Reklama
Reklama

História – matka múdrosti

Zarážajúcou a znepokojujúcou skutočnosťou je permanentné „odľudšťovanie“ nášho vývoja
Počet zobrazení: 3244

S potešením som si pozrel príspevok o Clementisovi – no aj so sarkastickým úškrnom. Prečo si na silné ľavicové osobnosti nespomínajú aj strany s prívlastkom „ľavicové“?

Ľavica na Slovensku má dojem, že vznikla až založením strany Smer a pôsobením osobnosti R. Fica. Nuž z krátkej histórie viem, že v novodobej existencii Slovenska ju zakladali Weiss a Kanis.

Je tu však aj skutočná história ľavice, ktorá má v organizačnej podobe 100 rokov! V priebehu storočia zažiarilo niekoľko silných osobností, ktoré si treba ctiť. Napríklad davisti, pripomínam: Daniel Okáli, Andrej Sirácky a Vlado Clementis. Boli to intelektuáli, literárne aktívni ľavicoví ľudia, mimochodom, medzi vojnami žili v podobnom kapitalizme ako my dnes, takže ich názory sú stále aktuálne. Žiadne ľavicové zoskupenie sa k nim nehlási, možno preto, že ich lídri na nich nedorástli?

Najznámejším ľavicovým politikom v európskom priestore je Alexander Dubček. Jeho silný humánny odkaz a neústupčivosť mocným ani bohatým je možným vzorom (alebo strašiakom) pre súčasníkov, ktorí si hovoria ľavicoví. Na Slovensku sa nejakú dobu pripomínal, dokonca aj jedna menšia vysoká škola nesie jeho meno – no dnes už o ňom nepočuť. Pre súčasný mamonársky svet nie je potrebný. Pritom mala ľavica šancu prostredníctvom jeho mena zaradiť sa vo svete – veď Dubček bol silne uznávaný najmä vo Švédsku, Taliansku, aj v Nemecku. Jednoducho tam, kde boli silné socialistické strany. No naša ľavica uprednostňuje seba a ani netuší, čo je socializmus. Socializmus nie je recidívou, ale odborný, až vedecký termín zahrňujúci určitý stav spoločnosti.

No a Clementis je symbolom odporu voči fašizmu a tiež symbolom intelektuálneho videnia sveta, trochu aj naivnej viery v stalinizmus, ktorý ho pripravil o život.

Nie je tých osobností veľa, no sú to výrazné typy, ktoré stojí za to pripomínať a trochu aj napodobňovať.

Odľudšťovaním však trpia aj ostatné strany, ktoré si síce hovoria národné, no históriu vnímajú až od chvíle nástupu aktuálneho šéfa do funkcie. Takže národniari sa spočiatku chválili, že majú 150-ročnú históriu, no akosi bez mien, napokon už aj zabudli rátať roky a jednoducho existujú (presnejšie živoria). Pritom je o koho sa oprieť, veď na počiatku snahy o slovenskú realitu boli takí silní ľudia ako Štúr, Vajanský, či Francisci. Popri nich pôsobili aj umelci ako Botto či Chalupka, ktorého „Mor ho!“ je symbolom odporu voči vláde iných národov. No aj ekonóm Karvaš je silným príkladom odbornej zdatnosti v prospech národa. Národné strany na to – nič.

Máme aj rôzne liberálne strany – no opäť bez osobností, pardon, šéfovia strán sú považovaní za osobnosti. Pritom ani netušia, čo je liberalizmus, aké má originálne politické a ekonomické prejavy a aké sociálne negatíva.

brainwash-g9f09479be_640_kopia.jpg
Ilustračné foto: Pixabay.com

To je však jav – odľudšťovanie vývoja – symptóm našej civilizácie. Najviditeľnejšie je to na nemeckej politickej scéne. Mienkotvorní Nemci sa idú „pojašiť“ z Merkelovej, ktorá by však nebola bez H. Kohla a Nemecko by nebolo bez K. Adenauera. No tí z historického vedomia Nemcov akosi vypadli. Aj sociálni demokrati boli na okraji vplyvu, až kým sa neobjavil W. Brandt, ktorý otvoril cestu NSR do celej Európy, jeho „ostpolitik“ je súčasťou nemeckej zahraničnej politiky dodnes. No vedomie vníma iba aktuálnych politikov, ktorí svoje strany vedú úspešne od desiatich k piatim.

Podobne Francúzi zabudli na Ch. de Gaulla, ktorý vytvoril súčasnú podobu republiky. Ani Rakúšania si už nespomínajú na svojich velikánov, akými boli Kreisky či Sinowatz. V USA sa rúcajú sochy významných osobností, už iba čakám, kedy bude pripomenutý ďalší plantážnik a otrokár – G. Washington. Američania majú veľmi skromnú históriu, aj z tej odlamujú významné osobnosti.

Rusi majú zase problém s uctievaním osobností. Tie boli dlho zbožšťované, a tak je dnes problém, koho glorifikovať a koho pohaniť. Opatrne sú vyzdvihovaní niektorí vojvodcovia a cár Peter I. No Rusi majú oveľa bohatšiu históriu a historické vedomie by teda malo byť podstatne širšie. Majú však aj históriu tvrdého účtovania s padajúcimi osobnosťami. Treba sa naučiť vážiť si vlastnú národnú identitu a teda aj históriu so všetkými osobnosťami. To platí o všetkých národoch.

Vráťme sa však k slovenskej ľavici. Historické osobnosti ponúkajú principiálne nejaké východiská, ale aj komentáre k aktuálnej (vtedy) situácii. Už som pripomenul, že väčšina z nich žila v rovnakom ekonomicko-sociálnom zriadení ako my dnes, takže sa dá zo všeličoho poučiť. No predovšetkým z toho, že intelektuál nie je odvodený od nejakého (niekedy pochybného) akademického titulu, ale od mozgových schopností – uvažovať, analyzovať, syntetizovať, aj predvídať – a to všetko bez ohľadu na kvalitu osobného profitu. No to som tomu dal – kde nájsť také osobnosti, určite sú, no nie v exekutíve.

Pripomínam názor jedného amerického akademika, ktorý si spomína na to, ako mu jeho matka prízvukovala v čase, keď sa išiel na vysokú školu, aby si zapísal aj historické predmety. Až neskôr pochopil, na čo je mu poznanie histórie dobré.
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama