Reklama
Reklama

Gaza: Ďalšia katastrofa

... najčastejším opisom tých, ktorí mali možnosť z blízka pozorovať životné podmienky v Gaze, je prirovnanie k „najväčšiemu väzeniu pod holým nebom na svete“.
Počet zobrazení: 2392
R. Falk.jpg

Dvojaký meter západných médií informujúcich o poslednej tragickej eskalácii násilia Izraelu namiereného proti Gaze najlepšie vystihuje titulok prvej strany New York Times: „Rakety sú namierené na Jeruzalem, Izrael sa pripravuje na inváziu do Gazy“ (NYT, Nov. 16, 2012). V dešifrovanej podobe táto správa znie: Hamas je agresor a ak Izrael spustí pozemný úder na Gazu, bude napadnutý.

Je to klasické orwellianske prekrútenie reality.

Skutočná situácia je, samozrejme, úplne opačná: Bezbranné obyvateľstvo Gazy žije v akútnom strachu z hroziaceho okamžitého frontálneho Izraelského útoku. Na druhej strane, bez podceňovania skutočnosti potenciálnej hrozby vystrelených rakiet z Gazy, ktoré dopadli na okrajoch Tel Avivu a Jeruzalemu, ale nespôsobili žiadne škody. V schopnosti znepriatelených strán zasadiť zničujúci úder, kde výhoda je totálne na strane izraelskej armády, ide zo strany New York Times o vulgárnu disproporcionalitu, perverzne prekrucujúcu hrozbu toho, čo sa môže stať izraelskej spoločnosti, ak sa útoky na Gazu budú zintenzívňovať.

Používanie rakiet Hamasom či milíciami na indiskriminované ostreľovanie - aj keď veľmi nepresné a vojensky až takmer neškodné - predstavuje kriminálne porušenie medzinárodných ľudských práv. Počet izraelských obetí a zanedbateľná škoda, ktorú tieto rakety spôsobili, je nutné hodnotiť v celkovom kontexte hrubého násilia uvaleného na Palestínčanov. Nezápadné ponímanie tejto novej série násilností týkajúcich sa Gazy je, že ide o opakovanie izraelskej agresie proti Gaze na prelome 2008/2009. Podobne ako vtedy, aj teraz zapadá do obdobia medzi koncom prezidentských volieb v USA a izraelskými parlamentnými voľbami.

Ukazovanie prstom (hľadanie vinníkov)

Ako zvyčajne vyvstáva diskusia o tom, kde hľadať zodpovednosť za prvotný  spúšťací akt v tomto obnovenom vzplanutí násilia. Bolo to zopár striel vypálených z Gazy cez hranice namierené na obrnené izraelské vozidlo, alebo to bolo zámerné zabitie izraelskou riadenou strelou lídra vojenského krídla Hamasu Ahmeda Jabariho o niekoľko dní neskôr? Alebo je to nepretržité utrpenie obyvateľov Gazy, zapríčinené izraelskou blokádou, trvajúcou od roku 2007?

Zavraždenie Jabariho prišlo niekoľko dní po uzavretí neformálneho prímeria, vyjednaného prostredníctvom egyptských úradov a paradoxne túto dohodu za Hamas nepodpísal nikto iný ako sám Jabari. Jeho zabitie bolo zjavne úmyselnou provokáciou, ktorá zničila úsilie o zastavenie kolotoča násilia, ktoré sa v posledných rokoch periodicky opakuje.

Zavraždenie takej vysokopostavenej osoby, ako bol Jabari, nie je spontánny čin. Bol založený na prepracovanom dlhodobom sledovaní a, samozrejme, naplánovanom v dostatočnom predstihu tak, aby sa predišlo vedľajším škodám a nechcenej publicite. Takéto mimosúdne zabitie, ktoré aj keď tvorí súčasť nového amerického étosu bezpilotných vojen, stále ostáva nezákonnou taktikou vedenia boja, ktorá odopiera možnosť politickým lídrom protivníka mimo bojovej zóny, obranu proti obvineniam. Je odopretím možnosti hľadania mierového riešenia politického konfliktu. Predstavuje vynesenie trestu smrti bez náležitého súdneho konania - elementárneho práva obhajoby pred žalobcom.

Keď sa pozrieme na veci také, ako sú, čelní izraelskí predstavitelia vedeli presne, čo robia, keď porušili prímerie a zabili jedného z prominentných vodcov Hamasu. Hovorí sa, že Ahmed Jabari bol v hierarchii Hamasu hneď za premiérom Ismaílom Haníjom. Niekoľko mesiacov sa už šepká o hroziacich plánoch Netanjahuovej vlády spustiť vojenské ťaženie proti Gaze. Načasovanie práve prebiehajúcich operácií korešponduje s dynamikou vnútornej izraelskej politickej situácie, ktorá už tradične praktizuje utužovanie vlastného elektorátu prezentovaním obrazu nekompromisného postoja súčasného vedenia v Tel Avive, navodením pocitu strachu a zároveň nutnej obrany krátko predtým, ako vhodia voliči svoj volebný lístok.

