Ešte raz (a naposledy) o testovaní

Počet zobrazení: 4101

Aby nedošlo k nedorozumeniu z toho, čo som písal o ošiali testovania. Niekto by to totiž mohol pochopiť tak, že nechápem či tvrdošijne odmietam jeho funkciu. Nie je to tak.

Po testovacom ošiali, I. časť
Po testovacom ošiali, II. časť

Po prvé, aj ja ako každý človek so zdravým rozumom testovanie uznávam ako metódu diagnostiky. Takisto uznávam, že je prvým a nevyhnutným krokom pri zisťovaní toho, kto je nositeľom vírusu a tiež koľko a kde je tých nositeľov je. Uznávam ďalej, že toto zistenie môže pomôcť pri zamedzovaní šírenia vírusu, pretože keď sú známi jeho nositelia, môžeme robiť opatrenia voči nim, napríklad ich izolovať alebo liečiť. Detekovať nositeľov vírusu však nerieši celý problém a nemožno to preceňovať či dokonca iba na to sa koncentrovať ako na hlavnú metódu riešenia, ako to robí vláda.

Po druhé, to z čoho robí vláda s veľkým hrmotom svoju slávu, je jednoducho zavádzajúce, ba ohlupujúce pre občanov. Každý odborník aj rozumný občan totiž vie, že testovanie je metóda diagnostiky, ktorej výsledok má limitovanú platnosť aj v závislosti od toho, čo sa testuje. Nie je diagnóza ako diagnóza. V prípade diagnostiky rakoviny alebo diabetu ide o trvalú, resp. podstatne trvalejšiu diagnózu. V prípade infekcie vírusom jeho prítomnosť či neprítomnosť v organizme v čase T neznamená jeho prítomnosť či neprítomnosť v inom ľubovoľnom čase T1. Okrem toho, táto prítomnosť sa nerovná priamo diagnóze choroby, ale iba indikácii potenciálneho „spúšťača“, ktorý môže spôsobiť rôzne zdravotné komplikácie. „Certifikát“ o neprítomnosti vírusu v čase testovania negarantuje jeho neprítomnosť kedykoľvek potom. „Priepustka“ za účasť v testovaní je fakticky zdravotne bezcenná. To iba štátna autorita jej dala moc manipulatívnej normy.

Po tretie, v prípade epidémie, keď sa vírus môže šíriť nepozorovane a nekontrolovane, je účinnosť testovania veľmi pochybná. Pravda, pokiaľ sa testovanie neopakuje čo najčastejšie. Z tohto hľadiska by bolo najúčinnejšie, keby sa všetci ľudia testovali každý deň ráno asi tak, ako si robia rannú hygienu, alebo ako si diabetici merajú hladinu cukru. Každý by ihneď vedel, či je pozitívny alebo negatívny a podľa toho by mohol začať svoj deň. Samozrejme, ešte predtým by to – zrejme povinne, nielen dobrovoľne – nahlásil do štátnej centrály (či do evidenčného výskumného centra niekde na Johns Hopkins University a pod.), ktorá by mu okamžite SMS-kou zaslala buď „zelenú“ alebo „červenú“ odpoveď. Ak by technológie dokázali vyrobiť takýto personalizovaný test pre každého, ktorý by sa používal na dennej báze – až to by bola tá „bomba“, i keď nie „atómová“, pre každého fanaticky technokratického politika na kontrolu jeho „ovečiek“. Bez fantazmagórie či konšpirácie – čo ak práve k takémuto personalizovanému testovaniu smerujeme? Samozrejme, v záujme ochrany nás všetkých, ako inak. A nielen pokiaľ ide o Covid-19. Čo ak v budúcnosti bude prístup do zamestnania či pohyb po ulici podmienený každodennou správou každého jednotlivca do nejakého „centra“ o tom, že daný XY nemá žiadny vírus či chorobu, a teda nikoho neohrozuje? A kto iný by sa mal o takýto „poriadok“ a „evidenciu“ postarať ako vláda?

Lenže myslenie a kampaň našej vlády svedčí o niečom inom. Sníva o nejakom „rozhodujúcom údere“ proti „hnusnému“ neviditeľnému nepriateľovi, ktorého zlikviduje raz a navždy, a to dokonca ako prvá na svete, za čo možno získa nejakú korona-nobelovku. Takéto predstavy môžu svedčiť o všeličom, čo tu teraz nechcem rozoberať. Zopakujem len, že testovanie má zmysel, ak je zabezpečené čo najpresnejšie, cielene a orientovane na ohniská prítomnosti vírusu. Prípadne aj „celoplošne“, ale v rozumnej postupnosti a štruktúrovanosti. V žiadnom prípade nie ako hlavný či dokonca jediný nástroj riešenia problému.

Vláda sa v myslení o korona-kríze od jej prvej fázy na jar nikam neposunula, skôr naopak. V lete ju opantal falošný dojem, že kríza je preč a všetci sme „za vodou“ – rovnako ako to dosť pochopiteľne opantalo mnohých občanov, ktorým to vláda nakoniec vyčítala a „spočítala“, že si to sami „pokazili“. O to horšie to vládu zaskočilo teraz na jeseň. Nezmohla sa na nič iné, len na kvázi-vojenské manévre. Pritom vo svete sa už o víruse Covid-19 vie podstatne viac. Mnohé krajiny si prežili svoje a zdá sa, že sa z toho aj poučili. Ako sme sa poučili my? A ako sa učíme ďalej?

Kampaň plošného otestovania celej populácie Slovenska nielenže je politicky chybným nástrojom, ale ani z hľadiska verejného zdravia nič nerieši. Bez nej by sme boli tam, kde sme, ba ušetrili by sme nielen financie, ale aj celú spoločnosť od zbytočných a neefektívnych kvázi-vojenských manévrov a mediálnych sebaprezentačných cirkusov.

Korona-nekorona, ľudia chcú žiť, a to pokiaľ možno čo najlepšie, najpestrejšie, najbohatšie, a vôbec nie iba v materiálnom zmysle. Chcú žiť v normálnej atmosfére a podľa seba, nie podľa obrazu spoločnosti, ktorý im niekto neustále vnucuje. Nech je situácia akákoľvek, nikto nemá právo ju ešte viac zhoršovať svojimi nekompetentnými politickými hrami.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984