História i hystéria sa opakuje

Po dedkovi z otcovej strany, ktorého som nemal šťastie osobne spoznať, mi zostal okrem pár fotiek iba jeho cestovný pas z prvej republiky. Spodná časť obalu hrdo zdôrazňuje dôležitosť úradného dokumentu, keď hlása: „K vycestování do všech zemí světa kromě Ruska.” 

Ako dieťa, žijúce v inej ére a nezaťažené históriou, ma to zakaždým opätovne pobavilo, kedykoľvek som sa nad tým nezmyslom zamyslel. Zaváňalo mi to vtedy nepochopiteľnou  exotikou. Nepredstaviteľné!

Ako to vôbec mohlo byť niekedy ináč? Nebolo to odjakživa na „večné časy”?

Nepretieklo veľa vody Dunajom a forma istého déjà vu je naspäť. Rusko takmer unisono globálne získalo postavenie trpeného spoločníka či nevítaného hosťa. S nesmiernym odhodlaním sme denno-denne presviedčaní, že práve zlé Rusko a jeho terajší vodca predstavujú velikánsku hrozbu pre celosvetový mier. Čo ak je však skutkový stav predsa len trošku odlišný? Ruský prezident určite nie je perfektný, ale nielen v mojich očiach prinavrátil Rusku dočasne stratenú hrdosť a postavenie vo svete, ktorý sa dostal opäť do akej-takej rovnováhy. Na to, aby modrá planéta fungovala, je potrebná vyváženosť a tá tu v čase hibernácie ruského medveďa, či si to niekto uvedomuje alebo nie, prirodzene chýbala. S Ruskom sa voľky-nevoľky opäť musí rátať.

Mnohým je kvôli ukončeniu etapy „bezvládia” novodobý cár tŕňom v oku. Vykreslili ho ako diktátora a jednoducho sa stal neprijateľný. Paradoxom zostáva skutočnosť, že obdobné kritériá by posadili do rovnakej kategórie nejedného zo súčasných politikov vyspelého sveta. Pri Rusku sa neúnavne skloňuje otázka prijateľnejšej alternatívy jeho vodcu. I čert by bol v danej chvíli akceptovaný. Podľa mojej optiky, typy závislosťou na alkohole výrazne poznačeného Borisa či ako sme sa s odstupom času mohli dozvedieť, až detinsky naivného Gorbiho, by to veru v záujme zachovania mieru nemohli byť ani náhodou. Bývalý spravodajský dôstojník sa prezentoval prezieravou politikou a napriek mnohým provokáciám, embargám, úskokom a rôznym obmedzeniam sa nenechal vyviesť z miery a javí sa, na rozdiel od jeho predchodcov, ako ozajstný štátnik. Dokonca viac ako senilnejší pán z istého domu, ktorý sa s prostorekosťou starej matere prizná novinárom, že radšej im už nebude odpovedať na otázky, aby si tým zas nevyrobil problémy... či na základe niektorých dosť nešťastných vyhlásení a opatrení tiež viac, ako mnohí lídri súčasného slobodného sveta. 

Žijeme v dobe pretlaku správ, informačných vojen a pretekov médií, kto skôr a viac nakloní misku váh na svoju stranu. Ich úloha sa z polohy informovať prevtelila do pozície diktovať, a to nielen, čo si má jedinec myslieť, ale už aj ako. Je úžasné, ako sa dá rovnaká udalosť diametrálne odlišne interpretovať. Tak sa masíruje verejná mienka a podľa stupňa akceptovania národ pozvoľna pripravuje na druhú etapu. 

Z čias, keď som dral lavice trebišovského gymnázia, mi utkvelo v pamäti názorné a dodnes neprekonané vysvetlenie postavenia siedmej veľmoci v politike. Raz v roku sa tradične usporadúval veľmi prestížny beh medzi mestami A a B. Každé z nich reprezentoval jeden atlét. V daný rok zvíťazil ten z mesta A. Nasledujúce ráno mienkotvorný denník z mesta A priniesol na titulke bombastickú zvesť: „Náš skvelý pretekár vyhral, pretekár z mesta B, bol beznádejne posledný!” – kričalo z prvej strany. V meste B nenechali tiež nič na náhodu a tamojšia propaganda formou správ a novín sprostredkovala svojim občanom ohromnú striebornú priečku ich atléta, pričom nezabudla zvýrazniť hodnotu dodatkom, že ten od susedov dobehol predposledný...

Nezabúdajme preto: často to ani nie je o tom, čo sa dočítame, ale presne o tom, čo sa vynechá. Je úplne zbytočné poznamenať, že zámerne. 

Už dávnejšie ma oslovil podtitul Slova (Pre tých, čo vedia čítať); verím, že k nim patríte i vy.

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)