Európa stále na rázcestí – viac obáv ako nádejí

Život v „starej, dobrej“ Európe, na ktorý sme sa pred viac ako štvrťstoročím veľmi tešili, prináša čoraz viac starostí. Pociťujeme ich v každodennom živote, „ventilujú“ sa v médiách,  využívajú v politických kampaniach (bez ohľadu na to je či pred voľbami alebo po nich) a zaoberajú sa nimi aj akademické kruhy. M. Kaldorová (1946), anglická odborníčka v bezpečnostnej oblasti na konci januára v relácii BBC označila súčasnú situáciu v Európe za najnebezpečnejší čas, v akom kedy žila. Skutočne je to také zlé, alebo tento pohľad na súčasnú spoločnosť skôr vytvárajú svojimi rečami politici, médiá a akademici? O mnohých témach sa diskutuje často asi len preto, že nám ich niekto predkladá a núti nás zaoberať sa nimi. Nesleduje sa tým nakoniec úsilie o strašenie ľudí, aby boli ochotní súhlasiť s pripravovanými tvrdými opatreniami? Strach z úpadku Západu, ktorý sa stáva iracionálny, zahmlieva skutočné hrozby, ktorým čelí.

EÚ aj celá Európa je v kríze, a to nielen ekonomicky – sme z toho bezradní a čoraz vystrašenejší. Len časť verejnosti a politických kruhov poukazuje na to, že pri riešení európskych problémov je potrebný iný prístup, než nám ho diktujú zložky bruselskej administratívy, ktoré sú úzko napojené na nadnárodné spoločnosti a finančné centrá.

Dnes v Európe chýbajú také výnimočné osobnosti, ako bol Ch. de Gaulle so svojou víziou Európy od Atlantiku po Ural alebo W. Brandt so svojou východnou politikou. Tieto predstavy a politika však podstatne prispeli k sociálno-ekonomickému rozvoju Európy v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch a vytvárali na kontinente aj bezpečnostnú stabilitu.

Pozastavme sa pri dvoch témach, ktoré sú v súčasnosti v popredí pozornosti. Ukazujú aj na potrebu prekonať stereotypy, do ktorých EÚ zapadla najmä pod tlakom nadnárodných spoločností a finančných kruhov. Ide o zostrenie krízy na Ukrajine a novú vládu v Grécku.

Zostrenie krízy na Ukrajine vychádza z absurdnej logiky súčasnej kyjevskej moci. V chudobnom slabom štáte, zmietanom bojom záujmových skupín o moc, sa politika nedá stavať na tom, že jej hlavnou úlohou je ozbrojenou silou potlačiť povstanie, ktoré má mnoho  príčin siahajúcich neraz ďaleko do minulosti. Tento postup vyvoláva reakciu povstalcov, ktorá je, žiaľ, takisto násilného charakteru (ale k tomuto konaniu sú do značnej miery dotlačení). (Pozn. redakcie: Uvidíme ako sa podarí presadiť prímerie, dosiahnuté v strede tohto týždňa v Minsku a následné kroky.)

Politika sankcií voči Moskve tiež odporuje starej európskej kontinentálnej zásade, že keď sa obchoduje, tak sa nebojuje. Sankcie sú v tomto konflikte len vodou na mlyn konfrontácii. Navyše EÚ dnes vôbec neprospievajú – a čím skôr sa začne konať ináč, tým skôr prestanú negatívne vplyvy tejto politiky – bezpečnostné, ekonomické i sociálne.

Kontroverzným sa v tejto situácii stáva aj vytláčanie Ruska z ďalších európskych fór, kde sa rokuje – aj o ukrajinskej kríze. Čo sa skrýva za zbavením hlasovacích práv Ruskej federácie v Parlamentnom združení Rady Európy? Pripomína to svojráznu pomstychtivosť, ktorá Moskve reálne uškodiť nemôže. Zužuje sa tým však priestor, kde sa dá hľadať východisko zo zostrujúcej sa krízy, v ktorej hynú nevinní ľudia a stáva sa humanitárnou katastrofou.

Iná je situácia v Grécku. V štáte, ktorý roky trpel pod diktátom nadnárodných finančných kruhov, sa do čela vlády dostala sila, ktorá sa proti tomu chce postaviť. Ihneď získala nálepku radikalizmu. Nedá sa predvídať, čo z predstáv a plánov Syrizy sa skutočne splní, ale EÚ by na túto situáciu mala reagovať ináč, ako sa správala ku Grécku doteraz.

Grécka kríza môže mať aj širšie geopolitické súvislosti, najmä ak sa do nej zamiešajú USA a NATO. Grécko sa totiž môže využiť aj ako faktor nátlaku USA a NATO na Turecko. Ankara v posledných rokoch vystupuje ináč ako v minulosti, a tak môžu paradoxne podporovať Grécko, aby dali pocítiť Turecku, že je odsúvané na „druhú koľaj“. Obávajú sa však aj posilnenia vzťahu Grécka k Rusku, čomu budú chcieť za každú cenu zabrániť.

Nielen euro je príčinou hospodárskej krízy, nezamestnanosti a chudoby v Grécku (i eurozóne), ale stoja za ňou aj finančné kruhy z newyorského Wall Streetu a londýnskeho City. Falšovať hodnotenie stavu gréckeho hospodárstva pomáhali najmä sily, ktoré boli napojené na tieto kruhy. Ich snahy v záujme zisku falšovať a manipulovať neprestávajú.

Dolár a NATO sú stále silné páky, ktorými dokážu USA vplývať na dianie v EÚ. Ich tlak bráni tomu, aby EÚ fungovala viac v prospech bežných občanov a riešila ťažkosti každodenného života. Pri diskusiách o konkurencieschopnosti sa asi aj preto nepoukazuje na to, že EÚ musí súťažiť aj s USA.

Samostatná a silná EÚ totiž nebude presadzovať svoje záujmy len proti Rusku alebo Číne ale aj proti USA. K tlaku na podpísanie transatlantickej dohody o obchode a investíciách  pristupuje aj TISA (The Trade in Services Agreement). Okrem iného smeruje k oslabeniu úlohy vlád v dodávkach služieb a pri regulácii, ktoré sa dotýkajú zásobovania pitnou vodou a energiami.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite

Vyšlo (11. 2.) v Literárnom týždenníku 5 – 6/2015