Európska otázka: európske otázniky...

Počet zobrazení: 2989


zeus_a_europa_brusel.jpgZeus a Európa, Rada Európy, Brusel
Foto: Sebastià Giralt / CC







Posmech z európskych inštitúcii pripomína Haškom opisovanú „administráciu“ c.a k. monarchie v poslednom ťažení. Aj vtedy prebiehala diskusia o „federalizácii“ mnohonárodného štátu. Aj vtedy hlúpe výnosy a ich administratívne vymáhanie nahradili zmysel fungovania monarchie. Bez spoločnej myšlienky, ostala iba úradnícka rutina a absurdná tvorivosť „sekčných šéfov“ riadiacich masy glotových rukávov...  Krízu c.a k. monarchie „vyriešili“ salónni jastrabi v službách kontinentálnej oligarchie vohnaním nespokojných más do strašnej vojny. Do pouličného sarajevského incidentu za pár dní zainteresovali 14 kráľov, dvoch cisárov, jedného cára. A celú Európu...

Propagandistická horlivosť dobre platenej európskej mašinérie paradoxne škodí idei kontinentálnej kohézie. Nedá sa zahnať myšlienka, či cieľom  tzv. európskych inštitúcii nie je úsilie diskreditovať snahy o európsku integráciu.

Len ťažko budú oponenti hľadať dôvody proti integrácii: hospodárstvo i politika sa globalizujú, procesy ovládajú nadnárodné elity a tie s marginalizovanými štátmi nevyjednávajú. Tým len (s)prosto diktujú svoju vôľu (investičné stimuly, daňové úľavy a rušenie zákonov chrániacich zamestnancov, redukciu sociálnych a zdravotných systémov).

Európska únia sa nespráva ako rozumný reprezentant záujmov Európanov, ale ako sofistikovaná agentúra globálnej finančnej oligarchie. So železnou istotou volí riešenia proti vlastným občanom, proti modelu európskeho sociálneho štátu a na prospech tzv. slobodného trhu. Ani zďaleka však o slobodný – neregulovaný trh nejde. „Slobodný trh“ je regulovaný a ovládaný bankami. Ochrana finančného sektora všetkými spôsobmi, monitorovanie konkurencie, sústava zákonov paralyzujúca spotrebiteľa, zamestnanca, občana a garantujúca absolútnu moc bankám, obchodným reťazcom a nadnárodným korporáciám je vyčerpávajúcou agendou komisie, rady i parlamentu...

Spoločný Európsky dom

Európska integrácia od konca druhej svetovej vojny do prevratov koncom deväťdesiatych rokov smerovala od mierovej rovnováhy k mierovej spolupráci. Kontinent sa strábil z ťažkých vojnových strát a postupne sa politicky integroval. Neskôr helsinský proces viedol k definovaniu princípov európskej civilizácie a postupnej inštitucionalizácii spolupráce.

Východeurópania v generáciách, ktoré nahradili vojnovú generáciu, zabudli na predvojnové a vojnové sociálne skúsenosti, nadšenie pre „novú“ spoločnosť vystriedala administratívna rutina poznačená nejednou deformáciou. Idealizovali si „starú“ Európu a prehliadali, že konzumentsky príťažlivý západoeurópsky blahobyt je výsledkom cudne utajovanej päťstoročnej kolonializácie zvyšku sveta. Západoeurópske krajiny získali obrovské zdroje z toho, že jeden kontinent (Afriku) predali do otroctva a že vydrancovali dva ďalšie kontinenty (Južnú Ameriku a Áziu – najmä Čínu, Indočínu a Indiu). Konzumentské ilúzie vznikli aj preto, že časť zdrojov oligarchovia použili na skorumpovanie vlastných krajanov, aby si chránili bezpečný domov pre svoje banky, firmy a rodiny.

Keď sa však dnes pozrieme na zadlženosť EÚ a jednotlivých štátov zistíme, že západoeurópske štáty už dokázali tieto 500-storočné výnosy zdefraudovať. Štáty/občania sa zadlžili a oligarchovia ďalej skokovo a nepredstaviteľne zbohatli.

Koncom osemdesiatych rokov sa použila a zneužila myšlienka spoločného európskeho domu. Rozumná integrácia sa zamenila za primitívnu anexiu. Namiesto vytvorenia spoločnej Európy sa Európa výrazne rozdelila. V tomto procese Rusko, ale aj Západoeurópska únia prišli o svoju suverenitu. Resp. Rusko ju stratilo a západná Európa demonštrovala svoju transatlantickú závislosť. Londýnske City, parížska Rive gauche i Porúrie postupne v povojnovom období prichádzali o autonómiu – od Bretton Woodu, cez Marschallov plán po G7 a WTA. Neuspeli taliansky, grécky a ani de Gaullov pokus o vzburu. Americká vojenská prítomnosť v Nemecku sa na prelome tisícročí rozšírila na Balkán a k Baltickému moru. Nadnárodná globálna oligarchia penetrovala aj strednú a východnú Európu a ako paralytický plyn sa rozteká celou Euráziou. Okupovaná západná Európa s anektovanou strednou Európou odmietli kontinentálnu paneurópsku integráciu s Ruskom. Hegemonistické ambície Berlína a Paríža, Londýn v službách zaoceánskeho veľkého brata sa obávali aj redukcie vlastného vplyvu účasťou Ruska na rozhodovaní o európskej budúcnosti. Ignorovali Rusko ako európsku krajinu a ohraničili (vízami, tvrdými hranicami, menou i obchodnou politikou) transatlantický priestor. Stupídne tak posilnili ázijské parametre Ruska, a na čo najviac v budúcnosti Európa doplatí, generovali transpacifickú alianciu Ruska, Číny, Indie a Južnej Ameriky s potenciálnou ambivalenciou nateraz zničenej Afriky. Ťažisko globálnej civilizácie sa zreteľne presúva mimo Európy, z atlantického do pacifického priestoru.

Mýtus o mierotvornej sile EÚ

Má stále väčšie a hlbšie trhliny. Povojnová nálada umožnila stabilizovať – najmä ekonomickými efektmi – nemecko-francúzske vzťahy a neskôr dokonca aj vzťahy mimo kontinentu (Veľká Británia). Vnútorný tlak na hospodársky rast vyústil po skočení studenej vojny k nahradeniu intenzifikácie expanziou. Významne túto tendenciu podporila vnútorná systémová kríza spôsobená technologickými inováciami a nimi vyvolanými civilizačnými zmenami. Politický tlak (a hospodárske ambície – inkasovať retribúcie a reparácie po studenej vojne), ba dokonca aj priame intervencie, prispeli k zániku alebo priamo zničili tri integrované štátne útvary: Sovietsky zväz, Československo a Juhosláviu. Vytvorili sa ďalšie ohniská vojnového napätia: albánsko-kosovské, grécko-turecké, maďarsko-rumunské. Dokonca vznikli vážne separatistické tendencie v západoeurópskych krajinách. K írskemu, baskickému a valónskemu dnes môžeme pripočítať škótske, benátske a mnohé iné. Aj angažovanosť EÚ na Ukrajine je len najaktuálnejším príkladom deštrukčného vplyvu transatlanticky orientovanej EÚ. Európania bojujú za cudzie záujmy na troch kontinentoch. Európa sa opäť priblížila ku globálnej vojne. Vojnový konflikt získava logiku v snahe pozametať stopy po obrovskom majetkovom prevrate, v ktorom boli občania olúpení o verejný majetok a prírodné zdroje, a zamedziť jeho prípadnej revízii. Logické je očakávanie boja o zdroje: energie, suroviny, vodu a potraviny. Eskalujú environmentálne, klimatické  a pandemické hrozby. Dezilúzia z politického a hospodárskeho systému už aktivovala finálny countdown nekontrolovateľného sociálneho výbuchu.

Ad revidendum

K takýmto kritickým záverom často zaznieva výhrada – a čo s tým. Posledné európske voľby ukázali, že tradičné politické riešenia sú nefunkčné (vyčerpané). Anektované východoeurópske krajiny rezignovali na svoj vplyv v európskej politike. „Staré“ členské krajiny sa politicky diverzifikovali. Rusko je vyfaulované a racionálne sa orientuje inak.

V neokoloniálnych západoeurópskych štátoch silnie protofašistické xenofóbne hnutie. Ožobračené a vyvlastnené krajiny južnej Európy naopak hľadajú záchranu na opačnej strane politického spektra. Globálna finančná oligarchia nesporne tieto procesy nielen víta, ale aj sponzoruje. Nemá súpera. Aj preto sú reformistické ambície odsúdené na neúspech a, bohužiaľ, vyvolávajú aj bolestný úsmev či smutné pochybnosti o duševnom zdraví ich tribúnov.

Bez vytvorenia kontinentálnych subjektov a globálneho subjektu nebude ani reálna alternatíva. Preto, aby vznikol takýto subjekt, budú musieť hedonistické a utilitárne záujmy Európanov a najmä politických elít vystriedať rešpektované civilizované, globálne rešpektované, hodnoty. Pokiaľ bude bezalternatívne fungovať súčasný hospodársky systém, k takejto zmene nemôže prísť. Len mediálne vymasírovaný fanúšik môže prehliadnuť, že degenerácia tohto systému už pod technologickým tlakom prekročila medzu kohézie a systém sa rozpadá. Hrôzu sociálnych, ekologických a kultúrnych katastrof nechcem opisovať, ich produktom však zrejme bude nová civilizácia, s pevnejšími a rozumnejšími civilizačnými riešeniami, aké humánna civilizácia overovala po prvej a po druhej svetovej vojne...

Snažme sa, aby to nebola pravda.

Tak či tak, je nesporné, že budeme mať tretí pokus.

A ak budeme uvažovať rozumne a korektne, môže byť úspešný...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984