Reklama
Reklama

Gorbačov – alegória sklamania /2

[Esej o gramatike archetypu v politickom diskurze]
Počet zobrazení: 3892



 „Každá interakcia s minulosťou zahrnuje zmenu. Transformujeme a prekladáme historické obrazy, predstavy a diela, ich materiálne prvky, súvislosti a významy, do podôb, ktoré môžeme  pochopiť a užívať v našej dobe. Navzdory tomu niektoré preklady sú pri transformácii výraznejšie radikálne než ostatné,“ konštatuje David Lowenthal v diele Minulosť je cudzia krajina (The Past is Foreign Country, Cambridge: CU Press 1985). Zakladatelia teórie masmediálnej konštrukcie reality P. L. Berger a T. Luckmann dodávajú: „Len malá časť celkovej ľudskej skúsenosti sa stáva súčasťou vedomia. A skúsenosti, ktoré sú takto uložené, sedimentujú, to znamená, pri vybavovaní z pamäte sú – ako rozpoznateľné a zapamätateľné entity – paralyzované. Ak toto nastane, jednotlivec stráca predstavu o biografii týchto jednotiek.“ Jazyk kultúry potom tvoria „masívne agregáty kolektívnej sedimentácie […] „kohézne bloky bez rekonštrukcie procesu ich pôvodného formovania“ – práve tým sú obsahy skúsenosti kultúrne „inštitucionalizované“ a tým aj „legitimizované […] ako imitácie mytologického prototypu“. – Zmeny, transformácie pohľadu západných médií na Gorbačova pracovali od začiatku s podvedomím populácie – s amorfnou masou, hmlistej asociatívnej extenzie obrazu tohto politika a jeho významu: Obraz ako neurčitý, nezreteľný tieň postavy na snovej bielej stene nevedomia:

gorby4.jpg

Štvrtý historický vektor vrstvenia: V skratke: Margaret Thatcherová – citát z jej memoárov, venovaný spomienke na spoluprácu s budúcim šéfom ZSSR Michailom Gorbačovom od roku 1984: „Vedela som, že budeme musieť nastupujúcu generáciu [sovietskych] politikov spracovávať citlivejšie a podporovať ich. Preto sa mnohí nazdávali, že som zmenila svoj postoj k Sovietskemu zväzu, ja som však len hľadala niekoho, kto by vyhovoval mojim plánom. Do úvahy prichádzal aj Romanov, prvý tajomník KS v Leningrade, no, ako som zistila, bol to človek tvrdej marxistickej línie, a pritom žil v prepychu a obklopoval sa luxusom. Stratil moje sympatie. Naopak, čo som sa dozvedala o Gorbačovovi, bolo povzbudivé. Bol najvzdelanejším človekom Politbyra, bol otvorený a bol chránencom Chruščova, Brežneva i Andropova. Začala som mu venovať zvláštnu pozornosť. […] Pri jeho prvej návšteve v Británii som si povedala: Toto je muž, s ktorým by som vedela spolupracovať, on by mal byť prvým komunistickým lídrom.“ (Thatcherová, M. Roky na Downing Street. Praha 1996, s. 49) ––– Všimnime si v citáte termíny „spracovávať“ a „začala som mu venovať zvláštnu pozornosť“. V politickej praxi to znamenalo/znamená, že takého človeka podporíme prejavmi sympatií, ponukou (korektnej?) dlhodobej spolupráce a – pozitívnym mediálnym obrazom so sympatizujúcim spravodajským príbehom, postaveným na stratégii human side, zvýrazňujúcej ľudské, až príliš ľudské klady a hodnoty osoby (menschlich, allzu menschlich! – Nietzsche, ach!). V pozadí obvykle tiež konkrétnou ponukou zaujímavej obchodnej spolupráce. Je nad slnce jasnejšie, že taký obraz vedúceho predstaviteľa veľmoci, do tej doby (a potom zas…!) nepriateľskej, je možné efektívne a rýchlo vytvoriť len masmediálnou cestou a masmediálnymi prostriedkami. Veď rovnakou cestou môžeme potom nechať prominenta – zmiznúť… Dierou v plote, presnejšie dierou v kuse berlínskeho múru, ktorý (ako apartný doplnok Trumanovho pamätníka slávnej studenej vojny) do Fultonu priviezol so sebou sám Gorbačov:

gorby5.jpg

Sociálny fakt je, podľa Durkheima, nespochybniteľne existujúca sociálna/kultúrna/civilizačná skutočnosť, schopná razantného vonkajšieho tlaku na jednotlivca, a to bez toho, aby tento tlak musel, či vôbec mohol niekto špeciálne/cielene organizovať. Dokonca ani dezorganizácia, teda opak nie je možný: Ani jazykovedný ústav nemôže meniť syntax či lexiku slovenčiny, ako si zmyslí, tak ako hlavný architekt Paríža nemôže, kedy mu napadne, asanovať bulvár Saint Germain a vystavať na jeho mieste staromilskú, pôvodnú stredovekú hradbu s priekopou proti Angličanom či Prušiakom. ––– Hovoríme teda o nadindividuálnej sociálnej energii, pretekajúcej v smere prúdov migrácií a prúdov výmen (Durkheim), teda o dynamike sociálnych potenciálov, generovaných skrze masívnu sociálnu/spoločenskú činnosť skupín, etník, štátnych útvarov či kontinentov. Čo je to však ona nadindividuálna energia? Wilhelm Wundt (1832-1920) hovoril v tejto súvislosti metaforicky, t. j. nie celkom exaktne – o „duchu národa“. Durkheimovi sa zdal vhodnejší výraz „kolektívne vedomie“ – v zmysle dynamicky aktualizujúceho/kolektujúceho sa súhrnu všetkých aktuálne pôsobiacich myslí/vedomí v prostredí. ––– Kvôli správnej predstave o durkheimovskom mapovaní/modelovaní problematiky: Francúzske collectif = výsledok dynamickej sociálnej produkcie zhrnovania, zbierania, teda rozhodne nie kolekív v smysle administratívne vytvorených stachanovských pracovných skupín, ako výraz kolektív skreslila a pre našu dobu pejoratívnym nádychom obsadila stalinská propaganda druhej tretiny 20. storočia. ––– Otec-zakladateľ sociálnej psychológie Gabriel Tarde (1843-1904) vnímal túto neviditeľnú silu dejín, tak trochu hystericky, ako dav (fr. foule = strkanica; amorfné množstvo ľudí, sústredených, často až katastroficky, na jednom mieste a konajúcich iracionálne/nevypočítateľne). Dav podľa Tardeho vnútorne riadia historicky, vo vrstvách sa tvoriace regulatívy „historickej rasy“ (chápanej pravdaže, čo je mimoriadne dôležité, nie nacisticky, ako biologicko-geneticky daná vlastnosť skupiny/etnika, ale ako spontánna inštitúcia, t. j. historicky konformovaný súbor kultúrno-civilizačných mechanizmov, generujúcich momentálne pravidlá a stratégie, vy­stopovateľné/definovateľné v aktuálnom správaní skupín či más). –––  Lapidárna definícia inštitúcie: Sociálny útvar nadaný schopnosťou generovať pravidlá – teda inštitúciou je aj (ak nie v prvom rade) jazyk; inštitúciou je aj Gramsciho hegemón – no iba na ten čas, pokým masa podriadených nevypudí svojho démona súhlasu… –––  V tomto zmysle Umberto Eco (Teorie sémiotiky, Praha 2009) hovorí o určitom mentálnom sedimentovaní/vrstvení to­posensitívnychamorfne zmyslových zložiek predstáv a konkrétnych obrazov ľudskej empírie. – Gorbačov do Fultonu pricestoval, aby odkryl pamätník pádu neslávnej berlínskej steny. Jej nevkusný kus nevkusne umiestnili vo Fultone vedľa sochársky skvostného Churchillovho pamätníka. Aby vskutku ne-apartný blok betónu vylepšili, vybrúsili remeselníci do múru otvory v tvare ľudských postáv. Mali symbolizovať konečne nadobudnutú, vytúženú možnosť slobodne prechádzať hranicu medzi Západom a Východom. Jedným z týchto otvorov odišiel z dejín Mr. Gorbačov. ––– To je prvá vrstva alegórie, o ktorej hovoríme: Nazvime ju hoci alegóriou dynamickou, bo sa udiala v lineárnom historickom čase rokov 1946-1992. ––– Druhá vrstva dynamickej alegórie: Po skončení rečníckeho prejavu jedným z otvorov v múre opustil pódium osláv samých, ale hlavne scénu svetovej politiky – persona Nulla Michail Sergejevič Gorbačov. Síce akoby len do zákulisia, ale zároveň: navždy. Toposenzitivita, zmysel pre chronologický čas a politický priestor na jednej strane, a hodnotová hĺbka sakrálneho priestoru na strane druhej, sa vo Fultone zmiešali v tragikomickej suspenzii rôzneho: Studenú vojnu ukončil (?) štátnickou rečou človek, ktorý už nebol štátnikom, zamával dvadsiatim tisícom poslucháčov – a zmizol za betónovou opachou fragmentu berlínskeho múru. Bolo v tom čosi eschatologické, groteskný mýtický sujet.

gorby6.jpg – Eschatológia je teologická náuka o posledných veciach človeka – teda fultonská historka je ako vystrihnutá zo semiologických úvah o starých mýtoch Jurija Lotmana: „Za rudiment mýtu v eschatologickej legende môžeme považovať jav, keď sa výrazne označený koniec textu nekryje s biologickým koncom hrdinovho života – teda s jeho smrťou. Smrť (či jej ekvivalenty: odchod a prebývanie neznámo kde, potom nový »príchod« hrdinu, zvláštny sen na tajomnom mieste – na skale, v jaskyni –, ktorý je zavŕšený prebudením a návratom), takáto »smrť« sa objavuje uprostred [mytologického] príbehu a nie je jeho korunovaním.“ ––– Je to, napríklad, príbeh Orfea. Vybral sa do Podsvetia vybojovať si Euridiku, ktorá zomrela po uštipnutí zmijou. Vrátil sa odtiaľ bez Euridiky, ale živý – no už nie ako spevák, lež ako prorok nového náboženstva – orfizmu. Jeho učenie bolo veľmi podobné kresťanským ideám, podľa historikov asi tri storočia pred Kristom. Nevhod pre dobové mocenské  vzťahy. Iónsky pilát Bakchus napokon nechal Orfea roztrhať na kusy zdivenými bakchantkami zo svojho háremu… Záhadný Orfeov amulet (na obr. – stratil sa z Berlínskeho múzea pri bombardovaní r. 1945) s nápisom ORFEOS BAKKOS navodzuje zreteľnú intuíciu: Eschatológia úzko súvisí s eucharistiou Na to upozorňuje aj Nortrop Frye pri rozbore archetypálneho mýtu hľadania v antickej tragédii (Anatomy of Criticism, Princeton 1957). Orfeus, to je príbeh večného hľadania Euridiky. Základnou témou mýtu, aj mýtu Gorbačov, ako potvrdzuje Frye, je agón – bazálny sakrálny, či občiansky vzrušujúci, konflikt (podvedomý strach pred skončením minulého). Ďalšou zložkou mýtu je páthos – akt, čin, heroické gesto pred tvárou smrti (hoc aj symbolickej), útrapy boja. Nasleduje sparagmos – zmiznutie hrdinu (sic – zmiznutie Gorbačova za múrom), alebo jeho roztrhanie, rozdelenie relikvií medzi jeho druhov (napr. eucharistický symbolizmus chleba a vína, ale aj premena Odyseových námorníkov na prasce na hostine u Kirké, či rozptýlenie usmrteného hrdinu v prírode – Orfea doslova rozhádzali po lesoch). V mýte Gorbačov je kľúčové – delenie jeho štátnického dedičstva medzi nasledovníkmi, ktoré pokračuje dodnes (na Ukrajine veľmi dramaticky). ––– Napokon anagnoris (starogrécky ánagnorídzo = katarzné znovupoznanie; termín Aristotelovej poetiky). – je to scéna gnózy, zjavenia, epifánie poznania (vysvetlenie omylu, pochopenie znamenia či naopak gradácia tragických udalostí). Desivá, pritom výstižná pointa Mýtu Gorbačov. Jeho scenár sám má archetypálnu gramatiku. Nemožno tvrdiť, že ho niekto cielene napísal podľa Aristotela a Lotmana. To by bolo absurdné.

gorby7.jpg

Vec stojí inak: Anagnoris – to je súčasť prastarých, preto arché-typálnych vrstiev sivej kôry mozgovej. Výsledkom, účinkom dynamickej alegórie Mýtu Gorbačov je čakanie. Vari aj čakanie na nového mesiáša, absurdné beckettovské čakanie na Bohuša, na určitého Gorbačova nového typu (hľa, konečne sme vytvorili človeka nového typu!). Propagandisticky sa tento príbeh už desaťročia aplikuje veľkou story o nesplnených nádejach. Mýtus Grobačov je ako anagnoris – dramatickou alegóriou sklamania. To je to, čo vidíme na pôsobivom, filozofujúcom grafickom komentári Taylora Jonesa (hore) – darwinovská regresia kremeľského vedenia z pitekantropa späť pitekantropa… Cieľ je jasný – súdneho človeka z neho mrazí. ––– Pritom naozaj nič nie je večné. Ani mýtus. Večnosť, to je len nekonečné množstvo možností. Možností tu a teraz. Pričom nie každá z nich je správna. Dakedy len jedna jediná z nich nastaví správny smer. Ako hovorieval priekopník bulvárnej žurnalistiky Joseph Pullitzer: Accuracy, accuracy, accuracy! – Ale to už  je iná kapitola, iné historiae fictae.

SÚVISIACE:
Gorbačov – alegória sklamania /1

Ilustračné grafy vytvoril autor s použitím fragmentov grafických a fotografických spravodajských komentárov The Independent, The Economist, Reuters. Autori karikatúr: Serge Chapleau, Nicholas Garland, Taylor Jones.

Aktuálne panoramatické a fotografické pohľady na pamätník vo Fultone, Missouri, USA:
Fulton 1Fulton 2 ,  Fulton 3 ,  Fulton 4 ,  Fulton 5

Ďalšie články: PETER VALČEK

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama