Reklama
Reklama

Gheto tercia A

Počet zobrazení: 3161

Pôvodne uverejnené 4. júla 2001

slovo_archiv_rovne.jpgVyhlásenie slovenského štátu naša škola oslávila po svojom. Podobne ako na začiatku každého školského roku - účasťou na omši svätej v gymnaziálnom kostole sv. Alžbety. Pre krásnu belaso glazovanú škridlu na strmej streche a zvláštnu ornamentálnu úpravu priečelia s pásikmi z tmavomodrej majoliky v omietke ho priliehavo nazývali modrý kostolík.

Katecheta, tučný, červenolíci kapucín, podľa reči Záhorák, ktorý nás učil náboženstvo, sa za tri roky postaral, aby sme o kostole vedeli všetko, čo sme vedieť mali. Najmä, že na dokumente pre základný kameň sú vytlačené slová: "Zlož si svoj klobúk, smrteľník, lebo miesto, na ktorom stojíš, je sväté." Ďalej, že v hlavnom oltári sú uložené relikvie svätej Alžbety, svätého Klimenta Rímskeho, svätého Vincenca a svätej Teodory.

Svätci z rodu Arpádovcov

Poučil nás, že kostol patrí k najznámejším secesným stavbám na Slovensku a je jedinou secesnou sakrálnou stavbou v Bratislave. Budapeštianski architekti úpravou fasád imitovali orientálnu ornamentiku staromaďarských prác umeleckého remesla a týmto zámerným historizmom sa pokúšali vytvoriť maďarský národný sloh. Maďarské národné cítenie zohralo svoje aj pri voľbe patrocínia sv. Alžbety, svätice z kráľovského rodu Arpádovcov, hoci v Bratislave jej bol už vtedy zasvätený kostol alžbetiniek.

Katecheta tiež nikdy nezabudol upozorniť na kruhový emblém nad portálom vyplnený výjavom z talianskej majoliky, ktorý zobrazuje svätú Alžbetu v plášti s ružami v náručí a po jej strane postavy žobráka a matky s dieťaťom. A ukazoval i na klenby a steny dekorované symbolickými motívmi ruží podľa jednej z legiend zo života svätice. Tak sme aj poznali a zapamätali si maľby svätcov z kráľovského rodu Arpádovcov. Kráľa, svätého Štefana, svätého Ladislava, svätého Imricha a svätú Margitu.

Ako vždy sme si vypočuli kázania pána dekana. Žehnal nám povznesene, hovoril oduševnene, ako prislúchalo slávnostnej omši svätej. Vzorne sme sa vrátili do gymnázia (dnes na Grösslingovej ulici). Školu sme mali rovno za plotom.

Česi, Nemci a - gardisti

Hneď popoludní, ako predtým celé mesiace, som vybehol do ulíc. Už sa nie iba manifestovalo a vášnivo škriepilo. Hlučné nepokoje i prvé násilníctva boli na dennom poriadku.

V uličke pri Starej radnici pekelný stroj v aute nastražený na bohviekoho rozmetal predajňu tabaku a smrteľne zranil úbohú trafikantku. Pred Sidorovou vilou na dnešnej Galandovej ulici vybuchla bomba. Študenti vyhnali z univerzity českých profesorov, chodili po meste a volali: "Češi peši do Prahy, Židia do Palestíny!" V noci k nám pribehol strýko, strhané oči, napuchnuté viečka, šaty zaprášené, k smrti nevyspatý. Pracoval a býval v prístrešku skladov keramickej firmy na Račišdorfskej ceste vedľa fabriky vyrábajúcej Erdal pastu na topánky. Jej vysoký komín ktosi vyhodil do vzduchu, časť sa zrútila na strýkov prístrešok a on sám len-len že prežil.

Uhorskú (dnes Obchodnú) ulicu poničil rozvášnený dav, v jeho radoch aj chýrny spevák Štefan Hoza. Výtržníci vybíjali výklady židovských obchodov. Darmo zdesení majitelia zaťahovali mreže. Demonštranti palicami so zakrivenými klincami prepchávali náradie až do výloh a vyťahovali z nich zlato, prstene, hodinky, retiazky.