V obkľúčení

V pozadí strašného násilia odhaľujúceho celkovú zraniteľnosť tých, čo žijú ako zajatci v Gaze - ktorá je jedno z najhustejšie osídlených a najchudobnejších miest na planéte -, stojí monštruózna architektúra ľudského týrania a zneužívania, voči ktorému sa medzinárodné spoločenstvo otáča chrbtom, aj keď na iných miestach káže o „zodpovednosti ochraňovať“ kedykoľvek to NATO vyhovuje.

Viac ako 1,8 miliónov obyvateľov Gazy sú utečenci žijúci na ploche 40 krát 10 kilometrov. Gazania trpia pod represívnou blokádou, ktorá robí každodenný život neznesiteľným. Gaza je kruto a nešetrne okupovaná od roku 1967.

Izrael sa pokúsil oklamať svet prezentovaním odchodu z Gazy v roku 2005 ako prejav svojej dobrej vôle a palestínske milície ako zneužívajúce situáciu na smrteľné raketové ostreľovanie. Protinázor akceptovaný väčšinou nezávislých pozorovateľov  je, že odchod izraelských osadníkov a vojsk nebol ničím iným ako prerozmiestnením sa okolo hraníc Gazy, ktoré zaručovalo absolútnu kontrolu nad všetkým, čo vchádza a vychádza, s licenciou beztrestne zabíjať. A to všetko s podporou a bez akýchkoľvek otázok zo strany vlády USA.

Z pohľadu medzinárodného práva a Ženevskej konvencie údajné izraelské „stiahnutie sa“ z Gazy nepozbavuje Tel Aviv zodpovednosti ako okupačnej sily.

Preto plán podrobenia celej populácie žijúcej v Gaze nehumánnym formám kolektívneho trestu znamená pokračovanie v zločinoch proti ľudskosti a jednoznačné porušenie Článku 33, IV. ženevskej konvencie. Niet divu, že najčastejším opisom tých, ktorí mali možnosť z blízka pozorovať životné podmienky v Gaze, je prirovnanie k „najväčšiemu väzeniu pod holým nebom na svete“.

Politike Netanjahuovej vlády sa dá porozumieť z jedinej perspektívy -  osadníckeho kolonializmu. Rozdiel medzi osadníckym kolonializmom a inými formami kolonializmu spočíva v odhodlaní nielen vykorisťovať a ovládať, ale aj privlastniť si pôdu, nastoľovať a nanucovať svoju vlastnú kultúru pôvodnému obyvateľstvu. V tomto ohľade je pre Izrael rozkol medzi Fatahom a Hamasom vítaným stavom, kedy sa Izrael usiluje primäť utláčaných Palestínčanov, aby sa vzdali svojej identity a zápasu o ňu. Dochádza to až tak ďaleko, že od Palestínčanov žijúcich v Izraeli vyžaduje prísahu lojality a vernosti Izraelu a „židovskému štátu“.

V podstate Izrael už nemá v Gaze dlhodobé teritoriálne ambície ako na Západnom brehu a v Jeruzaleme. Rýchlym riešením izraelského „demografického problému“  (ktorým sú obavy z nárastu palestínskej populácie v pomere k židovskej) by mohlo byť pripojenie Gazy k Egyptu, alebo keby sa Gaza stala permanentne samostatnou entitou - za podmienky jej úplnej demilitarizácie. V čom je však Gaza užitočná, je ovládanie jej schopnosti ozbrojeného odporu, či už na odvedenie pozornosti (ústup vo veciach Iránu; zrýchlená expanzia osídľovania na Západnom brehu) alebo presvedčovanie vlastných ľudí o prítomnosti nepriateľa, s ktorým sa musí jednať zo železnou päsťou Izraelského militarizmu.

Žiadny mier

Pozorovateľom je čoraz jasnejšie, že existujú dva navzájom prepojené vývojové trendy. Po prvé, stupeň pokračujúceho Izraelského osídľovania znemožnil vznik životaschopného palestínskeho štátu ako možného výsledku politických vyjednávaní. Po druhé, vychádzajúc z nedávneho prepojenia síl reprezentovaných Netanjahuom a Liebermanom vychádza, že izraelská vládna línia nastúpila smer vízie Veľkého Izraela, zahrňujúceho celý Jeruzalem a väčšiu časť Západného brehu.

Skutočnosť, že svetoví západní lídri neustále opakujú mantru o nastolení mieru prostredníctvom priamych vyjednávaní, je buď prejavom najhrubšej  nekompetentnosti, alebo absolútne zlej vôle. Washington a ostatní, ktorí volajú po obnovení priamych rokovaní, nám všetkým dlhujú minimálne vysvetlenie: ako by bolo možné nastoliť palestínsky štát v hraniciach z 1967, čo by znamenalo vysídlenie 600 000 ozbrojených osadníkov rozptýlených po celej okupovanej Palestíne, ktorých dnes ochraňuje izraelská armáda. Tak isto si žiada vysvetlenie prečo je Izraelu dovolené v tichosti legalizovať približne 100 „predsunutých“ osád, roztrúsených po Západnom brehu, ktoré sú pritom aj podľa izraelských zákonov protiprávne. Takéto kroky k ich legalizácii si zaslúžia urgentnú pozornosť všetkých tých, ktorí aj naďalej proklamujú vieru v dvojštátne riešenie, namiesto toho je tichá politika osídľovania ignorovaná.

Vráťme sa späť do Gazy a k Hamasu. Najvyšší lídri Hamasu sa mnohokrát jasne vyslovili, že sú otvorení trvalému mieru s Izraelom, ak sa úplne stiahne k hraniciam z roku 1967 (22 percent historickej Palestíny). Tento návrh bol podporený Palestínčanmi v referende na celom okupovanom území.

Renomovaný izraelský mierový aktivista a bývalý poslanec Knesetu Uri Avnery pripomína, že prímerie (v arab.: hudna) je v arabskej kultúre posvätené Alahom a bolo svedomito dodržiavané od čias križiackych vojen. Avnery podal svedectvo, že Jabari bol až do atentátu v kontakte s izraelským Gershon Baskin, hľadajúc spolu možnosti a perspektívy pre dlhodobé prímerie. Izraelský vodcovia však neprejavili záujem.

Čakanie na spravodlivosť

Je tu ešte jedna charakteristika novo vypuknutého konfliktu a útokov na Gazu. Izrael tvrdí, že odkedy už Gazu neokupuje, je s Gazou a jej hamasskou vládou vo vojnovom stave. Ak by sme sa držali striktného právneho výkladu takéhoto vzťahu medzi týmito dvoma stranami, tak Gaze prislúcha pravo boja, vrátane práva použiť adekvátnu silu proti izraelským vojenským cieľom. Ako už bolo povedané, takýto právny výklad aktuálneho vzťahu medzi Izraelom a Gazou je neprijateľný. Gaza je naďalej okupovaná a v podstate bezmocná. Izrael ako okupujúca moc nemá legálne ani etické právo viesť vojnu proti obyvateľom a vláde Gazy, ktorá, mimochodom, bola zvolená v medzinárodne monitorovaných slobodných voľbách 2006.

Prvoradou povinnosťou okupanta je chrániť civilné obyvateľstvo Gazy. Aj keď sú štatistické čísla obetí terajších násilností zatiaľ nízke v porovnaní s operáciou Liate olovo, intenzita nedávnych vzdušných a námorných útokov proti bezmocnému obyvateľstvu Gazy rozsieva teror do sŕdc a vedomia každého jedného z nich. Je to druh indiskriminovaného násilia na duševnom a mentálnom zdravý celej populácie, ktoré nie je možne vyčísliť, ale dá sa pozorovať na traumatizujúcom strachu, ktorý vyvolalo.

Tento výjav jednostrannej vojny, v ktorej Izrael rozhoduje, koľko násilia rozpúta, kým Gaza môže len čakať na úder a vystreľovať vojensky bezvýznamné rakety ako gesto odporu, reprezentuje hanebný úpadok civilizačných hodnôt. Pravda je, že tieto rakety šíria strach a spôsobujú izraelskému obyvateľstvu traumy, aj keď nezasiahnu žiadne ciele. Ich používanie je neakceptovateľnou taktikou, ktorá musí byť porovnaná v kontexte s neakceptovateľnou taktikou zo strany Izraelu, ktorý má v rukách všetky karty konfliktu.

Na získanie lepšieho vhľadu je len potrebné si prečítať nedávnu Správu OSN, ktorá konštatuje, že pokračujúce zhoršovanie služieb a životných podmienok bude mať za následok neobývateľnosť Gazy do roku 2020 (www.unrwa.org/etemplate.php?id=1423).

Odhliadnuc od skutkovej podstaty sťažností oboch strán, jedna z nich je vojensky všemocná a tá druhá sa bezmocne krčí v strachu. Táto groteskná realita uniká radaru svetového svedomia len vďaka geopolitickému krytiu, pod ktorým má Izrael voľné ruky robiť, čo sa mu zachce. Takéto okolnosti sú morálne neúnosné a mali by byť politicky neakceptovateľné. Preto je nutné proti nim globálne aktívne vystupovať, jednotlivo - osobne alebo na vládnej či inštitucionálnej úrovni.

Autor: Richard Falk (Spravodajca OSN pre ľudské práva v Palestíne)

Zdroj:
www.zcommunications.org

Preložil: Dušan Krnáč

Na fotografii: Richard Falk, zdroj United Nations – Geneva

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama