Reklama
Reklama

Funguje v dnešnej politike kultúra „malých zlostných detí“?

Počet zobrazení: 1877

Už dávnejšie som sa venoval problematike kontinuity štátnych záujmov. Aj situácia v Česku ma zase motivovala k zamysleniu na uvedenú tému.

Teória tvorivosti, inovácií hovorí, že je dobré nadväzovať na dobré veci a eliminovať vplyv zlých. To sa u nás často nedeje; čo nová vláda – neguje všetko predchádzajúce, čo vládna strana – neguje návrhy opozície atď. Táto kultúra „malých zlostných detí“ (od nežnej revolúcie) nie je len škodlivá pre štát, ale znemožňuje zvyšovanie kultúry národa. Nájde sa konečne človek, ktorý rozvážne zváži, čo prebrať, posilniť, preniesť a čo zdokonaliť, zmeniť? To bol aj prípad školskej či zdravotníckej  reformy, posudkových činností a pod. Tieto systémové chyby robíme ako celok, t. j. ako kultúru chýb vyplývajúcich – neviem, že by z namyslenosti, nedostatku pokory? Podľa môjho názoru problém spočíva aj v nikdy sa nekončiacom a neohraničenom záujme mať všetko a ešte viac. A tým (títo ľudia) odkrývajú svoju absolútnu neistotu, myslia si, že budú istejší, presvedčivejší a mocnejší, len keď budú mať všetko a ešte viac. Ale to im nepridáva – skôr uberá na múdrosti, chápavosti, vľúdnosti a humanizme. Preto tí, čo zastávajú politické pozície raného kapitalizmu a milujú peniaze, zákonite vedú ľudí ku konfrontácii.

Zoberme si napr. také zdravotníctvo. Som si vedomý toho, že je rozdiel medzi medicínou a zdravotníctvom. Zdravotníctvo musí podliehať aj ekonomickým kategóriám. Trochu sa obávam toho, že spoplatňovanie bude čoraz viac a viac viesť k vytváraniu tried s antagonistickým charakterom a vyhrocovať politickú situáciu k radikalizmu, ktorý v určitom kritickom bode nebude možné zastaviť politickou intervenciou, ale len represívnymi prostriedkami. Ľudskú spoločnosť totiž kultúrnou robí predovšetkým ľudská solidarita, ktorá dáva možnosť prežiť každému, kto stojí o to, aby prežil a aj niečo preto robí. Človek má právo na majetok, má právo vlastniť, ale má aj povinnosť, a to predovšetkým, prispievať materiálnym podielom k tomu, aby v spoločnosti, kde žije bol zmier, ktorý je veľakrát závislý od schopnosti uspokojiť základné potreby všetkých skupín.

Predpokladám, že moja úvaha nevyznela ako pseudopoliticko-filozofický „kvietizmus“ bez obsahovej hodnoty. Preto to zhrniem. V mojej úvahe sa dotýkam hlavne dvoch problémov: 1) Diskontinuity rozhodovania a vládnutia zvolených politických zástupcov; 2) Úlohy peňazí pri regulácii nedostatkových verejných služieb. Prvý problém je pre mňa jasný – každá politická strana a každá nová vládna garnitúra má nejaké záujmy svoje a záujmy, ktoré musí plniť. Tieto záujmy sú spravidla v protiklade so záujmami predchádzajúcej administratívy. Je to taký stredoeurópsky (možno postkomunistický) systém štátnej správy, ktorý je v pokročilejších demokraciách ošetrený zákonmi tak, aby odchádzajúci a prichádzajúci politici pri výmene po voľbách nemohli konať svojvoľne. Druhý problém má dve roviny – jednu ekonomickú a druhú sociálnu. Práve tú druhú rovinu pretransformujú niektorí  politici na populistické ciele. Napríklad, poplatok 20 Sk za návštevu lekára a 5 Sk za každý recept od lekára nikoho nezruinoval, no zabezpečil, že k lekárom chodili ľudia s uvážením dôležitosti a dôsledkov (mnohí sa dokonca začali lepšie starať o svoje zdravie). Podobne je to aj v školstve a iných verejných službách štátu. Čo s tým? Možno „správajme sa normálne/logicky/racionálne“.

Variantmi vývoja by sa mala kvalifikovane zaoberať politická elita. Nemôžu ju však zaujímať len najbližšie voľby, ale musí mať racionálne (vedecky zdôvodnené) vízie budúcnosti.

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Priemer: 3.7 (15 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama