Eduard Šebo: Zahraničná politika EÚ - hlavná príčina jej zániku!

Na otázky Slova odpovedá konzervatívny socialista
Počet zobrazení: 5045
Dnes si čoraz viac ľudí i v západnej časti EÚ uvedomuje, ako sa množstvom utečencov, kvantitou mení kvalita tohto procesu. Príchodom stovák tisícov až miliónov utečencov sa začínajú meniť aj nálady občanov a z pozvaných a vítaných ľudí sa stáva invázia ťažko integrovateľných utečencov. Ako možno zvrátiť tento neplánovaný, no prítomný stav? - opýtali sme sa konzervatívneho socialistu Eduarda Šeba, ktorý celý svoj produktívny život venuje analýzam spoločnosti a hľadaniu odpovedí na otvorené i skryté otázky.

+ + +

Utečenecká kríza rozdelila a stále rozdeľuje Európsku úniu na dva tábory. Zmenilo sa však prvotné rozdelenie, s ktorým prišla autorka tejto krízy, t. j. rozdelenie EÚ na solidárny a morálny Západ a sebecký, nekultúrny Východ.

– V konfrontácii s finančnými, sociálnymi a kultúrnymi dôsledkami, ktoré z tejto krízy vzišli, už nemožno obhajovať túto politiku bohumilými a morálnymi výzvami. Tento proces treba zastaviť a ukázať kam vedie naivita politickej korektnosti.  Zatiaľ sa to nedarí a pre mnohých zostáva poslednou nádejou už iba Ústavný súd Nemecka, ktorý bude posudzovať žalobu bavorskej vlády (koaličného partnera pani Merkelovej, t. j. CSU) na nemeckú vládu za utečeneckú krízu.

Zdôvodnenie imigračnej krízy ako prirodzeného a logického napĺňania základného piliera EÚ – solidarity, otvorilo diskusiu o ešte závažnejších otázkach, akými je utečenecká kríza. Občania EÚ akoby si začali viac uvedomovať zahraničnú politiku svojej širšej vlasti, Európskej únie. Doteraz sa zdalo, že to nie je podstatné vo fungovaní integrovanej Európy.

– Áno, utečenecká je akýmsi vrcholom ľadovca neriešených problémov EÚ, a preto je nutné ju posudzovať v širších politických súvislostiach, s ktorými EÚ vnútorne zápasí, pretože odkrýva fundamentálne nejasnosti celkovej vízie EÚ.

Už v úvode sme konštatovali, že EÚ je dnes fakticky rozdelená na dva veľké tábory. Kopíruje rozloženie nálad k utečencom aj nazeranie jej občanov na celkové fungovanie  EÚ?

– Najprv charakterizujme tie dve skupiny: Prvý tábor občanov EÚ, ktorý by sme mohli z hodnotového hľadiska označiť za idealistický, sú tí občania, ktorí vítali utečencov na staniciach a takmer fanaticky podporovali uplatňovanie princípu solidarity. Jeho hlavným znakom je emocionálne a moralistické vnímanie všetkých problémov. Ich politické presvedčenie je silno proeurópske, resp. proúnijné.
Ich postoje by sme mohli vymedziť na základe ich piatich pozícií.

  1. Národné štáty sa musia podrobiť rozhodnutiam Bruselu.
  2. Výchova euroobčana, a teda prevýchova Francúza, Čecha, Maďara, je nevyhnutným dôsledkom tohto projektu.
  3. EÚ má právo a povinnosť stať sa globálnym hráčom. Má právo sa prihlásiť k zodpovednosti za našu planétu. EÚ sa môže stať globálnym hráčom, ale iba ako subpartner, prípadne slabší partner USA, ktorý bude podporovať aj naďalej ich mocenské a politické záujmy vo svete. Rešpektovať subordinovaný vzťah EÚ k USA je nutné, aby nedošlo k prípadnému konfliktu medzi týmito dvoma zoskupeniami. Tento postoj vyplýva z nedôvery k projektu EÚ ako samostatného globálneho hráča.
  4. Súhlasia s tým, že ideológia politickej korektnosti je vyšší a humánnejší prístup k človeku a najmä k utláčaným menšinám. Sú ochotní obetovať pravdu o nás a o svete v mene solidarity a lásky k blížnemu. Sú presvedčení, že politická korektnosť z nich robí lepších ľudí a lepších občanov, ako sú ich ostatní spoluobčania.
  5. Nepriateľom, ktorý ohrozuje EÚ, jej hodnoty a jednotu je Rusko, ktoré v rámci svojej imperiálnej politiky vytvára tlak podriadiť si svet a v úsilí nastoliť oligarchickú demokraciu ruského typu.

Idealisti sa vždy vyznačovali istým vizionárstvom. Ich cieľ je – aby bol svet lepší. Platí to, nie? Aj osvietenci, hoci sa primkýnali k viere v rozum, boli takými vizionármi...

– Obávam sa, že pre idealistov v týchto nepokojných, ale bohatých časoch, nie je zdravý rozum to najhlavnejšie, a preto ho možno podriadiť jednote EÚ, ak to už nejde inak.
Sú pripravení tolerovať bruselským elitám ideológiu politickej korektnosti, ak im zaručujú, že rešpektujú a podporujú jednotu EÚ, ktorá je ich absolútnou hodnotou.
Aby táto jednota nebola iba akýmsi duchovným volaním po solidarite a láske k blížnemu, súhlasia, aby si Brusel (nazvime tak pre zjednodušenie „politiku“ EÚ) vytvoril aj vonkajší materiálny korelát, ktorý ju bude posilňovať v jednote zvonka. Hodnoty totiž samé nemusia byť vždy dostatočne silným tmelom pre vytvorenie jednoty, a preto volajú po silnom nepriateľovi, ktorý by ich zomkol bez ohľadu na ich rozdielne názory a postoje. Jediným dôstojným a dostatočne silným nepriateľom, ktorý je hmatateľný svojou blízkosťou a históriou môže byť iba Rusko! Dá sa to zhrnúť do tézy: Rusko svojím sústavným porušovaním ľudských práv, expanzionistickou politikou (Krym, Ukrajina, Sýria)  je tým, voči čomu sa musíme zjednotiť a čo je nevyhnutné neustále embargovať.
Preto táto časť občanov a politikov prezentuje putinovskú politiku ako zákerný a propagandistický útok na jednotu a stabilitu EÚ. V ich očiach je to Rusko, ktoré usiluje o rozklad a destabilizáciu EÚ.

No, to je silný emotívny motív na zjednotenie. A zdá sa, že dobre funguje...

– Presne tak. Bez jednoty a bez silnej a spoločnej obrany z NATO sa môžeme stať iba ruskou kolóniou s opitými mužíkmi, to je presvedčenie tejto skupiny ľudí. A áno, funguje.

Ako charakterizujete tú druhú časť, druhý tábor?

Druhá časť európskej populácie, ktorú by sme mohli označiť ako realistickú, predstavuje širokú škálu názorov a postojov k EÚ. Od euroskeptických až po radikálne odmietanie EÚ.  Táto časť občanov podľa mojej analýzy racionálnejšie posudzuje integráciu EÚ a odmieta programové miešanie kultúr, náboženstiev, rás, a tým vytvorenie európskeho občana bez národného štátu. Títo občania nesúhlasia s tlakom na vytvorenie jednoty za každú cenu, ale naopak, s takouto víziou strácajú nadšenie pre toto súštátie a stále viac sú presvedčení  o tom, že ďalšiu integráciu treba zastaviť alebo minimálne po vzore Veľkej Británie otvoriť otázku vystúpenia z tejto štruktúry.
Útok na národný štát chápe táto euroskeptická časť populácie ako vážne oslabenie EÚ, pretože ju zbavuje jedinej fungujúcej štruktúry, s ktorou občania dnes prichádzajú do styku, a ktorá im zabezpečuje prehľadnejšie demokratické fungovanie štátu.

Kade vedie deliaca čiara medzi týmito dvoma nazeraniami na fungovanie EÚ?

– To, kde vznikajú všetky kolízie a na čom sa EÚ nevie a nemôže dohodnúť, sú medzinárodnopolitické otázky, resp. to, čo sa dotýka jednotlivých štátov zvonka.
Väčšina občanov z oboch táborov oceňuje snahu EÚ, že sa chce stať globálnou veľmocou, pretože si myslia, že tento 500 miliónový kolos má čo ponúknuť svetu. Novou hodnotou, s ktorou prichádza EÚ, a ktorá je všeobecne podporovaná, je spoluzodpovednosť za sociálnu a ekologickú budúcnosť našej planéty. Sú presvedčení, že táto vízia bola a je hlavným impulzom občianskej podpory pri integrácii európskych krajín.
Realistický tábor občanov sa však nevie stotožniť s démonizovaním Ruska a považuje túto pozíciu za nebezpečnú, ktorá má prekryť naše vlastné únijné problémy a jej chybné projekty a angažovanie vo svete. Považujú budovanie jednoty EÚ za pomoci obrazu Ruska ako agresívneho a útočného štátu za cestu do pekiel, ktorá ohrozuje nielen EÚ, ale i celý svet.

Zdá sa, že tento obraz mentálne zamrzol niekde pred rozpadom Sovietskeho zväzu. Vtedy jadrovo vyzbrojená veľmoc ZSSR a jeho satelity združené vo Varšavskej zmluve mohli byť vážnym nebezpečenstvom. Ale dnes?

– Tu by sme sa mohli pristaviť. Zrútenie ZSSR v 90-tych rokoch minulého storočia nemalo za následok oslabenie NATO, ale naopak, začal sa program jeho posilňovania, ktorý sa zavŕšil prevzatím takmer všetkých stredoeurópskych krajín a ich začlenením do jeho štruktúr.
I napriek tomu, že americko-európske spojenectvo „zľudovelo“ a stalo sa prirodzenou súčasťou európskej politiky, nie je dobré zabudnúť, že vzniklo z nútenej vojenskej správy. Vznik vojenských štruktúr a charakter zmlúv medzi niektorými krajinami západnej Európy a NATO z čias studenej vojny a pri potenciálnej hrozbe útoku zo strany ZSSR vytvorilo spojeneckú legitimitu a zmenilo sa na partnerský vzťah.
Posilňovanie vojenskej prítomnosti v novoprijatých krajinách EÚ sa zdôvodňovalo nebezpečenstvom Iránu a existenciou al-Káidy. Absencia nepriateľa sa stala závažnou vnútornou politickou hrozbou pre existenciu NATO.
Až podporou kyjevského Majdanu zo strany USA a EÚ a vojenským konfliktom Kyjeva so separatistami vo východných oblastiach Ukrajiny sa vytvorilo vojenské ohnisko, ktoré zmobilizovalo NATO a dalo mu nový program, založený na ruskej hrozbe.Dôsledkom tejto novej politiky NATO a EÚ začali sa zvyšovať vojenské a policajné rozpočty jednotlivých krajín EÚ.
EÚ posadnutá zväčšovaním sa a pripájaním stále nových krajín, prepásla možnosť racionálne a i na prospech USA a svetu usporiadať vzťahy k NATO a uspokojila sa s politickou zvrchovanosťou iba vo vzťahu k svojmu vlastnému územiu.
EÚ tak dnes iba hľadá svoje miesto medzi globálnymi žralokmi a je skôr slonom v porceláne, ktorý sa dlho vzhliadal len v rýchlom nafukovaní svojej veľkosti v počte krajín a občanov, avšak otázkam vlastnej identity a vzťahu EÚ k USA, ako veľmi citlivým otázkam, sa radšej vyhýbal.

Je teda EÚ samostatnou veľmocou, hráčom na svetovej šachovnici?

– EÚ nevie, či sa má alebo vôbec môže stať samostatným globálnym hráčom, alebo jej vznik má byť iba nástrojom posilňovania vplyvu moci USA s plným rešpektovaním ich národnopolitických záujmov vo svete. Nie je jasné, do akej miery je, resp. musí byť EÚ subordinovaná USA.

Z dokumentov vieme, že M. Thatcherová varovala M. Gorbačova pred zjednotením Nemecka, pretože sa obávala vplyvu veľkého Nemecka v Európe. Súčasný „zvláštny vzťah“ Británie k USA kopíruje túto obavu. Francúzsko má tiež svoju historickú pamäť...

– Áno, a veľmi bedlivo sleduje každé posilňovanie moci Nemecka na kontinente, pretože každý jeho úspech má vplyv na jeho oslabenie. Možno aj preto francúzsky prezident hľadá východiská z tejto situácie v dobrodružných politikách v Líbyi, Sýrii, v podpore Turecka či v úzkej spolupráci so Saudskou Arábiou. Je prirodzené, že Francúzsko sa aktívne venuje aj africkým štátom, ktoré boli súčasťou jeho koloniálneho panstva.

A potom je tu ešte juh Európy, predovšetkým Taliansko, ale aj Španielsko...

– Južné európske krídlo by si tiež rado udržalo svoj životný štýl i vedomie svojej kultúrnej a historickej sily, avšak bez veľkej snahy vstúpiť na globálny trh a ukázať vlastnú konkurencieschopnosť.

Pozrime sa na „chudobných príbuzných“, východnú a strednú Európu.

– Vstup krajín strednej Európy do EÚ bol v počiatku motivovaný materiálnymi záujmami a finančnou podporou únie, a to najmä jej politikou vyrovnávania rozdielov medzi západnou a východnou časťou EÚ. Dnes sa však tieto krajiny dožadujú aj rešpektovania svojich národnoštátnych záujmov. Vytesnenie ich výrobkov zo západných krajín a zaplavenie národných trhov produktmi z týchto krajín ich vedú k zmene pohľadu na integráciu a zahraničnú politiku EÚ.
Poľsko, ako i pobaltské krajiny, ktoré inak (opäť vďaka historickej pamäti) vnímajú Rusko ako ostatné krajiny EÚ, sa dožadujú aj väčšej americkej vojenskej prítomnosti, pretože Brusel je pre tieto štáty slabou garanciou.
Poslednou perlou politiky tohto typu je požiadavka ministra národnej obrany Poľska – prenajať si jadrové zbrane od USA...

V týchto zložitých pnutiach a záujmoch je vôbec možné nájsť spoločnú vôľu? Spoločný cieľ? „Hodnoty“, ako bývajú označované, sa stali úplne nedôveryhodné...

– EÚ a najmä Nemecko v zahraničnopolitických rozhodnutiach tápu a nie sú si istí, či ich hlavnou zbraňou je „príťažlivý príklad“ a či toto má byť ich novou nemeckou V1 pre celý svet, alebo je potrebná na to aj vojenská sila.
Otázky typu, prečo je nám vojenská sila nutná, keď sme členmi NATO, ktoré mocensky vie zabezpečiť našu nedotknuteľnosť, sú spojené s diskusiou nielen o tom, čo to bude stáť, ale aj o tom, kto by mohol byť lídrom a čie záujmy by takáto organizácia mala presadzovať.
Realisticky mysliaci ľudia sú toho názoru, že odtrhávať vojenskú silu od zahraničnej politiky je mylné a musí to mať závažné dôsledky pre mocenské postavenie EÚ.

Je vôbec možné, aby EÚ uvažovala o vlastnej zahraničnej politike? Sú USA proti tomu, aby EÚ bola regulárnym globálnym hráčom, ktorý by mohol obmedzovať či dokonca ohrozovať aj ich mocenské postavenie?

– Pre mnohých je vzťah USA k EÚ ako k mladšiemu bratovi akceptovateľný a je potrebné ho stále udržiavať i napriek tomu, že bol vytvorený pred  70-timi rokmi po porážke nemeckého fašizmu a jeho satelitov. Má sa teda zahraničná politika EÚ vyčerpávať iba tým, že nebudeme komentovať zahraničnopolitické kroky svojho staršieho brata a necháme sa ním viesť?
Nie je toto zmyslom ponúkanej transatlantickej zmluvy medzi EÚ a USA? Má EÚ akceptovať takúto pozíciu? Má EÚ lídra pre takéto zoskupenie?
Toto sú otázky, ktoré mnohých ľudí v EÚ iritujú a vedú ich k ostrým polemikám, pretože nie sú riešené a definované v základnej vízii EÚ.
Jediná krajina v EÚ, ktorá má hospodárske predpoklady a ktorá by mohla vytvoriť pevný základ vojenskej sily v EÚ, je Nemecko. Z pohľadu dvoch prehratých vojen si však mnohí myslia, že Nemecko má zlé historické a morálne predpoklady na takúto úlohu.
Ak však nie Nemecko, tak potom kto? Ak vylúčime z týchto úvah Nemecko, zostáva nám už potom iba Turecko ako riadny člen NATO s najväčšou armádou v NATO po USA. Treba si však uvedomiť, že má úplne iné veľmocenské záujmy, ako má EÚ. Spojenectvo s touto krajinou môže priviesť EÚ iba do nešťastia, rovnako ako aj jeho vstup do EÚ.

A tak nám opäť zostáva iba Nemecko!

Zdá sa, že v tejto zložitej situácii, kedy silné krajiny vykazujú odlišné a často i vzájomné protichodné záujmy s nevyrovnaným vzťahom k Nemecku, ako aj samotná nešťastná súčasná politika Nemecka musí mať za následok, že EÚ môže zostať iba mladším bratom USA. Samostatné vytvorenie ozbrojených síl EÚ sa tak stáva problematickým a nerealizovateľným projektom.
EÚ by potom mala jasne formulovať svoju zahraničnopolitickú víziu a priznať sa k tomu, že akceptuje pozíciu globálneho hráča s obmedzenou suverenitou. Možno by takýto prístup otvoril oči realistom i idealistom a ukázal nám naše európske limity.
Ak za otázky vojny a mieru vo svete nebude EÚ niesť žiadnu zodpovednosť, neznamená to, že sa nás to nebude dotýkať a že za to nebudeme platiť.
S krajinami, ako je Británia, Turecko sa vytvoril celok, ktorý sa nevie a ani nemôže dohodnúť na žiadnych medzinárodných otázkach bez asistencie USA.

Ako z tejto pasce von? Dvojrýchlostnou Európou?

– Snaha Nemecka ujsť z tejto pasce vytvorením eurozóny a dvojrýchlostnej Európy je pokusom, ktorý sa pod tlakom zvonka i zvnútra začína zadrhávať. Zaseknutie aj tohto integračného stroja EÚ však nie je výsledkom utečeneckej krízy, ale naivnej a nezrelej politiky nemeckej vlády, ktorá aj v gréckej kríze zohľadňovala viac záujmy svojich bánk ako silu a vitalitu EÚ.
Ak by sa však Nemecko chcelo stať ozajstným lídrom EÚ, muselo by sa viac europeizovať a jeho kritici aspoň trochu ponemčiť.
Zdá sa však, že tento scenár nám dnes nehrozí. Nemecká naivná a idealistická politiky vytvára iba živnú pôdu pre nezmyselné konflikty medzi realistami a idealistami, ktorí vo svojom zápale boja môžu iba významný civilizačný projekt deštruovať a úplne pochovať. Bola by to škoda!
Preto Nemecko je na ťahu a od neho bude závisieť i ďalší vývoj EÚ.

Čo by teda mala urobiť EÚ, aby sa stala neoddeliteľnou súčasťou svetového poriadku a zdrojom humanity pre celý svet?

Podľa môjho názoru a presvedčenia Európska únia a jej ďalšia integrácia sa musí skončiť fiaskom, pretože je postavená na štyroch falošných predpokladoch:

  • na výhodnosti obmedzenej suverenity EÚ voči USA,
  • na démonizácii Ruska, ako najväčšej vojenskej hrozby pre EÚ,
  • na ideológii politickej korektnosti, ktorej zmyslom je vylepšiť si vlastný obraz bez záujmu o hľadanie pravdy o sebe a o našom postavení vo svete,
  • na presvedčení, že Nemecko má zlú minulosť.

Tieto štyri neformulované tézy tvoria dnes piliere domácej a zahraničnej politiky EÚ a sú faktormi, ktoré vedú nielen k zosmiešňovaniu EÚ vo svete, ale sú aj dôkazom jej úpadku.
Bez prekonania týchto limitov EÚ nemá budúcnosť a nemôže sa stať štandardným globálnym hráčom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984