Česi, ktorí ešte zostali, začali nosiť kovový odznak s českým levom. Koloval medzi nimi článok zo Slováka s vyhlásením samotného Alexandra Macha. "Dnes nájdu sa ľudia, ktorí by chceli byť pápežskejší od pápeža, a to len preto, aby vyvolali v národe chaos a neporiadok. Treba dobre pozrieť do očí tým, ktorí dnes chcú každého Čecha a Žida vyháňať zo Slovenska. Chcú tým dosiahnuť, aby Slovensko naraz bolo prázdne a v národe nastal zmätok."

Nemci z Cukmantlu, Dornkaplu, Vysokej a Valónskej ulice, zaplavenej zástavami s hakenkrajcom, považovaní vždy skôr za nemecky hovoriacich Maďarov, sa zišli v zástupe pri prístavisku propeléru. Nadšene volali na súkmeňovcov z okupovanej Petržalky, ktorí sa zišli takisto rovno oproti. Jedni cez rieku kričali: "Wir wollen Heim!", druhí zasa: "Lieber Führer, komm herüber, führ uns rüber!" Ale zvedavci, čo ich počúvali, tvrdili, že sa vlastne nič nedalo pochopiť, kto kam chce ísť. Či tamtí sem alebo tí druhí tam. Aj s vodcom.

Na korze sekali parádu prví zbrojníci a nadzbrojníci Hlinkovej gardy v dôstojníckych uniformách ovešaných zlatými čačkami. Ľudia sa im vyznávali: "Maďari nám kradnú východné Slovensko. Bombardovali aj Spišskú Novú Ves. Jedine vy ste naša spása. Vy nás obránite. Žeňte ich nazad do aňaorságu! Pôjdeme s vami!"

Na uliciach sa ukazovali mladučkí sičovci z Podkarpatskej Rusi v belasých uniformách pošitých vraj vo Viedni z odevov Luftwaffe.

Marš, inak bude zle!

Odrazu, cez noc, sa objavili v uliciach četníci a vojsko. Hovorili po česky. Mali prilby, cez plecia pušky, akoby tiahli do boja. Ráno, keď som išiel do školy, na chodníku pri blumentálskom kostole stáli dvaja. Ľahký guľomet na trojnožke pred sebou. Mierili rovno do oblokov redakcie Slováka.

Nevedeli sme sa dočkať konca vyučovania. Keď napokon zacengalo, profesori sami, hoci to nikdy neurobili, nám prikázali ísť rovno domov. "V meste sa strieľa," vystríhali. A naozaj, bolo počuť streľbu niekde od Uhorskej ulice. Aj sa nám tam chcelo ísť, ale báli sme sa, až napokon zvíťazil rozum. Až neskôr sme sa dozvedeli, že sa strieľalo pri budove i v samotnej budove Živnodomu. Zabrali ho četníci, garda nástojila, aby odišli, z bitky vznikla prestrelka a pri nej zahynul gardista. Rozzúrený oddiel vnikol do budovy, vytiahol obidvoch četníkov, čo strieľali, a ťahal ich po námestí, až ich dovláčil k smrti.

Nedalo mi, aby som sa v podvečer nešiel pozrieť na námestie. Už tam zostali iba hlúčky a jeden druhého prebíjal, ako to vlastne bolo. Porozumel som, že zastrelený gardista sa volal Anton Kopal. Keď som sa vrátil domov, ustráchaná mama plakala: "Maj rozum, čo tam máš čo behať, veď sa tam strieľa. Prosím ťa, nechoď tam, zostaň doma!" Ako som mohol zostať doma, keď sa diali také nevídané veci. Na druhý deň sa roznieslo, že z Viedne priplávali lode, vyviazali ich rovno pred múzeom a Nemci od brehu po Grösslingovu plaváreň prehradili ulicu a čosi vynášajú. Utekali sme tam s kamarátmi a bolo to naozaj tak. Nemci zastavili premávku, prepúšťali iba električky. Všetci boli v obyčajných šatách, hoci v poslednom čase predvádzali po meste vzorný paradeschritt v sivých rovnošatách Freiwillige Schutzstaffel a do kroku im duneli bubny, ihrali fistule pištcov a tremolá šalmají. Tiahli večernou Bratislavou so svastikami a fakľami, priam živá mystika pohanských kultov starých Germánov.

Tu, pred ľudskou priehradou stál oddiel polície. Hneď v prvom rade pán Hrebíček, náš sused z Petržalky. Vysoký, rovno vrastený do dlažby, ale až sivý v tvári. Iste mu je ťažko, pomyslel som si. Bokom, rovnako bledý dôstojník polície sa pokúšal vydávať rozkazy v čiernej peleríne. Z nemeckého radu naň pokrikoval sebavedomý chlap zlou češtinou, aby sa policajti ihneď obrátili a odpochodovali, že to už opakovať po druhý krát nebude. Dôstojník sa ešte raz pokúšal neistým hlasom vydať rozkaz, aby oddiel prešiel, no Nemec znova vyzývavo zakričal: "Uš sem šekl, marš! Jinak pude sle!"

Dobre mu tak, Židovi

Nemeckej reťazi sa v tej chvíli objavili v rukách pušky a zalícili. Všetci, čo sme sa prizerali, sme sa dali v nohy. Letel som, srdce až v hrdle. Len som čakal, či mi za chrbtom padnú výstrely. Udýchaný, až som sa chvel, som skočil za prvý výčnelok múzejnej budovy. A prvé, čo som zbadal, keď som opatrne vyhliadol, boli policajti, ako robia čelom vzad a vtedy som sa opäť rozbehol.

Zastal som až na konci vládnej budovy, dnešnej Filozofickej fakulty UK. A div som nevrazil do ľudí, čo divo kričali: "Bite ho! Bite ho!" Uprostred ľudskej hrče sa tackal mladík, sotva dvadsaťročný, nahrdzavené vlasy, skrvavená obličaj, klobúk na zemi, rukami si kryl hlavu. Ale aj tak mu pľuli rovno do tváre a bili ho, do pŕs, chrbta, pliec. Keď padol, kopali doň a každý akoby sa usiloval aspoň dakde ho udrieť a vybiť si zlosť.

"Odrežte mu pajzy!" kričali podaktorí, "Pajzy, pajzy mu odrežte!" Mladík bol Žid. Iba on sám vedel, ako sa mohol v tom šialenom dni zatúlať medzi zdivočený dav. Nekričal od bolesti, neplakal, len stenal a očami zúfalo hľadal pomoc. Tá však neprichádzala. Vždy, keď sa vzchopil a zase padol pod ranami, zachrčal.

"Tak to ti ešte nestačí? Ty jojcheles? Stále ešte vstávaš?" reval s tvárou skrivenou hnevom odpudzujúci chlap tupého výzoru s gardistickou čiapkou a v očiach mu blčala zúrivosť. Odrazu sa zvrtol a rozbehol sa k univerzite. Zadné krídlo, ešte nedostavané, ohradzoval drevený plot. Ráňava z neho vytiahol kôl a trielil nazad. Keď dobehol, rozostúpili sa mu a on, rozbesnený, sa rozohnal a celou silou koliskom tresol dokrvaveného mládenca do chrbta. Ten strašne skríkol, ani čo by sa zlomil a zrútil sa na dlažbu ako bez kostí. Nevydal už ani hláska.

"Dobre! Dobre mu tak. Daj mu ešte!" Ale Žid neprejavoval príznaky života. Vtom sa dav rozbehol, akoby doň strelili. Blížil sa policajný oddiel, ten, ktorý obrátili Nemci pri múzeu. Policajti zastali a dvíhali to schúlené klbko nešťastia. Bežal som domov vystrašený, hlava mi trešťala. Už nebudem chodiť von, nebudem, opakoval som si. Mama má pravdu.

Slováci dopredu

Na druhý deň, keď sa začalo vyučovanie, počas hodiny latinčiny sa roztvorili dvere, akoby ich vytrhol prievan z pántov. Do triedy vkročil profesor Klein. Poznali sme ho. Učil náboženstvo, no až vo vyšších triedach. Postavil sa na katedru a meral si nás dlhým, prísnym pohľadom. Mlčal. Latinčinár v rozpakoch zostal sedieť za stolom. Očividne, podobne ako my, nechápal, čože sa to tu deje. Civeli sme na malého kňaza v čiernom, s bledou tvárou, s tenkými, prísne zovretými perami, prepaľujúcim pohľadom.

Až po hodnej chvíli sa pohol, došiel na samý okraj katedry a ticho sa spýtal: "Boli ste včera na omši v modrom kostolíku?"

Pozreli sme sa jeden na druhého, nikomu sa veľmi do odpovede nechcelo, kým ktosi vzadu zašomral: "Boli."

"A boli ste tam celá trieda?" upresňoval si Klein.

"Celá!" zvolali sme už viacerí v nádeji, že sa nám ujde pochvala.

"Všetci?" priam vysekol kňaz.

"Všetci," takmer radostne a smelo sme zvolali, celkom si už istí, že nás Klein pochváli.

"Tak teda všetci," pokýval hlavou. "No dobre. Tak teda všetci," ešte raz riekol, ale tichšie ako predtým: "Tak teraz Židia vstanú, presadnú si do zadných lavíc a medzi nimi a ostatnými zostane jeden rad voľný."

Sedel som v tretej lavici spolu s Paľom Huterrerom. Pozreli sme sa nechápavo jeden na druhého. Rovnako ako Golfinger s Ascherom, čo sedeli pred nami.

"No čo pozeráte, vari ste nerozumeli?" zvolal Klein už hlasnejšie a zopakoval: "Povedal som - Židia dozadu, ostatní zostanú sedieť na miestach, kde sú, a medzi nimi jeden rad voľný." Za tým, akoby si na niečo spomenul, prikázal: "A samozrejme, na voľné miesta tých, čo pôjdu dozadu, si sadnú tí zozadu. Slováci, isto!" V rozpakoch, nevediac stále, o čo ide, sa odsúdenci zmätene zdvihli. Pomaly zbierali knihy, ukladali zošity do tašiek a ešte pomalšie, neisto sa ťahali do zadných lavíc.

"No, Bohuš, tak servus," lúčil sa Paľo, "idem dozadu. Neviem, s kým tam budem sedieť."

Na voľné miesto po ňom si presadol zozadu Imro Segeš. A pred nás po Golfingerovi a Ascherovi Lolo Dobiaš a Nikolaj Golovkov. Aj on bol utečenec z Petržalky. Jeho otec, ruský emigrant, bol školníkom v novej škole v Aulizli. Lolo bol z tých bohatších v triede. Pravda, nevozili ho do školy autom z veľkých víl nad Palisádami, ale jeho mama bola sestra prezidenta Tisa a otec mal veľký obchod s koloniálnym tovarom na rohu hlavnej tržnice.

Keď sme sa porozsádzali, Klein vytiahol zápisník a čosi si poznamenal. Odrazu sa spýtal: "Koľko je vás v triede?"

"Štyridsaťdva. Ale dvaja chýbajú. Jakubec a Benda," povedal ktosi.

"Dobre. A teraz porátajte tých, čo si presadli dozadu," prikázal.

Rátali sme, rátali, až sme narátali jedenástich.

"Teda jedenásť. Štvrtina triedy," pokýval hlavou a zapísal si to číslo do notesa. Za tým si ešte raz premeral pohľadom triedu a odišiel. Latinčinár, ktorý bol všetkému svedok, vstal tiež, lebo rýchlo pochopil, že je po hodine a že on sem akosi nepatrí. A že nemá zmysel učiť. Ani skloňovanie maskulín ani feminín.

Kauza Dvorák

Dvere sa zatvorili. V triede zavládlo ticho. Židia sedeli bledí ako bez duše a iba pomaly sa spamätávali z otrasu, čo prežili. "Čo to má byť? Čo to znamená?" pýtali sa jeden druhého.

"Čo to má byť? A to sa ešte pýtate? Potom, čo sa stalo na Uhorskej a pred univerzitou?" uškrnul sa Leicht, čo plával za dorastencov Bar Kochby a v Grösslingovom bazéne nás vždy aj na kraula i na prsia pobil: "To je iba začiatok toho, čo sa robí v Nemecku."

Pri obloku si šepkali dorastenci Makabei Perlblum, Stein, Engelmann, Bedö. Hrávali sme s nimi futbal, lebo ich aj s nami púšťali na to nádherné ihrisko v Petržalke, lepšie ako malo PTE, Ligetti, ba i čéešká Bratislava. A v nedeľu nás zadarmo dostávali hlavným vchodom na zápasy divízie, v ktorej F. C. Makabea hrala.

Zdalo sa, že z vyučovania nič nebude. Už sme mysleli na to, ako vybehneme do ulíc, keď do triedy opäť vošli dvaja, mohli to byť septimáni či oktaváni, alebo dokonca starší, a oznámili, že prišli zapisovať do Hlinkovej mládeže. A kto chce - dodali - môže sa zaraz prihlásiť. Hneď sa aj vybrali pomedzi lavice od jedného z nás k druhému, zastali však pri medzere, ktorou Klein označil naše triedne gheto.

