Extrémizmus zblízka i zďaleka

Počet zobrazení: 3428

Extrémizmus a radikalizmus je síce opakovaná história, ale s inováciami, preto doterajšie skúsenosti človečenstva nestačia. Dôležité tiež je, prečo vznikajú. Ak vieme dôvody, je otázkou, či sa dajú riešiť už primárne. Som toho názoru, že akékoľvek negatívne javy v spoločnosti, ale aj v ekosystémoch, teda v prirodzenom prostredí, sa môžu prejaviť len vtedy, keď zlyhajú prirodzené regulačné mechanizmy. Takým mechanizmom v spoločnosti sú históriou a životom overené tradície, teda aj vplyv uznávaných autorít. Ak takéto autority chýbajú, ľudia sa obracajú na krajné a netradičné riešenia. V prírode sú takými autoritami prirodzení predátori na jednej strane a vodcovia svoriek stád, klanov, druhových zoskupení na strane druhej. V mikrosvete je to súbor mnohých priateľských baktérií a iných mikroorganizmov, ktoré zamedzujú šírenie patogénnych organizmov.

Aj extrémizmus vzniká ako dôsledok zlyhania regulačných mechanizmov, ktorými sú najmä uznávané autority a mocenské elity. Vidím to tak, že keď štát exemplárne zlyháva napr. pri pomoci občanom, ktorí trpia, a zastáva sa ochrany práv neprispôsobivých, občania sa uchyľujú k radikálnym riešeniam a hľadajú mesiáša, ktorý im ukáže cestu a problém vyrieši. Hoci mesiáš v skutočnosti nič neurobí, aspoň im na chvíľu dá nádej, že sa dovolajú spravodlivosti a vyrieši sa ich dlhoročný problém. Extrém je totiž výkyv niektorým smerom. Keby strany tvorili nejakú podobnú hmotu, potom to, čo z nej uniká, je extrém – asi ako erupcia na Slnku. Keďže strany tvoria nesúrodú zmes, všetky nejakým smerom unikajú. Osobne identifikujem náboženský extrémizmus a individuálny extrémizmus vyplývajúci z osobnostnej prázdnoty, vyhorenia alebo duševnej indispozície.

Politický extrémizmus je skôr mediálne roznášaná nálepka spravidla od predstaviteľov moci. Keby som chcel definovať extrémizmus ako politickú kategóriu (extrémizmus je aj v iných oblastiach, často aj s pozitívnym dopadom) bolo by potrebné ho kvantifikovať. Ak má nejaký, pre istú skupinu neprijateľný názor 10, 15  až 20 percent občanov, nemôžeme hovoriť o extrémizme. O extrémizme môžeme azda hovoriť, ak chce svoje prejavy určiť/vymedziť 0,5 percentná elita. Ak na Čomolungmu je schopných vystúpiť 100 horolezcov v rozpätí 70 rokov, je to zrejme extrémne náročný výstup. Ak na Kilimandžáro sú schopné vystúpiť každoročne davy dobre pripravených turistov, nie je to zjavne extrémny výstup. Podľa môjho názoru extrémizmus vzniká ako prehnaná reakcia na realitu, ktorá však nie je celkom kóšer. Preto tá reakcia, pokiaľ by bola len reakciou, je prirodzená, jej riziko je v jej nadmernosti. Takže bojovať sa dá  primárne  asi len tak, že sa odstráni príčina. Potom sa dá bojovať proti jej nadmernej reakcii  a keď nepomáha, potom sankčne, ale sankcie v konečnom dôsledku niekedy viac provokujú prvotný antagonizmus, ako ho tlmia. V každom prípade okrem výchovy a vzdelávania pomáha manifestovanie kreativity a múdrosti.

V poslednom období sa stretávam s názorom, že tento pojem sa stal skôr mediálno-politickou skratkou, ergo sa často neuvážene za extrém považujú tí a to, čo nám nevyhovujú a nevyhovuje. V každom prípade však zvyčajne platí, že argumentom, že extrémizmus je mediálno-politickou nadávkou operujú tí, ktorí sa týmto spôsobom snažia marginalizovať svoje verejné, vedomé, podvedomé či latentné sympatie k extrémizmu. Ľudia sa zvyčajne hanbia za svoj extrémizmus a tak sa snažia nájsť zdôvodnenie alebo výhovorky. Čo však, ako som už napísal, neznamená, že niektorí bojovníci s extrémizmom sa neuchyľujú ku skratkám. Mám obavu,  že práve súčasná snaha o redefiníciu extrémizmu je nebezpečný precedens, lebo nejde asi o napravenie povedomia o extrémizme, ale o nebezpečné rozšírenie či až presmerovanie definície na všetko, čo je inakšie, ako chce niekto.

Summa summarum európska civilizácia je už pol storočia v kríze, potrebuje inováciu. Odkiaľ ju vziať? Zase to bude extrémny názor a musí nastať radikálny rez. Inak naša civilizácia zanikne. Niektoré teórie boli hodne utopistické, ale dali sa na nejaký čas uplatniť. Iné sa vôbec neuplatnili. Takže spoločenský život je neustály rad pokusov a omylov, úspechov a neúspechov. Ak nejaký variant v čase vyhráva, to neznamená, že je lepší, využil situáciu a  presadil sa. Netreba byť  vnucujúci, ale správať sa ako intelektuál, teda nedôverovať príliš  a snažiť sa pochopiť líniu a predvídať hoci aj naivne. Aj Zbigniew Brzezinski bol málo úspešným akademikom, písal do šuplíka, no v určitej chvíli sa jeho poznámky hodili a vystrelili ho nahor.  Tak sa dá pokračovať ešte dlho. Ja nie som prívržencom okiadzania mocných a tak mám svoj pohľad, ktorý však nikomu nevnucujem, ani sa nesnažím uraziť inak zmýšľajúcich.

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984