú byť nasledujúce spolkové voľby, sa však môže už môže skutočne uvažovať o inej alternatíve. Ak aj nebudeme počítať s tým, že SPD trpí určitou traumou z neúspechu už v tretích spolkových voľbách za sebou a môže sa pokúsiť využiť aj najmenšiu šancu na vedenie vládnej koalície, v hre budú ešte minimálne dva faktory, ktorých pôsobenie sa momentálne nedá odhadnúť.

Prvým bude to, ako bude fungovať durínska trojkoalícia. A druhý spočíva v tom, akým bude vývoj v Európe, ktorý v tomto roku nesmierne skomplikovala ukrajinská kríza. Nespokojnosť nemeckého obyvateľstva s politikou, ktorú v tomto smere vedie kancelárka A. Merkelová, podľa viacerých ukazovateľov narastá.

Skutočnú kritiku sociálno-ekonomickej, vnútornej i zahraničnej politiky vlády A. Merkelovej podáva len Die Linke. Aktuálne na túto tému reaguje S. Wagenknechtová, prvá podpredsedníčka Die Linke (pozri jej vystúpenie v Bundestagu 26. novembra 2014, ktoré sa bežne označuje „Kde žijete, pani Merkelová?“ Prístupné na https://www.youtube.com/watch?v=t3PQ8y7aClA – v nemeckom jazyku s českými titulkami).

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
08. december 2014, 20:28

Pan Skvrnda, vdaka za exkurz na nemecku politicku scenu, kde sa vselico zacina odohravat v suvislosti s udalostami na Ukrajine a nesvojpravnym angazovanim sa nemeckej kancelarky Angely Merkelovej. Da sa predpokladat, ze die Linke bude v nasledujucom obdobi naberat sympatizantov. Antimilitaristicke postoje su v Nemecku paradoxne dost silne, (paradoxne vzhladom napriklad na male Slovensko, kde to podla medii vyzera tak, ze vsetci chcu ist na pomoc demokracii na Ukrajine, pricom Slovensko ma armadu, ktora by asi tazko ubranila mensie mesto, napriklad B.Bystricu)...

Nie je to realitou, skor sa jedna o to, ze nemci maju vacsie skusenosti s vymyvanim mozgov, tak su ovela opatrnejsi ako nasi dovercivi krajania odkazani v prevaznej miere na zpravy na TV Angelika, alebo TV Hnoj, alebo listujuci v jednom trojpismenkovom denniku...

Dennik Die Zeit 5. decembra zverejnil prehlasenie adresovane Merkelovej pod nazvom "Wieder Krieg in Europa? Nicht in unserem Namen!", co znamena v preklade "Opat vojna v Europe? Nie pod nasim menom, pod nasou znackou".

http://www.zeit.de/politik/2014-12/aufruf-russland-dialog

Prehlasenie podpisalo 60 vskutku zvucnych mien, ako Gerhard Schroeder, Roman Herzog, ministri spolkovej vlady, mnozstvo znamych osobnosti z kulturneho zivota. Zda sa, ze v Nemecku si ludia uvedomuju zavaznost situacie na rozdiel od nas, kde panuje predstava ze sa jedna len o nejakemensie natahovacky, kde bol dekonca predseda vlady  obvineny z toho, ze vyvolava paniku, ked uviedol ze pradepodobnost vojny je 70%...

Antimilitarizmus v spojeni s bezvychodiskovostou sucasnej podoby oligarchickeho kapitalizmu, presun  vyroby do Azie, upadok dolara ako svetovej rezervnej meny a dalsie faktory povedu k tomu, ze lavicove politicke strany zacnu naberat priaznivcov. Pravdaze za predpokladu, ze prestanu kolaborovat s oligarchami, co je nevyhnutna podmienka, nie postacujuca.

 

 

Obrázok používateľa anton b.
#2
anton braxatoris
08. december 2014, 20:50

Vami uvadzany link na prejav Sahry Wagenknechtovej ceske titulky nema, alebo ak ma, tak sa spustia v zavislosti na nastaveni browsera. V tomto linku sa spustia kazdemu:

https://www.youtube.com/watch?v=kDMbBw6OQeY

Je tam vsak  zvukovy rusky preklad, ktory na skodu veci prekryje perfektnu nemcinu pani Wagenknechtovej. Ten prejav vsak stoji za to prehrat dvakrat.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984