Ešte k storočnici

Výročie stého vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov sa v českých i v  našich médiách nieslo takmer výlučne v oslavnom duchu. Bodaj by aj nie, veď každé iné možné riešenie bolo na sklonku prvej svetovej vojny len planou ilúziou. Ak sa v príspevkoch k tomuto výročiu kde-tu objavil aj kritickejší tón, bolo to len suché konštatovanie, že vo vzťahu našich dvoch národov za dvadsať rokov existencie prvej ČSR to aj škrípalo. Tento idylický tón sa mi príliš nepozdával. Podobne ako pri nekrológoch sa o mŕtvych hovorí len to pozitívne, aj v prípade spomínaného výročia prirodzene kladné hodnotenia prekryli negatíva spoločnej cesty Čechov a Slovákov históriou. Predsa som však čakal, že sa objavia aj podstatne kritickejšie hlasy nabúrajúce idylický obraz prezentovaný v médiách. A dočkal som sa.

V Literárnom týždenníku č. 37 – 38 okrem pomerne vecne (až na záverečnú vetu) koncipovanom článku popisujúcom genézu Deklarácie slovenského národa v Martine (30. 10. 1918) vyšla aj stať historika s titulkom Slováci a idea „národného československého štátu“. Aj tento autor sa opiera o historické fakty a vo viacerých prípadoch ich aj správne interpretuje. Ako príklad uvádzam jeho tvrdenie, že česká politická reprezentácia nebrala tú slovenskú ako rovnocenného partnera a Slovensko chápala len ako nejaký (taktický) prílepok k českému štátu. Nemožno sa však stotožniť prinajmenšom s jeho dvoma formuláciami. Autor tvrdí , že pozícia bývalých hlasistov v slovenskom národnom hnutí bola marginálna. Bývalí hlasisti sa naozaj nezapájali do blúznenia o spáse, ktorá nám príde z cárskeho Ruska a nehľadali ani nijaké ďalšie nereálne riešenia (tak ako „Martinčania“), ale dlhodobo intenzívne pracovali na spolupráci s českými vlastencami, v čom prezieravo videli jedinú možnú cestu k záchrane slovenského etnika. Aj preto je prirodzené, že v centralistickom modeli štátu si ich česká politická reprezentácia vybrala ak nie za partnera tak aspoň za pomocníka pri realizácii svojej idey nového štátu. Ešte skresľujúcejšou sa mi javí formulácia, že úlohou dočasnej Šrobárovej vlády v Skalici (6. – 14. novembra) bolo okupovať Slovensko, hoci v skutočnosti jej poslaním bolo odstrániť chaos prvých dní národnej slobody a hlavne oslobodiť územie od maďarských mocenských orgánov za cenu viacerých obetí (v obrovskej väčšine) českých legionárov. Takto koncipovaná myšlienka mi pripomína dnešné módne tvrdenie, že sovietska armáda nás v roku 1945 neprišla oslobodiť, ale okupovať. Rovnako demagogicky by sa dalo tvrdiť, že predstavitelia národne uvedomelej slovenskej inteligencie, ktorí netvorili oproti odrodilcom väčšinu vzdelancov Horného Uhorska, nemali právo rozhodnúť o osudoch slovenských sedliakov a robotníkov. Čosi podobné dnes vyčíta talianska pravica autorom zjednotenia Talianska, keďže sa títo nepýtali na názor prostého ľudu Apeninského polostrova.

Problémy ozajstnej emancipácie slovenského národa, ktoré po vzniku spoločného štátu nastali, nemožno zamlčovať, ale ich treba objektívne zhodnotiť. Miesto na to bude aj mimo okrúhleho výročia, pričom verím, že klady vzniku spoločného štátu s Čechmi prevážia negatíva súžitia (ako píše historik) v tomto „umelom štáte.“