Potom ešte povedali, že vstup do Hlinkovej mládeže je dobrovoľný, nikoho nenútia a nech sa každý rozhodne podľa svojej úvahy. Vykročili od lavice k lavici a zapisovali. Jedni sa hlásili, iní nie, až došli k Tomášovi Dvořákovi. Vstal a keď sa ho spýtali na meno, tak zašomral, ako vedel najtichšie, ale aj tak to všetci počuli: "Tomáš Dvorák."

"Tomáš Dvorák?" zaškeril sa Segeš. "Ozaj povedal Tomáš Dvorák?" V tom jeho úškrne bolo všetko. Pretože Dvořák bol syn vysokého, veľmi vysokého úradníka na akomsi veľmi vysokom úrade. Aj jeho niekedy privážali z vilovej štvrte nad Palisádami a jeho mama bola spisovateľka Zuzka Zguriška. Vždy, keď sa začínal nový školský rok, pani profesorka Šmorancová vyvolala Dvořáka a spýtala sa: "Tak nám povedz, Tomáško, kde ste boli tohto roku na prázdninách?" Tomáško odvetil, že i tohto roku boli ako obyčajne na francúzskej riviére a keď sa vracali, tak išli cez nový Simpsonský tunel, a to po prvý raz a bolo to ohromné. "Tam v tom tuneli, Tomáško očividne zabudol ten háčik nad r," uškrnul sa opäť Segeš, "takže teraz je už Dvorák."

V laviciach po starom

Preplnení nečakanými dojmami, vracali sme sa zo školy domov. Išiel som tentoraz spolu s Paľom Huterrerom, ako som si bol zvykol ešte, keď sme žili v prístavných skladoch a on ma neraz bral k nim a dostal som aj dačo pod zub.

"Zober si, zober," núkala jeho mama, "ktohovie, ako vám tí vojaci v prístave varia!"

Zobral som si vždy rád, pretože to od Paľovej mamy bolo naozaj vždy lepšie ako z tých veľkých armádnych kotlov.

Paľo mal staršieho brata, ale ten iba zriedka býval doma. Už sa za niekoho učil, tuším za obchodníka. Paľov otec bol hádam úradník, toho som videl iba málokedy. Aj tentoraz bola doma len pani Huterrerová a robila čosi v kuchyni, isto varila.

Nevedeli sme sa dočkať, kým jej všetko porozprávame. Hovorili sme na preskáčku, raz o tom, ako nás rozsadili, potom ako zapisovali do Hlinkovej mládeže, jeden sme prebíjali druhého a pani len strnulo na nás hľadela, až sa jej nakoniec v tvári usadil strach. Začala pofikávať, jojkať, až napokon po maďarsky, lebo po slovensky vedela iba veľmi zle, riekla: "Keď bijú Židov, vždy je zle. A bude zle. Pamätajte!"

Na druhý deň sme prišli do školy a nevedeli sme sa vynadívať, ako podaktorí z nás prišli už v pekných čapiciach so strapčekmi a s nimi aj Tomáš Dvorák.

Rozsadili sme sa, ako nám včera Klein prikázal. Židia vzadu, my vpredu a medzi nami jeden rad lavíc prázdny. Len čo zacengalo a mala sa začať prvá hodina, na veľké prekvapenie nás všetkých prišiel do triedy profesor Kľačko. Učil nás prírodopis, ale teraz, keď český riaditeľ odišiel, vymenovali ho za jeho dočasného zástupcu. Bol vysoký, urastený, skôr vojak ako profesor, a postavil sa vzpriamene na to isté miesto ako včera profesor Klein. Až sme zatajili dych. Čo nás zase čaká? Veď pán profesor teraz nemá hodinu, prírodopis nebol ani na rozvrhu hodín.

Kľačko stál pokojne, uprene na nás pozeral, potom hlboko vzdychol a napokon zmierlivo povedal: "Chlapci! Posaďte sa zase tak, ako ste sedeli do včerajška!" A rýchlo sa obrátil. Mne, ale nielen mne, nám všetkým sa zazdalo, že v jeho tvári sa zračí čosi viac upokojujúceho ako iba tá veta, ktorú bol práve vyslovil.

Bohuslav Chňoupek (1925, Petržalka – 2004, Praha) bol politik, diplomat, spisovateľ a publicista
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama