Hausnumerá pána analytika Dulebu

Počet zobrazení: 4128

Takže z 20 miliónov červenoarmejcov, ktorí padli v druhej svetovej vojne, bolo 8 miliónov Ukrajincov a 6 miliónov Bielorusov. O zvyšné straty sa podelili ďalšie národy Sovietskeho zväzu. To tvrdí profesor politológie na Prešovskej univerzite Alexander Duleba, ktorého mnohí považujú za najväčšieho odborníka na Ukrajinu a Rusko.

Onlinové spravodajstvo TV Joj – topky.sk – prinieslo 15. apríla s dlhoročným riaditeľom Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) rozsiahly rozhovor pod titulkom Analytik Duleba na plné ústa: Matovič sa vysmieva vlastnej krajine! Veríme obrazu Ruska, ktorý sme si vymysleli.

Nechám bokom jeho úvahy ohľadom cesty súčasného vicepremiéra do Moskvy v súvislosti s vakcínou Sputnik V. Sústredím sa na pasáž, v ktorej vysvetľuje dôvody, prečo si väčšina Slovákov zachováva kladný vzťah k ruskému národu.
 

Na vine je Štúr a industrializácia

Absolvent odboru vedeckého komunizmu na Filozofickej fakulte Kyjevskej štátnej univerzity Tarasa Ševčenka z toho viní slovenskú inteligenciu, ktorá sa za najtuhšej maďarizácie stotožnila s politickým závetom Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti. Autor v knihe nastoľuje nevyhnutnosť spojenia Slovanov a zvýšenia ich sebavedomia, aby sa tým predišlo ich podrobeniu národmi zo západnej Európy.

Duleba pripúšťa, že aj českí vlastenci verili vo veľký slovanský štát, ale tejto falošnej myšlienky sa zbavili po auguste 1968, keď „Rusi využili nacionalizmus medzi slovenskými komunistami a pomohli presadiť federáciu. Československo bolo unitárnym štátom a až po federácii v roku 69 získalo (Slovensko – M. K.) vládu a ministerstvá. Čiže aj okupácia v roku 1968 mala pre slovenský nacionalizmus pozitívny prínos a bolo jedno, či bola odetá v komunistickej šatke, alebo v inom obleku.“

Obyvatelia Nižného Skálnika v rozhovore s rozviedčikom Červenej armády, zima 1945.

obyvatelia_nizneho_skalnika_v_rozhovore_s_rozviedcikom_cervenej_armady_januar_1945.jpg
 

Kto nás teda oslobodil?

Na otázku, aké sú ďalšie faktory nadštandardného vzťahu Slovákov a Sloveniek k Rusom, politológ rusínskeho pôvodu Duleba odpovedá:

„Druhá svetová vojna a obraz, ktorý sme prijali, že nás oslobodilo Rusko, hoci to vôbec nie je pravda. Červená armáda bola tvorená z 15 sovietskych republík, ale my to na Slovensku považujeme za ruskú armádu. To, že z tých zhruba 20 miliónov zabitých vojakov bolo 8 miliónov Ukrajincov, 6 miliónov Bielorusov, čo je 14 miliónov, a zvyšok boli ďalšie národy vrátane Rusov, to nám uniká. Máme tu mylný pocit, že to bolo Rusko.“

Oficiálne počty obetí druhej svetovej vojny v ZSSR majú svoju históriu. Za Stalinovej vlády boli podhodnotené, hovorilo sa o strate 7 miliónov občanov, za Nikitu Chruščova 20 miliónov, až v Gorbačovovej ére sa špeciálna komisia dopracovala k číslu 26,6 milióna ľudí. Ide o celkový počet, teda vrátane civilného obyvateľstva. Duleba však operuje s 20 miliónmi „zabitých vojakov“, akoby nepoložili svoje životy v boji, no jednoducho boli zabití.

V skutočnosti príslušníkov Červenej armády, ktorí padli na frontoch, zomreli následkom zranení, chorôb či vyvražďovania v nacistických koncentračných táboroch, bolo „len“ jedenásť miliónov. Aké bolo ich národnostné zloženie? V sovietskej armáde sa takáto štatistika neviedla, ešte tak podľa republík.

Zrejme ohľadom propagovaného internacionalizmu a socialistického vlastenectva, ale v podmienkach ZSSR to bolo komplikované. Osobitne medzi Ukrajincami a Rusmi bola táto hranica dosť nejasná. Určite priezvisko nerozhodovalo. Mnoho mužov s ukrajinským menom za pokladalo za Rusov a možno to platilo a platí i naopak. Ešte aj teraz etnickí Rusi tvoria 17 percent obyvateľstva Ukrajiny a v Kazachstane 24 percent napriek tomu, že po rozpade ZSSR masovo odchádzali do Ruskej federácie.
 

Dve tretiny padlých boli Rusi

Údaje sa ešte spresňujú, no podľa najnovších výskumov zo všetkých padlých predstavujú Rusi cca 66 percent, Ukrajinci 15, Bielorusi 3 percentá, za nimi nasledujú Tatári (190-tisíc). Potom, z čoho budú zaskočení novodobí antisemiti, Židia (145-tisíc). Stále hovoríme o vojakoch, nie o obetiach holokaustu. Tých sa v bývalom Sovietskom zväze odhaduje až na jeden milión! Žiaľ, na týchto zločinoch sa výdatne podieľali na Ukrajine a v Pobaltí domáci kolaboranti, ktorí vytvárali vlastné trestné oddiely podľa vzoru nacistických SS – Schutzstaffel.

V smutnom rebríčku počtov padlých po sovietskych vojakoch židovského pôvodu sa zaraďujú etnickí Kazachovia (143-tisíc) a príslušníci ostatných stredoázijských a kaukazských národov.
 

presun_vojakov_4._ukrajinskeho_frontu_pod_tatrami.jpg
Presun vojakov 4. ukrajinského frontu pod Tatrami, marec 1945.

Nepochybne aj z tohto prehľadu možno konštatovať, že Duleba používa v tvrdeniach zameraných zrejme na zníženie podielu ruského národa na porážke fašizmu mimoriadne hausnumerá. Žeby si roztržitý pán profesor náhodou poplietol čísla „o zabitých vojakoch“ s celkovým počtom občanov, ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne? Jeho „zhruba 20 miliónov“ sa vidia byť bližšie k dosiaľ potvrdeným viac než 26 miliónom.

Ak by sme išli po jednotlivých postsovietskych republikách, Ruská federácia zaznamenala straty v armáde vo výške 6,75 milióna, 4,1 milióna medzi civilným obyvateľstvom v dôsledku bojov a zločinom proti ľudskosti. Ďalších 3,1 milióna zomrelo pre hlad a choroby spôsobené vojnou. Celkovo by to teda malo ísť o 13,95 milióna, čo predstavovalo 12,7 percenta populácie Ruska.

V prípade Ukrajiny a Bieloruska je tento pomer logicky vyšší. Boje tam prebiehali dlhšie, nemeckí nacisti si na okupovaných územiach „dožičili“ viac času na krvavé čistky. Ukrajinská SSR stratila okrem 1,65 milióna vojakov aj 5,2 milióna civilistov, teda dokopy 16,3 percenta celej populácie.

V Bielorusku sa po vojne domov nikdy nevrátilo 620-tisíc červenoarmejcov, zavraždených bolo 1,36 milióna civilov a na následky vojnových útrap zomrelo ďalších 310-tisíc. Spolu teda 2,29 milióna – 25,3 percenta obyvateľstva! Viac ako každý štvrtý... Pre porovnanie ďalšie otrasné čísla: Poliakov zahynulo počas vojny vyše troch miliónov, Juhoslovanov 1,7 milióna, pol milióna Rumunov a 355-tisíc občanov Československa.


Nik nezľahčuje podiel Rumunov

Tak či onak, Duleba vyťahuje číselné údaje o obetiach vojny v niekdajšom Sovietskom zväze ako kúzelník bielych králikov z klobúka. To platí aj o jeho ďalšom tvrdení: „Rumunská armáda bola absolútne rozhodujúca pri oslobodzovaní Slovenska. Toto všetko sme zabudli a berieme to tak, že nás oslobodilo Rusko a vnímame to tak, že Sovietsky zväz, čo bol úplne iný štát, si zamieňame s Ruskom.“

Po protinacistickom prevrate v Bukurešti vedenom 23. augusta 1944 kráľom Michalom III. Rumunská kráľovská armáda prešla na stranu Spojencov. V rámci formácií 1. a 2. ukrajinského frontu sa podieľala na oslobodzovaní Sedmohradska a severného Maďarska. Jej jednotky v druhej polovici decembra pri Ipli prekročili hranice ČSR a vynikali najmä v ozbrojených stretoch v horských oblastiach stredného Slovenska. Sovieti mali predsa len viac skúseností z bojov na rovinách.

rumunski_vojaci_pocas_oslobodzovania_banskej_bystrice_april_1945.jpg
Rumunskí vojaci počas oslobodzovania Banskej Bystrice, 25. marec 1945.

Rumuni sa podieľali na oslobodení Brezna, Banskej Bystrice, Martina (s príslušníkmi 4. čs. samostatnej brigády) a ďalších miest a obcí. Pokračovali smerom na stredné Považie a odtiaľ na Moravu až do južných Čiech, kde ich zastihol koniec druhej svetovej vojny v Európe.

Napriek tomu význam účasti Rumunov na oslobodzovaní Slovenska netreba preceňovať. V rámci 2. ukrajinského frontu tvorili dve armády z celkového počtu ôsmich. Na našom území bojovalo okolo 250-tisíc Rumunov. Iste, existujú pochybovači, ktorí porovnávajú ich úroveň výstroja, výzbroje a „manažmentu“ zásobovania s Červenou armádou. Ale to im hádam po 76 rokoch nebudeme vyčítať. Zachovali sa rovnako statočne.

Na Slovensku registrujeme 10 435 pochovaných rumunských vojakov, z toho 10 384 leží na Ústrednom vojenskom cintoríne Rumunskej kráľovskej armády vo Zvolene. Pre jej 36 príslušníkov našli miesto posledného odpočinku v cintoríne Starej Turej a pre 15 v Trenčianskej Teplej. Samozrejme, môžu sa nájsť i ďalšie hroby, rumunská odborná literatúra píše o omnoho vyšších stratách.

 

Čí chlieb je, toho pieseň spieva

Keď už Duleba spomína „absolútne rozhodujúce“ zásluhy Rumunov, objektívne pripomeňme, že sovietske jednotky mali pred rumunskými časový náskok. Priamy boj o slovenskú pôdu začali už 20. septembra 1944, keď následne priniesli slobodu prvej našej obci – Kalinovu. V karpatsko-duklianskej operácii nasadili do 150-tisíc mužov. To sa postupne zvýšilo na cca 800-tisíc v súbežných operáciách – ostravsko-karvinskej a bratislavsko-brnianskej.

cervena_armada_osloboditelka_bratislavy_pred_hotelom_carlton.jpg
Sovietski delostreleci pred bratislavským hotelom Carlton.

Podľa informácií Ministerstva obrany RF je na území Slovenska pochovaných 63 517 červenoarmejcov. Predovšetkým na deviatich memoriálnych cintorínoch: v Michalovciach (17 648 vojakov), vo Zvolene (17 280), Svidníku (vyše 9 000), na bratislavskom Slavíne (6 845), v Štúrove (5 433), Košiciach (3 109), Žiline-Bôriku (1 924), Trebišove (286) a Humennom (180). Registrujú ďalších 38 spoločných a 140 individuálnych hrobov sovietskych vojakov a partizánov, ktorí padli počas SNP. Na ich pamiatku sme im my, Slováci, postavili (a zväčša vzorne sa o ne v obciach starajú) 238 pomníkov, inštalovalo sa približne tisíc pamätných tabúľ a iných symbolov.

Keby sa Duleba sťažoval (čo v tomto prípade neurobil), že sa pred novembrom 1989 o účasti rumunských vojsk na oslobodení Československa veľa nepísalo, mal by pravdu. Podaktorí demagogickí ideológovia tvrdili, že sa treba zmieňovať iba o hrdinstvách sovietskej armády. Navyše, hoci sme boli s Rumunskom v RVHP a vo Varšavskej zmluve, vzájomné vzťahy neboli ideálne. Veď Nicolae Ceaușescu odmietol účasť na tzv. internacionálnej pomoci v auguste 1968...
 

Deravá superobjektívna analýza

Pokiaľ mám informácie, vo všetkých mestách a obciach, kde sa rumunskí vojaci podieľali na oslobodení, si ich obete vysoko vážia. A to sa podčiarkuje pri každom výročí. V Banskej Bystrici, ale aj v iných mestách a obciach príslušníkom rumunskej armády v posledných rokoch inštalovali pamätné tabule. Nedávno nový pomník odhalili z iniciatívy SZPB v Španej Doline za účasti rumunskej veľvyslankyne. Škoda, že si na to nik z ústrednej štátnej správy nenašiel čas...
 

prazania_nadsene_vitaju_svojich_osloboditelov_z_cervenej_armady.jpg
Pražania nadšene vítajú svojich osloboditeľov.

Ktosi chcel Dulebove argumenty v rozhovore pre topky.sk bagatelizovať: Veď on nie je historik. Politológ, najmä keď sa odvoláva na dejiny, by si mal uvedomiť, čo hovorí. V tomto prípade existujú iba dve možnosti. Podľa prvej sa vyjadril k veciam, o ktorých nemá šajnu. V tomto prípade môžeme mať mimoriadne pochybnosti o tom, že k dejinám pristupuje vedecky. Ako potom môžeme dôverovať jeho politologickým víziám?

Ponúka sa aj druhý variant: Nezapojil sa pán profesor náhodou akurát v predvečer 76. výročia oslobodenia nezištne do celosvetovej nenávistnej kampane proti Rusku?

V oboch prípadoch mu to ako kvázi objektívnemu analytikovi neprináleží.

Foto: Vojenské historické múzeum

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984