Farebné reflexie Stanislava Harangozóa

V Galérii Silencium vo foyer Paneurópskej vysokej školy (ďalšími spoluorganizátormi sú Kysucká kultúrna nadácia a Umelecká beseda slovenská) bola 24. septembra 2015 vernisáž výstavy Stanislava Harangozóa Farebné reflexie. Prierez umelcovej tvorby za posledných dvadsaťpäť rokov, celkom 130 obrazov, si návštevníci môžu pozrieť na Tomášikovej 20 v Bratislave do 31. 10. 2015

Podujatím sprevádzal a recitoval Jozef Šimonovič, svojím interpretačným umením ho spríjemnilo Duo Impressium – husle Mgr. art. Aneta Lednická, ArtD, flauta Mgr. art. Agnesa Ujpálová.

Výstavu otvoril prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD., dekan Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy. Z jeho vystúpenia prinášame podstatnú časť. (red.)

Doc., akad. maliar Stanislav Harangozó.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že obrazy Stanislava Harangozóa sú rovnaké. Avšak iba na prvé pozretie. Každý z obrazov je iný, a predsa sú v mnohom podobné. Nielen preto, že ich vytvoril jeden autor rovnakou technikou a z rovnakého materiálu. Podobné sú najmä vnútornou silou, presvedčivosťou a výrečnosťou. Napokon, každý maliar celý život maľuje jeden obraz, básnik píše jednu báseň, hudobný skladateľ komponuje jednu skladbu. A predsa sú ich diela iné, rozdielne, hoci sa môžu na seba podobať ako súrodenci.

Veľa závisí od invenčnosti a kreatívnosti autora. A Stanislav Harangozó taký je. Navyše je pracovitý, workoholik telom i dušou, ktorý musí každý deň tvoriť, aby mal jeho život zmysel, význam, aby vedel, pre čo a pre koho žije.

Tajomné oči, 2014,63 x 45 cm, pastel-akryl.

Vpravo: Lono, 2014, 62 x 45 cm, pastel-akryl.

Stanislav Harangozó je pohodový, usmievavý „mladík“, ktorému by nikto nehádal, že o rok bude mať sedemdesiatku. Možno aj tým, že je narodený v znamení Škorpióna, je mimoriadne tvrdohlavý a zanovitý. Čo si zaumieni, musí dosiahnuť, aj keby sekery padali. Ale vždy korektne, čestne, nezvykne podliezať latku či šplhať sa po chrbte iných.

Najradšej je zatvorený v ateliéroch. Jeden má na Štúrovej ulici v Bratislave a druhý doma, v Kráľovskom údolí tiež v Bratislave. Jedna i druhá adresa je dobrá, inšpiratívna a veľa prezrádza o jeho bytí. Akoby v ňom bolo tak trochu niečo z Ľudovíta Štúra, priebojného, vytrvalého, zapáleného a na druhej strane z ležérneho, nikde sa neponáhľajúceho kráľa z kráľovského údolia.

Nevšedný deň, 2012, 70 x 100 cm, pastel-akryl.

















Je kráľ pastelov. Isto mu zalichotilo, keď ho Ľudmila Peterajová označila za pastelového pokračovateľa Janka Alexyho, ktorý bol v 30. a 40. rokoch minulého storočia skutočný majster pastelu. Veď komu by to nepolichotilo, navyše, ak to povie významná kunsthistorička...

Najväčším výtvarným kráľom je pri maľovaní Bratislavy. Naše hlavné mesto kreslil kde-kto pred ním a bude aj po ňom, ale zatiaľ nikto tak často a tak presvedčivo, ako majster Harangozó. Ak sa pozorne zadívame na desiatky jeho obrazov, zachytávajúce takzvanú krásavicu na Dunaji, akoby bol mestom, jeho historickou časťou – hradom, radnicou, Michalskou bránou či mostmi posadnutý.

Na Orave, 2014, 86 x 63 cm, akryl.

Vpravo: Pod Chočom, 2014, 86 x 63 cm, akryl.

Napriek tomu obrazy zachytávajúce Bratislavu na výstave v Galérii Silencium Paneurópskej vysokej školy v Bratislave nenájdete, možno iba dva, tri. Táto výstava je trochu iná. Dominuje v nej žena, jej krása so všetkými zákutiami, ktoré odjakživa fascinujú nás mužov a v ostatnom čase akoby módne aj niektoré ženy. A potom príroda, ktorá tvorí, formuje i pochováva všetko živé i neživé. Aj ženskú krásu, ktorá je prchajúca, aby časom vytryskla v inej ešte podmanivejšej podobe.

Pri pohľade na obrazy Stanislava Harangozóoa poľahky zistíme, ako ich autor veľmi miluje život so všetkými kladmi i zápormi. Ťažko povedať, čo ho umelecky väčšmi obohacuje. Ako pravý umelec dokáže ťažiť z jedného i druhého, všetko však musí byť v relatívnej symbióze.

Vľavo: Organové farebné tóny, 2014, 51 x 36 cm, pastel-akryl.











V klobúku, 2015, 100 x 70 cm, akryl.


Harangozó bez vyrovnanosti nemôže žiť. Súlad v prírode, láske i umení sú preňho najdôležitejšie. Kompromisy nemá rád, biela je bielou a čierna čiernou. Platí to vo výtvarnom umení i vzťahoch kamarátskych, partnerských, rodinných.

Určite aj preto sú Harangozóove obrazy príjemné a pôsobivé. Neiritujú, nedráždia, nevyvolávajú konflikty. Vanie z nich pokoj, harmónia a navodzujú príjemný pocit. Ak sa na ne pozrieme trochu pozornejšie, započúvame, či začítame do nich, zistíme, že sú plné chvenia, vibrácie, vnútornej oscilácie. Sú ako život, v ktorom priam neskutočne všetko do seba zapadá. Líšia sa iba v odtieňoch, ako láska, ktorá má tisíc poltónov a vždy je jedinečná, neopakovateľná.

Stanislav Harangozó tiež nevie žiť bez takej lásky. Verí jej a podriadil jej celý svoj život. Tou láskou je preňho výtvarné umenie v celej svojej paráde, grandióznosti, ale aj úbohosti a biede.

Aký lesk má Harangozóova súčasná tvorba, ktorú prezentuje na dnešnej výstave? Je ligotavá ako slnečné lúče, ošúchaná, patinovaná či nebodaj nanovo prebrúsená?

Vlnenie, 2014, 86 x 63 cm, akryl.









 

VpravoFarebný vietor, 2014, 86 x 63 cm, akryl.

V myšlienkovom i výtvarnom pochode sa umelec posunul na pomyselnom rebríku o šteblík vyššie a z nadhľadu, vyššieho poschodia, sa pozerá na svet. Ale aj na seba. Nie je už tak zošnurovaný témou, okolím, okolnosťami, ani vlastným presvedčením, filozofiou, morálkou. Je snovejší, uvoľnenejší a tým viac presvedčivejší.

Stále túži dotýkať sa hviezd, ktoré tak rád pozoruje z balkóna domu, keď na mesto padne noc. Dobre vie, že výtvarné umenie tú silu má. Vie prečo maľuje a prečo má ako vysokoškolský pedagóg rád svojich študentov.

Stanislav Harangozó dnešnou výstavou nerekapituluje ani nejubiluje, to bude o rok, keď oslávi okrúhle výročie. Len konfrontuje prežité v ostatných rokoch života. Zamýšľa sa, čo mu priniesol, čím ho obohatil, čo dobré urobil a čo mohol ešte lepšie. Či sa mu to podarilo, necháva na nás a ďalších milovníkov výtvarného kumštu.