Reklama
Reklama

Dve úmrtia očami čitateľa a diváka

Počet zobrazení: 3790

V priebehu jedného týždňa utrpela slovenská kultúra stratu dvoch významných osobností. Prvou z nich bol prekladateľ Vladimír Oleríny (15. 6. 1921 – 29. 4. 2016), druhou herec Karol Machata (13. 1. 1928 – 3. 5. 2016) Prvý bol známy len užšej čitateľskej verejnosti, ktorá sa okrem príbehu románu, poviedky či drámy zaujíma aj o spôsob, akým boli preložené z cudzích jazykov, druhého poznali všetky generácie Slovákov narodené pred rokom 1980, no najmä tie staršie.

oleriny_svk_bb.jpgObálka knihy Vladimír Oleríny. Preklady zo španielčiny a z portugalčiny. Knižné vydania. Zost. Mária Hrúzová. Štátna vedecká knižnica Banská Bystrica, 2001.
Pozri aj:
Knižnica prof. Vladimíra Olerínyho

Vladimír Oleríny patril k zakladateľom slovenskej hispanistiky; po detstve strávenom v Argentíne, po vyštudovaní práva na UK v Bratislave a krátkej skúsenosti v diplomatických službách sa uplatnil najprv kratší čas na pôde Katedry romanistiky FFUK, potom v Ústave svetových literatúr Slovenskej akadémie vied. Od roku 1951 preložil do 150 literárnych diel všetkých druhov: poéziu čílskeho nositeľa Nobelovej ceny Pabla Nerudu, Mexičana Octavia Paza i Kubánca Nicolása Guilléna, prózu klasickú i súčasnú, španielsku i latinskoamerickú a hry najvýznamnejších dramatikov od renesancie (Lope de Vega) cez baroko (Calderón de la Barca) po úspešných dramatikov 20. storočia Federica Garcia Lorcu a Alejandra Casonu. Ich hry inscenované v slovenských divadlách od päťdesiatych rokov minulého storočia (od Krvavej svadby, Plánky a Domu Bernardy Alby fašistami zabitého Lorcu po hry emigranta Frankovej éry Casonu Stromy zomierajú postojačky a Samovraždy na jar zakázané) patrili k inscenačne aj divácky mimoriadne úspešným. Vladimír Oleríny okrem prekladov dopĺňal svoje preklady a aj preklady svojich kolegov hispanistov fundovanými doslovmi a štúdiami. Bol to on, čo prvý preložil základné diela klasickej španielskej literatúry – Cervantesovho Dona Quijota (spolu s Jozefom Felixom), Príkladné novely toho istého autora, ktoré si nič nezadajú s Bocacciovým Decameronom a najvýznamnejšie pikareskné romány Život Lazarilla z Tormesu a Quevedov skôr krutý než úsmevný Život furtáka. Z veľkej spisovateľskej generácie 1898 preložil Unamunovu filozofickú esej Tragický pocit života o ľuďoch a národoch, no ešte viac sa sústredil na preklady z latinskoamerickej literatúry, ktorá v druhej polovici minulého storočia úrovňou predstihla nielen literatúru Frankovho Španielska, ale stala sa svetovým „hitom“. Z argentínskej literatúry preložil prvý diel z geniálnej voľnej trilógie Argentínčana Ernesta Sabata (El túnel, u nás ako Tunel samoty), diela literárnou elitou zbožňovaného Jorgeho Luisa Borgesa, skvelého poviedkára Julia Cortázara. Z mexickej literatúry neobyčajne poeticky preložil Rulfovho Pedra Párama, v ktorom sa strieda fantastično s tvrdou realitou, z kolumbijskej takmer desať diel Garcíu G. Márqueza. Prekladal sociálno-kritickú literatúru (antológia Dni a noci Ameriky, diela Guatemalčana Asturiasa) i diela fantastického realizmu (okrem Márqueza dva romány Kubánca Aleja Carpentiera). Všetko špičkové diela svetovej literatúry. Na sklonku  života preložil zo španielčiny tri portréty venované dejinám Ríma (Seneca, Nero, Agrippina od Pedra Gálveza). Bol uznávanou osobnosťou hispanistiky, účastníkom mnohých literárnych kongresov a držiteľ vyznamenaní Španielskeho kráľovstva i Spolku slovenských spisovateľov.

machata_ivanov_170.jpgKarol Machata v titulnej úlohe Čechovovej hry Ivanov, SND 1961.

