Reklama
Reklama

G7 – prežitok 20. storočia

Počet zobrazení: 922

Na konci augusta sa vo francúzskom meste Biarritz uskutočnilo stretnutie najvyšších predstaviteľov krajín G7. Toto stretnutie sa skončilo veľkým neúspechom, žiadne sporné otázky sa vyriešiť nepodarilo a najvyšší predstavitelia neprijali dokonca ani len spoločné komuniké. Stretnutie však nastolilo otázku, ktorá nie je úplne nová, no nanajvýš aktuálna: či stretnutia G7 majú ako také zmysel a či netreba tento selektívny formát stretnutí opustiť ako historicky prekonaný.
 

Amerika verzus Európa
 

Na summite G7 v Biarritzi bolo cítiť viaceré nezhody už od začiatku. Samotné štáty EÚ sa nedokázali medzi sebou zhodnúť na mnohých základných otázkach a  napätie bolo cítiť najmä medzi Veľkou Britániou a francúzsko-nemeckým motorom EÚ. Téma Brexitu komplikuje vzťahy i na summitoch G7 a nový premiér B. Johnson intenzívne hľadá dorozumenie s USA. D. Trump už sľúbil Britom „veľmi veľkú obchodnú dohodu“, ale práve to zlepšeniu atmosféry s ostatnými členmi EÚ nepomohlo. Napäté sú aj francúzsko-talianske vzťahy. Taliansko má veľmi odlišný postoj na mnohé otázky riešenia problémov v rozvojovom svete, o ktorých sa na summite hovorilo.

g7-19-843.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Hlavný problém, ktorý sa počas summitu G7 naplno prejavil, je však narastajúci rozpor medzi USA a štátmi EÚ. Európske štáty na summitoch tradične rešpektovali hegemóniu USA, a to v minulosti uľahčovalo hľadanie spoločných stanovísk. D. Trump však na názory európskych predstaviteľov berie oveľa menší ohľad než jeho predchodcovia. V oblasti ekonomiky zdôrazňuje D. Trump protekcionizmus, zatiaľ čo jeho európski partneri voľný obchod. Rozpory sa prejavili aj v otázke amerických digitálnych spoločností, ktoré v EÚ tvoria veľké zisky, ale vyhýbajú sa tamojším daniam. To sa pokúšajú zmeniť najmä vo Francúzsku, ale USA na francúzsku daňovú politiku zareagovali – pohrozili zavedením nového cla na francúzske vína.

Veľmi vážnou témou bola otázka Iránskej jadrovej dohody, ktorú sa EÚ pokúša zachrániť. E. Macron kvôli tomu pozval do Biarritzu aj iránskeho ministra zahraničia, to však vyvolalo na strane USA zjavné podráždenie. Pre EÚ je iránska dohoda zásadná, pretože negatívne dôsledky jej likvidácie by postihli práve Európu. Navyše, po skúsenosti s migračnou krízou z Blízkeho východu je hrozba prípadného konfliktu medzi Iránom a USA vnímaná citlivo aj v EÚ. Okrem návštevy iránskeho ministra prezidenta D. Trumpa nenadchli ani iní hostia: veľmi chladne prijal pozvanie pre predstaviteľov Afriky, s ktorými chceli Francúzsko a Nemecko riešiť viaceré problémy rozvojového sveta.
 

Environmentálne otázky


Rozpory medzi EÚ a USA sa preukázali aj pri klimatických otázkach, aktuálne išlo o masívne požiare v Brazílii. V predošlých rokoch USA investovali veľa úsilia do zmeny režimu v Brazílii, kde sa v roku 2016 podarilo impeachmentom odstrániť prezidentku D. Rousseffovú, a to hlasmi zjavne kúpených poslancov. V roku 2018 sa zasa podarilo znemožniť prezidentskú kandidatúru I. Lulovi, najväčšiemu favoritovi volieb, pochybným odsúdením za korupciu. S tichou podporou USA sa nakoniec presadil J. Bolsonaro, spojenec D. Trumpa. Problém z pohľadu EÚ však nastal, keď nový prezident zlikvidoval environmentálnu politiku predošlých vlád a začal obnovovať nadvládu ťažiarskej loby v Amazonskom pralese. Politici v EU, najmä ľavicoví, však musia na ochrane prírody trvať, lebo po likvidácii sociálneho štátu v Európe im už veľa ďalších tém nezostalo. E. Macron preto pohrozil, že nepodporí obchodnú dohodu EÚ – Mercosur. J. Bolsonaro zareagoval nekompromisne a vyhlásil, že požiare v Brazílii sú jej vnútornou záležitosťou.

K európsko-americkým vzťahom neprispievajú ani viaceré povýšenecké návrhy zo strany USA. D. Trump sa nedávno otvorene vyjadril, že chce odkúpiť ostrov Grónsko od Dánska. Je očividné, že mu ide o bohaté náleziská surovín a lepší prístup do Arktídy, nemožno však čakať, že by ťažiari z USA dbali na životné prostredie v Grónsku. Dánsko pritom nebolo ochotné predať Američanom ostrov ani v roku 1946, keď sa nachádzalo v zložitej povojnovej situácii, a preto dnes, keď sa medzi EÚ a USA vyhrocuje spor o Parížsku klimatickú dohodu, je podobný krok ešte menej predstaviteľný. Mimochodom, Dánsko vystupuje ako jeden zo spojencov USA a práve svojimi environmentálnymi výhradami komplikuje rusko-nemecký projekt Nord Stream 2.
 

Formát z minulého storočia
 

Mnohé z problémov G7 v súčasnosti pramenia z neaktuálnosti tohto formátu. Neformálna skupina G7 vznikla v druhej polovici 20. storočia a bola reakciou na vtedajší vývoj vo svete. Už v roku 1975 sa zišlo šesť krajín s koloniálnou minulosťou na neformálnom summite vo Francúzsku a založili skupinu G6, ktorá mala určovať osud svetovej ekonomiky. V roku 1976 sa k tejto skupine pridala aj Kanada a tak vznikol známy formát G7. Zakladateľmi boli krajiny, ktoré v čase vzniku skupiny patrili medzi najväčšie štáty na svete a väčšina z nich sa ešte v polovici 20. storočia radila do prvej desiatky krajín podľa počtu obyvateľov. V súčasnosti tam však patria iba USA.

Skupina G7 v 20. storočí však združovala predovšetkým najväčšie ekonomiky sveta podľa veľkosti HDP (s výnimkou ZSSR). Po rozpade Sovietskeho bloku sa dokonca zdalo, že tieto štáty budú schopné určovať vývoj svetovej ekonomiky i do budúcnosti. V 21. storočí sa situácia zásadne zmenila. Centrum svetovej ekonomiky sa posunulo smerom na východ a „dielňou sveta“ sa stala Čína. Navyše, je len otázkou času, kedy táto krajina predbehne USA vo všetkých ekonomických ukazovateľoch a stane sa nespochybniteľným lídrom svetovej ekonomiky. Okrem Číny sa medzi centrá svetovej ekonomiky zaradili i ďalšie štáty, najmä z Ázie a postoje G7 preto nemajú takú váhu ako v minulosti. Dokonca aj podľa nominálneho vyjadrenia dnes štáty G7 produkujú už iba menšinu svetového HDP.
 

Problém ruskej (ne)účasti


Na konci 20. storočia sa štáty združené v G7 rozhodli prijať ako ôsmeho člena Rusko a vytvoriť tak skupinu G8 (formálne v roku 1998). Išlo v zásade o podporu pre B. Jeľcina, ktorý v zahraničnej politike neustále ustupoval Západu a v Rusku jeho ústupčivá politika vyvolávala nespokojnosť. Členstvo v G8 malo tiež pomôcť zmierniť ruský odpor proti rozširovaniu NATO na východ. Tento cieľ však bol dosiahnutý len čiastočne, pretože za V. Putina Rusko začalo znovu brániť svoje záujmy v krajinách bývalého ZSSR. V roku 2014 preto rozpory medzi Západom a Ruskom vyvrcholili vylúčením Ruska z G8 a návratom k formátu G7. Západné veľmoci sa pri vylúčení Moskvy odvolávali na medzinárodné právo a jeho porušenie na Ukrajine, neboli však pritom dôveryhodné, pretože sami patrili k hlavným porušovateľom medzinárodného práva v 21. storočí.

Do roku 2019 sa západné mocnosti presvedčili, že riešenie svetových problémov bez Ruska je ešte ťažšie, než bolo vo formáte G8. Najmä aktuálne problémy na Blízkom východe viedli E. Macrona a D. Trumpa k tomu, aby začali uvažovať nad návratom Ruska. To sa však pre veľký odpor iných štátov, hlavne V. Británie, na summite v Biarritzi nepodarilo presadiť. Veľmi chladná bola aj reakcia Moskvy – tá sa oficiálne vyjadrila, že žiadnu formu spolupráce nevylučuje, ale S. Lavrov tiež uviedol, že Rusko o návrat do G8 nepožiadalo. Pre Rusko nie je tento formát vôbec výhodný, pretože sa v ňom ocitá samo tvárou v tvár západným štátom a tie by ho mohli dokonca hocikedy znovu vylúčiť.

Pre Moskvu je oveľa zaujímavejší formát G20, kde má Západ iba menšinu členov a vplyv tam majú aj veľké ázijské štáty, ako Čína a India. V rámci tohto formátu nemožno Rusko len tak izolovať. G20 tiež lepšie zodpovedá reálnemu rozloženiu síl vo svetovej ekonomike. Hoci aj voči zloženiu tejto skupiny možno mať výhrady, v zásade sú tam zastúpené všetky veľké ekonomiky a všetky významné regióny sveta. Aj Západ by si preto mal konečne uvedomiť si, že návrat do 20. storočia s dominantným postavením G7 už nie je možný a bez Číny či ďalších nových mocenských centier sa problémy sveta riešiť nedajú.

(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 29 – 30/2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama