Reklama
Reklama

Francúzsko a Británia obetovali Československo zo strachu

Mníchov 1938 z pohľadu britského historika v Le Monde Diplomatique
Počet zobrazení: 901

Rok 1938 je jedným z najvýraznejších dátumov čs. štátu, ktorý vznikol pred sto rokmi. So zaujímavým príspevkom o súvislosti zlomových udalostí, ktoré sa vtedy odohrali a znamenali koniec čs. štátu v podobe, v akej vznikol, prišiel na stránkach októbrového vydania Le Monde Diplomatique britský historik, profesor jedného z oxfordských ústavov, Gabriel Gorodetsky.

Hlavnou tézou, vlastne zistením jeho rozboru vtedajšej politiky je poznanie, že pred osemdesiatimi rokmi, v októbri 1938, obetovali Veľká Británia a Francúzsko Československo Hitlerovi zo strachu pred Sovietskym zväzom.

mnichov_1938.jpg
Zľava doprava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano pred podpisom Mníchovskej dohody.
Foto: Bundesarchiv, Bild 183-R69173 / CC-BY-SA 3.0, CC BY-SA 3.0 de, wikimedia.org

Hlboko zakorenené predsudky voči Rusku, siahajúce od 19.-teho storočia do súčasnosti, predsudky, ktoré sú dodnes zdrojom úsilia izolovať Rusko od Európy, boli hlavnou príčinou chybnej politiky appeasementu, /ustupovania Hitlerovi/ s nesmiernymi katastrofálnymi následkami. Politika ustupovania diktátorovi vyvrcholila 30. septembra 1938 Mníchovskou dohodou. V nej obetovali západné mocnosti Československo v nádeji, že uspokoja hitlerovské Nemecko. To, ako dnes vieme, konštatuje prof. G. Gorodecky, bola len ilúzia.
 

Vynechať Sovietov z hry
 

Podľa neho sa dlhé desaťročia revizionistickí historici usilovali neupozorňovať na ideologické predsudky a antiruskú nenávisť vtedajšej britskej mocenskej elity a zdôvodňovali vtedajšiu britskú a francúzsku politiku predovšetkým „objektívnou nevyhnutnosťou“. Kľúčová v takomto prepisovaní dejepisectva, historiografie sa potom stala prakticky úplná rezignácia, vzdanie sa analýzy reálno-politickej alternatívy. Tú vtedy umožňovala spolupráca so Sovietskym zväzom. Mesiac po Mníchovskej dohode povedal architekt politiky appeasementu, predseda britskej vlády Neville Chamberlain kráľovi Jurajovi VI., že bolo lepšie, „čo najväčšmi vynechať Sovietov z hry“. V tom čase svojej sestre napísal, že je rozhodnutý čeliť a nezmeniť, tvrdo zastávať svoju líniu odolávania nátlaku Churchilla, ktorý chce dať dovedna „veľkú alianciu proti Nemecku“.
 

Pragmatická Moskva
 

Napriek svojím ideologickým preferenciám Stalin uskutočňoval pragmatickú zahraničnú politiku. V doterajšom britskom dejepisectve, historiografii sa cieľavedome vynecháva fakt, že sovietska diplomacia sa pred rokom 1938 celých päť rokov intenzívne usilovala prekaziť Hitlerovu vojnychtivú politiku. Minister zahraničných vecí Maxim Litvinov už na jeseň roku 1932 Stalina varoval, že nemecká Weimarská republika je na konci so silami a nástup nacistov bude vyžadovať od Ruska nevyhnutne zásadný obrat vo vzťahoch s Veľkou Britániou a Francúzskom. Francúzsky minister zahraničných vecí Louis Barthou privítal novú zahraničnú politiku Sovietskeho zväzu. Viedla v roku 1934 k prijatiu do Spoločnosti národov a v roku 1935 uzavrelo Francúzsko zmluvu o vzájomnej pomoci so Sovietskym zväzom a o dva týždne neskoršie podobnú dohodu o vzájomnej pomoci so Sovietskym zväzom uzavrelo Československo. Obe dohody sa odlišovali len v jednom bode, na ktorom nástojil čs. prezident Beneš, a to, že sovietska pomoc pre Československo bude možná až potom, keď ju ako prvé poskytne Francúzsko. A tento bod nadobudol ´v roku 1938 mimoriadnu závažnosť, vlastne vtedy všetko výlučne záviselo od postoja Francúzska.
 

Atentát v Marseille
 

Francúzsky flirt s Moskvou sa však rýchlo skončil po tom, čo 9. októbra 1934 Louisa Barthoua v Marseille pri atentáte zavraždili a jeho nástupca Pierre Laval bol Sovietom oveľa menej naklonený. Aj v Londýne sa sovietsky veľvyslanec Ivan Majskij v rokoch 1934 – 1936 márne snažil prelomiť nepriateľské postoje Britov voči Moskve. Všetko nasvedčovalo, že britsko-francúzsko-nemecká spolupráca sa udeje na účet Ruska. Nástup Nevilla Chamberlaina do úradu predsedu vlády v máji 1937 sa časovo zhodoval so začiatkom stalinského teroru, ale ten nič nezmenil na smerovaní sovietskej zahraničnej politiky. V júli 1937 Majskij ubezpečoval Chamberlaina, že Sovietsky zväz v nijakom prípade nezamýšľa využiť medzinárodnú krízu na to, aby sa v ktoromkoľvek európskom štáte etabloval komunistický režim. Avšak na konci rozhovoru si napriek tomu Chamberlain bol istý, že „Rusi za kulisami robia rafinovanú hru tak, aby zaplietli Britániu do vojny proti Nemecku“, čo by podľa neho „viedlo k nástupu komunizmu“. Chamberlain nevenoval varovným hlasom z britského ministerstva zahraničných vecí pozornosť, veril svojim pochybnostiam voči Rusom, ktorí „majú veľmi málo spoločné s našimi predstavami o slobode“.
 

Majského obavy
 

Ďalšou ranou bolo odstúpenie ministra zahraničných vecí Anthony Edena vo februári 1938, zahraničná politika sa potom ocitla v rukách Chamberlaina a jeho poradcov. Vlažná reakcia Britov na nemeckú anexiu Rakúska v marci 1938 oslabila sovietsku pozíciu ešte väčšmi. Majskij sa dokonca vtedy obával, že Briti oživia v roku 1933 podpísaný, ale nikdy neratifikovaný štvormocenský pakt medzi Francúzskom, Britániou, Talianskom a Nemeckom. V Spoločnosti národov sa činil Litvinov, v apríli 1938 sa stretol a Stalina o tom informoval, s novým predsedom francúzskej vlády Leonom Blumom. Ten mu povedal, že armáda sabotuje francúzsko-sovietske vojenské rokovania síce v máji roku 1935 dohodnuté, ale stále odkladané.

Pri francúzsko-britskom stretnutí v Londýne koncom apríla 1938 Francúzi naliehali na energický odpor voči Hitlerovi, ak to bude nevyhnutné aj so sovietskou pomocou. Briti to označili za mimoriadne pochabé a dali najavo, že v otázke Československa majú hlavné slovo oni. V júli 1938 pri návšteve britského kráľa Juraja VI. v Paríži vyhlásil britský minister zahraničných vecí Halifax, že Československo je umelý výtvor, ktorý sa sám nedokáže brániť a zo zahraničia nedostane nijakú pomoc. Majskij vtedy svojich britských partnerov varoval pred tým, aby izolovali Sovietsky zväz a zároveň potvrdil, že ZSSR poskytne Československu pomoc v prípade nemeckej invázie do Sudet, ak sa Francúzsko a Británia pridajú na stranu Sovietov.

Avšak vo Francúzsku už bol nový minister zahraničných vecí Georges Bonet presvedčený o tom, že Rusko len na to čaká, aby podnietilo vojnu a samo potom profitovalo z politického chaosu. Ešte 2. septembra 1938 sa snažil Litvinov sondovať pred zasadaním Spoločnosti národov situáciu u francúzskeho veľvyslanca v Moskve Jeana Payarta. Ubezpečil ho, že ZSSR dodrží svoje záväzky vyplývajúce zo sovietsko-československej dohody a naliehal na okamžité rokovania predstaviteľov sovietskej, francúzskej a československej armády a zaradení otázky sudetskej krízy na program rokovania Spoločnosti národov v Ženeve.

Na pochopenie historických následností podľa prof. Gorodetského vrhajú nové svetlo denníky Majského z tých dní: „my sme svoju pozíciu k československej kríze absolútne jasne povedali, sme pripravení Československu poskytnúť vojenskú pomoc keď aj ostatní takisto splnia svoje záväzky. Otázka je budeme schopní zoči-voči požiadavkám tohto historického okamžiku hrozného nebezpečenstva čeliť, budeme na úrovni požiadaviek doby?“
 

Úvodník The Times
 

Majského natoľko frustrovalo, že z Paríža odpoveď neprichádza, že sa 4. septembra vybral do Chartwel, vidieckeho sídla, kam sa utiahol Churchill, aby ho podrobne informoval o tom, čo Litvinov povedal Payartovi s tým, aby tieto informácie Churchill postúpil ministrovi zahraničných vecí Halifaxovi. Odpoveď britského ministerstva prišla 7. septembra v zvyčajnej podobe pokusného balónika, metódy, ktorú vláda používala, v úvodníku denníka The Times. V ňom bola vyslovená požiadavka, aby sa pražská vláda vzdala Sudet „pretože pre Československo je to výhodné, vznikne homogénny štát a to prinesie viac výhod, ako je nevýhoda straty územia“. O deň neskoršie to priklincoval britský minister zahraničných vecí Halifax požiadavkou, aby Majskij oznámil Litvinovovi, že sa s poľutovaním nezúčastní zasadania Spoločnosti národov, lebo celkom zjavne nechcel provokovať Hitlera. A zasadanie morálne zbankrotovanej Spoločnosti národov, ktoré sa konalo v Ženeve 14. septembra, československú krízu prakticky ignorovalo. Len Litvinov predniesol plamennú reč, v ktorej ešte raz zdôraznil sovietsky záväzok a skončil predpoveďou: „britsko-francúzska kapitulácia bude mať nepredvídateľné katastrofálne následky“. V ten istý deň večer britský premiér oznámil, že na budúci deň cestuje na stretnutie s Hitlerom v Berchtesgadene.
 

Litvinov nalieha
 

Litvinovovu požiadavku naliehavých konzultácií vojenských predstaviteľov troch štátov britské ministerstvo odmietlo s tým, že takéto stretnutie by to provokovalo Nemecko. A 21. septembra 1938 začala Červená armáda s mobilizáciou a umiestnením veľkých vojenských zoskupení na sovietskej západnej hranici, Rumunsko Sovietom, ktorí nehraničili s Československom, povolili prelety nad svojím územím, inak to však bolo v Poľsku a ani Francúzsko nezakročilo u svojho poľského spojenca, aby ČA povolil prechod, hoci išlo o najvýhodnejšiu trasu.

Bolo to 27. Septembra, keď v BBC Chamberlain povedal „ je to hrozné, keď britské obyvateľstvo musí nosiť doma plynové masky kvôli tomu, že sa nejakí ľudia v nejakej vzdialenej krajine sporia“, a na druhý deň v parlamente oznámil, že letí na konferenciu do Mníchova. Už keď bol v lietadle do Mníchova. pozval si minister zahraničných vecí Halifax sovietskeho veľvyslanca Majského, aby mu vysvetlil, prečo sa jeho vláda neusilovala aj o pozvanie ZSSR do Mníchova. Jednak nebolo na to dosť času a zároveň bolo jasné, ako by Hitler reagoval na takýto návrh a Británia nechcela pokaziť, zmariť poslednú možnosť udržať mier a sporom o tom, kto sa má zúčastniť, ohroziť konanie konferencie.

(Zo state historika prof. G. Gorodetskeho z Oxfordu uverejnenej v októbrovom vydaní mesačníka LMD vybral Dušan Kerný)

Priemer: 5 (1 hlas)

Blogy a statusy