Umenie Karola Machatu som vnímal ako divák najmä medzi rokmi 1955 až 1978 (hoci zo SND odišiel až v roku 1998). Bol všestranným hercom, raz komikom, raz tragikom a okrem divadla zanechal výraznú stopu výkonmi v televíznych inscenáciách a rozhlasových programoch. V nedeľu dopoludniach som počúval z éteru jeho krásny hlas v rozprávkovom cykle o Cyrovi a Mirovi,  večer som mohol sledovať jeho perfektný výkon v niektorom zo slovenských filmov (Dáždnik svätého Petra, Kým kohút nezaspieva). Z troch dramatických médií – rozhlas, televízia a film mu posledné dva ponúkli menej príležitostí. Práve televízia mu akosi menej voňala, takže si náhodne spomínam aspoň na jeho kreáciu detektíva Meiera z dramatizácie MacBainových príbehov o Carellovi. Zato kraľoval slovenskému divadlu, najprv v Martine (ako skvelý Geľo Sebechlebský), potom päť desaťročí v SND. Jeho vrcholným obdobím boli päťdesiate, šesťdesiate a čiastočne i sedemdesiate roky minulého storočia. Nezabudnuteľnými zostávajú jeho kreácie v Zacharových réžiách. Spolu s Dibarborom ako Dr. Caius (1954  – 1963) kraľovali v epizodických postavách nad protagonistami Shakespearových Veselých paničiek windsorských. V  Goldoniho Vejári s jeho kreáciou obuvníka Crespina, v ktorej geniálne improvizoval, s ním udržala krok len Viera Topinková. Pekný vzhľad a nádherný sonórny hlas z neho urobili aj žiadaného milovníka v hrách klasických i súčasných. Bol (popri Hubovi) Schillerovým Karolom Moorom, Shakespearovým Romeom, Millerovým trocha zakríknutým Rodolfom z Pohľadu z mosta, Arbuzovovým Viktorom v neobyčajne emotívnej Budského inscenácii Irkutskej histórie (u nás pod názvom Príhoda na brehu rieky). Ako tragéd skvele stvárnil Kráľa Leara (1975), prekvapil v negatívnej postave Jaga v Othellovi (1978) a jeho pamätný Hamlet v Rakovského inscenácii (1964) skvele využil politický odmäk a vykrikoval do hľadiska pravdy takmer bez inotajov („Táto krajina je väzenie“). Tragikou boli poznačené aj jeho postavy Viktora z Millerovej Ceny, starého Karamazova  z dramatizácie Dostojevského, postava Krčmára z Kováčikovej dodnes nedocenenej Krčmy pod zeleným stromom, no predovšetkým azda najvýznamnejšia vážna úloha jeho repertoáru  – Čechovov Ivanov (1961). Ten sa zmietal medzi životnými sklamaniami, pokusmi prekonať ich a rezignáciou. S touto kreáciou vari mohol súperiť iba Rostandov, no skôr jeho Cyrano z Bergeracu (1967), ku ktorému pristupoval nekonvenčne. Z nepreberného množstva divadelných kreácií si každý divák mohol vybrať podľa vlastného gusta. Niekto iný by si možno vybral jeho  Protasova v Tolstého Živej mŕtvole, Jelenského z Palárikovoho Inkognita, alebo Brechtovho Mattiho v inscenácii, ktorá svojho času vzbudila odpor moralistov, hoci v porovnaní s dnešným trendom bola veľmi krotká. Machata bol totiž mužom  „mnohých tvárí“ a k jeho obrovskej popularite okrem jeho talentu a seriózneho prístupu k hereckej práci prispieval aj fakt, že hlavný úsek umeleckej dráhy absolvoval v kolektíve nabitom výbornými režisérmi i hercami –  kolegami. Škoda, že jeho najvýznamnejšie kreácie (hádam s výnimkou sfilmovaného Ivanova) nebudú môcť obdivovať mladší priaznivci divadla s veľkým D.

Ďalšie články: VLADIMÍR BLAHO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama