Étos východoeurópskeho kapitalizmu

Počet zobrazení: 3564


michelko_hlavicka_75.jpg

Pri pokuse odpovedať si na otázku, prečo sa kapitalizmus ako politicko-ekonomický systém (nielen) v našom priestore tak rýchlo a tak dokonale skompromitoval, musíme brať do úvahy fakt, že v stredoeurópskom priestore zažívame jednu z jeho najhorších verzií. Treba si uvedomiť, že kapitalizmu nie je monolit. Celkom iste sú jeho prejavy úplne iné povedzme v škandinávskych krajinách, prípadne na Islande a v kontinentálnej Európe. Koncepty sociálneho štátu, resp. sociálne a ekologicky orientovaného trhového hospodárstva, ktoré môžeme sledovať v Nemecku či Francúzsku, vytvárajú spoločnosti, ktoré možno označiť ako celkom dobré miesto na život. Horšie sú na tom Spojené štáty, kde donedávna, teda v pokročilom dvadsiatom prvom storočí, štyridsať miliónov občanov nemalo prístup k zdravotnej starostlivosti a aj po presadení celej reformy, zvanej aj ako Obamacare, ostalo bez nej osemnásť miliónov z nich. V tejto súvislosti sa vynára otázka, či o tejto spoločnosti vôbec  môžeme hovoriť ako o civilizovanej.

Až dosiaľ menované krajiny sú ako-tak znesiteľné spoločnosti, kde pozitíva  viac-menej prevažujú nad negatívami. No sú krajiny z opačnej strany spektra, v ktorých kapitalizmus priniesol podstatne viac negatív ako pozitív. Či už sú to povestné textilné továrne v Bangladéši, kde prekvitá detská práca, absentujú akékoľvek sociálne či zdravotné štandardy a ekológia výroby a ochrana zdravia zamestnancov je doslova na neviditeľnom chvoste. A nie je to iba Bangladéš, ale aj Filipíny, Barma či niektoré africké krajiny. Najlepšie to dokumentujú sporadické správy o zrútení fabrickej haly a tragickej smrti desiatok či stoviek zamestnancov tretieho sveta, ktorých cynicky obetovali na oltár astronomických ziskov vlastníkov z najvyspelejších krajín.

Svoj pohľad chcem však upriamiť na akýsi medzistupeň kapitalizmu, ktorý sa vyvinul vo východo- či stredoeurópskych krajinách. Kým v západnej Európe sa kapitalizmus budoval celé stáročia a k jeho životaschopnosti a úspechu dopomohla okrem iného aj „protestantská morálka“, ako o tom začiatkom dvadsiateho storočia písal významný nemecký sociológ Max Weber, „étos“  východoeurópskeho kapitalizmu vychádza z úplne iných predpokladov.

Etalón slovenských kapitalistov netvoria ľudia ako Miroslav Trnka (zakladateľ Esetu) či Peter Zálešák (zakladateľ siete obchodov s elektronikou NAY) a podobne. Tým pravým výkvetom sú finanční žraloci typu Penta či J&T alebo rýchlozbohatlíci, ktorí sa k obrovským majetkom dostali len vďaka politickým konexiám v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Takto nadobudnuté podniky buď vytunelovali, alebo ich rýchlo a so ziskom predali – zväčša zahraničným vlastníkom. V tom čase ovládla našu spoločnosť tupá ideológia neoliberalizmu, predovšetkým však účelové, klamlivé a v konečnom dôsledku veľmi skazonosné presvedčenie vtedajších politických elít o tom, že k prosperite sa dá dospieť predovšetkým zmenou vlastníckej štruktúry. Inak povedané, prijala sa téza, že aj ten najhorší súkromný podnik je lepší než ten najlepší štátny.

V zásade tu boli tri cesty, ako sa dostať k vytúženému cieľu. Jednou z nich bola takzvaná mala privatizácia a hlavne jej najproblematickejšia časť – takzvané holandské dražby. Tento spôsob privatizácie veľmi posilnil podsvetie, ktoré si vytypovalo potenciálnych privatizérov, zabezpečilo im nízku vydraženú cenu a potom vyberalo svoje dividendy (rozumej výpalné) z takto privatizovaných podnikov. 

Veľká privatizácia bola zase postavená na princípe, že vopred (politicky) vybraná skupina manažérov sprivatizuje podnik. Vopred vybraná štátna banka jej dá úver na 10 % kúpnej ceny a následne v priebehu desiatich rokov noví vlastníci zo zisku sprivatizovanej spoločnosti splatia FNM celú, zväčša značne podhodnotenú cenu podniku. Úskalie tohto druhu privatizácie bolo v tom, že veľmi  často noví vlastníci podniky nerozvíjali, ale tunelovali a v konečnom dôsledku žili honosný a nákladný život novozbohatlíkov, kým ich zamestnanci často nedostávali dlhé mesiace výplaty; až napokon podniky viedli k úpadku a zániku.   

Posledný, najrýchlejší a najkontroverznejší spôsob privatizácie bola takzvaná kupónová privatizácia. Ako prednedávnom v televíznom rozhovore s cynizmom sebe vlastným povedal Tomáš Ježek, český minister privatizácie v rokoch 1990 – 1992, tvorcovia konceptu kupónovej privatizácie „samozrejme vedeli, že ochrana minoritných akcionárov je hlboko nedostatočná“, ale to bolo nepodstatné. To, že vzniknú obrie investičné privatizačné fondy, ako napríklad Harvardské investičné fondy Viktora Koženého, ktoré desaťtisíce ľudí okradnú a astronomicky zbohatnú, sa akosi samozrejme predpokladalo. Ľudia a aj dobré meno novej spoločnosti (či spoločenského systému) boli obetované na oltár vybudovania východoeurópskeho kapitalizmu.

A kde sme dnes? V Česku, ale aj na Slovensku, o Rusku či Ukrajine ani nehovoriac, žijeme v oligarchických spoločnostiach. Oligarchovia, ktorí zbohatli na IPF(investičných privatizačných fondoch) – Penta na IPF VÚB Kupón a J&T ovládnutím investičného fondu Creditanstalt –, dnes okrem množstva iných aktív skupujú najvplyvnejšie mienkotvorné média, aby si ešte upevnili svoje postavenie v spoločnosti. V Česku vlastní Andrej Babiš najvplyvnejšie  mienkotvorné denníky – Mladá fronta DNESLidové noviny. J&T vlastní české bulvárne periodiká BleskAha, ako aj slovenskú televíziu JOJ. Spoločnosť Penta vlastní týždenník Trend, spoločnosť 7 PLUS s. r. o., ktorá vydáva denník Plus JEDEN DEŇ a týždenník Plus 7 dní, možno čoskoro prevezme aj denník SME.

Kapitalizmus, ktorý sa udomácnil v našich zemepisných šírkach, vytvoril odióznu spoločnosť, v ktorej oligarchovia postupne ovládnu nielen justíciu, politiku, ekonomiku, ale aj myslenie ľudí. Z tohto hľadiska potom neprekvapuje rozčarovanie a frustrácia nad stavom spoločnosti po dvadsiatich piatich rokoch „budovania kapitalizmu“.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 33 – 34/2014

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
03. október 2014, 23:25

Plne súhlasím...

Pretože pre monhých návštevníkov webstránky, ktorí sú narodení po roku 1989 alebo "tesne" pred, už nie je ani možné si predstaviť, že popri "politickej totalite" (s rezervou by som to dnes tak definoval, ak vieme, ako "totálne" sa vie pohrať oligarchická moc v rámci zastupiteľskej demokracie s verejnosťou),

teda že popri politickej situácii socializmu tu boli celkom štandardné a dnes neuveriteľne znejúce systémy fungovania  národného zdravia, národného dôchodkového zabezpečenia, že tu fungovala štátom dobre platená telovýchova i šport ako taký, kultúra, osveta a podujatia, že fungoval systém podpory mladých rodín a zároveň systém starostlivosti o dôchodcov, že napriek "večne nedostatkovej ekonomike" národné hospodárstvo prekonávalo rast vo všetkých ekonomických ukazovateľoch, teda diali sa veci, ktoré sa dnešnými očami už "nedajú" a bolo by považované za "zázrak" ich zažiť...

...a toto všetko bolo odviate práve tým nástupom najhorších verzií kapitalizmu, ktoré sa akumulovali v stredoeuríopskom priestore - a dnes ich vidíme s odhaleným  účinkom priamo na ukrajinskej kríze.

Po romantizovaní o návrate do "idyliického" kapitalizmu prvej ČSR a snívaní o kapitalistoch ako majiteľoch podnikov typu Baťa a ďalších, nastalo vytriezvenie a dezilúzia - veď vieme, kto ovláda peniaze a vlastne celú ekonomiku na Slovensku - pozor, už to dlho nie je slovenská ekonomika...

Ale čo s tým ďalej?

Som oprávnený argumentovať tým, že pokusy o stabilizovanie takého toho "sociálneho kapitalizmu" zlyhali na úrovni veľkwj politiky rovnako ako na podnikovej úrovni. V rokoch 1992 až 2011 som aktívne ako poradca, školiteľ a kouč aj v manažmente mal možnosť vidieť, ako sa z možno naivných predstáv o vylepšovaní kapitalizmu najmä na podnikovej úrovni pod tlakom globálnej krízy zvrháva politický kapitalizmus i podnikový kapitalizmus na nechutnú frašku, kde už vôbec nejde o ľudí

- v politickej rovine to speje k oligarchickému totalitarizmu a "vybuchol" v roku 2014 v ukrajinskej kríze na povrch (kto chce o tom pochybovať, nech si dá dohromady priebeh antioligarchického kyjevského Majdanu a v čo sa to zmenilo,plus argumenty o súkromných oligarchických armádach vyhladzujúcich "neposlušné obyvateľstvo a územie" pod kuratelou globálneho kapitalizmu.) 

- a v hospodárskej podnikovej úrovni to už je boj o čo najrýchlejšiu návratnosť a čo najvyššiu ziskovosť investícií a hrá sa hra "monopoly" so všetkými dôsledkami deformovania hospodárskej štruktúry krajiny, deformovania charakterov ľudí, deformovania nakoniec i samotných trhov, ktoré už dávno nie sú v idylickom stave "klasickej ekonómie" tak ako ju dodnes vyučujú slovenské stredné i vysoké školy.

Ale ešte ray, čo s tým ďalej?

Myslitelia v manažmente a filozofi nám dali odpoveď ešte na prelome tisícročí, ale nik ich nepočúval: pretože vtedy ešte neexistovala chronická systémová kríza, ktorá je tu už od 2007 roku siedmy rok:

- zmeniť vlastnícku štruktúru podnikov, premeniť súkromné financie na verejné a dokonca filozof z USA D.Schweickart radí radikálne zakázať súkromné investície a zrušiť finančné trhy, keďže tie už si vystačia virtuálne samé a nepotrebujú k ziskom reálnu ekonomiku - iba ak ako SPOTREBITEĽA...

ešte v 2012 tu bol projekt modelovania ekonomiky na prińcípe ekonomickej demokracie - a politická ľavica vraj vládne na Slovensku práve od 2012 - kde sú výsledky uvedenia do praxe?

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984