Dvojpohľad v spojených polohách

Pri šesťdesiatke Jozefa Leikerta
Počet zobrazení: 4384

jozef_leikert.jpgV slovenskej literatúre sa Jozef Leikert (22. október 1955 Zlaté Moravce) realizuje v dvoch základných, navzájom síce odlišných, ale svojou poetikou sa doplňujúcich, polohách – ako autor literatúry faktu a vo veršoch ako autor lyricko-reflexívnej poézie –, ktoré sú preňho obohacujúce a inšpiratívne. Pri zachytení plnokrvného obrazu skutočnosti pracuje metódou „priameho dotyku“. Leikert je autorsky na prvom mieste básnik, ktorý „... na ceste k poznaniu nikdy nemôže dôjsť k cieľu, pretože nekonečnosť vesmíru predurčuje aj nekonečnosť jeho cesty k poznaniu...“ (Ivan Dubnička). O vzťahu k poézii sa vyjadril, že „... predovšetkým tú vlastnú, ale aj iných básnikov, potrebujem ako vodu, vzduch, ako jedlo, ako spánok či ako milovaného človeka... Je pre mňa všetkým a nechcem ju stratiť. Ak ju stratím (čo sa mi už stalo), akoby som stratil lásku, akoby som stratil Boha... [...] Poéziu potrebujeme viac ako soľ. Bez poézie sa nedá žiť, či lepšie povedané nevyplatí sa žiť. Náš život nie je o materiálnych statkoch, ale úplne o čomsi inom, aj keď si to mnohí nechcú uvedomiť... [...] Poéziou je aj nežnosť, krása, dobro; poéziou je aj rozdanie sa. Jednoducho je to poézia, čo nás robí citlivejšími, vnímavejšími a úprimnejšími. Predovšetkým k sebe.“ (2000)

V obidvoch literárnych záujmoch sa prezentuje mimoriadnou činorodosťou, aktivitou, kreativitou a originalitou so snahou vidieť neštandardne ľudskú skutočnosť v jednote racionality reálnych faktov s „leikertovským“ štylizovaním poetických obrazov. Povedané inak s Dalimírom Hajkom, Leikert ako „... autor literatúry faktu je totožný s autorom poézie, nasadzuje si však zakaždým iné okuliare“. Leikertova širokospektrálna činorodá práca sa prejavuje v tvorivej kombinácii nielen ako básnika a autora literatúry faktu, ale aj publicistu, historika, kulturológa, univerzitného profesora a neúnavného organizátora kultúrneho, školského a umeleckého života, čím vyúsťuje do rozvetveného kulturologického pohľadu, ktorým nadväzuje na hodnoty v odkaze jeho predkov. S odstupom rokov im poeticky vzdal hold ukotvením genetického kódu vo svojej „stíšenej“ pokore pred pravdou, krásou a dobrom SLOVA.

Príbuzným z otcovej strany venoval knihu Suche/Hľadanie (Viedeň 2008). Predkom z maminej strany venoval básnickú zbierku Pokosená hlina: „Starkej a ostatným predkom, ktorým pôda bola všetkým.“ Poznal iba starú mamu Karolínu, ktorá mala na neho s celou rodinou z Tesárskych Mlynian (kedysi Mlyňany), odkiaľ pochádzala jeho matka, veľký vplyv. Z rozvetvenej rodiny mal najradšej maminu sestru Katarínu a jej manžela Michala Molnára, ktorým venoval básnickú knihu Mulandóság/Pominuteľnosť (Budapešť 2007). Najvrúcnejší vzťah mal k matke, venoval jej prvú knihu poézie Potichu: „Mame, ktorú hľadám v každej žene.“ Otcovi venoval básnickú zbierku Šepot krokov: „Otcovi, ktorý vždy vedel, kde je pravda.“ Po čase v jednom rozhovore spomínal na rodičov: „Otec [...] miloval knihy, veľa a rád čítal. Myslím si, že skoro všetky knihy a časopisy, čo viazal, najprv prečítal, resp. si ich pozorne prelistoval a urobil poznámky. Mama sa niekedy hnevala, že v práci zostáva dlho, ja si myslím, že sa nevedel odtrhnúť od kníh, ktorým dával umelecký ,šat‘. Otec bol intelektuál, mimoriadne sčítaný a inteligentný. Mama mala tiež vrodenú inteligenciu. Umenie, krásu a nehu vnímala trochu inak ako otec. Neprečítala toľko kníh ako on, napriek tomu mala umelecké sklony a nadanie“ (2008). Z uvedených výpovedí vyplýva, že pri výchove a formovaní svojej osobnosti dostal pevné základy pre netradičné a neštandardné videnie sveta. S odstupom rokov o detstve povedal, že „... bolo naozaj krásne, prežil som ho s láskavými rodičmi a perfektnou sestrou nielen v Zlatých Moravciach, ale predovšetkým u dobrej starej mamy v neďalekých Mlyňanoch, kde sme trávili nielen prázdniny, ale aj víkendy. Tu som úplne splynul s dedinou, ľuďmi, prírodou, najmä však s neľahkou prácou roľníkov na poli. Na jednej strane dedina s neopakovateľným strýkom Miškom a tetou Katkou, a na druhej strane život v meste a spolužitie často s malichernými ľuďmi v činžiaku, mi dali do života veľmi veľa. Lepší základ pre život som nemohol dostať...“ (2008).

Aktívne s perom v ruke sa prejavoval už ako stredoškolský študent, keď sa stal šéfredaktorom stredoškolského časopisu Mladosť a dopisovateľom Československého rozhlasu a viacerých periodík. Úspešný bol v celoslovenskej súťaži v poézii, pričom jeho verše boli vysielané v rozhlase a publikované v novinách a časopisoch. K svojim spisovateľským začiatkom s odstupom rokov poznamenal: „Začínal som poéziou a literatúra faktu prišla omnoho neskôr. Básne som písal odmlada, spontánne a intuitívne (2009). Básňami sa publikačne prezentoval v Československom rozhlase (Tôňa Janka Kráľa, Vrúcne, Mlčky, Bolesť), Romboide (Lístok z topoľa, Slnko), Smene na nedeľu (Kto som, Mlyňany, Mama, Marec, Jesenné hvízdanie, Okná októbra, Pole, Nočný motív, Zlaté Moravce), Nedeľnej Pravde (Ruky domova, Pri pamätníku), Matičnom čítaní (Krajina pokoja), Hlase ľudu (Náhrdelník, Malé odtlačky, Hra leta, Škôlka lesa, Potichu, Zátišie očí).

Po časopiseckých vystúpeniach sa očakávalo vydanie básnickej zbierky. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ mu napriek dvom kladným posudkom vrátilo rukopis básnického debutu Pradeno slnka (1977) a Vydavateľstvo Smena zasa rukopis básnickej zbierky Paleta štetca (1978). Prvá básnická zbierka vyšla až po nežnej revolúcii v Československu, hoci ju napísal pred dvadsiatimi rokmi. Preto ak sa chcel dostať do literatúry, musel to skúsiť práve cez literatúru faktu, ktorá v tom čase stála bokom od literárneho diania a nevenovala sa jej až taká veľká pozornosť.

Využitím novinárskych skúseností sa napokon debutujúco prezentoval knihou Ráno prišla noc v bratislavskej Smene a súčasne aj v pražskej Mladej fronte symbolicky 17. novembra 1989. Podľa osobného vyjadrenia pri písaní knihy „... som sa opieral predovšetkým o výpovede priamych účastníkov, ktorí sú v knihe uvedení“. K tomu po rokoch poznamenal, že „... možno je dobre, že som do literatúry vstúpil neskôr a takou okľukou, ale najmä to, že som nepodľahol nátlaku písať angažovanú poéziu.“ (2008) Kniha zaznamenala mimoriadne veľký ohlas, lebo podľa Josefa Skálu „... je natoľko silná a vierohodná, že presvedčí každého sama. Ba presvedčí aj tých, ktorí si doposiaľ mysleli, že vystúpenie českých študentov bolo v našich dejinách iba nepatrnou epizódou...“ (1989). V ďalšom tvorivom období o zatvorení českých vysokých škôl a odvlečení 1 200 študentov do koncentračného tábora Sachsenhausen zanechal svedectvo použitím „oral history“ v knihách: A deň sa vrátil (1993, 1994), Čierny piatok sedemnásteho novembra (2007, 2009), Sny v okovách (2002, 2003), Ďaleko a predsa blízko (2007, 2009) a Ukradnutá mladosť (2010), ktoré predstavujú bohatú faktografiu, mnoho údajov publikovaných často prvý raz. Pri ich spracovávaní si uvedomil silu slova prostredníctvom osobného zážitku s emotívnym vzťahom k danej skutočnosti, čo pre čitateľa môže znamenať viac ako suchopárny záznam. V historickom príbehu pritom nehľadá len súvislosti, ale empaticky sa zaujíma o jeho vnútorné dimenzie, čím dosahuje plastickosť a vierohodnosť. Odkrýva ľudský detail s poetickou psychologickou skratkou, čo mu otvára bránu k novému, komplexnému vnímaniu historického času. Ku genéze písania o tragických udalostiach z novembra 1939 v Čechách a následnom sledovaní osudov zatknutých vysokoškolákov napísal: „Keď som sa do tejto témy púšťal, mal som len o pár rokov viac ako mali vtedy oni (vtedajší študenti českých vysokých škôl). O to lepšie som im rozumel, vedel som sa vžiť do tragédie, o ktorej sa zle počúva, nie to ešte píše. Postupne som sa stával jedným z nich, aj keď nechtiac, veď kto by chcel prežiť utrpenie iného. Ja som ho chcel aspoň precítiť, aby som o tej hrôze mohol vydať svedectvo. Pravdivé, nekamuflované, ničím neskreslené. [...] Presedel som s nimi desiatky a desiatky hodín, nahral stovky magnetofónových kaziet a popísal množstvo papiera. Začali spomínať, aj keď neradi. A ja s nimi. Tým, že som časom mnohé vedel od iných, posúval som tok myšlienok. A pritom dával veľký pozor, aby sa na niečo nezabudlo, prípadne čosi nevymyslelo, neprifarbilo, alebo nebodaj nezneužilo, lebo i to sa mohlo stať. [...] Čo sa dalo, overoval som v archívoch, škoda len, že Nemci pred skončením druhej svetovej vojny skoro všetko zničili. V nejednom prípade aj to málo, čo zostalo, zlikvidovali zase komunisti. Našťastie ostalo niekoľko pamätníkov, ktorí na utrpenie nemohli zabudnúť. [...] Stretnutia s týmito ľuďmi, ktorí sú roztrúsení nielen po Čechách a Slovensku, ale po celej Európe, a mnohí ešte ďalej, boli pre mňa veľkými zážitkami, i keď smutnými. Priznám sa, že ma obohatili a v mnohom i ovplyvnili. Vždy mi bude ľúto, že som sa už nemohol stretnúť s matkami bývalých študentov. Tie by najlepšie vedeli rozprávať o strachu a bôli. A koľkým sa syn vôbec nevrátil...“ (2000)

Aj ostatné diela literatúry faktu vznikali v dotyku s konkrétnymi ľuďmi – Testament svedomia: Rozhovor so spisovateľom Ladislavom Ťažkým, v autorskom tandeme s Máriou Mackovou knižné rozhovory Návraty odchodov: Rozhovor s horolezcom a cestovateľom Františkom Kelem, Osud tak chcel: Rozhovor s Jozefom Kronerom, Zákulisie slov: Rozhovor s najstarším parlamentným stenografom na svete Josefom Kocourkom, o ktorých živote a činnosti chcel vydať dôveryhodné svedectvo, lebo „... mojou metódou je hľadať a objavovať nové skutočnosti a to objavené si overovať a potom to cez vlastné vnútro pretaviť, prežiť, prebolieť, pretrpieť a napísať.“ (2000)

Esejisticky sú ladené knihy 111 osobností Slovenska, Osobnosti Slovenska I. dielOsobnosti Slovenska II. diel, ktoré sa vyznačujú najmä nevyhnutnou faktografiou pri spracovaní profilov vybraných osobností s cieľom poskytnúť pohľad na prezentovanú osobnosť „v kocke“. Tieto aktivity v oblasti encyklopedickej tvorby vytvárali priestor na objektívne hodnotenie života a diela jedinečných ľudí, „... ktorí sa zapísali do pamäti nielen súčasníkov, ale i nasledujúcich generácií“.

Zatiaľ čo „... v oblasti literatúry faktu Leikert je presný a až vyčerpávajúco dôsledný pri zhromažďovaní historického materiálu, v poézii je stručný.“ (Dana Podracká) V druhej tvorivej polohe ponúka čitateľovi poetické spovede svojej duše naozaj skôr v krátkych veršoch vo viacerých básnických zbierkach, lebo „báseň je všetko nevyrieknuté“, a tak nepotrebuje veľa slov, aby hľadal pravdu a odpovede na nejednoduché ontologické otázky. Úsporne vyjadrené myšlienky podľa D. Hajka „... majú občas charakter priam svedeckej výpovede, ako aj časté utiekanie sa k básni ako forme výpovede našich najintímnejších myšlienok: Báseň / je najtichšia spovednica“. Pri vydaní zbierky Potichu (1995) „Leikertove verše sú potrebné práve dnes – uprostred postmodernej doby a literatúry. Svojou úprimnosťou dávajú slovám pravý význam a nútia k zamysleniu, aby človek zostal človekom“ (Igor Hochel). V ďalšej básnickej zbierke Odstrihnuté zvony (1997) „... je dobré, že sa odvážil odstrihnúť zvony... Nie preto, aby tu bolo prázdno a hlucho, ale preto, aby ich oslobodil. A to je opovážlivosť, ktorú si môže dovoliť iba básnik.“ (D. Hevier)

Vydavateľstvo Luna vydalo básnickú zbierku Pokosená hlina (1999), ktorá je rámcovaná úvodnými veršami: Zoťaté ruky / po oboch stranách cesty. / A potom dlho, / dlho nič. // Na konci/ úlomky ticha a svetla. // Večnosť koreňov, / ktorá mi deň čo deň/ sťahuje hrdlo“ a záverečnými veršami: „Mrholí na kvety / a spráchnivené kosti / mŕtvych. // Noc nespí, / opakuje si malú násobilku. // A ja s ňou.“ . Vojtech Kondrót v recenzii „Tie fakty poézie – tá poézia faktov“ sa o zbierke vyjadril: „Pokosená hlina – básne ako fotografie, alebo ono okrídlené: Postoj chvíľa, si krásna! Presnejšie povedané, Leikertova sila je tam, kde sú konkrétne (obrazné) obrazy konkrétnej reality, (pravdaže) s pozadím dedinského (detinského) detstva, tak ako v jeho prvej zbierke Potichu. [...] Časopriestorové premeny kombinované s ustálenosťou, zdanlivou nemennosťou – samozrejme, prezentované gnómicky, presne, perfektne, nadčasovo. To platí prakticky o väčšine textov. Príznačná pre toto tvrdenie je napríklad báseň Duby: 'Vaše vyťahané ruky / sú storočné duby. // Výkričníky / s bodkou zapustenou / v zemi.' [...] Závažnosť tejto zbierky vidím v jej záverečnom poslaní: 'Pod krížom / sme si všetci rovní. // Koľko sĺz / a koľko šľapají. // Aj keby sme ako chceli, / diaľku nedovidíme.'“ (Slovo, č. 21/2001)

K básnickému cyklu Šepot krokov s odstupom času pri návrate k veršom tohto cyklu povedal: „... posledná báseň v knihe akoby bola jej ústrednou myšlienkou: ′Nie múdrosť, ale pravdivosť. // Vojdi // a nezabudni odomknúť. // Zmŕtvychvstanie / bez dopovedaného konca.′ Človek by mal prežiť svoj život v pravde a úprimnosti – nielen k ostatným, ale predovšetkým k sebe samému. Iba vtedy môže byť slobodným, keď nič neskrýva a je prirodzený, otvorený. A iba slobodný človek môže byť šťastný.“ (2008)

Dva roky po jej vydaní začal písať básnickú skladbu (poému) Pominuteľnosť, ktorej ústrednou témou bol zmysel života a tenká čiara medzi životom a smrťou. Vo veršoch hľadal odpovede na otázky, ktoré v sebe nosíme, ale neradi sa nimi zaoberáme. Esejista a kňaz Daniel Šovc v recenzii upozornil, že „Jozef Leikert nadstavuje našej dobe zrkadlo. A zrkadlo je vždy výzva, aby sme spozorneli a skúmali, či sme čistí, či obstojíme na bojisku nielen sveta, ale aj pred Pánom a sudcom dejín. Leikert dochádza k záveru: ′Človek je nepolepšiteľný a nepoučiteľný′. Zbierka je nie hra, ale výzva na sebaskúmanie society, či nie je najvyšší čas na korekciu životného štýlu a najvyšší čas ísť za hodnotami, ktoré slúžia jednotlivcom či jednotlivým skupinám či triedam, ale ktoré majú slúžiť verejnému blahu [...], všetkým.“

Súčasník plávajúci každodenne vo vlnách rozhojdaného korábu v mori ozveny dutých slov vyplnených krikom slabosti môže pri ktoromkoľvek Leikertovom verši, vyslovenej i napísanej vete pobudnúť v ním vybudovanej poetickej kaplnke, aby prekrížiac ruky nahliadol do hĺbky vlastného času a priestoru, do polohy bytia a povahy existencie. Jozef Leikert ako neúnavný hľadač Pravdy, Krásy a Dobra svojím rozpoložením duše celý doterajší život hľadá, ale zároveň aj ponúka človeku SLOVO, ktoré presvetľuje ľudskú bolestnú temnotu. A je na každom z nás, aby sme načúvali šepotu slov, ktoré s citom a láskou tvorí v záujme Človeka pre Človeka, aby mu pomáhal odhaľovať komplikovaný, ale aj plnokrvný svet tak nedávnej minulosti ako i súčasnosti.

Vážený Majstre slova Jozef Leikert, milý Jožko, „bez veľkých slov, nenápadne – potichu. Vediac, že človek nemusí kričať, aby ho ostatní počúvali“ prijmi v tento čas pre ďalší Čas svojho pozemského Bytia slová vďaky „... za všetko dobré, čo si doteraz v živote urobil [...] aj za to, čo dobrého ešte urobíš.“ (Ladislav Ťažký).

Použitá literatúra:

Časy a čas: Zborník venovaný k životnému jubileu prof. PhDr. Jozefa Leikerta, PhD., Litt. D. Editor Peter Liba. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2010.

Foto: Archív J. L.                     

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984